Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1To/52/2014

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudkýň JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom 9. septembra 2014 prejednal odvolania podané obžalovaným Z. B. a obžalovaným L. M. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. z 19.11.2013 a takto

rozhodol:

Podľa , , z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn. z 19.11.2013 v časti - vo výroku o vine a výroku o treste, týkajúcich sa obžalovaného L. M..

Podľa vec v zrušenej časti v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Podľa odvolanie obžalovaného Z. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný Z. B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. pre skutok podrobne rozvedený vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu. Za spáchanie tohto prečinu mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, pričom výkon trestu mu okresný súd podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Obžalovaný L. M. bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. pre skutok uvedený vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu. Za spáchanie týchto trestných činov mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, pričom na výkon trestu ho okresný súd zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súd prvého stupňa zároveň postupom podľa odkázal poškodeného U. L. s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obidvaja obžalovaní.

Obžalovaný Z. B. v odvolaní uviedol, že napáda len výrok o treste, a to z nasledovných dôvodov: „V odôvodnení tohto rozsudku prvostupňový súd nesprávne uviedol, že som bol doposiaľ 2-krát súdom trestaný. V skutočnosti som bol do dnešného dňa iba 1-krát súdom trestaný a hľadí sa na mňa, akoby som nebol odsúdený. V odôvodnení tohto rozsudku prvostupňový súd nesprávne uviedol, že u mňa nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti. U mňa existujú poľahčujúce okolnosti podľa písm. 1), n) , pretože som sa priznal k spáchaniu prečinu výtržníctva, tento prečin som úprimne oľutoval a napomáhal som orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní tohto prečinu. Opakovane som sa ospravedlnil poškodenému U. L.. Pri ukladaní druhu a výmery trestu sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal mojím návrhom, aby mi bol uložený tzv. alternatívny trest. Súdom uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu vo výmere 18 mesiacov je pre mňa prísny, pretože som vysokoškolským študentom. V súčasnosti som slobodný, bezdetný, nemám žiadne záväzky a žiadne vyživovacie povinnosti. Som

študentom 5. ročníka Vysokej školy Danubius Sládkovičovo, Fakulta verejnej správy a verejnej politiky. Na vysokej škole študujem dennou formou. Mojím zdrojom príjmu je prospechové štipendium v sume 50,- Eur mesačne, sociálne štipendium v sume 160,-Eur mesačne a príjem z príležitostných brigád v sume cca 150,- Eur mesačne. Navrhujem, aby mi odvolací súd uložil peňažný trest do sumy 500,- Eur. Peňažný trest v tejto výške je u mňa vymožiteľný a som schopný ho zaplatiť. V prípade, ak mi odvolací súd uloží peňažný trest v sume prevyšujúcej sumu 500,- Eur, navrhujem, aby mi umožnil tento peňažný trest zaplatiť v mesačných splátkach do 1 roku od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu. Na základe týchto skutočností navrhujem, aby krajský súd podľa zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste obžalovaného Z. B. a podľa rozhodol o uložení peňažného trestu obžalovanému Z. B..“

Obžalovaný L. M. v odvolaní uviedol: „Predvolanie na hlavné pojednávanie neobsahovalo poučenie o tom, že súd môže hlavné pojednávanie v prípade, že sa naň obžalovaný „bez dostatočného ospravedlnenia“ nedostaví, vykonať aj v jeho neprítomnosti. V predvolaní na hlavné pojednávanie obžalovaného bolo uvedené, aby sa v konkrétny deň dostavil na pojednávanie. Ďalej predvolanie obsahovalo: „Pre Vašu obhajobu je dôležité, aby ste sa ustanovili, aj keď predpokladáte, že ste nevinný(á). Ak sa neustanovíte bez dostatočného ospravedlnenia, môžete byť predvedený (á) ( 20 ods. 4 ) a potrestaný pokutou až do výšky 1 650,- Eur ( ) v znení Keď ste zamestnaný, oznámte svojmu zamestnávateľovi, že ste predvolaný.“ Predvolanie, ktorým súd obžalovaného upovedomoval o termíne a mieste hlavného pojednávania, nie je možné pokladať za predvolanie, ktoré by riadnym spôsobom obžalovaného upozornilo (za splnenia určitých podmienok) na možnosť vykonať hlavné pojednávanie aj v jeho neprítomnosti. Predmetné predvolanie zároveň bližšie nešpecifikovalo pojem „bez dostatočného ospravedlnenia“ a nekonkretizovalo relevantné dôvody, pre ktoré súd môže pojednávanie odročiť. Na základe uvedeného za vyššie uvedených okolností možno aj žiadosť obžalovaného M. o odročenie hlavného pojednávania považovať za riadnu. Obžalovaný požiadal o odročenie pojednávania z jeho hľadiska zo závažných dôvodov - mal sa zúčastniť školenia, ktoré zabezpečil jeho zamestnávateľ, pričom nezanedbateľným faktom je tá skutočnosť, že zamestnávateľ obžalovaného M. je príbuzný v priamom rade obžalovaného Z. B. - jeho otec, ktorý obžalovanému výslovne uviedol, že v prípade, ak sa predmetného školenia nezúčastní, príde o prácu, teda bude s ním rozviazaný pracovný pomer. Pod ťarchou hrozby straty zamestnania obžalovaný M. požiadal okresný súd o odročenie pojednávania, ktorého sa nemohol zúčastniť, a svoju žiadosť podoprel dôvodom nevyhnutnej účasti na školení, pričom tak urobil v presvedčení, že súd jeho žiadosti vyhovie, nakoľko nemal dôvod sa domnievať, že tomu bude inak. Obžalovaný nepredpokladal, že súd by mohol hlavné pojednávanie vykonať aj v jeho neprítomnosti. Obžalovaný M. sa riadil len pokynmi a poučením uvedenými na predvolaní, v ktorom sa nikde neuvádzalo, že by súd mohol hlavné pojednávanie vykonať a dokonca aj vyhlásiť rozsudok v jeho neprítomnosti. Obžalovaný M. sa spravoval poučením na predvolaní. Bez náležitého poučenia v predvolaní, neuvedomujúc si následky uvedenia pre súd nerelevantných dôvodov v podobe nedostatočného ospravedlnenia podanej žiadosti o odročenia pojednávania z dôvodov iných ako ustanovuje , požiadal súd o odročenie hlavného pojednávania, pričom súd jeho žiadosť neakceptoval. Vzhľadom k uvedenému obžalovaný namieta konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku, nakoľko z prezentovaných skutočností vyplýva, že súd tým, že vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného M., konal bez podmienok uvedených v A teda aj napadnutý rozsudok možno pokladať za nezákonný. Prvostupňový súd zdôvodňuje svoj postup, na základe ktorého vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného M., na str. 3 napadnutého rozsudku tým, že uviedol, že vzhľadom na splnenie podmienok, súd podľa ust. rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti obžalovaného M.. Obžalovaný má však za to, že na tento postup podmienky splnené neboli a súd nemal vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného M.. Obžalovaný preto namieta konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku, nakoľko je toho názoru, že súd nepostupoval správne a tým, že vykonal hlavné pojednávanie dňa 19.11.2013 v jeho neprítomnosti, boli porušené práva na spravodlivý proces, bola narušená zásada kontradiktórnosti konania, ktorá je považovaná za podstatu spravodlivého procesu. Možno ustáliť, že zákonné podmienky vykonania hlavného pojednávania dňa 19.11.2013 v neprítomnosti obžalovaného M. splnené neboli a hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného vykonané byť nemalo. Potom, ak prvostupňový súd vyhlásil na takomto hlavnom pojednávaní napadnutý rozsudok, konal v rozpore so zákonom a v rozpore s procesnými ustanoveniami zaručujúcimi obhajobu obvineného. Obžalovaný M. neodmietol účasť na hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2013, a ani nepožiadal, aby hlavné pojednávanie

bolo vykonané v jeho neprítomnosti. Taktiež obžalovaný M. nebol poučený na možnosť, že v prípade, ak sa na hlavné pojednávanie bez dostatočného ospravedlnenia nedostaví, súd môže hlavné pojednávanie vykonať aj v jeho neprítomnosti. Súd v napadnutom rozsudku pripísal vinu za všetky spôsobené zranenia, ktoré utrpel poškodený, obžalovanému M., pričom tak podľa názoru obžalovaného urobil bez toho, aby sa podrobnejšie zaoberal mechanizmom vzniku jednotlivých zranení. Aj prvostupňový súd na str. 5 napadnutého rozsudku pri hodnotení vykonaných dôkazov uviedol, že aj obžalovaný B. napadol poškodeného, ktorého udrel rukou zovretou v päsť do oblasti tváre. Z uvedeného konštatovania prvostupňového súdu je zrejmé, že súd mal za preukázané, že rukou zovretou v päsť konal voči poškodenému nielen obžalovaný M., ale aj obžalovaný B.. Napriek uvedenému, keď aj v odbornom vyjadrení sa MUDr. D. vyjadril, že ako najpravdepodobnejší mechanizmus vzniku najzávažnejšieho zranenia sa javí jeden úder päsťou, nie je jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že zranenia spôsobil a za ne zodpovedá len obžalovaný M.. Podľa názoru obžalovaného súd sa s touto okolnosťou v napadnutom rozsudku nevysporiadal a zodpovednosť za zranenia poškodeného pričítal len jednému z obžalovaných - M.. Obžalovaný taktiež poukazuje na okolnosti spáchania skutkov uvedených v obžalobe, z ktorých vyplýva, že útok vyvolal a začal obžalovaný Z. B., ktorý ako prvý bezdôvodne napadol poškodeného. Obžalovaný taktiež namieta výšku trestu, ktorý sa mu javí ako neprimerane prísny. Je toho názoru, že by na jeho nápravu a ochranu spoločnosti postačoval aj trest kratšieho trvania. Súd obžalovanému M. pričítal priťažujúcu okolnosť uvedenú v ust. - spáchal viac trestných činov. U obžalovaného M. súd poľahčujúce okolnosti v zmysle nezistil. Obžalovaný poukazuje na to, že súd mal zobrať do úvahy poľahčujúcu okolnosť uvedenú v ust. , a síce, že trestný čin spáchal vo veku blízkom veku mladistvých. Osoba blízka veku mladistvých je osoba, ktorá dovŕšila 18. rok svojho veku a neprekročila 21 rokov svojho veku. Obžalovaný M. mal v čase spáchania skutku vek 19 rokov, pričom táto okolnosť mala vplyv na spáchanie trestného činu, kedy obžalovaný M. si neuvedomoval v dostatočnej miere následky svojho protiprávneho konania, konal v afekte, z mladíckej nerozvážnosti. Svoje konanie obžalovaný úprimne ľutuje. Zo svojho konania sa ponaučil a odvtedy sa podobného ani iného protiprávneho konania nedopustil. Obžalovaný sa v súčasnosti stará o svoju chorú matku U. M., nar. XX.X.XXXX, ktorá je na invalidnom dôchodku, pričom trpí viacerými závažnými ochoreniami, ktoré vyžadujú, aby bola v starostlivosti kardiológa, pľúcneho lekára, hematológa, endokrinológa. Matka obžalovaného je na starostlivosť od svojho syna obžalovaného M. odkázaná. Matka je na synovi taktiež odkázaná ekonomicky (obžalovaný predkladá lekársku správu od ošetrujúceho lekára svojej matky a prehlásenie svojej matky). V danom prípade u obžalovaného M. by mohla pripadať do úvahy aplikácia mimoriadneho zníženia trestu podľa ust. Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu. Z tohto ustanovenia vyplýva, že páchateľovi možno uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného vtedy, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Obžalovaný poukazuje aj na to, že čin nebol vopred plánovaný či premyslený, ale bol len výsledkom konkrétnej konfliktnej situácie, ktorú napokon nevyvolal obžalovaný M., ale ju vyvolal obžalovaný Z. B.. Na základe vyššie uvedených skutočností obžalovaný navrhuje, aby krajský súd podľa napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alebo alternatívne obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd podľa napadnutý rozsudok okresného súdu v časti - vo výroku o treste zrušil a podľa sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanému uloží miernejší trest.“

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa , a zistil, že odvolanie obžalovaného Z. B. nie je dôvodné a že okresný súd pochybil v procesnom postupe vo vzťahu k obžalovanému L. M., keď vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti.

K obžalovanému L. M.

Krajský súd nemá dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdenia obhajoby, že predvolanie na hlavné pojednávanie neobsahovalo upozornenie o tom, že súd môže vykonať hlavné pojednávanie aj v

neprítomnosti obžalovaného (č.l. 172). Za takejto situácie neostalo krajskému súdu iné, len konštatovať, že na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného L. M. neboli splnené všetky podmienky, pretože nebolo dodržané ustanovenie , podľa ktorého v neprítomnosti obžalovaného môže súd hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného a pritom obžalovaný bol na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti upozornený.

Do budúcna je žiaduce, aby okresný súd zakladal do spisu aj kópie predvolaní a upovedomení strán konania o konaní hlavného pojednávania tak, aby nikto nemohol spochybniť postup súdu pri príprave hlavného pojednávania.

Preto bude okresný súd povinný vo vzťahu k obžalovanému M. vykonať hlavné pojednávanie od začiatku, pričom pripomína okresnému súdu, že tento sám považoval účasť obžalovaného M. na hlavnom pojednávaní za nevyhnutnú, keď dokonca požiadal o jeho predvedenie. V prípade obštrukcií zo strany menovaného nie je vylúčené zabezpečiť jeho účasť na hlavnom pojednávaní hoci vydaním príkazu na zatknutie. V rámci ďalšieho konania bude okresný súd povinný vysporiadať sa so všetkými argumentmi obhajoby prednesenými v podanom odvolaní.

K obžalovanému Z. B.

Keďže menovaný podal svoje odvolanie iba proti výroku o treste, krajský súd preskúmal v súvislosti s jeho osobou zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste odňatia slobody, ako i správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo, a tak zistil, že súd prvého stupňa rozhodol správne a v súlade so zákonom, keď mu uložil „podmienečný“ trest odňatia slobody.

V súvislosti s účelom trestu krajský súd považuje za nutné aj vzhľadom na odvolacie námietky obžalovaného poukázať na základné pravidlá dôležité pri ukladaní trestu.

Medzi ne v prvom rade patrí ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. zakotvujúce účel trestu, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine crimine, sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu), tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.).

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu . Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).

Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov

spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne, ako aj etické. Ďalším ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu, je § 34 ods. 4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Výmerou trestu sa rozumie nielen určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný, ale aj určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov, ak je toto určenie vyhradené súdu (napríklad určenie druhu a rozsahu zakázanej činnosti, rozsahu majetku, ktorý prepadá v prospech štátu, určenie podmienok, obmedzení pri treste zákazu pobytu, pri podmienečnom odsúdení). Práve rozpätie zákonom stanovenej trestnej sadzby pri určitých trestoch umožňuje a zároveň ukladá súdu povinnosť individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu zohľadniť všetky okolnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 Tr. zák.

Osobu páchateľa treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby páchateľa nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Pri ukladaní trestov treba zároveň vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.

Trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy.

Okresný súd pri ukladaní trestu obžalovanému Z. B. postupoval v súlade so všetkými vyššie uvedenými zásadami.

K argumentom obhajoby v odvolaní krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že nie je pravdivé tvrdenie obžalovaného o tom, že sa priznal k trestnému činu, pričom pripomína, že menovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o tom, že je nevinný. Zároveň nepriznal, že by „šacoval“ poškodeného, keď tento ležal na zemi, pričom krajský súd nemá dôvod spochybňovať a neveriť tvrdeniam poškodeného. Z uvedeného je teda zrejmé, že priznanie obžalovaného je len čiastočné, nie je však úprimné a krajský súd nezistil ani prejavenie náležitej ľútosti nad spáchaným trestným činom. Pri ukladaní trestu nebolo možné prehliadnuť ani to, že obžalovaný už bol v minulosti dvakrát trestne stíhaný, pričom jedno trestné stíhanie skončilo uzavretím zmieru a druhé právoplatným odsúdením. Zároveň je neprehliadnuteľným aj jeho priestupkový postih, taktiež za násilnú trestnú činnosť. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že práve trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu je tým najpriliehavejším pre obžalovaného a krajský súd verí, že počas plynutia skúšobnej doby si obžalovaný uvedomí nesprávnosť svojho predchádzajúceho konania, že úspešne doštuduje vysokú školu a že sa pod hrozbou výkonu trestu zaradí do spoločnosti ako jej riadny a vzorný občan. Práve

pre kriminálnu minulosť obžalovaného krajský súd neuložil obžalovanému peňažný trest, ako to sám obžalovaný navrhoval.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.