Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_4C-196-2012.pdf
PDF · 116.69 KB
Case nature
Area
Subarea
4C/196/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Adelou Unčovskou v právnej veci navrhovateľa: O. A., I. S. Č.. XXX, XXX XX, zastúpený: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát, so sídlom Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, Česká republika proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu nemateriálnej ujmy, takto
rozhodol:
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 12 000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 10 000,- Eur od 09.02.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 1 552,45 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa v ČSOB v pobočke Praha - centrum Černý most č. XXXXXXXXX/XXXX SWIFT: CEKOCZPP, IBAN: T., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným súdu dňa 18.10.2012 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia náhrady nemateriálnej ujmy vo výške 10 000,- Eur z dôvodu nezákonného väznenia.
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 08.12.1987, sp.zn. 4T 194/87 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne, pričom bol vo výkone trestu od 29.10.1987 do 28.10.1988. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 18.06.2009 bola vo vyššie uvedenej veci povolená obnova konania a rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov bol zrušený. Následným uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 18.04.2011, č.k. 2Tv 4/2010 bolo trestné stíhanie navrhovateľa zastavené, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Navrhovateľ požiadal odporcu o odškodnenie, okrem iného aj v položke náhrady nemateriálnej ujmy, a to vo výške 10 000,- Eur. Odporca žiadosti navrhovateľa čiastočne vyhovel, náhradu nemateriálnej ujmy mu však nepriznal. Navrhovateľ má za to, že každý, kto bol nezákonne trestne stíhaný, má nárok na zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu, zvlášť v prípade, keď konanie trvalo dlhú dobu. Navrhovateľ žiadal o zaplatenie nemateriálnej ujmy vo výške 27,32 Eur za každý deň, ktorý bol väznený. V návrhu si spolu s náhradou nemateriálnej ujmy uplatnil aj úrok z omeškania odo dňa, kedy uplynula 6-mesačná lehota na plnenie odporcom.
Súd na pojednávaní dňa 08.09.2014 za prítomnosti účastníkov konania pripustil zmenu návrhu na začatie konania, v zmysle ktorej rozšíril svoj žalobný nárok v časti istiny o sumu 2 000,- Eur.
Odporca sa k návrhu vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 16.11.2012, v ktorom uviedol, že aj keď sú v danom prípade splnené zákonné podmienky na odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb., má za to, že navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. na takýto nárok
nie je žiadny právny titul. Zároveň poukázal na to, že zákon č. 119/1990 Zb. bol konštruovaný tak, aby štát spoločensky rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime, pričom týmto osobám sa malo poskytnúť primerané hmotné odškodnenie. Navrhovateľom navrhované odškodnenie nemajetkovej ujmy zákon nijakým spôsobom neupravuje a je potrebné predpokladať, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bola by táto možnosť v zákone výslovne upravená. Nárok navrhovateľa je potrebné posudzovať v prvom rade podľa zákona č. 119/1990 Zb., ktorý má byť predbežne prerokovaný podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z uvedených predpisov náhradu nemajetkovej ujmy nepozná a ani nepredpokladá priznanie takéhoto zadosťučinenia. Z uvedených dôvodov považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný a neopodstatnený a žiadal ho zamietnuť. Zároveň uviedol, že navrhovateľovi priznal odškodnenie nákladov právneho zastúpenia a cestovné vo výške 566,06 Eur, pričom zároveň nevyhovel jeho žiadosti o náhradu trov obhajoby v pôvodných trestných konaniach a o náhradu nemajetkovej ujmy a tiež mu priznal odškodnenie za stratu na zárobku vo výške 995,82 Eur.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a listinnými dôkazmi - uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 5Nt 4/2009 zo dňa 18.06.2009, uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 2Tv 4/10 zo dňa 18.04.2011, potvrdenie o výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody zo dňa 11.07.2011, žiadosť navrhovateľa zo dňa 08.08.2011, priznanie odškodnenia MS SR zo dňa 22.08.2012 a 22.08.2012, na základe ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:
Uznesením Okresného súdu Prešov, č.k. 5Nt 4/2009 zo dňa 18.06.2009 bola povolená obnova konania v trestnej veci navrhovateľa, ktoré bol skončené právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. 4T 194/87 zo dňa 08.12.1987. Zároveň bol zrušený výrok o vine a treste v uvedenom rozsudku, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.
Uznesením Okresného súdu Prešov, č.k. 2Tv 4/10 zo dňa 18.04.2011 bolo zastavené trestné stíhanie navrhovateľa ako obžalovaného pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, pretože skutok obsiahnutý v obžalobe nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Z potvrdenia Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 11.07.2011 súd zistil, že navrhovateľ bol vo výkone väzby od 29.10.1987 do 22.12.1987 v Prešove a od 22.12.1987 do 28.10.1988 vo výkone trestu odňatia slobody v Ružomberku.
Navrhovateľ listom zo dňa 08.08.2011 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie náhrady mzdy, nákladov výkonu trestu a väzby, nákladov pôvodného trestného konania, nákladov obhajoby v pôvodnom konaní, nákladov právneho zastúpenia v nasledujúcich konaniach, cestovného a nemateriálnej ujmy.
Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 22.08.2012 priznalo navrhovateľovi odškodnenie v sume 566,06 Eur ako náhradu cestovných nákladov, náhradu trov trestného konania, trov výkonu väzby a náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody. V časti o náhradu trov obhajoby v pôvodných trestných konaniach a o náhradu nemajetkovej ujmy žiadosti nevyhovelo. Zároveň mu listom zo dňa 22.08.2012 priznalo náhradu straty na zárobku vo výške 995,82 Eur.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.
Podľa § 1 ods. 2 cit. zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za
trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.
Podľa § 23 ods. 1 cit. zákona nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia.
Podľa § 23 ods. 2 cit. zákona osobitný zákon upraví podmienky uplatňovania nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia veci alebo zhabania veci, ako aj spôsob náhrady a rozsah týchto nárokov.
Podľa § 23 ods. 3 cit. zákona odškodnenie v plnom rozsahu sa poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho oddielu alebo také rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený spod obžaloby. Ak dôjde len k čiastočnej zmene odsudzujúceho súdneho rozhodnutia, poskytne sa odškodnenie len so zreteľom na rozdiel medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými primeranými trestami alebo novouloženými trestami.
Podľa § 23 ods. 4 cit. zákona pre spôsob a rozsah náhrady za stratu na zárobku a náhrady škody na zdraví platia ustanovenia Občianskeho zákonníka; a) priemerným zárobkom pred poškodením sa rozumie priemerný zárobok v čase pred začatím trestného stíhania, b) náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody nesmie presiahnuť sumu 995,90 eura za 1 rok.
Podľa § 23 ods. 5 cit. zákona náhrada sa vypláca v hotovosti alebo sa na žiadosť oprávnenej osoby prevedie na ňou uvedený účet v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, ktorá má sídlo v Slovenskej republike.
Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 24 ods. 2 cit. zákona nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.
Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (od 1.7.2004).
Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi ( zákon č. 58/1969 Zb).
Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť.
Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.
Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody nemá ten, a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný.
Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
V danom prípade súd posudzoval nárok navrhovateľa ako náhradu za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku vykonania trestu odňatia slobody na navrhovateľovi v celkovej dĺžke 20 mesiacov (vrátane väzby), na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom v dôsledku obnovy konania boli výroky o vine a treste zrušené a následne trestné stíhanie vedené proti navrhovateľovi bolo zastavené. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. 4T 194/87 zo dňa 08.12.1987, spĺňa charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pričom nárok na náhradu škody je v zmysle § 6 ods. 3 cit. zákona vylúčený, čo však nie je prípad navrhovateľa.
Navrhovateľovi na základe uvedeného vznikol nárok na odškodnenie, a to na základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii (primerané hmotné odškodnenie). Uvedené hmotné odškodnenie pritom zákon stanovil vo forme náhrady za stratu na zárobku, náhrady škody na zdraví, náhrady trov trestného konania, náhrady zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní a náhrady zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. Navrhovateľovi bola na základe uplatneného nároku vyplývajúce z uvedeného právneho predpisu priznaná náhrada materiálnej škody vo výške 1 561,88 Eur ako náhrada cestovných nákladov, náhrada trov právneho zastúpenia, náhrada trov trestného konania, trov výkonu väzby, náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody a náhrada straty na zárobku. V ostatnej časti žiadosti o náhradu materiálnej škody a nemajetkovej ujmy nebolo vyhovené.
Odporca argumentoval tým, že zákon č. 119/1990 Zb. bol konštruovaný tak, aby štát spoločensky rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime, pričom okrem spoločenskej rehabilitácie sa má v zmysle uvedeného zákona týmto osobám poskytnúť aj primerané hmotné odškodnenie. Navrhovateľom
navrhované odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon žiadnym spôsobom neupravuje a je nutné predpokladať, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bola by táto možnosť v zákone výslovne upravená.
Súd pri posúdení nároku navrhovateľa dospel k nasledovnému právnemu záveru. Zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( príp. aj k zákonu č. 513/2004 Zb.), nakoľko osobitne upravuje prípady poškodených osôb v súvislosti so zrušenými odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov týchto osôb, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Pri uplatňovaní nárokov na odškodnenie týchto osôb pritom zákon odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom. Ustálená judikatúra v súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom však pripúšťa právo poškodenej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci jeho nárok je posudzovaný podľa predpisu, ktorý výslovne takýto nárok nepriznáva (zákon č. 58/1969 Zb.). Súd vychádzajúc z uvedeného názoru dospel k záveru, že tak ako osoby poškodené vadným pozbavením osobnej slobody uplatňujúce si nárok podľa zákona č. 58/1969 Zb., aj osoby uplatňujúce si nárok vzniknutý v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. majú právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, pričom analogicky uplatňoval právny názor vo veci nemajetkovej ujmy, ktorý je uvedený nižšie.
Súd má za to, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj príslušné ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
Súd v danej veci vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005 (analogicky použitý na prípad vykonania trestu) v zmysle ktorého "nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.". Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že "podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku bola otázka, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zákona č. 58/1969 zb. možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných práv tohto, na kom bola väzba vykonaná. Trestné stíhanie a v rámci neho i prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. V zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením článku 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Ustanovenie § 5 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, uväznenie alebo iné pozbavenie slobody. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, na kom bola väzba (uväznenie) vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o väzbe (o treste odňatia slobody), škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba (trest odňatia slobody) vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby".
Súd ďalej vychádzal z právneho názoru, že výklad zákona č. 58/1969 Zb a teda aj zákona č. 119/1990 Zb. je potrebné smerovať tak, aby bol tento bol konformný s Ústavou SR a teda, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Nepripustením možnosti odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí do väzby podľa zákona č. 58/1969 Zb., by došlo k situácii, že by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (ktorý náhradu nemajetkovej ujmy už upravuje), znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla.
Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že je daný právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia, ktorými bol navrhovateľ odsúdený k trestu odňatia slobody.
Súd má ďalej za to, že v prípade uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné v konaní preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, príp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi.
Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ v uvedenom smere preukázal závažnosť ujmy ako aj následkov, ktoré vznikli navrhovateľovi ako poškodenému. Hoci samotná skutočnosť, že na navrhovateľovi bol vykonaný trest odňatia slobody (ako aj väzba), znamenala intenzívny zásah do života navrhovateľa, podstatnú mieru zásahu predstavovala aj hrozba, že
navrhovateľ bude naďalej opakovane odsúdený, pričom pri opätovnom doručení povolávacieho rozkazu hneď po vrátení z trestu odňatia slobody, bolo možné dôvodne predpokladať, že opakované odsúdenie za rovnaký trestný čin bude trvať až do skončenia brannej povinnosti navrhovateľa. Ako vyplynulo z výpovede navrhovateľa, odňatie slobody vážnym spôsobom ovplyvnilo jeho psychický stav a aj vzhľadom na jeho vek (18 rokov) to bola traumatizujúca skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudne. Konanie navrhovateľa (nenastúpenie služby v ozbrojených silách), ktoré vyplynulo z jeho náboženského presvedčenia, viedlo k jeho odsúdeniu, čo spôsobilo, že sa dostal do takých podmienok a medzi také osoby, ktoré boli neporovnateľné z jeho doterajším životom. Zároveň bolo väznenie zásahom do jeho rodinného života, na jeho najbližších ako aj do jeho pracovnej sféry, keď v dôsledku obavy z ďalšieho možného trestného stíhania a odsúdenia, prijal náhradnú službu - prácu v bani, na ktorú sa musel zaviazať v trvaní 10 rokov (a ktorú napokon absolvoval až do roku 1990). V posudzovanom prípade ujmu, ktorá navrhovateľovi vznikla v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby, a s tým spojené traumatizujúce a dôstojnosť znižujúce pocity, ktoré navrhovateľ prežil, s priamym dopadom na jeho rodinný život a pracovnú sféru, možno odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy. V danom prípade má súd za to, že sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. K určeniu výšky nemajetkovej ujmy súd dospel voľnou úvahou, pričom zároveň prihliadol na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý mal dôsledok v znížení jeho dôstojnosti, v negatívnom dopade na jeho súkromný život, v psychických útrapách, a to v takej výške, ktorú súd považoval za adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným rozhodnutím so zreteľom na všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Vzhľadom k tomu, že ustanovenia zákona č. 58/1968 Zb. a 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody neustanovujú, je potrebné použiť úpravu splatnosti podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Úroky z omeškania v zmysle citovanej úpravy Občianskeho zákonníka súvisia s peňažnými záväzkami, pričom charakter peňažných záväzkov majú všetky záväzkové vzťahy, ktoré vznikli na základe zmluvy alebo na základe zákona, čo je aj prípad zodpovednosti za škodu. Úroky z omeškania môže veriteľ požadovať iba v prípade omeškania dlžníka s jeho plnením, pričom dlh zaniká až splnením (riadne a včas). Navrhovateľ požadoval zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty od podania žiadosti o odškodnenie. Vzhľadom k tomu, že odporca sa dostal do omeškania so splnením nároku dňa 09.02.2012, teda prvý deň po dni, keď mu uplynula lehota na plnenie (dňa 08.08.2011 bol o zaplatenie náhrady škody požiadaný), súd mu ho od tohto dňa priznal úrok z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 10 000,- Eur tak, ako to žiadal navrhovateľ. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a priznal navrhovateľovi ako plne úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania voči odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Náhrada trov konania spočíva v trovách právneho zastúpenia navrhovateľa vo výške 1 474,85 Eur, súdneho poplatku vo výške 20,- Eur a v cestovných nákladoch navrhovateľa vo výške 57,60 Eur (cestovný lístok Michalovce - Bratislava v cene 25,90 Eur a Bratislava - Michalovce v cene 27,90 Eur + stravné 3,80 Eur). Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len "vyhláška") vychádzal súd z priznanej sumy 12 000,- Eur, potom za jeden úkon právnej služby á 287,14 Eur. V danej veci vykonal právny zástupca navrhovateľa 5 úkonov právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky), 2 × písomné podanie na súd -návrh na začatie konania, stanovisko zo dňa 02.01.2013 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky), zastúpenie na pojednávaní dňa 24.04.2014 a 08.09.2014 (§ 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky), za ktoré mu patrí režijný paušál 2 ×7,63 Eur, 1x 7,81 Eur a 2 × 8,04 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Bratislava I, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 0bčianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.