Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21Er-760-2010.pdf
PDF · 128.33 KB
Case nature
Area
Subarea
21Er/760/2010
Uznesenie
Okresný súd Zvolen v exekučnej veci oprávneného CETELEM SLOVENSKO a.s., IČO: 35 787 783, so sídlom v Bratislave, Panenská 7, zast. JUDr. Helenou Strachotovou, usadenou euroadvokátkou, Hviezdoslavova 7, Martin, proti povinným: 1/ Š. T., L.. XX.XX.XXXX, J. E. D., D. Č.. XXX, a 2/ K. T., L.. XX.XX.XXXX, J. E. D., D. Č.. XXX, vedenej pod značkou EX 160/2010 (pôvodným súdnym exekútorom JUDr. Václavom Kudelom) v súčasnosti ustanoveným náhradníkom súdnym exekútorom JUDr. Markom Rusom, Exekútorský úrad so sídlom v Revúcej, Železničná 257/19, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 17.442,77 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd exekúciu z a s t a v u j e.
Oprávnený je p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Markovi Rusovi trovy exekúcie v sume 57,83 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Okresný súd Zvolen poverením č. 5611 037161 * zo dňa 27.04.2010 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Václava Kudelu na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 17.442,77 Eur s príslušenstvom a trov predchádzajúceho konania ako aj trov exekúcie, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s. so sídlom v Čadci č.k. KRS/767/2009 zo dňa 11.01.2010.
V exekučnom titule bola uložená povinným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 17.442,77 Eur s 0,08 % denným úrokom z omeškania zo sumy 17.442,77 Eur od 27.10.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania v sume 349,59 Eur, náhradou trov rozhodcovského konania vo výške 479,67 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 687,78 Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd z obsahu spisu zistil, že účastníci uzavreli zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 10.10.2008, pričom jej súčasťou sú Všeobecné podmienky CETELEM SLOVENSKO, a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktoré v čl. V.-13. obsahujú rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik zmluvy, sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti a.s. so sídlom v Čadci, Nábrežná 1293 alebo Rozhodcovského súdu v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Ventúrska 14. Postup v rozhodcovskom konaní sa riadi zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení a vnútornými predpismi vybraného rozhodcovského súdu. Týmto nie je dotknuté právo navrhovateľa obrátiť sa s návrhom na začatie konania na príslušný súd Slovenskej republiky.
Nakoľko si účastníci - spotrebitelia záväzky z predmetnej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru riadne a včas neplnili, uplatnil dodávateľ pohľadávku voči nim v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s. so sídlom v Čadci. Tento rozhodol a priznal oprávnenému hore špecifikované plnenia.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
V predmetnej exekučnej veci je pokladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s. so sídlom v Čadci. Rozhodcovskému súdu však jeho právomoc rozhodovať spor neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získava až na základe dohody medzi účastníkmi sporu obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve. Práve rozhodcovská zmluva je aj základom právomoci rozhodcu, ktorý je na jej základe povolaný právne aprobovaným spôsobom k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva je dobrovoľný akt súkromnoprávnej povahy. Pričom výsledkom rozhodcovského konania je rozhodnutie, ktorému zákon priznáva silu exekučného titulu, a teda spôsobilosť byť podkladom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul musí byť vykonateľný po formálnej aj materiálnej stránke.
Pri právnom posudzovaní predmetnej veci, t.j. či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podkladom pre vykonanie exekúcie má atribúty exekučného titulu, na podklade ktorého je možné vykonať exekúciu, súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva a judikatúry Súdneho dvora.
Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „ OZ “), spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Súd preskúmal predmetný rozhodcovský rozsudok, pričom zistil nasledovný stav: oprávnený a povinní 1/ a 2/ uzavreli zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 10.10.2008. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti veriteľa na výpise z OR, ktorý sa zaoberá
v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytovaním úverov z vlastných zdrojov, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Pokiaľ ide o postavenie účastníkov, ktorí sú povinnými v exekučnom konaní, z predmetnej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru nevyplýva a ani žiadna iná okolnosť nenasvedčuje tomu, že by predmetnú zmluvu uzatvorili v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, uskutočniac tento právny úkon pod svojím obchodným menom. S ohľadom na ustanovenie § 52 ods. 1 OZ je teda zrejmé, že pokiaľ so zreteľom na postavenie účastníkov zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru nebol preukázaný iný charakter ich vzájomného zmluvného vzťahu, ide nepochybne o spotrebiteľský zmluvný vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy.
Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší napr. ak je zmluva čiastočne neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvoria nielen zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru a k nej prislúchajúce Všeobecné podmienky CETELEM SLOVENSKO, a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktoré majú povahu všeobecných obchodných podmienok, ale aj predmetné kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako spotrebiteľského zobral do úvahy postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie predmetnej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, keď táto vrátane všeobecných obchodných podmienok bola dodávateľom vopred pripravená a naformulovaná. Na základe uvedeného, ako aj s ohľadom na povahu účastníkov uvedenej zmluvy mal súd jednoznačne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu.
Podľa § 53 ods.1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné zmluvné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods.2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20,21, po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice.
Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ( predtým čl. 153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.
Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 16 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH bod 16, Podľa 3 odseku článku 189: “smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“. Hoci toto ustanovenie ponecháva členským štátom možnosť voľby spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie, že smernica je implementovaná, táto sloboda nemá vplyv na povinnosť všetkých členských štátov, ktorým je smernica určená, prijať, v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje.
Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 26 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH bod 26, avšak povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu (v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.
Podľa čl. 6 ods.1 smernice 93/13/EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 2. písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa čl. 3 ods. 1. smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 3. smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 25, systém ochrany zavedený smernicou (93/13/ES) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 26, tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 27, na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/EHS) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohto rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.
Súd posudzuje ne/prijateľnosť konkrétnych zmluvných dojednaní nielen prostredníctvom exemplikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 4 OZ, ale aj prostredníctvom tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods.1 OZ. Neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve môže byť teda nielen zmluvné dojednanie, ktoré možno podradiť pod niektorú z konkrétnych neprijateľných podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 4 OZ, ale v zmysle znenia generálnej klauzuly obsiahnutej v §53 ods. 1 OZ môže byť neprijateľnou podmienkou aj zmluvné dojednanie, ktoré nemožno podradiť pod niektorú z neprijateľných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 4 OZ.
Pri posúdení ne/prijateľnosti konkrétneho dojednania obsiahnutého v spotrebiteľskej zmluve je z hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1 OZ je rozhodujúci obsah tohto zmluvného dojednania, ktoré nesmie spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Ak však ide o dojednanie, ktoré takúto nerovnováhu medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa spôsobuje, nie je rozhodujúce, či ho možno podradiť pod niektorú z neprijateľných podmienok obsiahnutých v príkladnom neuzavretom výpočte obsiahnutom v ustanovení § 53 ods. 4 OZ, pretože aj také zmluvné dojednanie, ktoré sa v tomto výpočte nenachádza možno posúdiť ako neprijateľnú podmienku v zmysle tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ. Výnimkami z generálnej klauzuly sú na prvom mieste zmluvné dojednania týkajúce sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak boli v zmluve vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo na druhom mieste, ak ide o zmluvné dojednania, ktoré síce z hľadiska svojho obsahu spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale tieto boli z hľadiska kontraktačného procesu dojednané individuálne, čo znamená, že spotrebiteľ mal možnosť buď zmluvu uzatvoriť spôsobom, že dotknutá spotrebiteľská zmluva bude uzatvorená bez zmluvného dojednania spôsobujúceho značnú nerovnováhu v právach povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, inak povedané spotrebiteľ sa v rámci kontraktačného procesu môže reálne a nielen iluzórne rozhodnúť, či si zmluvné ustanovenie s takýmto obsahom želá do obsahu zmluvy zahrnúť alebo nie. Ďalšou možnosťou je, že spotrebiteľ má možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvného dojednania, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, t.j. má reálnu možnosť ovplyvniť a formulovať obsah tohto zmluvného dojednania.
V danom prípade je predmetom posúdenia ne/prijateľnosti dojednanie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach CETELEM SLOVENSKO, a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktoré majú povahu všeobecných obchodných podmienok. Z hľadiska generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ je zrejmé, že rozhodcovská doložka nie je zmluvným dojednaním týkajúcim sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, a teda z tohto hľadiska nie je z posúdenia v zmysle § 53 ods. 1 OZ vyňatá. Zároveň z obsahu Všeobecných podmienok CETELEM SLOVENSKO, a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru je podľa názoru súdu zrejmé, že v nich obsiahnutá rozhodcovská doložka nie je zmluvným dojednaním, ktoré bolo dohodnuté medzi účastníkmi predmetnej dohody individuálne, a teda, že by účastník zmluvy, ktorý má postavenie spotrebiteľa a ochranu tomu prislúchajúcu, mal možnosť predmetnú zmluvu uzavrieť bez tejto rozhodcovskej doložky, pretože táto bola začlenená medzi ostatné ustanovenia vopred pripravených Všeobecných podmienok CETELEM SLOVENSKO, a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru a žiadna okolnosť nenasvedčuje tomu, že by ich obsah mal možnosť spotrebiteľ akokoľvek modifikovať. Na základe uvedeného súd nemal za preukázané, že zmluvné ustanovenie o rozhodcovskej doložke bolo dojednané individuálne, a teda spotrebiteľ v postavení dlžníka mohol predmetnú zmluvu, ktorej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky prijať len ako celok alebo ju odmietnuť. Dojednanie o rozhodcovskej doložke, teda podlieha posúdeniu, či nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Pokiaľ ide o posúdenie ne/prijateľnosti dojednania o rozhodcovskej doložke v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné uviesť, že predmetné ustanovenie musí byť vykladané tým spôsobom, že na prvom mieste bude zohľadnený účel sledovaný danou právnou normou - t.j. ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Účel a pôsobnosť tohto ustanovenia nemôžu byť obchádzané z dôvodu samotnej formulácie rozhodcovskej doložky, a to aj pokiaľ je rozhodcovská doložka naformulovaná tým spôsobom, že umožňuje zmluvnej strane, ktorá podáva žalobu rozhodnúť sa medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom. Podľa posudzovanej rozhodcovskej doložky má „možnosť voľby“ k dispozícii tá zmluvná strana, ktorá podáva žalobu; a aj bez ďalšieho uvažovania je zrejmé, že v procesnej pozícii žalujúcej strany je takmer vždy dodávateľ domáhajúci sa zväčša finančnej odplaty za plnenie, ktoré v rámci svojej podnikateľskej činnosti spotrebiteľovi poskytol. A pokiaľ dodávateľ podá žalobu voči spotrebiteľovi na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ nemá reálnu možnosť túto voľbu dodávateľa zvrátiť, a dôsledkom takto dojednanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľ je nútený riešiť svoje spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.
Ako už bolo uvedené, súd je pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok viazaný nielen výpočtom obsiahnutým v § 53 ods. 4 OZ, ale aj obsahom generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ; rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky posudzovaných zmluvných podmienok. Pri výklade súd teda vychádza aj z ustanovení smernice 93/13/EHS, nakoľko cieľ citovaných ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách, ako aj smernice 93/13/EHS je zhodný a je ním dosiahnutie toho, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnými zmluvnými podmienkami viazaný.
Použitie ustanovení príslušnej smernice sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Povinnosť eurokonformného výkladu sa vzťahuje nielen na národné predpisy implementujúce právo EÚ, ale na celé národné právo hoci prijaté pred prijatím smernice. Z hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri výklade predmetnej smernice, ale aj implementujúcich predpisov súd vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádza z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel.
Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V uvedenej veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, položil vnútroštátny súd Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku nasledovného znenia: „ Možno článok 6 ods.1 smernice [93/13], podľa ktorého členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka použitá predajcom alebo dodávateľom nie je pre spotrebiteľa záväzná ipso iure, ale len v prípade , že spotrebiteľ podal v tomto smere príslušný návrh a podmienku napadol? Súdny dvor na uvedenú otázku v bode 28 tohto rozsudku odpovedal “Je teda namieste odpovedať na prvú otázku, že článok 6 ods.1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a v tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ vopred úspešne napadol takúto podmienku.“ V tomto rozhodnutí Súdny dvor vymedzil nielen zmysel v akom vykladať článok 6 ods. 1 smernice 93/13 EHS vo vzťahu k viazanosti spotrebiteľa nekalými zmluvnými podmienkami, ale zároveň v ňom stanovil, že ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach a ich indikatívny výpočet, ale aj generálnu klauzulu je potrebné za účelom dosiahnutia cieľa smernice 93/13 EHS vykladať natoľko extenzívne, že napr. v prejednávanej veci aj zmluvné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve podľa ktorého je na všetky spory zo zmluvy je príslušný všeobecný súd v sídle dodávateľa v meste Budaörs, vzdialený od miesta bydliska dotknutého spotrebiteľa 275 kilometrov, pričom zo zákona by bol miestne príslušný súd v mieste bydliska spotrebiteľa spĺňa všetky podmienky, aby mohlo byť z hľadiska smernice kvalifikované ako nekalé (bod 40), a to napriek tomu, že tomu, že toto zmluvné dojednanie, podľa ktorého je na prejednanie sporov zo zmluvy príslušný iný súd ako všeobecný súd spotrebiteľa sa v tomto indikatívnom výpočte nenachádza. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd, so sídlom v Čadci, pričom inak by bol na rozhodnutie sporu príslušný súd v obvode trvalého pobytu povinných. Podľa názoru exekučného súdu je rozhodcovská doložka na podklade, ktorej v predmetnej veci rozhodoval rozhodcovský súd neprijateľnou podmienkou nielen v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ, nakoľko jej dôsledkom je, že spotrebiteľ je po podaní žaloby na rozhodcovský súd nútený riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní; ale zároveň je neprijateľnou podmienkou aj v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ, pretože aj s ohľadom na už spomenuté rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi rozhodcovská doložka v predmetnej veci napĺňa podstatu neprijateľnej podmienky, pretože svojimi dôsledkami vyvoláva značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keď tento je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu mimo miesta svojho trvalého bydliska, keď inak by bol na konanie príslušný všeobecný súd podľa miesta trvalého bydliska povinnej.
Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. Každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje ( jeho obsahom je súd viazaný a je povinný z neho vychádzať), musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti (formálnej i materiálnej). Z hľadiska formálnej vykonateľnosti platí, že vykonateľné je rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť a lehota na splnenie, ktorá v ňom bola stanovená uplynula. Kým materiálna vykonateľnosť rozhodnutia znamená, že predmetné rozhodnutie musí obsahovať označenie oprávnenej osoby a povinnej osoby, vymedzenie rozsahu a obsahu uloženej povinnosti a určenie lehoty na jej splnenie. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44) na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd musí zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti musí exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V predmetnej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý svoju legitimitu rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania odvodzoval od rozhodcovskej doložky, ktorú súd s ohľadom na už uvedené vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Nakoľko teda rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky bola dojednaná neplatne, rozhodcovský súd nemal právomoc predmetný majetkový spor medzi účastníkmi exekučného konania rozhodnúť. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekúcie skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval. Z uvedeného dôvodu rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s. so sídlom v Čadci č.k. KRS/767/2009 zo dňa 11.01.2010 nemohol nadobudnúť a ani nenadobudol formálnu a materiálnu vykonateľnosť, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Na základe uvedeného súd exekúciu podľa § 57 ods.1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil, a teda rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Podľa § 200 ods. 1 veta prvá a druhá Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona,17bb) zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
O trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, ktorý sa vykonania domáhal vykonania exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Preto súd uložil oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdneho exekútora. Súdny exekútor si uplatnil právo na odmenu podľa počtu hodín účelne vynaložených na výkon exekučnej činnosti, ako aj odmenu za vykonanie jednotlivých úkonov exekučnej činnosti v celkovej výške 36,52 Eur. Súdny exekútor pri vyčíslení odmeny postupoval nesprávne podľa vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008, avšak po nadobudnutí účinnosti novely č. 569/2008 Z.z. sa odmena súdneho exekútora pri vylúčení súdneho exekútora alebo zastavení exekúcie určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej však sumou 33,19 Eur. Súd mal z predloženého exekučného spisu preukázané, že súdny exekútor v predmetnej veci účelne vykonal 9 jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, preto mu priznal odmenu v minimálnej paušálnej výške 33,19
Eur, a to v súlade s ustanovením §14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška). Podľa § 22 vyhlášky si súdny exekútor uplatnil právo na náhradu hotových výdavkov vo výške 23,40 Eur za poštovné. Z uplatnenej náhrady hotových výdavkov súd súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu hotových výdavkov za poštovné v plnej výške, nakoľko z predloženého exekučného spisu mal v čase svojho rozhodovania vynaloženie hotových výdavkov na uvedený účel preukázané originálmi doručeniek len 8 x a poštou vrátenými obálkami len 2 x. Súd pri rozhodovaní vychádzal z ceny poštovného 1,50 Eur za jednu zásielku. Vo zvyšnej časti súd súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov za poštovné nepriznal, nakoľko ich vynaloženie v čase svojho rozhodovania nemal z predloženého exekučného spisu preukázané žiadnymi inými doručenkami, poštou vrátenými obálkami, podacími lístkami, resp. podacími hárkami a ani žiadnym iným spôsobom. Súd teda priznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov za poštovné v celkovej sume 15,- Eur. Súd priznal súdnemu exekútorovi 20% DPH z odmeny a náhrady hotových výdavkov 48,19 Eur, vo výške 9,64 Eur. Súd súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie spolu vo výške 57,83 Eur, a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. (celé vyúčtovanie trov exekúcie súdneho exekútora sa nachádza na č.l. 17 v spise tunajšieho súdu pod sp. zn. 21Er/760/2010).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15-tich dní od doručenia uznesenia na tunajšom súde.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované a treba ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné).