Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoP/42/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého F. J., nar. dňa XX.XX.XXXX, dieťa rodičov matky U. J., nar. dňa XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, zast. v konaní JUDr. Katarínou Galovou, advokátkou v Piešťanoch, E. Belluša 10, a otca F. J., nar. dňa XX.XX.XXXX, bytom P., U. XXX/XX, zast. v konaní Mgr. Ľubomírom Karikom, advokátom v Myjave, M. R. Štefánika 638/56, dieťa v konaní zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom, o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20. februára 2014, č.k. -30, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým rozsudkom zveril maloletého do osobnej starostlivosti matky (výrok I.), určil výživné zo strany otca vo výške 150 Eur mesačne počnúc dňom 27.11.2013 (výrok II.), uložil otcovi zaplatiť nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie 27.11.2013 - 20.02.2014 vo výške 313,33 v splátkach po 50 Eur mesačne spolu s bežným výživným (výrok III.), upravil styk otca s maloletým (výrok IV.) a rozhodol o náhrade trov konania (výrok V.). Rozhodol tak o návrhu matky, ktorému vo výške výživného vyhovel. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že maloletý pochádza z manželstva jeho rodičov. Rodičia maloletého sú v rozvodovom konaní a spolu v spoločnej domácnosti nežijú od 4/2013. S maloletým žije matka u svojich rodičov, má tam vytvorenú samostatnú domácnosť. Maloletý navštevuje materskú školu. Výživné zo strany otca bolo pôvodne od rozchodu platené vo výške 150,- Eur mesačne, v auguste 2013 poslal otec na výživu syna sumu 27,13 Eur a od septembra 2013 v každom mesiaci po 50,- Eur mesačne. Maloletý navštevuje materskú školu, kde matka platí školné a stravu. Má bežné výdavky zodpovedajúce jeho veku. Matka maloletého je zamestnaná, jej čistý mesačný príjem je vo výške 350,25 Eur mesačne, nemá inú vyživovaciu povinnosť. Žije u svojich rodičov, má však vytvorené vlastné bývanie. Rodičom platí podľa čestného prehlásenia na bývanie sumu 120,- Eur mesačne. Otec maloletého je zamestnaný, dosahuje čistý mesačný zárobok vo výške 774,11 Eur. Rovnako nemá inú vyživovaciu povinnosť. Má bežné výdavky na bývanie, dochádzku do práce (rovnako ako matka maloletého). Dokladoval, že spláca úver vo výške 144,43 Eur a 12,-Eur. Po právnom posúdení podľa ustanovení § 62, § 65 ods. 1, 2 a § 75 ods. 1,2 Zákona o rodine okresný súd konštatoval, že pri určení výživného vychádzal z potrieb dieťaťa a možností a schopností oboch rodičov podieľať sa na jeho výžive. Povinnosť rodiča postarať sa o výživu svojho dieťaťa považoval za prvoradú, pričom iné výdavky možno zvažovať až následne. Otec maloletého je podľa okresného súdu schopný zo svojho príjmu platiť výživné vo výške požadovanej matkou (150 Eur mesačne) a bolo potrebné zohľadniť, že príjem matky (350,25 Eur) nie je dostatočný na to, aby v plnej miere mohla uspokojovať všetky potreby

dieťaťa. Matka sa pritom o maloletého aj osobne stará. Určené výživné rešpektuje podľa okresného súdu zásadu rovnakej životnej úrovne všetkých členov rodiny a potrebu uspokojenia všetkých nevyhnutných potrieb dieťaťa. Počiatok vyživovacej povinnosti určil súd prvého stupňa od 27.11.2013, teda odo dňa začatia konania, pretože pre určenie výživného spätne nezistil dôvody.

Proti výrokom II. a III. rozsudku okresného súdu o určení výživného a nedoplatku na výživnom podal v zákonnej lehote odvolanie otec, ktorý s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasil a žiadal ho zmeniť a výživné určiť vo výške 100 Eur mesačne. Okresnému súdu vytýkal nedostatočné zistenie skutkového stavu, keď vychádzal iba z čistých príjmov rodičov a nezohľadnil výdavky otca a ďalšie okolnosti s vplyvom na výživné. Otec totiž na maloletého prispieval sumou 150 Eur mesačne do augusta 2013, v septembri 2013 sumou 27,30 Eur a od októbra prispieva po 50 Eur mesačne. Výživné 150 Eur bolo v jeho možnostiach pretože mal nízke náklady na bývanie a stravovanie, keďže v rozhodnom období býval u svojej sestry a o náklady domácnosti sa delil s ďalšími dvoma osobami. Následným presťahovaním sa do 1-izbového bytu v C. sa však náklady otca na bývanie výrazne zvýšili, okrem iného aj pre potrebu zariadenia bytu, a preto už nebolo platenie pôvodného výživného v jeho možnostiach. Otec špecifikoval svoje mesačné výdavky v celkovej výške 759,16 Eur rovnako ako v konaní pred okresným súdom a doplnil, že v dôsledku výšky výživného určeného okresným súdom bol pre nedostatok financií nútený ukončiť poistenie zriadené pre maloletého a doposiaľ platené sumou 20 Eur mesačne. Poukázal tiež na to, že úver splácaný sumou 144,43 Eur mesačne bol čiastočne použitý aj na úhradu rekonštrukcie vtedy spoločného bývania, ktoré v súčasnosti užíva výlučne matka s maloletým a dlh uhrádzaný otcom sumou 12 Eur mesačne vznikol počas trvania manželstva celý. Výdavky otca na benzín sú spojené s každodenným dochádzaním do zamestnania z C. do F., s dochádzaním za maloletým a za matkou otca. Náklady na telefón sú takisto v nemalej časti spojené s volaním s maloletým. Na druhej strane boli výdavky matky podľa otca úplne nejasné a účelové, a to najmä s poukazom na čestné prehlásenie jej rodičov, splátky dlžného poistného, ktoré je od leta 2013 uhradené, či poplatkov za odpad. Otec maloletého napokon uviedol, že pri jeho príjme 774,11 Eur nie je platenie výživného vo výške 150 Eur mesačne absolútne v jeho schopnostiach a možnostiach a sumu 100 Eur mesačne považoval za primeranú tak potrebám maloletého ako aj príjmu jeho matky.

Matka sa k odvolaniu otca nevyjadrila.

Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. a viazaný dôvodmi odvolania zistil, že je potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa , pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. , podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti stanoví Zákon o rodine kritériá všeobecne tak, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2). Ďalšie rozhodujúce kritériá sú, ktorý z rodičov sa o dieťa osobne stará (§ 62 ods. 4) a prednosť výživného pred inými výdavkami rodičov, pričom na iné ako nevyhnutné výdavky sa neprihliada (§ 62 ods. 5). Toto vymedzenie rozsahu vyživovacej povinnosti v zásade vystihuje mieru, akou sa rodičia prirodzene snažia materiálne zabezpečovať svoje deti. Rovnako ako v nemateriálnej sfére, aj v oblasti materiálnych potrieb sa snažia poskytnúť deťom maximum, ktoré považujú za potrebné. Na rozdiel od citovej oblasti je síce materiálne zabezpečenie dieťaťa viac či menej obmedzené možnosťami konkrétneho rodiča, no bez ohľadu na konkrétne majetkové pomery, považuje každý rodič materiálne zabezpečenie dieťaťa za svoju prvoradú úlohu v rámci svojho hospodárenia. Rodičia sú často ochotní obetovať vlastný záujem, aby uspokojili potreby dieťaťa a často preto vynakladajú nemalé úsilie v rámci svojich zárobkových aktivít. Nepočítajú a neporovnávajú sumy vynaložené na svoje potreby a potreby dieťaťa, ale jednoducho sa snažia dieťa zabezpečiť aj materiálne čo najlepšie. V duchu uvedených princípov považujúcich dieťa za jednu z najvyšších priorít života rodiča, potom rodičia spontánne napĺňajú uvedené ustanovenia Zákona o rodine bez toho, aby vôbec potrebovali poznať ich text. K zmene dochádza, keď v spolužití rodičov

začne dochádzať k vážnejším konfliktom. Tie sa často vzťahujú k otázkam hospodárenia a majetku, a materiálne zabezpečenie dieťaťa neostáva nedotknuté. Táto zmena však spravidla nepredstavuje zmenu postoja rodiča k dieťaťu a ten mu naďalej chce dať maximum. Postoj rodiča sa však navonok zmení preto, že otázku materiálnych potrieb dieťaťa nerieši priamo s dieťaťom, ale s druhým rodičom. Ich vzájomný konflikt postihne aj otázku materiálneho zabezpečenia dieťaťa, pri riešení ktorej potom rodičia zaujmú z princípu konfliktu protichodné postoje. Povinný rodič neraz spochybňuje opodstatnenosť nákladov dieťaťa tvrdených rodičom, ktorý sa o dieťa osobne stará a podhodnocuje svoje možnosti plniť výživné požadované druhým rodičom. Naopak rodič starajúci sa o dieťa neraz nadhodnocuje reálne potreby dieťaťa a tiež poukazuje na svoje obmedzené možnosti podieľať sa na materiálnom zabezpečení dieťaťa. Nebyť pritom konfliktu medzi rodičmi, boli by výdavky rodiča na potreby dieťaťa vynaložené v rámci bežného fungovania rodiny často vyššie, ako výživné, ktoré mu je neskôr určené súdom. Čo najširšie uspokojovanie potrieb dieťaťa je totiž prirodzenou prioritou rodiča, a v duchu tejto najvyššej priority rodiča je potom koncipované aj ustanovenie § 62 Zákona o rodine, podľa ktorého okresný súd vec správne právne posúdil.

Okresný súd sa oboznámil s výdavkami otca, na ktorých výšku otec opakovane poukazuje vo svojom odvolaní tvrdiac, že okresným súdom určené výživné nie je práve pre tieto výdavky v jeho možnostiach. Výdavky na primerané bývanie, ako aj na splácanie opodstatnene uzavretých úverov, cestovanie do práce, stravu a iné základné životné potreby sú nevyhnutné a je potrebné ich pred výživným uprednostniť (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine). Zmyslom tohto uprednostnenia výdavkov povinného rodiča je neobmedzovať výživným materiálne potreby rodiča natoľko, že by mohlo dôjsť k ohrozeniu vlastného živobytia rodiča a jeho schopnosti materiálne zabezpečiť dieťa. V danom prípade však pri príjme otca vo výške 774,11 Eur mesačne a bez existencie ďalšej vyživovacej povinnosti nepredstavujú jeho nevyhnutné výdavky takú časť jeho príjmu, aby boli výživným 150 Eur mesačne ohrozené. Suma 624,11 Eur, ktorá otcovi ostáva na úhradu jeho potrieb po zaplatení výživného je na nevyhnutné výdavky otca dostatočná a v nemálo prípadoch predstavuje takáto suma bežný príjem, z ktorého iní ľudia dokážu uhradiť svoje nevyhnutné výdavky. Napokon aj samotná matka maloletého má príjem podstatne nižší, a to 350,25 Eur a ani s výživným a dávkami na maloletého nedosahuje čiastku, ktorá otcovi ostáva po zaplatení výživného. Pritom nie je dôvod považovať jej nevyhnutné výdavky za podstatne nižšie od nevyhnutných výdavkov otca, s výnimkou splátok úverov.

Rovnako neobstojí námietka otca ohľadom potrieb maloletého, ktoré nie sú podľa otca tak vysoké, aby odôvodňovali výživné 150 Eur mesačne. V prvom rade to nie sú prioritne potreby maloletého, ale životná úroveň rodičov, ktorá je určujúca pre určenie výživného, no i tak nemožno súhlasiť s otcom, že pre potreby maloletého je suma 150 Eur privysoká. Nepochybne si nemálo rodičov nemôže dovoliť takéto výdavky na dieťa, pretože ich príjmy, resp. všeobecne životná úroveň im to neumožňuje, zvlášť pri viacdetných rodinách. No pri súčasných cenových reláciách nie je spotrebovanie sumy presahujúcej 150 Eur pre potreby 5 ročného dieťaťa žiaden nadštandard. Škôlka, strava, hygiena, zdravotná starostlivosť, ošatenie a obuv, občasný darček, či voľnočasová aktivita alebo podujatie v škôlke, to všetko sú položky, ktoré tvoria výdavky maloletého dieťaťa a mal by do nich patriť aj podiel na nákladoch bývania zdieľaného s rodičom. Suma 150 Eur mesačne nie je nízka, no uvedené potreby pre 5-ročné dieťa ju v dlhodobom priemere nepochybne presahujú. Vzhľadom na intenzívny záujem otca o maloletého to ani pre neho nie je určite neznámou skutočnosťou. Napokon sám uvádza, že pre potreby maloletého počas realizácie styku (pred rozhodnutím okresného súdu každý druhý víkend a dve popoludnia v týždni) vynaloží cca 40 Eur. Je teda zrejmé, že otec má naďalej záujem zabezpečiť maloletého aj materiálne čo najlepšie, keď zo sumy, ktorú vynaloží na jeho potreby počas ich spoločných stretnutí je zrejmé, že za celý mesiac by vynaložil na potreby maloletého sumu presahujúcu priznané výživné. Ako bolo uvedené, výživné určené podľa § 62 Zákona o rodine by malo predstavovať približne čiastku, ktorú by na potreby dieťaťa vynakladal rodič za trvania spolužitia rodiny. V tom prípade sa takto určeným výživným dieťa podieľa na životnej úrovni rodiča, výživné zodpovedá možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom rodiča a na úkor výživného nie je rodičom vynaložený žiadny iný ako nevyhnutný výdavok. V danom prípade výživné určené okresným súdom v napadnutom rozhodnutí uvedenému vymedzeniu zodpovedalo.

Vzhľadom na uvedené okresný súd správne vyhodnotil okolnosti rozhodujúce pre určenie výšky výživného, ktoré vo výške 150 Eur mesačne zodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca bez inej vyživovacej povinnosti a s príjmom 774 Eur mesačne, nezasahuje do jeho

nevyhnutných výdavkov a maloletému umožňuje podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Vzhľadom na uvedené krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne a podľa ust. v spojení s ust. rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .