Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CoE/29/2014

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: X. M., nar. X.XX.XXXX, bytom Y. XXX, pre vymoženie 600,00 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce č.k. -16 zo dňa 13.11.2013

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie. Z a m i e t a návrh oprávnenej na prerušenie konania. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Uznesením Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

O zastavení exekúcie rozhodol v zmysle ust. § 57 ods.1 písm.g) zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1, 2, § 35, § 37 , § 40 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“),§52 ods.1,2, § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/, § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993. Exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. SR 23320/09 zo dňa 13.1.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.02.2010 a vykonateľnosť dňa 25.02.2010, povinného zaväzujúci na zaplatenie sumy 600 € s prísl. Podkladom pre vydanie tohto rozsudku bola zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 20.03.2009, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnému úver vo výške 300 €, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 288 €.

Daný právny vzťah posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže vyššie uvedenú zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko bola uzavretá medzi veriteľom (oprávnenou), t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie spotrebiteľských úverov a spotrebiteľom (povinným), t.j. fyzickou osobou. Usúdil, že rozhodcovská doložka upravená v čl. 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, keďže spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd, čo aj urobil. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Na základe uvedeného aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 1. 1. 2008 a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným

titulom na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá oprávňovala rozhodcovský súd vo veci konať a rozhodcovský rozsudok vydať, pričom táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú sa rozhodcovský rozsudok stáva nespôsobilým exekučným titulom, súd v zmysle vyššie uvedených príslušných ustanovení najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, §57 pods.1písm.g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O trovách súd prvého stupňa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený, žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa, alternatívne podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení :

1) Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanov uje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosť reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie súdu prvého stupňa nepovažoval za správne z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. , v ktorom okrem iného sa uvádza, že k zastaveniu exekučného konania nemôže dôjsť z dôvodu, že došlo k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej zmluvy doložky a zároveň vyslovil názor, že pokiaľ exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných kauzách exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. V ďalšej časti odvolania poukazoval na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , z ktorého časť citoval. Tvrdenie, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci odôvodňoval tým, že zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci. Bol toho názoru, že súd ktorý koná z pozície exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takého rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Bol toho názoru, že exekučný súd je limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, teda nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. V ďalšej časti odvolania uvádzal, z čoho tento záver vyvodil. Bol toho názoru, že za porušenie základných práv a slobôd je potrebné považovať také prípady nesprávnej aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, z ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov. Zdôrazňoval povinnosť všeobecných súdov vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Upriamoval pozornosť na problém plynutia času v súvislosti s princípom právnej istoty a princípom

ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ale aj ochrany základných práv. Poukazoval na to, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo účinky právnou cestou napadnúť. Opätovne poukazoval na účel zákona o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi, pretože žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Opätovne zdôrazňoval, že exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. K námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný uvádzal, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Zdôrazňoval, že toto ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Trval na tom, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania. K námietkam, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom opätovne uvádzal okolnosti, z ktorých vyvodzoval, že súd prvého stupňa konal mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality ako aj zásadu začatia konania na návrh, t.j. dôvody, ktoré uvádzal k predchádzajúcim dôvodom. Poukázal na to, že SR v čl. 12 ods. 2 ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Rozoberal toto ustanovenie a v tejto súvislosti uvádzal, že i keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to z dôvodu, že napr. nebol vypočutý, nebol oboznámený so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi vyplývajúcimi z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho spisu. Súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s jeho postavením, ako podnikateľského subjektu a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere. V tomto prípade podľa neho bola porušená zásada rovnosti zbraní, bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, pretože exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazom, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. K námietke, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie uvádzal, že súd prvého stupňa v rozhodnutí konštatoval skutočnosti ako keby v tom smere vykonal dokazovanie, avšak vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci uvádzal, že súd z úradnej povinnosti bol oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní, teda či bol vydaný vo veci, ktorá môže byť predmetom rozhodcovského konania, či bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatnej rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. V ďalšej časti odvolania špecifikoval, z ktorých dôvodov podľa § 40 ods. 1 má právo účastník rozhodcovského konania domáhať sa žalobou podanou na príslušnom súde zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, pokiaľ by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi, uvedenými v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní by nepochybne v písm. b) okrem § 40 písm. a) a b) uviedol aj ďalšie písmená § 40. Namietal, že exekučný súd nebol oprávnený posudzovať, či rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a či jej výkon je konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. V ďalšej časti odvolania zdôrazňoval, že rozhodcovská doložka podľa jeho názoru je platná, uvádzal argumenty, pre ktoré túto doložku považoval platnú. Nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, zdôrazňujúc že poskytoval peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere. Podstatnou náležitosťou tejto zmluvy nemusí byť ročná percentuálna miera nákladov, keďže poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Zotrval na tom, že nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona, keďže predmetom úverov poskytovaných z jeho strany sú peňažné prostriedky,

nie tovar alebo služba, takže zmluvy o úvere z jeho strany nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

V ďalšej časti odvolania poukazoval na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Vyjadroval sa k poplatkom za poskytnutie úveru a poplatkom za zasielanie upomienok. Napokon namietal, že súd už pri vydávaní poverenia súdnemu exekútorovi preskúmaval rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Uvádzal dôvody, pre ktoré sa domáha prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie prejudiciálnych Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K odvolaniu pripojil fotokópiu rozhodnutia Okresného súdu Bardejov- č.k. -64 , Okresného súdu Svidník č.k. -54 a Krajského súdu v Bratislave č.k. .

Súdny exekútor a povinný sa k odvolaniu nevyjadrili.

Vzhľadom na to, že oprávnený podal návrh na prerušenie konania, odvolací súd posudzoval najprv, či v danom prípade sú alebo nie sú splnené podmienky na prerušenie konania a návrh ako nedôvodný zamietol.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.

Z týchto dôvodov odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na tieto dôvody poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k odvolacím námietkam udáva:

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. Preto pokiaľ súd v priebehu konania zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom a exekúcia nezákonná, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Nedostatok spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý v konaní nemožno odstrániť a pre ktorý musí byť konanie zastavené.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).

Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ďalej skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. ).

K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že exekučný súd mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože oprávnený poskytol povinnej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala povinná ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola (správne) posúdená ako nekalá. Napokon za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky súvisiace s obsahom zmluvy, uzavretej medzi účastníkmi v časti týkajúcej sa (ne) uvedenia RPMN, nesprávnosti posúdenia, neprimeranosti úrokov z omeškania týkajúce sa poplatku za poskytnutie úverov a zasielanie upomienok vzhľadom na to, že riešenie týchto otázok nesúvisí s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý ako to z jeho odôvodnenia jednoznačným spôsobom vyplýva, za dôvod zastavenia exekúcie považoval jedinú skutočnosť, a to že rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť na konanie vo veci na rozhodcovskej doložke, ktorá je neplatným právnym úkonom a teda konštatoval, že nebol oprávnený konať a vydať rozhodcovský rozsudok.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd ako už bolo vyššie uvedené potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, pretože odvolateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom konania preukázateľné trovy konania nevznikli, preto im nemohli byť priznané.

Toto uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.