Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/666/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr. Stanislavy Markovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľa: H. T., štátneho občana U. republiky, bytom J. - I. XX, proti odporkyni H. P., štátnej občianke U. republiky, bytom Y. V. XXXX/ XX, O., práv. zastúpenej JUDr. Y. W., advokátom, so sídlom Y. Z. XXXX/XXX, O., v konaní o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa, proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, zo dňa 02.júla 2013 č. k. -44, jednohlasne takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom proti odporkyni domáhal zaplatenia náhrady škody na zdraví a to straty na zárobku za obdobie 3-9/2007 vo výške 2.800,- Eur (7x 400,- Eur pri priemernej mesačnej mzde), za obdobie od 20.01-25.03.2008(65 dní) vo výške 800,- Eur, náhradu za 10 dní počas vyšetrovania vo výške 210,- Eur (10x 21,- Eur), cestovné náklady spojené s liečbou na trase J. - O. počas práceneschopnosti v r. 2008 vo výške 58,50 Eur (13 dní x 4,50 Eur), spolu 3.868,50 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- Eur z dôvodu zníženej možnosti pracovného uplatnenia, následkov poranenia, straty orientácie, finančných problémov a straty spoločenských kontaktov na tom základe, že rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp.zn. zo dňa 28.07.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.09.2009 bola odporkyňa uznaná vinou zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví a on ako poškodený bol odkázaný so svojim nárok na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k návrhu uviedla, že žiada návrh v celom rozsahu zamietnuť s poukazom na ust. , , vychádzajúc z ktorého nárok na náhradu škody na zdraví sa premlčuje v 2 ročnej premlčacej dobe a keďže bola odsúdená rozsudkom zo dňa 17.09.2009, ktorým dňom sa stal tento aj právoplatným, pričom navrhovateľ najneskôr vtedy poznal výšku škody aj kto za ňu zodpovedá ( túto si uplatňoval v trestnom konaní, ale nebola mu priznaná) a nárok uplatnil na súde až dňa 11.09.2012, teda rok po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Poukazovala na to, že navrhovateľ mal možnosť už v roku 2008 prvý krát uplatniť svoje zákonné právo na náhradu škody. Žiadala tiež priznať náhradu trov konania. Uviedla, že zo strany navrhovateľa ide o osobnú pomstu. Navrhovateľ nespochybňoval, že skutočnosť, kto konkrétne mu škodu spôsobil, a teda kto za ňu zodpovedá, vedel v podstate od prvého dňa, kedy bol odporkyňou napadnutý a o tom, aká škoda mu vznikla sa dozvedel v podstate v roku 2008, keď predmetnú trestnú vec riešil prvostupňový a následne aj odvolací súd. Nespochybňoval, že už v odpore proti vydanému trestnému rozkazu v trestnom konaní, špecifikoval a popísal škodu, ktorá mu vznikla a na rovnakom nároku na odškodnení trvá aj v tomto konaní. Nestotožnil sa však s tvrdením odporkyne, že jeho nárok je premlčaný.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k.3T/76/2008-156 zo dňa 28.11.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. -170 zo dňa 17.09.2009, právoplatným dňa 17.09.2009, bola odporkyňa H. P. uznaná vinnou, že dňa 10.02.2007 prišla ku kotercu pre psa pri ktorom kľačal navrhovateľ - jej priateľ, pričom ako privolával k sebe psa, bezdôvodne ho jedenkrát udrela roksorovou tyčou smerom ku hlave, ktorý úder vykryl rukou, druhýkrát ho udrela po hlave, čím mu spôsobila hlbokú sečnú ranu v čelotemennej oblasti vpravo a ďalšie zranenia, ktoré si vyžiadali dĺžku nevyhnutného liečenia a práceneschopnosti v dĺžke 3 týždne, teda inému úmyselne ublížila na zdraví, čím spáchala prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1 Tr.zák. a bola odsúdená na peňažný trest vo výmere 300,- Eur s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní 1 mesiac. Navrhovateľ, ako poškodený, bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Ďalej bolo zistené, že navrhovateľ v priebehu vyšetrovania tohto skutku pri výsluchu dňa 21.06.2007 uviedol, že žiada od páchateľa uhradenie škody predbežne vo výške 250.000,-Sk. Podaním zo dňa 28.07.2008 zvýšil škodu spôsobenú ťažkou ujmou na zdraví na sumu 300.000,-Sk. V odpore zo dňa 08.08.2008 doručenom súdu dňa 11.08.2008 proti vydanému trestnému rozkazu v trestnom konaní, si navrhovateľ uplatnil (okrem iného) nárok na stratu na zárobku (označený ako škoda na zisku) vo výške 120.000,- Sk s odôvodnením, že nemohol 8 mesiacov pracovať, náhradu mzdy po mozgovej príhode 20.01.2008 (47 pracovných dní) vo výške 27.965,- Sk a za dni počas jeho účasti pri vyšetrovaní vo výške 4.760,- Sk, doplatky na lieky vo výške 3.000,- Sk, cestovné náklady spojené s liečbou, návštevou lekára na trase J. - O. od 20.01.2008 do 25.03.2008 vo výške 1.755,- Sk a v období 10.02.2007 - 11.09.2007 a nemajetkovú ujmu vo výške 150.000,-Sk.

Súd prvého stupňa aplikoval na danú vec ustanovenia , , , a , s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol, že v dôsledku vznesenej námietky premlčania odporkyňou sa súd pred hmotnoprávnym posúdením merita veci musel zaoberať otázkou možného premlčania navrhovateľovho nároku ( ). Navrhovateľ uvádzal, že o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, sa dozvedel okamihom ako došlo k spáchaniu skutku odporkyňou, teda dňa 10.02.2007. Vzhľadom na skutočnosť, že v odpore proti trestnému rozkazu (zo dňa 11.08.2008) si uplatnil (okrem iného) stratu na zárobku (označenú ako škoda na zisku) ako i náhradu mzdy (za obdobie od 20.01.2008) a za 10 dní počas vyšetrovania, cestovné náklady spojené s liečbou na trase J. - O. v r. 2008 vo výške 58,50 Eur a nemajetkovú ujmu (vo výške 150.000,-Sk), teda nároky uplatňované i v tomto konaní, je nepochybné, že o týchto jednotlivých škodách na zdraví ako i tom, kto za ne zodpovedá mal vedomosť už v čase pred skončením trestného konania. Trestné konanie bolo skončené právoplatne dňa 17.09.2009. Svoje nároky si však uplatnil na súde v občianskoprávnom konaní až dňa 11.09.2012. Navrhovateľ si uplatňoval svoj nárok aj v rámci trestného konania a to dňa 21.06.2007 (vyčíslením minimálne vo výške 250.000.-Sk), ktorý následne (po podaní obžaloby) podaním dňa 28.07.2008 zvýšil. V priebehu trestného konania premlčacia doba neplynula (spočívala). Navrhovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu škody až po uplynutí doby 2 roky, 11 mesiacov, 23 dní odo dňa, ako bol rozsudkom v trestnom konaní odkázaný na občianskoprávne konanie, teda po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Jeho právo na náhradu škody sa tak premlčalo. S námietkou navrhovateľa o neuplynutí premlčacej doby v zmysle ust. sa súd prvého stupňa vysporiadal poukazom na vzájomný vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby ktorý je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich právo sa premlčí aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Teda, ak odo dňa keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne, pri ktorej zákon stanovuje objektívnu desaťročnú premlčaciu dobu podľa ustanovenia . Vyslovil, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, súd nemôže premlčané právo priznať, z ktorého dôvodu sa opodstatnenosťou uplatnených nárokov ďalej nezaoberal a návrh v celom rozsahu zamietol. Z odôvodnenia tiež vyplynulo, že o trovách konania bude rozhodovať súd prvého stupňa samostatným uznesením a to po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, podľa ust. .

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ s odôvodnením, že toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnil dôvod odvolania uvedený v ustanovení , ktorú nesprávnosť videl v závere súdu prvého stupňa o premlčaní jeho nárokov, keď tento mal pri posudzovaní premlčania postupovať podľa ust. a , vychádzajúc z ktorých, má právo na náhradu škody vzniknutej mu na zdraví, po dobu desať rokov od jej vzniku. Žiadal preto odvolací súd o zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, a to tak, že jeho návrhu bude v celom rozsahu vyhovené.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu podanému navrhovateľom prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, navrhuje ho potvrdiť a žiadala, aby súd zaviazal navrhovateľa nahradiť jej trovy tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania. Poukázala na správnosť záveru súdu prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí spočívajúceho v tom, že náhradu škody z ublíženia na zdraví je možné uplatniť v dvojročnej premlčacej lehote v zmysle ust. , a keďže navrhovateľ svoj nárok na súde uplatnil oneskorene, postupoval súd prvého stupňa správne, keď jeho návrh z dôvodu premlčania ktorého sa dovolala zamietol bez toho, aby skúmal dôvody jeho opodstatnenosti. Poukázala tiež na to, že rozsudok v konaní č. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. nadobudol právoplatnosť dňa 17.09.2009 a minimálne vtedy už navrhovateľ vedel, aká škoda mu vznikla ktorú môže uplatniť a kto za ňu zodpovedá, naviac v priebehu trestného konania pred právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol odkázaný s náhradou škody na občiansko-právne konanie o rozsahu vzniknutej mu škody vedel, pretože túto už v trestnom konaní v rozsahu, zhodnom s nárokom v tomto konaní uplatňoval, avšak svoj nárok uplatnil až po troch rokoch po právoplatnosti trestného rozsudku, teda rok po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. K jeho argumentácii, že v danom prípade sa malo postupovať pri posudzovaní námietky premlčania podľa ust. a , poukázala na to, že navrhovateľ si opomenul prečítať poslednú vetu odseku 2, ustanovenia , z ktorej vyplýva, že ustanovenia objektívnej premlčacej doby neplatia, pokiaľ ide o škodu na zdraví. Ustanovenie , na daný skutkový stav nedopadá, tento rieši prípady priznanej náhrady škody, ktorú je možné vymáhať v desaťročnej premlčacej dobe, čo s predmetnou vecou nemá nič spoločné, keďže navrhovateľovi v trestnom konaní žiadna náhrada škody priznaná nebola. Za týchto okolností teda podľa jej názoru súd nemal inú možnosť, ako návrh navrhovateľa z dôvodu vznesenej námietky premlčania zamietnuť.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia v rozsahu odvolaním uplatneného dôvodu a dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je potrebné ako vecne správny, za použitia potvrdiť. O odvolaní navrhovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa ust. .

Ako vyplýva z obsahu odvolania navrhovateľa, jeho odvolacia námietka smeruje výhradne voči právnemu posúdeniu veci zo strany prvostupňového súdu, teda namieta, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení tento vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav, aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy ak súd použije iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikuje správny právny predpis, nesprávne ho však interpretuje. Opodstatnenosť tejto námietky, preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom, zistená nebola.

Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych

vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe, nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať ( tretia veta ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.

Podľa ust. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa ust. právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak nejde o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k.3T/76/2008-156 zo dňa 28.11.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. -170 zo dňa 17.09.2009, právoplatným dňa 17.09.2009 bola odporkyňa H. P. uznaná vinnou, že dňa 10.02.2007 prišla ku kotercu pre psa pri ktorom kľačal navrhovateľ - jej priateľ, pričom ako privolával k sebe psa, bezdôvodne ho jedenkrát udrela roksorovou tyčou smerom ku hlave, ktorý úder vykryl rukou, druhýkrát ho udrela po hlave, čím mu spôsobila hlbokú sečnú ranu v čelo-temennej oblasti vpravo a ďalšie zranenia, ktoré si vyžiadali dĺžku nevyhnutného liečenia a práceneschopnosti v dĺžke 3 týždne, teda inému úmyselne ublížila na zdraví, čím spáchala prečin ublíženia na zdraví podľa ust. § 156 ods.1 Tr.zák. za čo jej bol uložený peňažný trest vo výške 300,- Eur s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní 1 mesiac. Navrhovateľ ako poškodený, bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Ďalej bolo zistené, že navrhovateľ v priebehu vyšetrovania tohto skutku pri výsluchu dňa 21.06.2007 uviedol, že žiada od páchateľa uhradenie škody predbežne vo výške 250.000,- Sk. Podaním zo dňa 28.07.2008 zvýšil škodu spôsobenú ťažkou ujmou na zdraví na sumu 300.000,- Sk. V odpore zo dňa 08.08.2008 doručenom súdu dňa 11.08.2008 proti vydanému trestnému rozkazu v trestnom konaní, si navrhovateľ uplatnil (okrem iného) nárok na stratu na zárobku (označený ako škoda na zisku) vo výške 120.000,- Sk nakoľko nemohol 8 mesiacov pracovať, náhradu mzdy po mozgovej príhode 20.01.2008 (47 pracovných dní) vo výške 27.965,- Sk a za dni počas jeho účasti pri vyšetrovaní, konfrontácie vo výške 4.760,- Sk, doplatky na lieky vo výške 3.000,- Sk, cestovné náklady spojené s liečbou, návštevou lekára na trase Drietoma - O. od 20.01. 2008 do 25.03.2008 vo výške 1.755,- Sk a v období 10.02.2007 - 11.09.2007 a nemajetkovú ujmu vo výške 150.000,-Sk. Teda jednotlivé nároky na náhradu škody, ktoré uplatňuje v tomto konaní, uplatňoval už v priebehu zmieneného trestného konania. V priebehu prvostupňového konania sám nespochybňoval, že už od prvého dňa od škodovej udalosti vedel, kto za škodu, ktorá mu vznikla zodpovedá a vedomosť o vzniknutých nárokoch a ich výške mal už v priebehu trestného konania, kde tieto uplatnil a to v rámci podaného odporu proti vydanému trestnému rozkazu. Trestné konanie bolo preukázateľne právoplatne skončené dňom 17.09.2009, navrhovateľ bol odkázaný so svojimi nárokmi na náhradu uplatnenej škody na občianskoprávne konanie. Navrhovateľ si uplatnil svoj nárok v tomto konaní dňa 11.09.2012.

Ako už bolo vyššie uvedené, prvostupňový súd návrhu nevyhovel a nároky navrhovateľa predstavujúce náhradu škody na zdraví mu nepriznal, keď posúdením účinkov vznesenej námietky premlčania odporkyňou v priebehu prvostupňového konania, dospel k záveru, že tieto boli uplatnené po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, vychádzajúc z čoho už neprichádza do úvahy desaťročná premlčacia doba podľa ust. , ods.2 , aj keby išlo o škodu spôsobenú úmyselne.

Z odvolania navrhovateľa nevyplýva námietka voči správnosti záveru prvostupňového súdu o uplynutí mu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby , v zmysle ust. na uplatnenie jeho práva na náhradu škody pozostávajúcej z jednotlivých nárokov tak, ako ich špecifikoval v tomto konaní, nesprávnosť záveru o premlčaní odvodzuje od toho, že vychádzajúc z ust. a ust. mu neuplynula desaťročná doba, v ktorej môže svoje právo uplatniť.

Ustanovenie , je osobitným ustanovením vo vzťahu k všeobecnej úprave dĺžky premlčacej doby a k podmienkam jej plynutia. Zákon tu rozlišuje navyše medzi dvomi druhmi premlčacích dôb, ktoré sa navzájom prelínajú. Je to tzv. subjektívna premlčacia doba ( ) a tzv. objektívna premlčacia doba ( ). Ustanovenie upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu ku všetkým právam na náhradu škody, teda aj vo vzťahu k ustanoveniam a nasl. , zahŕňajúcich tiež právo na náhradu škody na zdraví. Na to, aby poškodený predišiel, resp. zabránil nepriaznivým účinkom premlčania svojho práva na náhradu škody, musí svoje subjektívne právo (nárok) uplatniť najneskoršie do uplynutia príslušnej premlčacej doby na súde, a to buď v občianskom súdnom konaní, alebo v trestnom konaní (pripojením sa k trestnému konaniu v rámci tzv. adhézneho konania). Pri práve na náhradu škody, je teda stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna, ktorých začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu, z čoho teda aj vyplýva, že ak aj začiatok subjektívnej doby ( ) nastane v priebehu objektívnej doby (, ods. 2OZ), do skončenia ktorej tiež uplynie celá subjektívna doba, právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby, pričom na ďalšie plynutie objektívnej doby sa už neprihliada, ako na to správne poukázal v napadnutom rozhodnutí aj súd prvého stupňa. Subjektívna premlčacia doba má naviac osobitný význam vo vzťahu ku škode na zdraví, pri ktorej neexistuje žiadna objektívna premlčacia doba, teda premlčacia doba upravená ustanovením , čo vyplýva z jeho znenia, textu za bodkočiarkou.

Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je viazaný na vedomosť poškodeného o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený skutočne dozvedel o škode, t.j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde a o tom, kto za ňu zodpovedá. Pri škode na zdraví, jednotlivé nároky na jej náhradu sú samostatnými nárokmi ( napr. strata na zárobku počas a po skončení pracovnej neschopnosti, nárok na SSÚ, náhradu účelne vynaložených nákladov na liečenie poškodeného), pri ktorých plynie vlastná premlčacia doba.

V preskúmavanej veci navrhovateľ jednoznačne uviedol, že od prvého dňa mal vedomosť o tom, že za škodu mu spôsobenú zodpovedá práve odporkyňa, ktorá sa dopustila vo vzťahu k nemu protiprávneho konania. V konaní uplatňované jednotlivé nároky, predstavujúce ním tvrdenú vzniknutú mu škodu na zdraví, vzhľadom k ich vymedzeniu nepochybne vznikli až v priebehu trestného konania, teda v čase, kedy došlo k škodovej udalosti, nemohol mať navrhovateľ vedomosť o ich druhu a rozsahu. I keď súd prvého stupňa nezameral dokazovanie na zistenie okamihu, kedy tento nadobudol vedomosť vo vzťahu ku každému z nich o ich rozsahu tak, aby bolo možné tieto objektivizovať vo finančnom vyjadrení, čím by sa stali spôsobilé k ich uplatneniu na súde, nemá to vplyv na správnosť jeho záveru o uplynutí mu subjektívnej premlčacej doby na ich nárokovanie, pretože počas trestného konania v rámci podaného odporu proti vydanému trestnému rozkazu doručenému súdu dňa 11.08.2008 si tieto navrhovateľ uplatnil , minimálne kedy preukázateľne už mal vedomosť o vzniknutej mu ujme čo do druhu aj rozsahu. Túto skutočnosť on sám v konaní potvrdil. Od okamihu uplatnenia tohto práva navrhovateľom v trestnom konaní a to až do jeho právoplatného skončenia dňom 17.09.2009 premlčacia doba vychádzajúc z ust. spočívala, teda neplynula. Pokiaľ by teda aj súd vychádzal v prospech navrhovateľa z najneskoršieho možného okamihu, ktorý možno považovať za začiatok jej plynutia a to dňa právoplatného skončenia trestného konania, vzhľadom k tomu, že navrhovateľ uplatnil svoje nároky v tomto konaní až dňa 11.09.2012, je nepochybné, že tak urobil až po uplynutí mu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, pričom hmotnoprávne dôsledky odporkyňou dôvodne vznesenej námietky premlčania sa prejavili v tom, že došlo k zániku nároku, t.j. subjektívne právo navrhovateľa prestalo byť vznesením námietky premlčania vynútiteľné, čo nevyhnutne muselo viesť k zamietnutiu návrhu, ktorým bolo uplatnené. Ako už bolo uvedené vyššie, pri škode na zdraví, z ktorého titulu uplatňuje navrhovateľ svoje nároky sa tzv. objektívna premlčacia doba, ako to vyplýva aj zo samotného znenia ustanovenia , aplikácie ktorého sa dovoláva navrhovateľ v odvolaní, neuplatňuje. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že aj v prípade iných nárokov na náhradu škody, pri ktorých nie je vylúčené uplatnenie objektívnej premlčacej doby upravenej ust. ,ods.2 ako v prípade škody na zdraví, by rovnako v prípade zistenia, že už uplynula subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva, pri dovolaní sa premlčania, nemohol súd postupovať inak, ako návrh zamietnuť, pretože aj keby do doby uplynutia subjektívnej doby neuplynula aj doba objektívna, právo sa premlčalo a na ďalšie plynutie objektívnej doby sa neprihliada, aj keby išlo o škodu spôsobenú úmyselne. Nedôvodne tak navrhovateľ v odvolaní namietal, že neuplynula desaťročná doba, v ktorej mohol svoje právo uplatniť vyplývajúca z ust. , ods.2 . Bolo na navrhovateľovi aby sa vo vzťahu k svojim nárokom správal v zmysle starej rímskej zásady "vigilantibus iura scripta sunt", teda právo patrí bdelým, opatrným a svoje nároky uplatnil včas, ako na to správne v odôvodnení poukázal aj súd prvého stupňa.

Ako nedôvodnú vyhodnotil v konečnom dôsledku odvolací súd aj námietku, v zmysle ktorej sa dožaduje navrhovateľ posudzovania plynutia premlčacej doby v zmysle ustanovenia , keďže prípady v ňom upravené, na v tomto konaní zistený skutkový stav nedopadajú. Uvedené ustanovenie v ods. 1, upravuje inštitút prerušenia premlčacej doby v prípade priznania sporného práva právoplatným rozhodnutím súdu, alebo iného orgánu, (spravidla ide o plynutie lehoty na plnenie vo vzťahu k vedenému výkonu exekúcie) o ktorý prípad však v preskúmavanej veci nejde a vzťahuje sa tiež na písomné uznanie práva, čo do dôvodu a výšky, kedy platné uznanie práva z hľadiska plynutia dĺžky premlčacej doby upravenej v ustanovení zakladá plynutie novej premlčacej doby v dôsledku jej prerušenia, o ktorý prípad tiež v preskúmavanej veci nejde.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, nebolo odvolanie navrhovateľa spôsobilé na iné, ako potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, z ktorého dôvodu aj odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za použitia ust. , ako vecne správny potvrdil.

Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania zvolil zákonom mu danú možnosť podľa ust. rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, vychádzajúc z ustanovenia rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .