Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26CoP-18-2014.pdf
PDF · 89.97 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoP/18/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: P. Y., nar. XX. P. XXXX a W. Y., nar. X. X. XXXX, obe bytom u otca a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec, deti rodičov, matka: Q. G. (predtým Y.), nar. XX. K. XXXX, bytom V. XXX, t. č. ÚVTOS a ÚVV Ilava, Mierové nám. 1, Ilava, občianka SR a otec: B. Y., nar. XX. U. XXXX, bytom E.. U. XXXX/XX, Z., občan SR, o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 6. marca 2014 č. k. 10P/118/2012 - 151 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým, keď prvostupňový súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 10P/118/2012-97 dňa 7. marca 2013, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 9C/134/2009-111 z 28. apríla 2010 v časti o výživnom na maloleté deti tak, že s účinnosťou od 1. septembra 2012 matke zvýšil výživné voči mal. P. a mal. W. zo sumy 30 % životného minima patriaceho nezaopatrenému dieťaťu na sumu 100 eur mesačne u každého, ktoré jej uložil platiť vždy do 15. dňa toho - ktorého mesiaca vopred k rukám otca; nedoplatok na zročnom výživnom u každého z mal. detí vo výške 600 eur povolil matke splácať v splátkach po 20 eur mesačne na každé dieťa spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, súd prvého stupňa zamietol návrh otca na zvýšenie výživného, ktoré rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 36 ods. 1, § 62, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom o nenastaní zmeny pomerov od ostatnej úpravy výživného. Prvostupňový súd skúmal zmenu pomerov na strane detí i na strane rodičov, ktorá nastala od právoplatnosti posledného rozhodnutia o výživnom a teda i dôvodnosť návrhu na zvýšenie výživného na 100 eur na každé dieťa. Naposledy bolo o výživnom maloletých detí rozhodnuté rozsudkom o rozvode rodičov detí 9C/134/2009-111 z 28.4.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 31.5.2010. V čase posledného rozhodovania o výživnom mal otec maloletých detí čistý mesačný príjem 332 eur a matka bola v čase posledného rozhodovania o výživnom na rodičovskej dovolenke, poberala rodičovský príspevok 164,22 eur mesačne a rodinné prídavky na jedno dieťa po 21,25 eur mesačne, t. j. jej mesačný príjem bol 185,47 eur. Matka mala už vtedy vyživovaciu povinnosť i k mal. U., ktorej otcom nie je otec W. a P.. Od mája 2010 do podania návrhu v auguste 2012 deti úmerne veku vyrástli, nemajú zdravotné problémy, sú žiakmi základnej školy, otec im v škole platí mesačne stravu a poplatky za školský klub, kupuje všetky školské potreby, platí všetky školské poplatky, má výdavky spojené so stravou detí, oblečením a všetkými bežnými úkonmi spojenými so starostlivosťou úmernou ich veku. Celú starostlivosť a výchovu detí zabezpečuje otec. Súd prvého
stupňa dospel k záveru, že u detí nedošlo k takej závažnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zvýšenie. Ďalej skúmal, či došlo k zmene pomerov u rodičov detí, kde zistil, že ani u jedného z rodičov sa osobný stav nezmenil a ani im nevznikli nové vyživovacie povinnosti. Matka nastúpila na výkon trestu odňatia slobody dňa 7.2.2013 a prepustená by mala byť dňa 22.8.2019. V období od augusta 2012 do 7.2.2013 bola nezamestnaná, ale nebola evidovaná na úrade práce, nepoberala podporu v nezamestnanosti, dávky v hmotnej núdzi ani žiadne príspevky od štátu, teda nemala žiaden príjem. Počas výkonu trestu odňatia slobody je od 24.4.2013 zaradená do práce a v priemere dosahuje mesačný príjem cca 90 eur, iný príjem nemá. Podľa tvrdenia otca nie je vlastníčkou nehnuteľností ani hnuteľných vecí vyššej hodnoty. Otec mal za posudzované obdobie čistý mesačný príjem 374,80 eur pracujúc ako vodič z povolania, pričom do zahraničia nejazdí z dôvodu potreby zabezpečovania starostlivosť o maloleté deti. U otca došlo k zvýšeniu majetkových hodnôt, je výlučným vlastníkom jednoizbového bytu v K. kúpeného na hypotéku. Otec prezentoval mesačné výdavky s týmto bytom i platenie hypotéky v celkovej sume cca 324 eur mesačne (204 eur + 30 eur + 90 eur ), pričom uvádzal že v byte nebýva ani ho neprenajíma a svojim rodičom má platiť za stravu a bývanie mesačne cca 250 eur. Prvostupňový súd konštatoval, že je v možnostiach a schopnostiach otca byt prenajať a mať z neho ďalší príjem, resp. aspoň príjem na pokrytie nákladov na samotný byt a pokiaľ by ho neprenajímal, tak sa dobrovoľne vzdal ďalšieho príjmu. Matkin príjem sa oproti máju 2010 znížil z 185,47 eur, od augusta 2012 do nástupu na výkon trestu nemala žiadny príjem a od nástupu na výkon trestu je zaradená do práce, jej príjem v čistom dosahuje cca 90 eur mesačne. Príjem otca sa zvýšil zo sumy 332 eur na 374,80 eur a taktiež je vlastníkom jednoizbového bytu, ktorý podľa jeho tvrdenia neprenajíma, ale má s ním mesačné výdavky na platenie hypotéky, nájmu a elektriny v celkovej sume cca 324 eur mesačne (204 eur + 30 eur + 90 eur ). Poukázal na nezrovnalosti v tvrdeniach otca, ktorý na jednej strane tvrdil, že prispieva svojim rodičom na bývanie 250 eur mesačne, poplatky súvisiace s bytom cca 324 eur mesačne a pritom jeho čistý mesačný príjem je cca 374,80 eur, preto nepreukázal, že nemá príjem aj z prenájmu bytu, resp. ďalší príjem. Celú starostlivosť o deti zabezpečuje otec, ale vzhľadom na to, že matka je vo výkone trestu odňatia slobody na viacej rokov, odkázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 4239/12 zo dňa 10.6.2013. Vzhľadom k tomu, že matka je vo výkone trestu odňatia slobody až od 7.2.2013 a návrh na zvýšenie výživného bol súdu doručený 31.8.2012, skúmal možnosti a schopnosti matky dosahovať príjem osobitne v tomto období od 31.8.2012 do 7.2.2013 a osobitne od 7.2.2013. Matka je vyučená cukrárka a zo štatistiky Slovenskej republiky je zrejmé, že zamestnanci pracujúci ako cukrár zarábali minimálnu mzdu v roku 2012 vo výške 327,20 eur (Nar. vlády SR č. 343/2011 Z. z.) a v roku 2013 vo výške 337,70 eur mesačne (Nar. vlády SR č. 326/2012 Z. z.), preto za roky 2012 a 2013 vychádzal z jej príjmu 332,45 eur (327,20 + 337,70/2), ktorý by dosahovala, pokiaľ by bola pracovala. Súd prvého stupňa taktiež vychádzal z myšlienkového pochodu a ustálenej súdnej praxe realizovanej v rámci krajského súdu, že pri výpočte výživného treba vychádzať z cca 20 % príjmu rodiča a vydeliť sumu počtom detí, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť. V danom prípade si pre prvé obdobie u matky ustálil jej mesačný príjem 332,45 eur, z toho 20 % predstavuje 66,49 eur a vzhľadom k trom vyživovacím povinnostiam pripadá na jednu vyživovaciu povinnosť suma 22,16 eur, ktorá je menšia ako suma zákonného minimálneho výživného, preto za obdobie od podania návrhu na súd do nástupu matky do výkonu trestu ani výživné nezvýšil. Osobitne skúmal obdobia, možnosti a schopnosti matky dosahovať príjem v období od 7.2.2013, t. j. od času nástupu výkonu trestu odňatia slobody, kde jej možnosti dosahovať príjem sú objektívne obmedzené a táto zaradená vo väzení do pracovného procesu je schopná dosahovať čistý mesačný príjem cca 90 eur, t. j. jej možnosti a schopnosti sú dané predovšetkým zárobkovými možnosťami vo výkone trestu (okrem prípadu výkonu trestu odňatia slobody pre trestný čin zanedbania povinnej výživy), t. j. na zárobkové možnosti a schopnosti povinného vo výkone trestu sa neprihliada iba vtedy, ak k výkonu trestu dochádza pre trestný čin zanedbania povinnej výživy, o takýto prípad však u matky nejde, preto je potrebné od nástupu matky do výkonu trestu odňatia slobody postupovať podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine a výživné naďalej ponechať vo výške 30 % zo sumy životného minima podľa osobitného zákona (Uznesenie KS v Trenčíne č. k. 4CoP/37/2007-93 zo dňa 26.6.2007). Podľa súdu prvého stupňa, pri určovaní výšky výživného je nutné brať do úvahy aj reálne možnosti, tento záväzok plniť, musia byť rešpektované určité kritériá primeranosti, ktoré aj v záujme samotných oprávnených (v tomto prípade detí) zabránia tomu, aby sa povinná osoba (v danom prípade matka) dostala do situácie, kedy svoju vyživovaciu povinnosť nebude môcť plniť ani v budúcnosti (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 979/13 zo dňa 30.7.2013).
Proti takémuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie otec s návrhom na jeho zmenu (rozsudku) vyhovením návrhu v celom rozsahu, namietajúc najmä nesprávnou aplikáciou ust. § 75 ods. 1 Zák. o rodine, pretože matka sa tým, že páchala trestnú činnosť, vzdala zárobku, nepracovala a ak
by pracovala nadobudla by majetok aj financie na výživu detí, pričom žiaden zo zákonov neukladá postihovať pre účely výživného 20 % z príjmu.
Matka navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania, keďže ide o konanie, ktoré bolo možné v zmysle ustanovenia § 81 ods. 1 O. s. p. začať i bez návrhu (§ 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie otca maloletých detí nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10P/118/2012 je zmena výšky výživného (zvýšenie) na maloletého W. Y., nar. X.X.XXXX a P. Y., nar. XX.XX.XXXX. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa napadnutého odvolaním otca.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Podľa § 62 ods. 1, 2, 3 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa § 75 ods.1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Podľa § 78 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 1, 2, 3 a 5 Zákona o rodine).
Zmenou pomerov odôvodňujúcou zmenu vyživovacej povinnosti podľa citovaných ustanovení musí byť podstatná zmena okolností v čase rozhodovania o zmene v porovnaní s časom rozhodným pri predchádzajúcom rozhodnutí. K záveru o tejto zmene možno dospieť len zistením rozhodných kritérií v čase pôvodného rozhodovania a v čase rozhodovania o zmene a to v celom časovom úseku medzi nimi, ich vzájomným porovnaním a ich komplexným zhodnotením. Až na základe takéhoto postupu si súd vytvorí záver o tom, či sú dané predpoklady pre rozhodnutie o zmene a ak áno, v akom smere a
rozsahu (od kedy a v akej výške). Inak sa pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov používajú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určovanie príslušného druhu výživného.
Odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s tým, ako súd prvého stupňa odôvodnil, prečo návrhu nevyhovel. Argumentácia pojatá do odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž nevykazovala žiadne vecné, právne ani logické medzery a javila sa kompaktnou a objektívne presvedčivou. Pre správnosť použitej argumentácie okresného súdu by tak zásadne postačovalo i len obmedzenie sa na konštatovanie takejto správnosti a odvolanie sa na dôvody súdu prvého stupňa (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.); pričom pre úplnosť a nevyhnutnosť vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami je potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
Ako už uviedol súd prvého stupňa odvolávajúc sa pritom na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 979/13 zo dňa 30.7.2013, je každopádne potrebné prihliadať na možnosti výživou povinnej osoby (tu matky) reálne plniť svoju vyživovaciu povinnosť a to bez ohľadu na to, že sama svojím protiprávnym konaním, za ktoré už bola odsúdená a potrestaná (výkon trestu odňatia slobody) sa dostala do situácie, ktorá jej neumožňuje momentálne platiť na výživu svojich maloletých detí nad rozsah zákonnej úpravy, t. j. 30 % životného minima patriaceho nezaopatrenému dieťaťu, pretože trestné skutky matky, ako už uviedol odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí nesmerovali k tomu, že matka spáchala trestný čin s úmyslom neplatiť výživné na svoje deti resp., že by tieto smerovali voči druhému rodičovi alebo deťom, takže objektívna nemožnosť plniť vyživovaciu povinnosť tu nemôže byť na jej ťarchu čo vylučuje aplikáciu § 75 ods. 1 veta druhá Zák. práce. Čo sa týkalo odvolacej námietky otca, že žiaden zo zákonov neukladá postihovať pre účely výživného 20 % z príjmu treba uviesť, že toto žiaden zákon neupravuje, čo však nevylučuje, aby na základe ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho odvolacieho súdu vo veciach výživného, nebolo možné vychádzať z toho, že zo zisteného čistého mesačného príjmu výživou povinného rodiča možno na všetky vyživovacie povinnosti počítať s percentuálnym vyjadrením v rozsahu 20 - 25 % príjmu, pretože takéto vymedzenie je odrazom rozhodovacej praxe vo veciach týkajúcich sa výživného.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ktoré sa mohlo začať i bez návrhu.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.