Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Sa-4-2023.pdf
PDF · 133.19 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sa/4/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobcu: V. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Irán, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Vyšné Nemecké 124, Krčava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-SO17-18-008/2022-ZAV zo dňa 25.12.2022 o zaistení žalobcu takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) dňa 31.01.2023 sa žalobca domáhal bezodkladného prepustenia zo zaistenia a priznania náhrady trov konania.
administratívne konanie
2. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO17-18-008/2022-ZAV zo dňa 25.12.2022 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie) zaistil žalobcu dňa 25.12.2022 podľa § 88 ods. 1 písmeno b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o pobyte cudzincov alebo zákon č. 404/2011 Z. z.) na účel administratívneho vyhostenia; podľa § 88 odsek 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.04.2023 a žalobcu podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil v Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.
3. Žalovaný správny orgán preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 24.12.2022 v čase o 20:09 hod. spozorovaný na kamerovom reťazci EBAS ako neoprávnené prekročil vonkajšiu hranicu z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky medzi HZ 312 - 313. Dňa 24.12.2022 v čase o 20:38 hod. bol kontrolovaný hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké (žalovaným) v katastri obci Záhor, okres Sobrance. Následne bol žalobca predvedený a bolo zistené že nemá žiaden doklad totožnosti. Šetrením bolo zistené, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý vstúpil na územie Slovenskej republiky z Ukrajiny neoprávnene (§ 2 ods. 1 písm. j/ zákona
o pobyte cudzincov). Svojim konaním žalobca naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, a preto bolo proti nemu dňa 25.12.2022 začaté konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ- HCP-SO17-16-012/2022-ZAV zo dňa 25.12.2022 z dôvodu, že žalobca neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky. Uvedeným rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu bol žalobca podľa § 82 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov vyhostený z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov; bol mu tiež uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu tri roky; lehota na vycestovanie určená nebola a bol vylúčený odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Dňa 25.12.2022 bol žalobca správnym orgánom vyzvaný, aby sa vyjadril k zisteniam správneho orgánu v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, no žalobca sa k podkladom rozhodnutia nevyjadril.
4. Žalovaný vychádzajúc z vyjadrenia žalobcu v zápisnici vedenej pod č. PPZ-HCP-SO17-16-010/2022- ZAV skonštatoval, že stanovené podmienky uvedené v § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov nevie splniť, a preto mu žalovaný nemohol ani jednu z uvedených povinností ako alternatívu voči jeho zaisteniu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov uložiť (žalobca nevie a nechce preukázať zabezpečené ubytovanie a taktiež nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky).
5. Žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 25.04.2023. Uvedenú dobu zaistenia odôvodnil tým, že počas nej správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Táto doba sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Správny orgán v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu. Dôležitým faktorom je aj spolupráca žalobcu pri úkonoch smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Ďalej žalovaný uviedol, že: „V prípade účastníka konania, ktorý je štátnym príslušníkom Iránskej islamskej republiky, ktorý nedisponuje cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi útvaru policajného zaistenia pre cudzincov je potrebné vykonať úkony ako:
- overenie totožnosti účastníka konania (prostredníctvom konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len „KO MZVaEZ SR“) na zastupiteľskom úrade krajiny, z ktorej pochádza účastník konania (uvedené úkony zaberú najviac času, nakoľko komunikácia s KO MZVaEZ SR býva v mnohých prípadoch komplikovaná. Po odoslaní žiadosti sa veľakrát stáva, že ÚPZC neobdrží odpoveď, je adresovaná ďalšia žiadosť na zastupiteľský úrad krajiny z ktorej cudzinec pochádza a zisťuje sa či im bola žiadosť cez KO MZVaEZ SR doručená. Z aplikačnej praxe, t. j. v zmysle písomnosti „Dĺžka návratovej procedúry Iránska islamská republika“ pod číslom PPZ-HCP- SE-2022/032307-055 vyplýva, že komunikácia z uvedenými úradmi je zdĺhavá a celý proces môže zabrať aj 16 týždňov),
- ak sa zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza účastník konania nachádza mimo územia Slovenskej republiky a je potrebné, aby pracovníci zastupiteľského úradu vykonali osobný pohovor so zaisteným cudzincom mala byť vykonaná eskorta účastníka konania priamo na zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza (v mnohých prípadoch mimo územia Slovenskej republiky) na účel vykonania pohovoru,
- v prípade kladnej odpovede a po vykonaní uvedených úkonov sa odovzdáva žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu účastníka konania prostredníctvom KO MZVaEZ SR zastupiteľskému úradu krajiny, z ktorej pochádza,
- následne ak sú na základe zaslaných žiadostí vybavené požadované doklady pristúpi sa k vybavovaniu leteniek cez zmluvnú spoločnosť (čaká sa na odpoveď).
Ďalej sa bude zabezpečovať materiálne ako aj personálne zabezpečenie prepravy účastníka konania Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky.“
6. Žalovaný pokračoval, že počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla jeho zaistením žiadna bezdôvodná ujma.
7. Žalovaný ďalej uviedol, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov s prihliadnutím aj na čl. 5 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd skonštatoval, že vzhľadom na prebiehajúce konanie o administratívnom vyhostení, je zaistenie žalobcu zákonným pozbavením slobody osoby. Žalovaný dodal, že je splnená aj nevyhnutná podmienka zaistenia žalobcu, a to existencie vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky č. PPZ-HCP-SO17-16-012/2022-ZAV zo dňa 25.12.2022 vydaného žalovaným, v ktorom bol žalobcovi uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 /tri/ roky. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca.
súdne konanie
8. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 25.12.2022 podal žalobca správnu žalobu v ktorej uviedol, že so zaistením nesúhlasí a žiada o svoje prepustenia z dôvodov, že v Iráne sú problémy s vládou, ktorá potláča ľudské práva. Žalobca sa zúčastnil protestov proti vládnemu režimu, bezpečnostné zložky ho z tohto dôvodu prenasledovali, strieľali po protestujúcich a zranili ho. Bezpečnostné zložky demonštrantov sledujú a mučia, a preto žalobca zo strachu nelegálne ušiel do Arménska. Poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ustanovenie § 81 zákona o pobyte cudzincov, čl. 15 ods. 1, 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „tzv. návratová smernica“) ako i na účelnosť a efektívnosť zaistenia, a teda na reálnu možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon administratívnym vyhostením.
9. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené formalisticky citáciou zákona o pobyte cudzincov avšak bez vlastnej správnej úvahy žalovaného vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody žalobcu a bez správnej úvahy žalovaného ohľadom skúmania a vyhodnocovania existencie prekážok jeho vyhostenia z dôvodu aktuálnej bezpečnostnej situácie v Iráne. Žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že vo veci žalobcu nie je zrejmé, či a ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. Žalobca pokračoval, že Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR varuje občanov pred cestou do Iránu: „V súvislosti s rastúcimi nepokojmi, demonštráciami po celej krajine a množiacimi sa prípadmi zatknutí občanov členských krajín EÚ iránskymi bezpečnostnými zložkami, neodporúčame cesty do Iránu.“ (zdroj: internetové sídlo MZVaEZ). Taktiež dňa 22.11.2022 vydal Vysoký Komisár OSN pre ľudské práva stanovisko ku kritickej situácii v Iráne, v ktorej vyzýva orgány Iránu, aby si plnili svoje medzinárodné ľudsko-právne záväzky, ktoré sú tamojšími orgánmi hrubo porušované po udalostiach zo septembra 2022, kedy začalo dochádzať k protestom zo strany obyvateľstva Iránu. Iránske orgány od toho času hrubo potláčajú akékoľvek prejavy nesúhlasu s režimom, (zdroj: Iran: Critical situation|, dostupné na: www.ohchr.org). O zlej situácii v Iráne svedčí aj denné spravodajstvo: napr. Denník N dňa 10.01.2023 informoval, že: „Irán používa tresty smrti a popravy na zastrašenie demonštrantov, upozorňuje vysoký komisár OSN pre ľudské práva P. O.. Podľa neho „Teherán trestá občanov za to, že si uplatňujú svoje základné právo. Dodáva, že takýto postup sa rovná „štátom nariadenému zabíjaniu“. (Reuters) Dňa 07.01.2023 „EÚ vyjadrila „zdesenie“ nad najnovšími popravami v Iráne; odsúdili ich aj Británia, Francúzsko a USA. Irán v sobotu popravil ďalších dvoch mužov v súvislosti s protivládnymi protestmi, ktoré v krajine vypukli v septembri. (Guardian) Dňa 28.12.2022: „Najmenej stovke ľudí, ktorých v Iráne zatkli pre účasť na protivládnych protestoch, hrozí trest smrti. Uviedla to mimovládna organizácia Iran Human Rights so sídlom v Nórsku, ktorá situáciu monitoruje. Podľa nej je medzi tými, ktorí už boli na trest smrti odsúdení alebo im odsúdenie hrozí, päť žien. Mimovládka vychádza z informácií od rodín zatknutých. Skutočný počet ľudí, ktorým hrozí poprava, tak môže byť vyšší. Tento mesiac v Iráne popravili dvoch mužov, ktorí boli zadržaní počas demonštrácií. Podľa justície obaja napadli členov bezpečnostných zložiek. Jedného z mužov verejne
obesili na žeriave ako odstrašujúci príklad ostatným“. (Iranhr, čtk) Dňa 12.12.2022 informoval, že „EÚ zavedie ďalšie sankcie proti Iránu. Podľa zdrojov DPA bolo rozhodnutie jednomyseľné po správach, že Irán verejne popravil už druhého demonštranta odsúdeného na smrť v súvislosti s protivládnymi protestmi. Celoštátne protesty vypukli v polovici septembra po smrti mladej Kurdky T. H. po zatknutí teheránskou mravnostnou políciou. Podľa skupiny Iran Human Rights so sídlom v Osie bezpečnostné zložky zabili už najmenej 458 ľudí vrátane 63 detí a 29 žien. Ďalších vyše 18-tisíc zatkli.“ (tasr)
10. Žalobca konštatoval, že žalovaný sa bezpečnostnou situáciou v Iráne v konaní nijako nezaoberal, pričom je to základnou požiadavkou pre jednoznačný záver, že výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu nedôjde k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru či § 81 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný pochybil tým, že rozhodnutie, na základe ktorého je žalobca držaný v zaistení je nezákonné, nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci na to, aby mohol dospieť k záveru, že držanie žalobcu za účelom jeho vyhostenia do Iránu bude realizovateľné, a teda aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru, čo nie je za súčasnej situácie v Iráne prípustné.
11. V závere žalobca uviedol, že on i jeho právny zástupca ospravedlňujú svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní a súhlasia s prejednaním a rozhodnutím veci v ich neprítomnosti.
12. Písomným podaním zo dňa 30.01.2023 sa k správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý má za to, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju navrhol zamietnuť.
13. Žalovaný k námietke žalobcu, že žalovaný sa nezaoberal bezpečnostnou situáciu v Iráne uviedol, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu nebola určená krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený, čo zákon pripúšťa. Navyše žalobca v zápisnici o podaní vysvetlenia v konaní o administratívnom vyhostení na kladené otázky odpovedal nasledovne:
„Otázka: Je v krajine Vášho pôvodu alebo v krajine z ktorej pochádzate, alebo na území Ukrajiny ohrozený Váš život z dôvodov Vašej rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo by Vám v týchto krajinách hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest? Odpoveď: Nie.
Otázka: Je v krajine Vášho pôvodu alebo v krajine z ktorej pochádzate, alebo na území Ukrajiny ohrozená Vaša sloboda z dôvodov Vašej rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie? Odpoveď: Nie.
Otázka: Bol Vám v krajine Vášho pôvodu alebo v krajine z ktorej pochádzate, alebo na území Ukrajiny uložený trest smrti alebo je predpoklad, že Vám v týchto krajinách v prebiehajúcom trestnom konaní môže byť taký trest uložený? Vzhľadom na tieto obavy sa nemôžete alebo nechcete vrátiť do tejto krajiny? Odpoveď: Nie.
Otázka: Hrozí Vám v krajine Vášho pôvodu alebo v krajine z ktorej pochádzate, alebo na území Ukrajiny nútený návrat do štátu, kde je ohrozený Váš život, alebo ohrozená Vaša sloboda z dôvodov Vašej rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo pre politické presvedčenie, alebo nútený návrat do štátu, kde by Vám hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest, resp. aj nútený návrat do štátu, v ktorom Vám bol uložený trest smrti alebo nútený návrat do štátu v ktorom je predpoklad, že Vám v prebiehajúcom trestnom konaní môže byť taký trest smrti uložený? Odpoveď: Nie.“
14. Žalovaný uzavrel, že i keď, ako vyplýva z výpovede žalobcu, mu v domovskej krajine nič nehrozí, žalovaný ani nemohol jednoznačne konštatovať, že sa jedna o štátneho príslušníka Iránu, nakoľko žalobca nedisponuje žiadnym dokladom, ktorý by mohol preukázať jeho totožnosť. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že je štátnym príslušníkom Iránu a o tom, aké sú jeho osobné údaje (platný cestovný doklad alebo iný hodnoverný doklad). Je preto nevyhnutné zistiť a overiť jeho totožnosť a štátnu
príslušnosť vykonaním potrebných lustrácií. Preveriť, či nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu. Dodal, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat, alebo zatajovať totožnosť z dôvodu hrozby pre bezpečnosť štátu. Preto správny orgán „len“ na základe jeho vyjadrenia nemôže dôjsť k jednoznačnej totožnosti a štátnej príslušnosti žalobcu.
15. Otázkou určenia krajiny, v konaní o administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo) sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia, a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol žalobca vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad.
16. Žalovaný zopakoval, že v rámci účelnosti a efektívnosti zaistenia skúmal aj možnosti alternatívy k zaisteniu, ktoré sú upravené v zákone o pobyte cudzincov v § 89, podľa ktorého policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky. Žalovaný však zistil, že žalobca nemá možnosť zabezpečenia ubytovania na Slovensku, nikoho tu nepozná, nemá tu žiadnu rodinu ani žiadne iné väzby a disponuje finančnou hotovosťou len vo výške 200 eur a 180 ukrajinských hrivien. Tiež dodal, že v ÚPZC Sečovce je zabránené jeho protiprávnej činnosti, a zároveň je mu tam zabezpečená zdravotná starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni.
17. Žalovaný pokračoval, že žalobca, neprejavil úmysel požiadať o udelenie azylu na území SR a taktiež nežiadal o vyrozumenie zastupiteľského úradu domovskej krajiny rovnako neprejavil úmysel ani požiadať o medzinárodnú ochranu. Z domovskej krajiny (do ktorej sa vrátiť nechce) vycestoval za lepším životom do Rakúska, čo je základom pre oprávnený predpoklad rizika jeho úteku, čím by mohol ohroziť bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie.
18. K otázke krajiny, do ktorej bude žalobca vyhostený žalovaný uviedol, že ÚPZC Sečovce sa popri úkonov slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu žalobcovi, zrejme osloví aj tranzitné krajiny (Turecko a Moldavsko). Uvedené krajiny budú oslovené za využitia a dodržania existujúcich dohôd medzi Európskym spoločenstvom a krajinou tranzitu, resp. inou zmluvou medzi SR a krajinou tranzitu upravujúcou danú oblasť.
19. K dĺžke doby zaistenia žalovaný uviedol, že v danej veci nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia, ktorý nevylučuje skoršie prepustenie, nakoľko podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, je správny orgán povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia, pričom ak účel pominie, žalovaný bude bezodkladne prepustený. Zároveň je treba uviesť, že príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Čas nevyhnutne potrebný nie je možné určiť jednoznačným dátumom, lebo závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žiadny správny orgán, a teda ani žalovaný, nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, každý prípad, a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a práve preto zákonodarca legislatívne ponechal dĺžku doby na úvahe správneho orgánu so striktným stanovením jej maximálneho limitu, pričom dĺžku doby zaistenia možno ako predĺžiť, tak aj skrátiť. Správny orgán v spolupráci s ÚPZC bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia.
20. Súd nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 09.02.2023. Na pojednávanie sa dostavil zástupca žalovaného, pojednávania sa nezúčastnil žalobca ani jeho právny zástupca, ktorí svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili, aby súd vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti. Súd preto postupoval v súlade s § 114 SSP. Zástupca žalovaného na pojednávaní k veci uviedol: „Trváme na vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 30.01.2023, ako už bolo spomenuté, žalobca nelegálne prekročil štátnu hranicu dňa 24.12.2022 z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky. Bol predvedený podľa § 79 zákona o pobyte cudzincov a bolo s ním začaté konanie o administratívnom vyhostení, kde z toho dôvodu, že v súčasnej dobe pre zákonne prekážky nemôžeme túto osobu vyhostiť na územie Ukrajiny, nakoľko tam prebieha vojenský konflikt a zákon o pobyte cudzincov nám pripúšťa neurčiť krajinu do ktorej bude vyhostený a z dôvodu toho, že nemáme zistenú totožnosť tohto cudzinca
(žalobcu), ktorý síce hovorí že je Iránčan ale ničím, nejakým dokladom to nepodložil, preto nebola určená krajina do ktorej bude vyhostený a z dôvodu toho, že je predpoklad, že žalobca sa aj sám vyjadril, že chce ísť do Rakúska, kde chce mať sociálne výhody, tak sme sa rozhodli, že túto osobu zaistíme na výkon administratívneho vyhostenia. Od tej doby, od 24.12.2022 je žalobca umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, kde s ním bol vykonaný prvotný pohovor, bola podaná žiadosť na zistenie totožnosti na Interpol a bola zaslaná žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu zaslaná do Útvare policajného zaistenia Medveďov, ktorý je príslušný v týchto veciach konať. Celá správna žaloba bola jednak podaná oneskorene, celé sa to nieslo o namietaní, že ho nemôžeme vyhostiť do Iránu, čo keby si prečítali, tak do Iránu ho nikto nevyhostil a stále budeme skúmať, kde ho môžeme vyhostiť. Sám žalobca hovoril, že cestoval z Iránu, cez Turecko, čo neviem, či sa zakladá na pravde, z Turecka do Moldavska, kde už tam žiadal o azyl, aby nebol vrátený, čiže my budeme skúmať, ktorá tretia krajina ho príjme a či nastanú tie prekážky vrátenia do tretej krajiny alebo nie. Ale to asi môžeme až za predpokladu, že budeme vedieť jeho totožnosť a vystaví sa mu náhradný cestovný doklad. Považujeme to zaistenie za účelné a veríme v šancu ho vyhostiť do tretej krajiny, ktorou prechádzal alebo ktorá ho príjme. Možno sa stane, že vojnový konflikt na Ukrajine sa stopne, v minulosti nebol problém vyhosťovať takýchto príslušníkov, ak vstúpili k nám z územia Ukrajiny. Každú možnosť budeme skúmať.“
právny názor správneho súdu
21. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia (§ 221 až § 230 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.12.2022 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok (žalobné body podľa § 226 ods. 1 písm. d/ SSP), ako aj procesným postupom podľa § 134 ods. 2 písm. e/ a § 206 ods. 3, 4 a 6 SSP a na pojednávaní konanom dňa 09.02.2023 dospel k záveru o potrebe zamietnutia žaloby ako nedôvodnej podľa § 229 SSP.
22. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
23. Súd z dôvodu prehľadnosti opakuje, že žalobca bol preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zaistený dňa 25.12.2022 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel administratívneho vyhostenia; dĺžka doby zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.04.2023 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a žalobca bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov.
24. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
25. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
26. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
27. Podľa § 82 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne, alebo sa odmietne podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice.
28. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
29. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a/ hlásenia pobytu alebo b/ zložiť peňažnú záruku.
30. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
31. Podľa § 90 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný a/ zabezpečiť poučenie štátneho príslušníka tretej krajiny bezprostredne po jeho zaistení v jazyku, ktorému rozumie, 1. dôvodoch zaistenia, 2. možnosti oznámiť jeho zaistenie zastupiteľskému úradu štátu, ktorého je štátnym občanom, 3. možnosti vyrozumieť o zaistení niektorú z blízkych osôb a jeho právneho zástupcu a 4. možnosti preskúmania zákonnosti rozhodnutia o zaistení, b/ ak štátny príslušník tretej krajiny požiada o oznámenie svojho zaistenia zastupiteľskému úradu štátu, ktorého je štátnym občanom, bezodkladne vyrozumieť tento zastupiteľský úrad; ak zastupiteľský úrad tohto štátu nemá sídlo na území Slovenskej republiky, policajný útvar o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny vyrozumie ministerstvo zahraničných vecí, c/ ak štátny príslušník tretej krajiny o to požiada, bezodkladne mu umožniť vyrozumieť o zaistení niektorú z blízkych osôb a jeho právneho zástupcu, d/ skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, e/ poučiť štátneho príslušníka tretej krajiny v jazyku, ktorému rozumie, alebo v jazyku, o ktorom sa dá odôvodnene predpokladať, že mu rozumie, o možnosti požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat, o možnosti kontaktovať mimovládne organizácie, a ak štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o udelenie azylu alebo prejavil úmysel takú žiadosť podať, aj o možnosti kontaktovať Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov.
32. Správny súd uvádza, že v aplikačnom postupe žalovaného pri rozhodovaní o zaistení žalobcu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, ako ani nedostatočne zistený skutkový stav veci. Podľa názoru správneho súdu žalovaný v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanovenia ako i s poukazom na zápisnicu o vyjadrení účastníka konania zo dňa 25.12.2022, ktorá je súčasťou administratívneho spisu žalovaného, dospel k správnemu záveru o zaistení žalobcu.
33. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu a o uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-SO17-16-012/2022-ZAV zo dňa 25.12.2022 (právoplatným dňa 10.01.2023), ktoré bolo podkladom na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu, nebola určená konkrétna krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený, čo zákonodarca pripúšťa (§ 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Jediná námietka žalobcu spočívajúca v nesprávnom postupe žalovaného spočívajúcom v tom, že nezisťoval aktuálnu bezpečnostnú situáciu v Iráne nie je na mieste, nakoľko žalovaný nevyhostil žalobcu do Iránu.
34. Súd dodáva, že po vydaní náhradného cestovného dokladu, budú zisťované a oslovené krajiny o ktorých žalobca tvrdí, že nimi prechádzal, v súlade s platnými medzinárodnými zmluvami v tejto
oblasti, na základe zistených nových skutočnosti bude v správnom konaní vydané nové rozhodnutie o administratívnom vyhostení, s určením konkrétnej krajiny vyhostenia. A teda otázkou vyhodnotenia, či je krajina do ktorej má byť žalobca vyhostený dostatočne bezpečná na jeho vyhostenie, sa bude zaoberať orgán, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia.
35. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
36. Správny súd k dĺžke doby zaistenia žalobcu (4 mesiace) uvádza, že táto bola žalovaným určená ako nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia sa môže skrátiť resp. predĺžiť, čo nie je vylúčené, pretože závisí od viacerých faktorov. Budú sa vykonávať potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky, pokrytie nákladov na samotné vyhostenie žalobcu ako i materiálne a personálne zabezpečenie prepravy žalobcu. Dĺžka doby zaistenia je preto podľa názoru súdu zákonná a primeraná dobe potrebnej k vybaveniu nutných úkonov smerujúcich k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky.
37. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
38. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
39. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
40. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
41. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
42. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
43. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
44. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
45. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
46. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Správnym poriadkom, európskymi právnymi predpismi i medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobné dôvody uplatnené žalobcom v podanej správnej žalobe vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že žalovaný rozhodol na základe nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil, nie sú dôvodné. Správny súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 229 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, pretože žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajský súd v Košiciach v lehote siedmich dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.