Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)Rozsudok_23Co-263-2013.pdf
PDF · 91.54 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/263/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Stovičkovej a sudkýň JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Daši Kontríkovej v právnej veci navrhovateľky: Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpenej: ERASMUS LEGAL, s. r. o., so sídlom Bratislava, Justičná 9, proti odporkyni: V. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom U., U. XXX/XXA, o zaplatenie 526,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 28. februára 2013 č. k. 8C/413/2012-97, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí zvyšku návrhu a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd konanie v časti o zaplatenie 119,49 eur zastavil, vo zvyšku návrh zamietol a odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Účastníci 8.12.2001 uzavreli písomnú úverovú zmluvu č. 5111248079, predmetom ktorej bolo poskytnutie revolvingového úveru 30.000 Sk. Navrhovateľka uviedla, že odporkyňa čerpala celkovú sumu 4.285,68 eur a uhradila celkom 6.314,85 eur a to až do januára 2013 s tým, že po podaní návrhu uhradila spolu ešte 119,49 eur, preto navrhovateľka vzala návrh pred prvým pojednávaním späť vo výške 119,49 eur, preto súd v tejto časti konanie zastavil. Predmetom konania zostala suma 407,00 eur, ktorá pozostávala z istiny a poplatkov za výber z bankomatu a za výpis z úverového účtu. Súd dospel k záveru, že v konaní ide o spotrebiteľský právny vzťah, pretože navrhovateľka pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu podnikateľskej činnosti a odporkyňa konala ako fyzická osoba, teda je spotrebiteľom. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov, ktorá mala odporkyňa vrátiť aj s úrokmi, preto sa na danú vec vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd dospel k záveru, že zo zmluvy nevyplýva, že by v písomnej podobe boli dohodnuté úroky zo spotrebiteľského úveru. V zmluve nie je uvedený ani údaj o RPMN, preto ide o spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Preto každé započítanie, ktoré navrhovateľka vykonala v prospech poplatkov, súd považoval za úhradu spotrebiteľského úveru. Súd ďalej dospel k záveru, že úverové zmluvné podmienky sú absolútne neplatné, pretože boli napísané veľmi drobným, voľným okom skoro nečitateľným písmom, a preto ide o právny úkon, ktorý nebol urobený jasne, určite a zrozumiteľne. Ďalším dôvodom ich absolútnej neplatnosti je, podľa záveru súdu prvého stupňa, aj ich rozpor s dobrými mravmi. Pri vyhotovení úverových zmluvných podmienok navrhovateľka ako dodávateľ postupovala z rozpore so zásadou dobromyseľnosti a v rozpore s dobrými mravmi, pretože dojednania v úverových podmienkach vyhotovila
tak drobným písmom, že tým využila omyl spotrebiteľa, ktorý takýmto drobným písmenám nevenoval dostatočnú pozornosť a ani nemohol, lebo boli skoro nečitateľné a teda netransparentné. Súd tiež neakceptoval dohodu účastníkov o zmluvnej pokute ako súčasť všeobecných úverových podmienok. Všeobecné podmienky sú len také, ktoré sú všeobecne známe, pričom sa predpokladá, že sú známe aj obom zmluvným stranám záväzkového vzťahu. Preto dojednanie zmluvnej pokuty v úverových zmluvných podmienkach (všeobecných) nemožno akceptovať ani z hľadiska jej vážnosti a dôležitosti. Preto každé započítanie, ktoré navrhovateľka vykonala v prospech zmluvnej pokuty, súd považoval za úhradu spotrebiteľského úveru. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že navrhovateľka mala voči odporkyni právo na zaplatenie len toho, čo jej reálne poskytla, teda sumu 4.285,68 eur. Pretože odporkyňa zaplatila navrhovateľke 6.314,85 eur (kde súd započítal aj úhrady úrokov, poplatkov a zmluvnej pokuty), teda viac ako jej navrhovateľka poskytla, bolo potrebné návrh ako nedôvodný zamietnuť.
Proti tomuto rozsudku, výroku o zamietnutí zvyšku návrhu, podala odvolanie navrhovateľka z dôvodu, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na skutočnosť, že úverové podmienky boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Odporkyňa svojím podpisom na zmluve potvrdila, že bola s úverovými podmienkami oboznámená. Poukázala na § 9 Hlavy 6 úverových podmienok, v zmysle ktorého základná úroková sadzba pre účely výpočtu úrokov je uvedená v aktuálnom sadzobníku poplatkov, z čoho podľa názoru navrhovateľky vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy bol aj sadzobník poplatkov, z ktorého vyplýva, že výška úroku z úveru bola 2,21 % mesačne. Pokiaľ ide o chýbajúci údaj o RPMN, namietla, že ide o výnimku v zmysle § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože pri revolvingovom úvere nie je možné určiť RPMN, pričom odporkyni boli poskytnuté všetky údaje podľa § 3 ods. 6 cit. zákona a to tak, že o úverovom limite bola informovaná na prednej strane zmluvy a tiež prostredníctvom výpisov z úverového účtu, o výške úrokovej sadzby a ostatných poplatkoch spojených s úverom, ako aj o spôsobe výpočtu RPMN bola informovaná prostredníctvom príručky pre držiteľa úverovej karty, ktorú odporkyňa obdržala spolu s úverovou kartou. O podmienkach zmeny a ukončenia zmluvy bola informovaná na základe úverových podmienok. Na základe uvedeného dospela navrhovateľka k záveru, že zmluva bola uzatvorená platne, spĺňa všetky náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a nárok navrhovateľky na vrátenie poskytnutého úveru spolu s úrokom a poplatkami je plne dôvodný. Zákon navyše pri neuvedení údajov podľa § 3 ods. 6 takýto nedostatok nesankcionuje neplatnosťou zmluvy, ale ani tým, že by bol úver bezúročný a bez poplatkov. K neplatnosti úverových podmienok z dôvodu nezrozumiteľnosti uviedla, že úverové podmienky sú dobre čitateľné a v právnom poriadku SR neexistuje osobitná úprava týkajúca sa veľkosti písma formulárových zmlúv. K záveru súdu o neplatnosti zmluvnej pokuty uviedla, že aj na daný spotrebiteľský právny vzťah je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, čo podľa jej názoru vyplýva z § 1 ods. 1 a § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmysle § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka potom bolo možné časť zmluvy určiť odkazom na všeobecné obchodné podmienky, resp. na obchodné podmienky, ktoré boli k zmluve pripojené. Zmluvné podmienky mohli však byť do zmluvného vzťahu inkorporované aj podľa Občianskeho zákonníka. Pretože zmluvná pokuta bola obsiahnutá v úverových podmienkach, podľa navrhovateľky bola súčasťou zmluvy a bola tiež dodržaná jaj písomná forma. Na základe uvedeného navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. ho zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O. s. p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 201 a 202 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), zverejnením vyhlásenia termínu rozhodnutia na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O. s. p.), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia považuje uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:
V prejednávanej veci nebolo sporným, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, teda k 8.12.2001. V zmysle § 4 ods. 1 a 2 cit. zákona potom zmluva musela mať obligatórne písomnú formu a musela obsahovať zákonom ustanovené náležitosti vrátane úrokov (§ 4 ods. 2 písm. a/). Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že zmluva neobsahuje údaj o úroku poskytovaného úveru. Námietka navrhovateľky, že tento údaj bol ustanovený v sadzobníku poplatkov, a preto je súčasťou zmluvy s ohľadom na znenie § 9 Hlavy 6 úverových podmienok neobstojí, pretože podľa výslovného znenia týchto podmienok sadzobník poplatkov nebol prehlásený za súčasť zmluvy a nebol k zmluve ani pripojený. V súlade s § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch potom navrhovateľka nemala právo požadovať od odporkyne úroky alebo poplatky, ktoré neboli v zmluve uvedené. Pokiaľ ide o nemožnosť uvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN), odvolací súd akceptuje námietku navrhovateľky, že v takom prípade platí § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch a spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy informovaný o úverovom limite, o nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov, o podmienkach, za ktorých môže byť zmluva zmenená, a o spôsobe a termíne skončenia zmluvného vzťahu. Odvolací súd sa však nestotožňuje s názorom navrhovateľky, že tieto požiadavky boli splnené, keď už len z jej odvolania, podľa ktorého „o výške úrokovej sadzby a ostatných poplatkoch spojených s úverom ako aj o spôsobe výpočtu RPMN bola informovaná prostredníctvom príručky pre držiteľa úverovej karty, ktorú odporkyňa obdržala spolu s úverovou kartou“ vyplýva, že spotrebiteľ nebol informovaný pred uzavretím zmluvy, ale až následne, po doručení úverovej karty, ktorá bola odporkyni zaslaná až po uzavretí zmluvy (v zmysle hlavy 4 úverových podmienok). Ak navrhovateľka argumentuje, že porušenie § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch nebolo sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru na rozdiel od absencie údaja o RPMN v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) cit. zákona, tento argument je v jej neprospech, pretože potom platí všeobecné ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, a ak je spotrebiteľská zmluva (ako právny úkon) v rozpore so zákonom (§ 3 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch), je absolútne neplatná a neuplatňuje sa výnimka v zmysle § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý absenciu údajov podľa § 4 ods. 2 v zmluve nesankcionuje neplatnosťou zmluvy (ale len bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru). Nárok navrhovateľky by teda bolo možné posudzovať z titulu bezdôvodného obohatenia, čo však znamená, že by nemohla dostať viac, ako sama odporkyni poskytla, ako uviedol i súd prvého stupňa.
K posúdeniu neplatnosti úverových podmienok súdom prvého stupňa odvolací súd dodáva, že podľa § 6 ods. 1 a 3 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, predávajúci nesmie žiadnym spôsobom spotrebiteľa diskriminovať ani konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „OZ“) právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že navrhovateľka bola pri uzatváraní zmluvy povinná konať tak, aby nebolo možné z jej strany uviesť priemerného spotrebiteľa (ktorý nemá ekonomické vzdelanie) do omylu, ohľadom výšky a splatnosti záväzkov, ktoré na seba spotrebiteľ podpisom zmluvy preberá, teda využiť nerovnosť v postavení zmluvných strán a privodiť tak (finančnú) ujmu spotrebiteľovi ako účastníkovi obchodného vzťahu v podobe skrytých poplatkov, sankcií a pod. Použitie veľmi malého písma na zmluve a množstva číselných údajov, ktorých obsah nie je zrozumiteľne vysvetlený s použitím odkazu na zmluvné dojednania, ktorých text je prakticky bez použitia technických prostriedkov nečitateľný, robí aj podľa odvolacieho súdu tieto podmienky pre priemerného spotrebiteľa nezrozumiteľné. Právny úkon, ktorý nie je zrozumiteľný je potom absolútne neplatný. Bolo teda
povinnosťou navrhovateľky správať sa voči spotrebiteľovi tak, aby jej konanie nemohlo vzbudiť pochybnosti o možnosti uviesť odporkyňu ako spotrebiteľa do omylu. Neobstoja preto námietky navrhovateľky, že predložená zmluva je čitateľná a zrozumiteľná, keď s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých mala byť uzatvorená je zrejmé, že priemerný spotrebiteľ nenosí so sebou technické prostriedky na zväčšovanie písma, aby sa mohol oboznámiť s textom právneho úkonu, ktorý mu pripraví dodávateľ a priemerný spotrebiteľ sa s takým rozsahom textu ani v prípade štandardnej (resp. dobre čitateľnej) veľkosti písma neoboznamuje, pretože to pri množstve spotrebiteľských vzťahov, do ktorých bežne vstupuje, ani nie je reálne. Textácia časti zmluvy (úverových podmienok), je podľa názoru odvolacieho súdu, jednoznačne prejavom nedodržania čestnosti a využitím nerovnosti zmluvných strán v predmetnom právnom vzťahu zo strany navrhovateľky ako dodávateľa v neprospech odporkyne ako spotrebiteľa. Ide o využitie kombinácie malého písma, odkazov a rozsiahlosti textu, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu, smerujú jednoznačne k nezrozumiteľnosti pre bežného (priemerného) spotrebiteľa. Úlohou súdu je potom v takejto situácii zabezpečiť ochranu spotrebiteľa pred konaním dodávateľa, ktoré je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľke nič nebránilo v tom, aby predložila odporkyni na podpis aj časť zmluvy, ktorej (celý) text, vrátane úverových podmienok, by bol ľahko čitateľný a zrozumiteľný a obsahoval všetky podstatné náležitosti zmluvy uvedené na prvej strane napísané pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľným jazykom. Negatívne dôsledky v podobe neplatnosti časti zmluvy - úverových podmienok, si tak celkom jednoznačne spôsobila svojím (úmyselným) konaním samotná navrhovateľka.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným Ústavným súdom ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 3512/2011 z 11. novembra 2013 o tom, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv, majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nemôžu slúžiť na to, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa pravdepodobne uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nekoná v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nie je možné priznať právnu ochranu. Z uvedeného vyplýva záver, že v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu zásadne nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy (listiny) samotnej. Ako neopodstatnené preto odvolací súd vyhodnotil aj námietky navrhovateľky voči záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvnej pokuty uvedené v jej odvolaní.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po vyčerpaní odvolacích dôvodov vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v zamietajúcom výroku s použitím § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a keďže úspešnej odporkyni trovy odvolacieho konania nevznikli a ani si ich neuplatnila, preto jej ich náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.