Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_14C-281-2013.pdf
PDF · 101.31 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/281/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: Alfa Inkaso s.r.o., Hvězdova 1716/2b, Praha 4 - Nusle, Česká republika, IČO: 290 50 910, právne zastúpeného Mgr. Petrom Starinským, advokátom so sídlom Panenská 13, Bratislava, proti žalovanej: Q. U., Z.. XX.X.XXXX, naposledy bytom V. Q. XX, H.. X., t.č. na neznámom mieste, zastúpená opatrovníčkou T. P., Q. K. H. Q. V. Z. K., v konaní o zaplatenie 90.567,34 CZK s príslušenstvom takto
rozhodol:
žalobu z a m i e t a ,
náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobou súdu doručenou dňa 26.4.2013 navrhol žalobca zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 90.567,34 CZK spolu s úrokom z úveru vo výške 14,03% ročne zo sumy 90.567,34 CZK od 19.6.2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 90.567,34 CZK od 16.2.2010 do zaplatenia, neuhradeným úrokom z úveru zo sumy 90.567,34 CZK za obdobie od 15.2.2010 do 18.6.2010 vo výške 2.390.95 CZK, náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 277,88 EUR a náhradu trov konania. V rámci žaloby žalobca poukázal na to, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.9.2010 uzavretej medzi Českou sporiteľnou, a.s. a spoločnosťou Alfa Inkaso s.r.o. došlo k postúpeniu pohľadávky Českej sporiteľne, a.s. voči žalovanej. Ďalej žalobca poukázal na to, že žalovaná uzatvorila dňa 16.5.2008 s právnym predchodcom žalobcu, t.j. s Českou sporiteľňou, a.s. zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 100.000,- Kč s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou 14,03%. Vzhľadom na to, že žalovaná nereagovala na upomienky právneho predchodcu žalobcu a nezaplatila nedoplatky na splatných splátkach úveru, stal sa dňa 22.9.2009 celý zostatok úveru aj s príslušenstvom splatným (uvedené vyplýva aj z listu zo dňa 9.9.2009 označeného ako výzva s výstrahou k úhrade dlžnej čiastky na úverovom účte).
Zo zmluvy o úvere Č.. XXXXXXXXXX, zo dňa 16.5.2008 vyplýva, že žalovaná a právny predchodca žalobcu (Česká sporiteľňa, a.s.) uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej bola žalovanej poskytnutá finančná suma vo výške 100.000,- Kč, pričom žalovaná sa zaviazala splatiť tento úver v pravidelných mesačných splátkach po 1.891,- Kč, splatných vždy do 20-teho dňa v mesiaci s tým, že prvá splátka bude zaplatená dňa 20.6.2008. Z bodu 9. tejto zmluvy vyplýva, že účastníci zmluvy si dohodli úrokovú sadzbu 14,03% ročne. Z bodu 8. zmluvy vyplýva, že banka (právny predchodca žalobcu) je oprávnená požadovať v určenej lehote splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom, nezávisle na stave jeho čerpania a splatnosti, ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky úveru po dobu dlhšiu než 3 mesiace alebo so splatením viac než dvoch splátok v dohodnutej lehote.
Súdu sa nepodarilo šetrením zistiť súčasný pobyt žalovanej, preto jej bol ustanovený opatrovník, ktorý podaním zo dňa 20.8.2014 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené zo dňa 12.9.2014 a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatnenej pohľadávky.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Sb. ČR v platnom znení (ďalej len OBZ), zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 502 ods. 1 OBZ, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššie prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Sb. ČR v platnom znení, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z úroky z omeškania, ktorých výšku stanoví vykonávajúci predpis.
Podľa § 100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Sb. Občianskeho zákonníka, právo se promlčí, jestliže nebylo vykonáno v době v tomto zákoně stanovené (§ 101 až 110). K promlčení soud přihlédne jen k námitce dlužníka. Dovolá-li se dlužník promlčení, nelze promlčené právo věřiteli přiznat.
Podľa § 101 zákona č. 40/1964 Sb. Občianskeho zákonníka, pokud není v dalších ustanoveních uvedeno jinak, je promlčecí doba tříletá a běží ode dne, kdy právo mohlo být vykonáno poprvé.
Podľa § 103 zákona č. 40/1964 Sb. Občianskeho zákonníka, bylo-li dohodnuto plnění ve splátkách, počíná běžet promlčecí doba jednotlivých splátek ode dne jejich splatnosti. Stane-li se pro nesplnění některé ze splátek splatným celý dluh (§ 565), počne běžet promlčecí doba ode dne splatnosti nesplněné splátky.
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Sb. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, spotřebitelskými smlouvami jsou smlouvy kupní, smlouvy o dílo, případně jiné smlouvy, pokud smluvními stranami jsou na jedné straně spotřebitel a na druhé straně dodavatel.
Podľa § 55 ods. 1 zákona č. 40/1964 Sb. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, smluvní ujednání spotřebitelských smluv se nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se zejména nemůže vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit své smluvní postavení.
Podľa § 55 ods. 3 zákona č. 40/1964 Sb. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, v pochybnostech o významu spotřebitelských smluv platí výklad pro spotřebitele příznivější.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 40/1964 Sb. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, spotřebitelské smlouvy nesmějí obsahovat ujednání, která v rozporu s požadavkem dobré víry znamenají k újmě spotřebitele značnou nerovnováhu v právech a povinnostech stran.
Podľa Článku 1, ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
Podľa Článku 2 Smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice:
a) "nekalé podmienky" znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3;
b) "spotrebiteľ" znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu;
c) "predajca alebo dodávateľ" znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.
Podľa Článku 2, ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS, (1.)zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. (2.) Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Podľa Článku 2, ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS, v prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Toto pravidlo výkladu neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v článku 7 ods. 2
Podľa Článku 6, ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
V tejto právnej veci sa jedná o spor s cudzím prvkom. Žalovaná je štátnou občiankou Slovenskej republiky. V zmysle článku 16 oddielu 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudku v občianskych a obchodných veciach, žalobca správne žaloval žalovanú na miestne príslušnom súde, keďže žalovanú ako spotrebiteľa mohol žalovať len na súde členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Žalovaná má bydlisko v Slovenskej republike, V. Q., t.j. v obvode Okresného súdu Prešov. Tunajší súd má teda právomoc vo veci konať. Na právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi bolo použité ako rozhodné právo, právo Českej republiky, pretože podľa článku 5 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím, 19.6.1980) sa tento právny vzťah spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa, pričom v čase uzavretia zmluvy o úvere mala žalovaná ako spotrebiteľ obvyklý pobyt v Českej republike.
Ako už súd vyššie uviedol, na predmetnú zmluvu o úvere použil ako rozhodné právo právny poriadok Českej republiky a podľa tohto poriadku posudzoval uvedenú zmluvu, ako aj vznesenú námietku premlčania. Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 16.5.2008, t. j. za účinnosti Občianskeho zákonníka, ktorý špecifikuje, že v tomto právnom vzťahu vystupuje žalovaná ako spotrebiteľ, ktorá čerpaním uvedeného úveru uspokojuje svoje osobné potreby a zároveň žalobca, resp. jeho právny predchodca, ktorý vystupuje ako podnikateľ poskytujúci uvedené služby. Do Občianskeho zákonníka bola úprava spotrebiteľských zmlúv zavedená zákonom č. 367/2000 Sb. s účinnosťou od 1.1.2001, kedy sa zaradzovala medzi spotrebiteľské zmluvy kúpna zmluva, zmluva o dielo, prípadne iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, pokiaľ zmluvnými stranami sú na jednej strane spotrebiteľ a na druhej strane dodávateľ, pričom v súčasnosti sa podľa § 52 za spotrebiteľskú zmluvu považuje kúpna zmluva, zmluva o dielo, prípadne iné zmluvy, pokiaľ zmluvnými stranami sú na jednej strane spotrebiteľ a na druhej strane dodávateľ.
Úprava spotrebiteľských zmlúv bola do právneho poriadku Českej republiky zavedená s cieľom zosúladiť vnútroštátnu právnu ochranu spotrebiteľa s právom Európskej únie, napr. aj Smernicou Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle tejto smernice spotrebiteľskou zmluvou je ktorákoľvek zmluva, kde na jednej strane vystupuje spotrebiteľ [t.j. ktorákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu podľa čl. 2, písm. b) smernice] a na druhej stane predajca alebo dodávateľ [t.j. akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva podľa čl. 2, písm. c) smernice].
Súd je v danom prípade toho názoru, že uvedená zmluva patrí nepochybne svojim obsahom medzi spotrebiteľské zmluvy v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS, vzhľadom k tomu, že bola pripravená vopred na formulári, vrátane znenia obchodných podmienok, zo strany právneho predchodcu žalobcu, bez
možnosti žalovanej meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Jedná sa teda o klasickú typovú zmluvu bez možnosti žalovanej ako spotrebiteľa zasahovať do znenia tejto zmluvy a do obsahu dopredu pripravenej úpravy vzájomných práv a povinností. Súd je preto v danom prípade toho názoru, že uvedená zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je typickou spotrebiteľskou zmluvou vzhľadom na právnu povahu účastníkov konania, kde žalovaný vystupuje ako spotrebiteľ vo vzťahu k službe t. j. úveru, ktorý využíva na uspokojovanie svojich osobných potrieb, a žalobca vystupuje ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu, o čom svedčí aj jednoznačné zaradenie zmluvy o úvere medzi spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka ktorého cieľom, to znamená dodatočnou úpravou spotrebiteľského práva, bolo zabezpečiť harmonizáciu českého zmluvného práva s Európskym spotrebiteľským právom resp. s aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti, a to hlavne z dôvodu zosúladenia s nepriamymi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Účelom zavedenia úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, či už s účinnosťou od 1.1.2001, alebo s účinnosťou od 1.4.2006, teda bola harmonizácia Českého zmluvného práva s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Zmyslom nielen národnej, ale aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva je dosiahnuť vyrovnanie faktického nerovného postavenia spotrebiteľa s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, pri ktorých dochádza k uzatváraniu zmlúv, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho a jeho lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb, ako aj vzhľadom na možnosť zo strany podnikateľa určovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Spoločným znakom novo zavádzanej úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku bolo teda faktické vyrovnanie uvedenej nerovnosti postavenia spotrebiteľa a podnikateľa ako profesionála, a to aj za predpokladu obmedzenia autonómie vôle v zákonom predpokladaných dôsledkoch.
Na základe vyššie uvedeného, súd zmluvu o úvere zo dňa 16.5.2008 posúdil ako zmluvu, na ktorú sa vzťahuje režim spotrebiteľských zmlúv podľa vnútroštátneho práva Českej republiky, ako aj práva Európskej únie (napr. Smernica Rady 93/13/EHS). Z ustanovenia § 55 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že uzavretá úverová zmluva je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, keďže spĺňa všetky znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy podľa vyššie citovaných právnych predpisov. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprimerané podmienky, t.j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Za neprijateľnú podmienku je potrebné považovať aj aplikáciu Obchodného zákona aj vo vzťahu k premlčaniu, keďže spotrebiteľ ju nemá možnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivé postavenie. S uplatnením Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba v porovnaní s Občianskym zákonníkom (trojročná premlčacia doba). V tejto súvislosti je potrebné uviesť že aj do právneho systému Českej republiky boli začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Uvedená práva úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Opatrovník žalovanej vzniesol námietku premlčania práva uplatneného v tomto konaní, preto bolo potrebné skúmať začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá pre daný vzťah prichádza do úvahy v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, a ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V prejednávanej sa žalobca prvýkrát mohol domáhať od žalovanej vrátenia nevrátenej časti istiny úveru, a dohodnutého úroku dňom nasledujúcim po dni zosplatnenia úveru (22.10.2009) t. j. dňom 23.10.2009. Všeobecná trojročná premlčacia lehota vzťahujúca sa na istinu nevráteného úveru, dohodnutého úroku z úveru a úrokov z omeškania uplynula preto dňom 23.10.2012. Keďže žaloba bola doručená tunajšiemu súdu až dňa 26.4.2013 a keďže opatrovník žalovanej vzniesol námietku premlčania, žalobcom uplatnený nárok je premlčaný a bol uplatnený po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Súd preto nárok žalobcu zamietol v celom rozsahu. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje a odkazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR R28/84, podľa ktorého, ak čas plnenia nebol dohodnutý, ani inak stanovený, premlčacia lehota začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, kedy dlh vznikol. Keďže v danom prípade došlo ku vzniku dlhu žalovanej dňom predčasného zosplatnenia
t. j. 22.10.2009, všeobecná trojročná premlčacia lehota začala plynúť nasledujúcim dňom, pretože od tohto mometnu sa žalobca mohol domáhať od žalovanej zaplatenia dlžných súm z poskytnutého úveru (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 25/2003).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska požiadať o splnenie dlhu. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu je premlčaný, keďže žalobca, mohol právo vykonať po prvý raz 23.10.2009, tak ako to vyplýva aj z jeho listu zo dňa 9.9.2009 (č.l. 10 spisu), t.j. nasledujúci deň po tom, čo zosplatnil celý zostatok úveru žalovanej a od tohto dátumu už uplynula trojročná všeobecná premlčacia lehota.
Vo vzťahu k úrokom za poskytnutý úver a úrokom z omeškania súd poznamenáva, že úroky ako aj úroky z omeškania sú príslušenstvom k pohľadávke a pokiaľ súd konštatoval premlčanie hlavného záväzku, t. j. istiny nevrátenej časti úveru, nemôže sa premlčanie hlavného záväzku neprejaviť v premlčaní úrokov a úrokov z omeškania ako vedľajšieho záväzku, ktorý je akcesorickej povahy vo vzťahu k istine (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 681/2006, 21Cdo 682/2006 zo dňa 08. 02. 2007). Vzhľadom na premlčanie istiny je potom premlčaný aj nárok žalobcu na úroky, ako aj úroky z omeškania, a to v celom rozsahu. Súd preto návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol z dôvodu vznesenej námietky premlčania, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Vzhľadom k tomu, že súd žalobu zamietol v celom rozsahu, žalovaná bola v konaní úspešná v celom rozsahu a vznikol jej nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý úspešný nebol, avšak žalovaná si žiadne trovy konania neuplatnila, preto súd o trovách konania rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.