Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14S/38/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Pavla Lacza v právnej veci žalobcu: J. J., nar. X.X.XXXX, bytom P. I. XXX, zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Hornákovou, Sereď, A. Hlinku č. 3044 proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 42370-2/2012-BA zo dňa 9.11.2012 jednohlasne takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Žalobca žalobou zo dňa 11.12.2012 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 9.11.2012 číslo: 42370-2/2012-BA ako aj prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V podanej žalobe uviedol, že v čase od 14.5.2009 do 13.5.2012 sa zdržiaval vo Veľkej Británii, teda na území iného členského štátu Európskej únie, kde pracoval v stabilnom pracovnom pomere, pričom jeho väzby a centrum záujmov na Slovensku zostali zachované. V tejto súvislosti poukázal na to, že za prácou do iného členského štátu Európskej únie odišiel za účelom vyššieho zárobku a zdokonaľovania sa v anglickom jazyku, pričom udržiaval pravidelné kontakty so svojou rodinou na území SR, a to v rámci svojich pracovných a finančných možností. Uviedol, že jediným úmyslom odísť do Anglicka bola práca, ktorou si mohol zarobiť finančné prostriedky, zdokonaliť sa v anglickom jazyku, pričom na území SR má svojich rodičov, sestru s jej rodinou ako aj širší okruh príbuzných a priateľov. Mal za to, že rozhodnutím správnych orgánov bol ukrátený na svojich právach tým, že žalovaný mu nepriznal nárok na dávku v nezamestnanosti, na ktorú má právny nárok, nakoľko splnil podmienky na priznanie tejto dávky. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 8. júla 1992, C-102/91, doris knoch proti bundes anstallt fürarbeit, v ktorom je uvedené, že na účely určenia bydliska sa zohľadňuje dĺžka a kontinuita pobytu osoby pred jej odchodom do iného členského štátu EÚ, povaha práce vykonávanej v inom členskom štáte a zámer osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností. Okrem toho medzi relevantné skutočnosti potrebné pre posúdenie zachovania centra záujmov na území SR sú aj stabilita zamestnania, periodicita návštev, rodinná situácia, bytová situácia, dôvod odchodu do iného štátu EÚ, dôvod návratu na územie SR ako aj dôvod skončenia pracovného pomeru v inom členskom štáte. Vo vyjadreniach adresovaných žalovanému uvádzal, že je slobodný a bezdetný a svojim odchodom za prácou do iného členského štátu EÚ sledoval zabezpečenie si finančných prostriedkov na osamostatnenie sa od rodičov a takto si chcel zabezpečiť svoje vlastné bývanie, aby si mohol v budúcnosti založiť rodinu a okrem toho si chcel zlepšiť svoje jazykové znalosti. Uviedol, že výpismi z peňažného účtu, ktorými žalovanej platil poplatky za poistenie v nezamestnanosti v období od januára 2009 do apríla 2011, ktoré platil aj na území štátu Európskej únie, a teda splnil podmienky priznania dávky v nezamestnanosti.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 6.5.2013 citoval právne predpisy podľa ktorých postupoval vo vzťahu k žalobcovi a uviedol, že žalobca bol zaradený dňa 14.5.2012 do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie, t.j. od 14.5.2009 do 13.5.2012 nepreukázal podľa slovenských právnych predpisov dobu poistenia v nezamestnanosti, t.j. najmenej 730 dní. Z formulára U1 z 25.7.2012 vystaveného príslušnou britskou inštitúciou, vyplýva, že žalobca bol v posudzovanom období, t.j. od 14.5.2009 do 28.4.2012 poistený v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 1.6.2009 do 8.5.2012, ďalej od 1.12.2008 do 31.5.2009, ďalej od 1.1.2008 do 1.12.2008 a od 29.4.2012 do 13.5.2012. Poukázal na článok 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) príslušná inštitúcia členského štátu v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Z poukazom na ustanovenie tohto článku základného nariadenia mal za to, že žalobcovi nevznikol nárok na dávky, nakoľko žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie neukončil doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi, a teda nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu Európskej únie možno zohľadniť i v prípade, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území SR. V konaní bolo teda potrebné posúdiť, či si žalobca zachoval bydlisko na území SR počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. Prvostupňový správny orgán vychádzal z údajov uvedených vo formulári U1 z 25.7.2012 ako i z dokumentov predložených žalobcom v dávkovom konaní.

Centrum záujmov žalobcu ako dotknutej osoby je možné určiť v konkrétnom prípade na základe dostupných informácií o ňom (zárobkovú činnosť na území Veľkej Británie vykonával vo viacerých zamestnaniach po dobu viac ako štyroch rokov, rodičov a ostatnú rodinu navštevoval 2-3x ročne, pričom na území Slovenskej republiky nevlastní nehnuteľnosť, dane z príjmu platil na území Veľkej Británie a jeho bydlisko v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bolo potom určené v súlade s čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) na základe posúdenia všetkých týchto informácií. Článok 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia odkazuje pri posúdení bydliska na úmysel žiadateľa a možno ho použiť iba v prípade, ak nie je možné bydlisko žiadateľa určiť podľa kritérií daných v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Skutkové okolnosti zistené v konaní však preukazujú bydlisko žalobcu vo Veľkej Británii počas vykonávania jeho zárobkovej činnosti v tejto krajine. Vzhľadom na celkovú dĺžku jeho pobytu bolo možné pracovnú situáciu žalobcu vo Veľkej Británii považovať za stabilnú.

Z administratívneho spisu, ktorý súdu predložil žalovaný a súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, vyplýva, že žalobca požiadal o dávku v nezamestnanosti žiadosťou, pričom zároveň predložil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Galante zo dňa 10.7.2012 číslo SZ/2012/03519-1/Dor, ktorým bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na základe ním podanej žiadosti zo dňa 14.5.2012. Zároveň žalobca predložil i „Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska“, z ktorého vyplýva, že vykonával pracovnú činnosť vo Veľkej Británii od 1.6.2009 do 8.5.2012, pričom ako dôvod odchodu do iného členského štátu Európskej únie uviedol získanie práce. Na území iného členského štátu pritom nevlastnil nehnuteľnosť, počas dovolenky 2-3x do roka navštevoval Slovenskú republiku a ako dôvod návratu na jej územie uviedol rodinné dôvody.

Pobočka žalovaného v Galante dňa 8.8.2012 vydala rozhodnutie č. 5229/2012-GA-DvN, ktorým rozhodla tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, v ktorom uviedol rovnaké skutočnosti ako v žalobe. Toto jeho odvolanie bolo rozhodnutím žalovaného zamietnuté a potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Galanta o nepriznaní nároku žalobcovi na dávku v nezamestnanosti postupom podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení s odôvodnením, že žalobca v období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 14.5.2009 do 13.5.2012 nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť na účely nároku na dávku v nezamestnanosti s konštatovaním, že nebolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov, nakoľko žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončil doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi, keď

nesplnil podmienky uvedené v čl. 61 ods. 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný (, ), preskúmal na pojednávaní napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 9.11.2012 ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu podľa a nasl. , pričom dospel k záveru, že podaná žaloba zo strany žalobcu nie je dôvodná.

Podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnom poistení), poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "") bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa čl. 61 ods. 1, základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.

Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

Podľa 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: -- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, -- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo -- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkov činná osoba mala bydlisko v členskom štáte inom ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Nezamestnaná osoba iná ako cezhraničný pracovník, ktorá sa nevráti do členského štátu svojho bydliska, sa dá k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa naposledy na ňu vzťahovali.

Podľa článku 65 ods. 5, písm. a/ základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa článku 11, ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb, iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti, iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov, v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná, vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Podľa článku 11, ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Podľa čl. 1, písm. j) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné nariadenie“), na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 9.11.2012 a posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 8.8.2012, v zmysle ktorého žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

V predmetnom konaní o priznanie dávky v nezamestnanosti správne orgány postupovali podľa ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pričom dospeli k záveru, že žalobca nesplnil podmienky pre priznanie dávky v nezamestnanosti, pretože v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie, t.j. v období od 14.5.2009 do 13.5.2012 nebol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky podľa našich právnych predpisov a nezískal potrebnú dobu poistenia v nezamestnanosti na Slovensku, pričom nebolo sporné, že žalobca bol zamestnaný a pracoval na území Veľkej Británie po dobu viac ako štyroch rokov, pričom správne orgány na základe žalobcom predložených listinných dokladov dospeli k záveru, že doby poistenia získané na území Veľkej Británie nemožno žalobcovi zhodnotiť, nakoľko nepreukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenska počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii a vychádzali z toho, že bydlisko žalobcu počas výkonu práce vo Veľkej Británii bolo v tejto krajine, čo odôvodnil poukazom na predložené listinné doklady ako aj vyplnený formulár U1.

Podľa názoru súdu dostatočne bolo preukázané, že žalobca pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku nebol poistený v nezamestnanosti najmenej tri roky, pretože v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu EÚ, vo Veľkej Británii, čo vyplýva z predloženého formulára U1 ako aj z údajov uvedených žalobcom vo formulári označenom ako „Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska“, z dĺžky trvania pobytu a zamestnania žalobcu na území Veľkej Británie, z periodicity návštev na území Slovenska (2-3x ročne), ktoré podľa žalovaného poukazujú na existenciu primárnych väzieb na štát zamestnania. V tomto smere je predovšetkým potrebné poukázať na čl. 1, písm. j) základného nariadenia, pod bydliskom sa rozumie miesto, kde osoba zvyčajne býva. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že tento pojem treba chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi mimopracovný čas, pričom pre posúdenie bydliska je dôležitá rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby ako i povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Žalovaný preto správne postupoval, pokiaľ pre nárok na dávku v nezamestnanosti posudzoval otázku zachovania väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe údajov, ktoré sám žalobca vypísal 25.7.2012 v dotazníku označenom ako „Dotazník na účely preukázania bydliska na území SR počas posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ v zmysle čl. 65 ods. 2,3, a 5 základného nariadenia, pričom skutočnosť, že žalobca vykonával návštevy rodičov, resp. blízkych príbuzných v Slovenskej republike 2-3x ročne za obdobie vyše štyroch rokov zamestnania vo Veľkej Británii skutočne nepreukazujú pevné väzby zo Slovenskom a ani s bydliskom na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na skutočnosť, že počas posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie žalobca nemal

bydlisko na území SR a na skutočnosť, že bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie žalobcovi zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Za stavu, že žalobca v období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 14. mája 2009 do 13. mája 2012) nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Súd považuje k veci uviesť, že uvedené skutočnosti je potrebné posudzovať individuálne, teda vo vzťahu ku každej žiadosti o dávke v nezamestnanosti zvlášť, bez ohľadu na fiškálny záujem štátu. Podľa názoru súdu v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území SR v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, keď žalobca bol na území Veľkej Británie viac ako štyri roky a vzhľadom na jeho celkovú situáciu (stabilita zamestnania, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) dostatočným spôsobom preukazujú, že žalobca si väzby zo Slovenskou republikou, počas výkonu činností zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatneným objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať subjektívny úmysel žalobcu.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol postupom podľa tak, že procesne neúspešnému žalobcovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.