Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoP/40/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: Ing. P. J. T., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., P. XXXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Daniel Pavelka, so sídlom Hlohovec, Pribinova 46, proti odporcovi: T. H. J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. B. L. XX N..XX, I-XXXXX U. X. J. O., o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému dieťaťu: Q. J. T., nar. XX.X.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 8.4.2014 č.k. -30, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením prvostupňový súd vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci návrhu navrhovateľky ohľadom rozvodu jej manželstva s odporcom a úpravy výkonu práv a povinností k maloletému Q. J. T., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode a konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému Q. J. T., nar. XX.XX.XXXX zastavil. Rozhodnutie s použitím ust. , a čl. 8 ods. 1, čl. 16 ods. 1 písm. a) a č. 17 bod 1 písm. a) Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, odôvodnil tým, že na základe zistenia, navrhovateľka už v minulosti podala ohľadom úpravy práv a povinností k maloletému Q. niekoľko návrhov na rôzne okresné súdy v rámci Slovenska, pričom každý jeden tento návrh bol zamietnutý. Pokiaľ ide o úpravu práv a povinností k maloletému Q. J. T., ako to bolo konštatované aj v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I, maloletý má obvyklý pobyt v Talianskej republike, a teda nie je možné, aby slovenský súd konal o úprave práv a povinností k maloletému. Vzhľadom na túto skutočnosť súd o maloletom nemôže konať na území Slovenskej republiky, ani pokiaľ ide o úpravu práv a povinností k maloletému na čas po rozvode. Na konanie je príslušný taliansky súd. Pokiaľ ide o rozvod manželstva navrhovateľky s odporcom súd ďalej zistil, že v súčasnosti prebieha pred talianskym súdom konanie o rozvod manželstva a úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému. Teda Okresný súd Trnava ako súd na území Slovenskej republiky nemôže konať o návrhu navrhovateľky, ktorý si podala ohľadom rozvodu manželstva s odporcom a úpravu práv a povinností k maloletému na čas po rozvode na tunajší súd dňa 05.12.2013. Slovenský súd, teda v danom prípade Okresný súd Trnava, nemá tak právomoc ohľadom tohto návrhu konať. Z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľky zo dňa 05.03.2014 vyplýva, že manželia v Slovenskej republike nikdy nemali spoločné bydlisko a z čestného prehlásenie navrhovateľky vyplýva, že odporca nemal v minulosti ani v súčasnosti trvalý pobyt v mieste jej bydliska, preto s poukazom na ust. posledná veta , ak nie je všeobecný súd podľa posledného spoločného bydliska manželov, ani všeobecný súd odporcu, tak je príslušný všeobecný súd navrhovateľa na konanie vo veci rozvodu jeho manželstva, teda aj navrhovateľky s odporcom a úpravy práv a povinností k maloletému Q. na čas po rozvode. Súd aj napriek tomuto vyjadreniu je názoru, že nemôžu duplicitne o rozvode manželstva navrhovateľky a odporcu konať dva súdy v rôznych krajinách. V danom

prípade, o rozvode manželstva už koná príslušný súd v Taliansku, teda duplicitne nemôže konať o rozvode manželstva navrhovateľky s odporcom a úpravy rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému Q. aj príslušný okresný súd na území Slovenskej republiky.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa s odkazom na , pretože súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že v minulosti podané návrhy vo veci úpravy a práv a povinností k mal. Q. nie je možné v žiadnom prípade stotožňovať ani asociovať so súčasným návrhom na rozvod manželstva, nakoľko právomoc súdov v týchto veciach sa spravuje inými ustanoveniami právnych predpisov EÚ a Slovenskej republiky. Navyše tieto návrhy boli podávané pred niekoľkými rokmi, od kedy došlo k výraznej zmene ohľadne posudzovania obvyklého pobytu maloletého. Tu poukazuje na rozhodnutie KS v Bratislave zo dňa 26.11.2013 sp. zn. -1041, ktorý nenariadil návrat maloletého do Talianskej republiky. Súd napadnuté rozhodnutie zároveň odôvodnil tvrdením, že vo veci už prebieha konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému v Talianskej republike, preto je vylúčené, aby slovenské súdy duplicitne rozhodovali o tom istom návrhu. Tu poukazuje na to, že nemá absolútne žiadnu vedomosť o tom, že by malo v Talianskej republike prebiehať takéto konanie a zistenia súdu o existencii konkurenčných konaní tak spochybňuje. V Talianskej republike štyri roky prebieha konanie účastníkov o rozluke, ktoré nebolo do dnešného dňa ukončené, ktoré konanie o rozluke a konanie o rozvod manželstva sú dve pojmovo odlišné konania, ktoré nemožno zamieňať a ani stotožňovať. S odkazom na znenie čl. 3 a čl. 8 a nasl. Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, keď navrhovateľka má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky už od augusta 2012 a obvyklý pobyt má na území Slovenskej republiky aj maloletý Q., je vo veci daná právomoc slovenských súdov a sú splnené všetky zákonné podmienky k tomu, aby Okresný súd Trnava vo veci konal a rozhodol.

Kolízny opatrovník odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľky sa písomne nevyjadril. Napadnuté uznesenie, ani odvolanie nebolo súdom prvého stupňa odporcovi doručované.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Správnym bol postup súdu prvého stupňa, ktorý pred zaoberaním sa vecou samou (návrhom na rozvod jej manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému dieťaťu) skúmal splnenie podmienok, za ktorých môže konať vo veci ( ), medzi ktoré patrí aj právomoc súdu na prejednanie a rozhodnutie veci. Vzhľadom na skutočnosť, že odporca je občanom Talianskej republiky je daný v prejednávanej veci medzinárodný prvok a preto sa musel súd primárne zaoberať svojou právomocou.

Otázku právomoci v manželských veciach upravuje Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 Ú.v. ES z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 Ú.v. ES (ďalej len Nariadenie Brusel IIa). Keďže Nariadenie Brusel IIa ako právny akt sekundárneho práva má všeobecnú povahu a je záväzné pre všetky subjekty spadajúce pod jurisdikciu ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, je súd povinný aplikovať prioritne právnu úpravu nariadenia. Nariadenie Brusel IIa sa uplatňuje od 1. marca 2005 vo všetkých členských štátoch Európskej únie, s výnimkou Dánska. Uplatňuje sa aj v desiatich členských štátoch, ktoré sa stali členmi Európskej únie 1. mája 2004. Nariadenie je priamo vykonateľné v členských štátoch a má prednosť pred ich vnútroštátnymi právnymi normami. Nariadenie Brusel IIa sa uplatní v plnom rozsahu na konania začaté po 1. marci 2005 (článok 64 ods. 1) - daný prípad.

Nariadenie Brusel IIa obsahuje ustanovenia o právomoci a o uznávaní rozhodnutí v občianskych veciach týkajúcich sa rozvodu, rozluky a anulovania manželstva, t.j. vyhlásenia manželstva za neplatné alebo vyslovenia, že manželstvo nevzniklo (ďalej len „rozvod”). Jeho predmet úpravy sa obmedzuje len na zrušenie manželského zväzku a neuplatní sa na súvisiace otázky, ako sú majetkové dôsledky manželstva alebo dôvody rozvodu.

Podľa čl. 3 oddielu 1 kapitoly II Nariadenia Brusel IIa vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu a) na ktorého území:

- majú manželia obvyklý pobyt, alebo

- manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo

- má odporca obvyklý pobyt, alebo

- v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo

- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo

- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má „domicil“;

Princíp právomoci v článku 3 ustanovuje ucelený systém právomoci na určenie súdu členského štátu, ktorý má právomoc konať. Nariadenie Brusel IIa určuje iba členský štát, ktorého súdy majú právomoc, ale neurčuje, ktorý súd v rámci tohto členského štátu je vecne a miestne príslušný. Túto otázku ponecháva vnútroštátnym procesným normám. V manželských veciach sa neuplatňuje žiadny všeobecný princíp právomoci. Namiesto toho obsahuje článok 3 viaceré princípy právomoci. Tieto princípy s poukazom na spojku alebo a jazykový výklad textu sú alternatívne a rovnocenné, čo znamená, že žiadny z nich nie je nadradený inému. Článok 3 Nariadenia Brusel IIa obsahuje uvádzaných sedem možných princípov právomoci vo veciach rozvodu, rozluky a anulovania manželstva. Žiadny z nich nemá prednosť a manželia môžu podať návrh súdom členského štátu podľa ich obvyklého pobytu, alebo posledného obvyklého pobytu, ak jeden z nich tam stále má pobyt, alebo obvyklého pobytu niektorého z manželov v prípade spoločného návrhu, alebo obvyklého pobytu odporcu, alebo obvyklého pobytu navrhovateľa, pokiaľ tam má pobyt najmenej jeden rok pred podaním návrhu, obvyklého pobytu navrhovateľa, pokiaľ tam má pobyt najmenej šesť mesiacov pred podaním návrhu a je štátnym občanom tohto členského štátu, alebo ich spoločného štátneho občianstva (spoločný „domicil” v prípade Veľkej Británie a Írska). Čl. 3 Nariadenia Brusel IIa tak umožňuje navrhovateľovi do určitej miery voľbu súdu, môže tak podať návrh v štáte, ktorého právo je z jeho hľadiska priaznivejšie a napr. ľahšie umožňuje rozvod. Týmto alternatívnym výpočtom kritérií je daný priestor pre tzv. forum shopping, teda výber súdneho fóra, pred ktorým bude návrh prejednávaný. Tu je potom potrebné dať za pravdu odvolateľke, že súd prvého stupňa sa týmto zákonným ustanovením vôbec neriadil, pričom predmetom konania je konanie o rozvod manželstva účastníkov a nakoľko s konaním o rozvod manželstva je spojené aj konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu z manželstva účastníkov - daný prípad, nebral do úvahy ani jeho ďalšie články podľa odvolacieho súdu vzťahujúce sa na vec a to čl. 12 ods. 1, 2 a 3 čl. 13 a čl. 19 ods. 1.

Čl. 12 ods. 1 a 2 Nariadenia Brusel IIa upravuje právomoc rozvodového súdu vo veciach rodičovských práv a povinností. Ak sa v členskom štáte začalo konanie o rozvod, súdy tohto členského štátu majú právomoc aj vo veciach rodičovských práv a povinností v kontexte rozvodového konania, aj keď dieťa, o ktoré ide, nemá obvyklý pobyt v tomto členskom štáte. Toto platí bez ohľadu na to, či dieťa je spoločným dieťaťom oboch manželov.

Pojem „rodičovské práva a povinnosti“ označuje všetky práva a povinnosti týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo právnická osoba rozsudkom, zo zákona alebo na základe dohody, ktorá má právne účinky. Tento pojem zahŕňa opatrovnícke právo a právo styku s dieťaťom. Pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa a pojem „právo styku“ zahŕňa najmä právo vziať dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto jeho obvyklého pobytu. Pojem "právo styku" zahŕňa najmä právo vziať dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto jeho obvyklého pobytu;

Vyživovacia povinnosť je vylúčená z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, keďže sa na ňu vzťahuje už Nariadenie Rady č. 44/2001. Súdy, ktoré majú právomoc podľa tohto nariadenia, budú mať vo všeobecnosti právomoc rozhodovať o vyživovacej povinnosti podľa článku 5 ods. 2 Nariadenia Rady č. 44/2001.

Rozvodový súd má právomoc za podmienok ak aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti voči dieťaťu a v čase podania návrhu na začatie konania všetci nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc rozvodového súdu, či už výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom, a to pri zistení, že je v najlepšom záujme dieťaťa, aby právomoc vykonával tento súd.

Právomoc rozvodového súdu zanikne ako náhle nadobudne právoplatnosť rozvodový rozsudok, alebo nadobudne právoplatnosť rozsudok (výrok) o rodičovských právach a povinnostiach, ak toto konanie nebolo skončené v čase nadobudnutia právoplatnosti rozvodového rozsudku (výroku), alebo konanie o rozvode manželstva a o úprave rodičovských práv a povinností na dobu po rozvode sa skončilo z iného dôvodu (napr. navrhovateľ vzal späť návrh na rozvod a úpravu rodičovských práv a povinností).

Podľa čl. 12 ods. 3 Nariadenia Brusel IIa ak sa začalo konanie o rozvod, súdy členského štátu môžu mať právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností, aj keď dieťa nemá obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, za týchto podmienok: a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností tam má obvyklý pobyt alebo že dieťa je štátnym občanom tohto štátu. Tieto skutočnosti nie sú taxatívne vymedzené a väzbu možno zdôvodniť aj inými okolnosťami. b) všetci účastníci konania výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom prijali právomoc tohto súdu v čase podania návrhu na začatie konania c) Je v najlepšom záujme dieťaťa , aby právomoc vykonával tento súd.

Napokon pri skúmaní právomoci nemožno opomenúť ani čl. 13 Nariadenia Brusel IIa, podľa ktorého je možné založiť právomoc aj na základe prítomnosti dieťaťa, t.j. ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a právomoc nemožno založiť podľa článku 12, právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.

Z uvádzaného potom vyplýva, že súd prvého stupňa musí skúmať svoju právomoc vo veci postupom upraveným Nariadením Brusel IIa. a až v prípade, keď jednoznačne zistí, že sa u neho začalo konanie vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, aj bez návrhu podľa čl. 17 vyhlási, že nemá právomoc.

Súd prvého stupňa však nepostupoval vo veci tak ako to predpokladajú citované články Nariadenia Brusel IIa. a vyhlásil svoju neprávomoc konať vo veci návrhu navrhovateľky bez toho, aby náležite zistil svoju právomoc najskôr vo veci rozvodu manželstva účastníkov, potom aj vo veci spojeného konania vo veciach rodičovských práv a povinností na čas po rozvode a až naposledy mohol skúmať možnú prekážku litispendencie.

Pokiaľ ide o prekážku litispendencie (t.j. skôr začatého konania) platí, že len v prípade ak iný súd už začal konanie podľa článku 3 a potvrdil svoju právomoc, súdy ostatných členských štátov tak nemajú právomoc konať a musia zamietnuť každý neskorší návrh. Cieľom litispendencie je zabezpečiť právnu istotu, predísť súbežným konaniam a možnosti nezlučiteľných rozsudkov.

Článok 19 ods. 1, ktorý upravuje listispendenciu sa vzťahuje na dve situácie: (a) návrhy na konanie v rovnakej veci sa podali na súdy rôznych členských štátov a (b) návrhy na konanie v rôznych, ale „súvisiacich“ veciach sa podali na súdy rôznych členských štátov. Tu odvolaciemu súdu nemohlo uniknúť, že súd prvého stupňa najskôr bez riadneho ustálenia si právomoci konať o návrhu navrhovateľky, ako aj vôbec bez náležitého preverenia si existencie konania v rovnakej, resp. v súvisiacej veci, teda bez riadneho osvedčenia, či skutočne, od kedy a na akom súde má prebiehať konanie v rovnakej veci, tu však len vo veci súvisiacej, pokiaľ má ísť o konanie o rozluke manželstva účastníkov, ktoré má byť vedené pred talianskym súdom (aj podľa tvrdenia navrhovateľky v odvolaní, avšak bez jeho bližšej špecifikácie), nemal preukázanú hypotézu právnej normy o prekážke už začatého konania a tým dôvod na zamietnutie návrhu (nie zastavenia konania). Vzhľadom na vyššie uvedené s odkazom na citované články Nariadenia Brusel IIa je potom potrebné konštatovať predčasnosť a tým nedôvodnosť zastavenia konania prvostupňovým súdom, čím došlo

jednak k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom ako aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tým, že súd prvého stupňa nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Preto odvolací súd s použitím ust. a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a podľa ods. 2 cit. ust. vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd považuje za potrebné a vhodné pre ďalší priebeh konania uviesť ešte nasledovné:

Je nesporné, že súd prvého stupňa v konaní pochybil aj tým, že návrh na začatie konania spolu s prílohami, poučením účastníka konania o jeho procesných právach a povinnostiach, napadnuté uznesenie ako aj odvolanie navrhovateľky s výzvou na vyjadrenie sa k nemu, nedoručil odporcovi ako účastníkovi konania. Tu však odvolací súd, pri zohľadnení zásady hospodárnosti konania, jeho počiatočného štádia, ako aj zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie uzatvára, že by bolo skutočne nehospodárne ešte pred rozhodnutím o odvolaní vrátiť veci súdu prvého stupňa najskôr na doručovanie napadnutého rozhodnutia ako aj ostatných listín a podaní odporcovi do cudziny, keďže po zrušení napadnutého rozhodnutia týmto rozhodnutím odvolacieho súdu sa vec vráti do štádia po podaní návrhu na začatie konania, kde už súd prvého stupňa musí dodržať procesné práva všetkých účastníkov konania a práva odporcu tak zostanú zachované, a postupovať podľa naznačeného vyššie.

Po vrátení veci odvolacím súdom bude tak potrebné, po dodržaní všetkých procesných práv účastníkov konania, aby súd prvého stupňa opätovne posúdil či má právomoc vo veci konať, teda či boli splnené predpoklady na možné obrátenie sa navrhovateľky vo veci jej návrhu na Okresný súd Trnava ako súd členského štátu jej obvyklého pobytu, za splnenia podmienky, že tu má pobyt najmenej šesť mesiacov pred podaním návrhu a je štátnym občanom tohto členského štátu, čo je potrebné v konaní bezpečne preukázať, ako aj za súčasného splnenia podmienky právomoci tohto rozvodového súdu konať aj vo veciach rodičovských práv a povinností a to aj pre prípad, ak by maloleté dieťa, o ktoré ide (podľa zistení súdu) nemalo obvyklý pobyt v tomto členskom štáte - tu postupom podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 3, resp. č.l. 13, ktorý obvyklý pobyt maloletého je potrebné najskôr v tomto konaní a to konajúcim súdom určiť a jeho určenie riadne právne a skutkovo zdôvodniť, len odkaz na zdôvodnenie obvyklého pobytu maloletého v rozhodnutiach iných súdov v iných konaniach je nepostačujúce, pričom posudzovanie existencie obvyklého pobytu osobitne v každom jednotlivom prípade predpokladá, že aj keď prídavné meno „obvyklý“ naznačuje určitý časový aspekt trvania, nemožno vylúčiť, že dieťa nadobudne, v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, obvyklý pobyt v členskom štáte dňom svojho príchodu na územie tohto štátu, pričom nie je možné prehliadnuť ani to, že v prípade posudzovania výživného na maloleté dieťa je potrebné aplikovať Nariadenie Rady č. 44/200 a až napokon po zistení súdu prvého stupňa, že má právomoc vo veci konať, môže skúmať existenciu litispendencie cez čl. 19 ods. 1.

V konečnom rozhodnutí rozhodne súd nie len o trovách prvostupňového, ale aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania ( ).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.