Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10Co-180-2013.pdf
PDF · 105.46 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/180/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Rodinný detský domov n. o., Piešťany, ul. Družby 4183/26, IČO: 36084492, zastúpenej advokátkou: JUDr. Katarína Galová, Piešťany, E. Belluša 10, proti žalovanej: Mgr. E. C., predtým J., rod. C., nar. XX. O. XXXX, bytom K. XXX, o zaplatenie 9,42 eur s príslušenstvom, o odvolaniach oboch účastníčok proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 17. januára 2013 č. k. 10C/209/2010 - 103 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti veci samej i trov konania p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. zastavil konanie v časti istiny 564,53 eur; II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 9,42 eur s 9%-ným úrokom z omeškania ročne od 28. apríla 2009 do 5. októbra 2012 zo sumy 573,95 eur a zo sumy 9,42 eur od 6. októbra 2012 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti takéhoto rozsudku a III. žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 96 ods. 1 a 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1, § 489 a § 517 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z. Vecne dôvodil, že ak pre späťvzatie žaloby v časti istiny 564,53 eur bolo so súhlasom žalovanej konanie v tejto časti zastavené, predmetom sporu zostalo len zaplatenie sumy 9,42 eur s úrokom z omeškania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaná bola u žalobkyne v roku 2007 v pracovnom pomere a žalobkyňa pochybila u žalovanej nesprávnym určením základu dane, čím jej vznikla povinnosť v zmysle dodatočného daňového priznania zaplatiť správcovi dane za žalovanú ako zamestnankyňu rozdiel na dani a daňovom bonuse spolu v sume 17.291 Sk (573,95 eur). O túto sumu mala byť teda žalovanej vyplatená nižšia čistá mzda, avšak až na základe daňovej kontroly bolo zistené, že do tejto sumy odpadol právny dôvod jej vyplatenia. Keďže ale táto suma bola už žalovanej vyplatená, získala majetkový prospech plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, čo súd kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie, ktoré bola žalovaná povinná vydať žalobkyni. Žalobkyňa zaplatila správcovi dane 18. novembra 2008 sumu 32.348 Sk, ktorej súčasťou už bola i suma 17.291 Sk. Následne žalobkyňa (resp. jej právny zástupca) zasielali žalovanej výzvy na zaplatenie (z 15. januára 2009, 7. apríla 2009, 2. septembra 2010), pričom prvú výzvu na zaplatenie žalovaná prevzala 19. januára 2009 (ktorý deň súd ustálil ako deň, kedy sa žalovaná po prvý raz oficiálne dozvedela o tom, že má zaplatiť žalobkyni predmetnú sumu z titulu bezdôvodného obohatenia, i keď chyba v účtovníctve nevznikla jej vinou, keďže žalobkyňa túto sumu zaplatila správcovi dane). Žalovaná na výzvu reagovala listom z 27. apríla 2009, v ktorom oznámila žalobkyni, že nemá voči nej žiadny nevyrovnaný dlh. Žalovaná v konaní preukázala,
že ona sama v splátkach zaplatila daň z príjmu za rok 2007 v sume 16.003 Sk a preto i odmietala reagovať na výzvu žalobkyne a zaplatiť jej požadovanú sumu. Aj z vykonaného dokazovania podľa súdu prvého stupňa jednoznačne vyplynulo, že daň z príjmu za rok 2007 zaplatila žalobkyňa v sume 17.291 Sk, ale i žalovaná v sume 16.003 Sk. Žalovaná odmietla podpísať žalobkyňou jej poslané dodatočné daňové priznanie z dôvodu, že neboli vyplnené všetky kolónky, čo jej bolo odporučené (nepodpísať) pracovníkmi daňového úradu (ktorými bola utvrdzovaná v tom, že neexistuje zaplatená dvojitá daň a to i po doručení riadnej písomnej žiadosti o vrátenie dane z príjmu). Správou Daňového úradu Piešťany z 28. novembra 2011 bolo preukázané, že žalovaná mala podať dodatočné daňové priznanie za rok 2007, vyžiadať si vzniknutý preplatok na dani a poukázať ho žalobkyni. Daňový úrad Trnava (kontaktné miesto Hlohovec) vyhovel žiadosti žalovanej o vrátenie preplatku 564,53 eur z dodatočného daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 a predmetnú sumu jej vrátil 27. septembra 2012 (keď inak žiadosť o vrátenie preplatku žalovanej vyhotovila v priebehu konania právna zástupkyňa žalobkyne) a žalovaná sumu 564,53 eur žalobkyni zaplatila 5. októbra 2012. Podľa súdu prvého stupňa sa tak žalovaná bezdôvodne obohatila (z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol) pôvodne o sumu 573,95 eur (17.291 Sk) a ak žalobkyni už zaplatila 564,53 eur, zvyšok bezdôvodného obohatenia zostal v sume 9,42 eur. Priznal žalobkyni aj nárok na úrok z omeškania, majúc za preukázané, že žalovaná sa o žiadosti vrátiť žalobkyni sumu 573,95 eur prvýkrát oficiálne dozvedela už 19. januára 2009, správou Daňového úradu Piešťany z 28. novembra 2011 mal za preukázané akým spôsobom mala žalovaná postupovať (mala podať dodatočné daňové priznanie za rok 2007, vyžiadať si vzniknutý preplatok na dani a poukázať ho žalobkyni) a nakoniec, že žalovaná žiadala o preplatok na dani až počas tohto konania (žiadosť jej vyhotovila právna zástupkyňa žalobkyne), preto priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 573,95 eur od 28. apríla 2009 do 5. októbra 2012 a zo sumy 9,42 eur od 6. októbra 2012 do zaplatenia. Úrok z omeškania uplatnený žalobkyňou v správnej výške určil najprv zo sumy 573,95 eur z dôvodu, že pôvodne bola žaloba podaná dôvodne v celej tejto sume a až 5. januára 2012 žalovaná zaplatila žalobkyni časť istiny v sume 564,53 eur. Úrok z omeškania priznal od 28. apríla 2009 z dôvodu, že žalovaná listom z 27. apríla 2009 reagujúc na výzvu na zaplatenie oznámila žalobkyni, že nemá voči nej podlžnosti, čo súd vyhodnotil ako odmietnutie zaplatiť a preto od nasledujúceho dňa 28. apríla 2009 určil splatnosť pohľadávky. Od tohto dňa žiadala priznať úrok z omeškania i žalobkyňa (keď tento mohla žiadať priznať aj od skoršieho dátumu). Úrok z omeškania zo sumy 573,95 eur súd ohraničil obdobím od 28. apríla 2009 do 5. októbra 2012, v ktorý deň žalovaná zaplatila žalobkyni 564,53 eur. Od 6. októbra 2012 súd priznal úrok z omeškania len zo sumy 9,42 eur, lebo od tohto dňa zostala na úhradu iba takáto suma.
V časti o trovách konania bolo rozhodnutie právne odôvodnené ust. § 146 ods. 2 a § 150 ods. 1 O. s. p., vecne potom tým, že na základe zisteného skutkového stavu, okolností predchádzajúcich vzniku bezdôvodného obohatenia plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol (po daňovej kontrole) a dôvodnosti podania žaloby sa súdu javilo neprimerane tvrdé, aby v tomto konkrétnom prípade pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p. Vychádzal z toho, že zákon priznáva súdu rozsiahle moderačné právo v otázke náhrady trov konania, ide však o výnimočný postup, z čoho vyplýva, že na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. nepostačuje len existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale súčasne musí ísť o výnimočnú situáciu. V predmetnej veci výnimočnosť videl v tom, že žalobkyňa svojím pochybením nesprávne určila základ dane, čo bolo zistené až pri daňovej kontrole, čiže prvotné konanie, ktoré spôsobilo vôbec vznik súdneho konania je na strane žalobkyne. Prihliadol síce na to, že následne žalobkyňa po dodatočnom daňovom priznaní a zaplatení dane žiadala žalovanú o zaplatenie sumy 573,95 eur a táto jej ju odmietala zaplatiť, ale bolo to v dôsledku jej dobrej viery, že daň z príjmu už sama zaplatila a pracovníci daňového úradu ju uisťovali, že neevidujú žiadnu dvojitú platbu. Z uvedených dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal žalobkyni náhradu trov konania, nakoľko by to bolo aj v rozpore s dobrými mravmi.
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobkyňa i žalovaná.
Žalobkyňa podala odvolanie iba v časti trov konania s návrhom na jeho zmenu v takejto časti priznaním jej náhrady trov konania v sume 34,43 eur ako náhrady súdneho poplatku a v sume 227,77 eur ako náhrady trov právneho zastúpenia. Mala za to, že nezapríčinila vznik súdneho konania, nakoľko bez ohľadu na to, či by bola zistila chybu pri vedení mzdových a daňových povinností sama alebo táto bola zistená daňovou kontrolou, žalovaná by bola vždy povinná žalovanú sumu zaplatiť žalobkyni a
nie daňovému úradu. Tým, že rozhodnutie príslušného daňového úradu bolo vydané voči žalobkyni, žalovaná nebola povinná uhradiť žalovanú sumu daňovému úradu, ale mala si ju vysporiadať so žalobkyňou a bola to len jej osobná iniciatíva, ktorá spôsobila, že daňovému úradu prišli 2 platby. Ona (žalobkyňa) žalovanú seriózne v roku 2009 vyzvala na úhradu viacerými listami, ktorými okrem iného naznačila žalovanej, ako je možné vec vyriešiť bez potreby začatia súdneho konania a stačilo tak, aby si žalovaná platbu vyžiadala od daňového úradu a následne ju presunula žalobkyni. Od tohto momentu je žalobkyňa toho názoru, že práve žalovaná zapríčinila, že sa súdne konanie začalo a nakoniec skončilo tak, ako žalobkyňa predpokladala, teda že daňový úrad vrátil žalovanej jej platbu a tá uhradila z väčšej časti žalovanú sumu žalobkyni, na základe čoho došlo i k čiastočnému späťvzatiu žaloby. Daňový úrad vrátil žalovanej platbu i pričinením samotnej žalobkyne (jej právneho zástupcu, ktorý sa snažil žalovanej všemožne pomôcť). Úspech vrátenia platby od daňového úradu žalovanej sa však mohol dostaviť aj bez potreby súdneho konania, keby žalovaná dala na radu žalobkyne a racionálne bez emócií vyvinula aktivitu smerom k doriešeniu veci. Žalobkyňa má tak za to, že hoci v prvopočiatku chybu spravila, vznik samotného súdneho konania zapríčinila žalovaná, pretože žalobkyňa bola ochotná vec vyriešiť mimosúdne a naznačila, ako žalovaná mala postupovať.
Žalovaná podala odvolanie vo veci samej (v časti uloženia jej povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 9,42 eur s 9%-ným úrokom z omeškania ročne od 28. apríla 2009 do 5. októbra 2012 zo sumy 573,95 eur a zo sumy 9,42 eur od 6. októbra 2012 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku) a to s návrhom na zmenu rozsudku zamietnutím žaloby v tejto časti. Alternatívne navrhla zrušenie rozsudku v takejto časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa podľa nej viedla svoje daňové účtovníctvo v rozpore s právnymi predpismi, čo preukázala i daňová kontrola a keďže žalobkyňa za žalovanú neodviedla dane v zákonnej výške, výplatu dlžnej čiastky od nej (žalovanej) požadoval aj príslušný daňový úrad (v tom čase Daňový úrad Piešťany), ktorému dlžnú sumu zaplatila v sume 613,39 eur a následne z nepochopiteľných dôvodov tieto peniaze začala od nej požadovať i žalobkyňa. Vzhľadom k tomu, že už dlžnú čiastku na daniach uhradila, nepovažovala výzvy žalobkyne za dôvodné. Nemá vedomosť o tom, že by sa niečí úkor v období od 28. apríla 2009 doposiaľ obohatila. Jediný časový úsek, v ktorom jej reálne mohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie, je časový úsek od 27. septembra 2012 (kedy jej boli vrátené peniaze z Daňového úradu Hlohovec) do 5. októbra 2012 (kedy peniaze poslala žalobkyni). Ani toto časové obdobie však nebolo spôsobené jej vinou, ale tým, že žalobkyňa jej odmietla poskytnúť číslo účtu. Do 27. septembra 2012 nemohla nič vrátiť, keďže z dôvodu bezdôvodného obohatenia ničím nedisponovala. Mala za to, že primárne došlo v tejto veci k pochybeniu zamestnanca žalobkyne a následne k pochybeniu Daňového úradu Piešťany, ktorý značný čas zadržiaval dvojitú platbu dane za jej osobu. Ona si nie je vedomá akéhokoľvek pochybenia z jej strany a má za to, že žiadosť žalobkyne na úhradu príslušenstva, t. j. úrokov z omeškania za obdobie od 28. apríla 2009 do 27. septembra 2012 je celkom zjavne i v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako nerozumie požiadavke žalovanej na úhradu 9,42 eur a príslušenstva pohľadávky, keďže daňovému úradu všetko, čo od nej požadoval, uhradila. K odvolaniu žalobkyne uviedla, že vznik sporu nezavinila a s pridržaním sa dôvodov už uvedených pred súdom prvého stupňa mala za to, že daňové nedoplatky či preplatky sa neriešia medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ale medzi zamestnancom a Daňovým úradom.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. vec v medziach odvolania (teda správnosť rozhodnutia rozsudkom vo veci samej, ako aj v časti trov konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec prejednal na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti treba považovať za správny.
Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :
Predmetom konania je žalobkyňou proti žalovanej uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 O. z., k vzniku ktorého došlo v súvislosti s vydaním dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Piešťany z 31. októbra 2008 č. 648/230/49659/08/NIN, podľa ktorého vznikla žalobkyni povinnosť zaplatiť rozdiel dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a rozdiel daňového bonusu za zdaňovacie obdobie 2007 a z ktorého rozdielu pomerná časť pripadajúca na žalovanú predstavuje sumu uplatňovanú v predmetnom konaní. Z odôvodnenia uvedeného výmeru vyplýva, že daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobkyňa ako platiteľka dane u zamestnankyne (žalovanej) porušila ust. § 11 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov tým, že uplatnila nezdaniteľnú časť na daňovníka v sume 1/12, t. j. 7.968 Sk za mesiac január a február a nesprávne vypočítala a zrazila povinné poistné, aj keď zamestnankyňa nemala podpísané vyhlásenie na zdanenie príjmov a v žiadosti o prijatie uviedla, že je dôchodkyňa, zároveň porušila ust. § 35 cit. zákona tým, že za mesiace marec až august nezrazila zo mzdy žalovanej preddavky na daň.
Takýmto plnením žalobkyne potom došlo k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 ods. 2 O. z. na strane žalovanej, keďže žalobkyňa použitím svojich finančných prostriedkov plnila za žalovanú, čo podľa práva mala plniť sama, nakoľko žalobkyňa ako platiteľ dane mala správne z prostriedkov daňovníka (žalovanej) splniť jeho daňovú povinnosť, avšak túto v roku 2007 nesplnila (prostriedky neodviedla) a naopak prostriedky tvoriace pôvodný predmet sporu vyplatila omylom žalovanej. Po vydaní vyššie uvedeného výmeru (vydaním ktorého odpadol právny dôvod vyplatenia v ňom uvádzanej sumy žalovanej) použitím svojich finančných prostriedkov plnila za žalovanú.
Bezdôvodné obohatenie je v O. z. definované ako záväzkovo-právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Záväzok z bezdôvodného obohatenia vznikne iba vtedy, ak sa naplnia všetky zákonom ustanovené predpoklady na jeho vznik (ak sa niekto na úkor iného bezdôvodne obohatil). Predpokladom vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je neoprávnené získanie majetkových hodnôt jedným subjektom a to na úkor iného (v majetkových pomeroch, ktorého sa táto zmena prejavila); ujma jedného je teda v podstate dôsledkom obohatenia iného.
Pri úvahe o povahe konkrétneho právneho vzťahu medzi účastníkmi je potrebné vychádzať z obsahu tohto vzťahu a zo vzájomného postavenia jeho účastníkov. Predpokladom zodpovednosti za získaný majetkový prospech (ktorý sa musí vydať) nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia sa, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva, teda bez právom uznaného dôvodu, bez ohľadu na to, či obohatený o získaní bezdôvodného obohatenia vedel alebo nevedel.
Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyni bol síce rozhodnutím príslušného daňového úradu (teda správcom dane) vyrubený dodatočný predpis na dani, žalobkyňa tu ale vystupovala v pozícii platiteľa dane a nie daňovníka. Pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku a povahy uplatneného nároku je preto nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi vzťahom verejnoprávnym podľa daňových predpisov a vzťahom občianskoprávnym a v druhom z uvedených prípadov medzi tým, kto vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia v občianskom súdnom konaní žalobou vymáha a tým, od koho ho vymáha.
Daňovníkom je totiž osoba, ktorej príjmy a majetok alebo činnosti priamo podliehajú dani a je definovaná ustanovením § 5 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (účinnom v rozhodnom období) a platiteľom dane osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň vybranú od daňovníka alebo zrazenú daňovníkovi a majetkovo za ňu zodpovedá a je definovaná v ustanovení § 5 ods. 3 práve citovanej právnej normy.
Platiteľ dane teda neplní vlastnú daňovú povinnosť zo svojich finančných prostriedkov, ale z prostriedkov daňovníka odvádza (plní) jeho daňovú povinnosť. Ide o špecifickú povahu prípadu, kedy do vzťahu medzi správcom dane a daňovníkom vstupuje tretia osoba a to platiteľ dane, ktorý ako prostredník plní za daňovníka. Takto uskutočneným plnením sa síce majetok povinného subjektu daňovníka nezmenší, avšak keby svoju povinnosť splnil, teda zaplatil svoju daň (či už z prostriedkov odvedených zaňho platiteľom alebo sám), k zmenšeniu majetku by došlo. Naopak ak za neho splnil jeho dlh platiteľ dane, okamihom takéhoto splnenia dlhu daňovník získava neoprávnený majetkový prospech.
Aj v prejednávanej veci ide v občianskom súdnom konaní o vyššie uvádzaný špecifický prípad, kedy do vzťahu medzi správcom dane a daňovníkom (žalovanou) vstupuje tretia osoba platiteľ dane (žalobkyňa), ktorý riadne splnila dlh za daňovníka. Nejde teda o vzťah medzi daňovým orgánom štátu a platiteľom dane, ale vzťah medzi žalobkyňou (ktorá v predmetnej veci nie je so správcom dane v žiadnom vzťahu) a žalovanou, za ktorú žalobkyňa plnila.
Ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch a dlžník nesplní svoju platobnú povinnosť včas, má veriteľ právo požadovať tiež úroky z omeškania (§ 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 O. z.).
Výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis, ktorým je nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov. Úroky z omeškania sa platia až do zániku pohľadávky splnením (§ 559 O. z.). Výška úrokov z omeškania so splnením peňažného dlhu v občianskoprávnych vzťahoch je určená v ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
Podľa § 563 O. z. ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Za deň doručenia žiadosti v zmysle naposledy citovaného zákonného ustanovenia odvolací súd považoval deň doručenia žalovanej výzvy žalobkyne z 15. januára 2009 (ktorou výzvou žalobkyňa žiadala žalovanú o splatenie pohľadávky 17.291 Sk resp. 573,95 eur, vzniknutej nesprávnym výpočtom preddavkov na daň počas obdobia január - august 2007 do 14 dní). Takýmto dňom sa stal deň 19. januára 2009, žalovaná preto mala dlh splniť bez následku omeškania 20. januára 2009 a keďže tak neurobila, dostala sa už odo dňa 21. januára 2009 do omeškania s plnením svojho peňažného dlhu. Žalobkyňa však nárok na úrok z omeškania uplatnila až od 28. apríla 2009 a súd nemohol prekročiť jej návrh.
Obsah odvolania žalovanej je pritom takmer zhodný s obsahom jej písomných či ústnych podaní počas konania pred súdom prvého stupňa, keďže neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredložila ďalšie relevantné dôkazy, ktoré by neboli zistené, resp. vyhodnotené prvostupňovým súdom.
K odvolaniu tejto účastníčky na záver odvolací súd konštatuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, ktoré stručne a jasne objasnilo skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.
Podľa § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. ak sa pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa § 150 ods. 1 O. s. p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Uplatnenie tzv. moderačného oprávnenia súdu (vo vzťahu k priznaniu požadovanej náhrady trov konania alebo jej časti) zákon konštruuje len ako výnimku z pravidla, podmienenú existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 veta prvá O. s. p.) s len príkladmým výpočtom, čo takýmto dôvodom môže (resp. pri záujme na absolútnej presnosti naopak by nemalo) byť (tu por. predovšetkým použitie výrazu „najmä“ v druhej vete § 150 ods. 1 O. s. p.).
V časti o trovách konania súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil a odvolací súd sa s rozhodnutím i v takejto časti, ako aj s jeho odôvodnením stotožňuje, keď ani tu odvolateľka (žalobkyňa) neuviedla nič, čo by už súd prvého stupňa nebol zohľadnil pri svojom rozhodnutí.
Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvého stupňa preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej i v časti o trovách konania podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.
Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom síce formálny úspech zaznamenala žalobkyňa a vzniklo jej tak podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však pri možnosti rozhodnutia odvolacieho súdu bez pojednávania je zákonnou podmienkou postupu podľa § 151 ods. 4 O. s. p. (čiže vyzývania na vyčíslenie náhrady súdom) návrh na priznanie náhrady a ten tu (zo strany účastníčky úspešnej v odvolacom konaní) nebol a zo spisu nevyplývali ani iné trovy žalobkyne v odvolacom konaní, o trovách odvolacieho konania bolo možné rozhodnúť len nepriznaním žalobkyni žiadnej náhrady.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.