Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/18/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského a sudcov JUDr. Karola Kučeru a JUDr. Daniely Mitterpákovej v trestnej veci proti obžalovanému A. R. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného a poškodenej proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 17. 10. 2013 na verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa 8. septembra 2014 takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Obžalovanému I., nar. X. X. XXXX v J. F. R., trvale bytom G., ul. R. XX

u k l a d á

podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/ a § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere

5 (päť) rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd obžalovaného pre účely výkonu trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie poškodenej R. A..

Inak napadnutý rozsudok zostáva nezmenený.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 17. 10. 2013 bol obžalovaný uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 5.1.2008 okolo 23.00 hod. na parkovisku pri štátnej ceste č. I/68 v smere z Košíc do Prešova, približne 1400 m od dopravnej značky označujúcej koniec mesta Košice, po predchádzajúcom verbálnom konflikte, v úmysle usmrtiť, fyzicky zaútočil na E. A. tak, že bližšie nezisteným nožom ho väčšou až veľkou silou a prudkosťou minimálne 19-krát sekol a bodol prevažne do oblasti prednej plochy hrudníka v strednej tretine uprostred a vľavo, ako aj do oblasti hornej časti chrbta a krku, spôsobiac mu bodno-rezné poranenia srdca, pľúc a veľkých ciev, v dôsledku ktorých vznikol u menovaného šok po vykrvácaní, vedúci k jeho smrti bezprostredne po vzniku poranení.

Súd mu za to podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona uložil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov a podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona ho pre účely výkonu trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu súd uložil ochranný dohľad v trvaní jedného roka a podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona uložil obžalovanému aj ochranné psychiatrické liečenie formou ambulantnou.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaviazal obžalovaného, aby poškodenej R. A., nar. X.X.XXXX, bytom H., ul. E. XXXX/XX uhradil spôsobenú škodu a to titulom pohrebného v sume 583 eur a podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodenú R. A. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obžalovaný A. R. a poškodená R. A..

Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že odvolanie podáva proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo a to z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. Poukázal na skutočnosť, že je nevinný a skutok kladený mu za vinu nespáchal, pričom poukázal predovšetkým na skutočnosť, že nemôže mu byť ako podozrivému, obvinenému alebo obžalovanému na ujmu forma jeho pôvodnej obhajoby v trestnom konaní. Za podstatnú chybu konania, ktorá napadnutým výrokom rozsudku predchádzala považuje skutočnosť, že okresný súd aj napriek svojej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 2 ods. 10, resp. § 119 Tr. por. odmietol vykonať rad dôkazov, na ktorých obhajoba trvala počas súdneho konania. Je presvedčený, že za súčasného dôkazného stavu, kedy v jeho neprospech hovoria len jeho priznania, za súčasnej absencie zásadného a nespochybniteľného dôkazu, s poukazom tiež na nespoľahlivé odôvodnenie smrti nebohého E. A. by práve ním navrhované dôkazy prispeli k objektivizácii predmetnej trestnej veci. Podľa názoru obhajoby vykonanie navrhovaných vyšetrovacích pokusov sa dá objektivizovať za adekvátnych podmienok s prihliadnutím na ročné obdobie a čas údajného vyvezenia tela poškodeného na miesto kostrového náleziska za pomoci spätne zistiteľných klimatických pomerov, pričom to isté platí aj v prípade vykopania jamy v danej lokalite do zamrznutej zeme a o možnosti vykonať rekonštrukciu. Odmietnutím návrhov na ďalšie dokazovanie súd porušil jeho právo na obhajobu.

Súčasný dôkazný stav považuje za stav dôkaznej núdze, nakoľko ani znalecký posudok z odboru súdneho lekárstva nedal jednoznačnú odpoveď na príčinu smrti E. A.. Viaceré výpovede svedkov, ktorí charakterizovali osobu nebohého predpokladajú skutočnosť, že motív jeho úmrtia môže byť iný, ako to konštatuje okresný súd. Podľa názoru obhajoby nielen z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ale ani z celého spisového materiálu nevyplývajú dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dôjsť k záveru o uznaní viny obžalovaného.

Okresný súd len svojvoľne, bezdôvodne a nekriticky prebral tvrdenia vyplývajúce z obžaloby. Aj napriek skutočnosti, že nielen samotné prehratie DVD záznamu jeho výpovede ako podozrivého na hlavnom pojednávaní, ale aj samotný DVD záznam považuje za nezákonný dôkaz, nestotožnil sa so záverom súdu o odmietnutí vykonania dokazovania pomocou špecialistu - psychológa, ktorý by posúdil jeho reč tela pri výsluchu v procesnom postavení podozrivého, keďže tento návrh vychádzal z kontextu svedeckých výpovedí a následného vypracovania znaleckého posudku znalcom MUDr. C. P.. Obhajoba namieta postup okresného súdu v súvislosti so žiadosťou obhajoby o vyhotovenie kópií DVD nosičov, ktoré boli súčasťou spisu a zároveň namieta manipuláciu so spisovým materiálom v súvislosti so 4 kusmi DVD nosičov.

Z hľadiska celého kontextu považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. S poukazom na závery znaleckého posudku z odvetvia súdneho lekárstva a výpovede znalcov na hlavnom pojednávaní je toho názoru, že sa okresný súd nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré sú v jeho prospech. Okresný súd neprihliadol predovšetkým na to, že na nájdených rebrách neboli známky bodnorezných poškodení, ani seknutí.

Aj keď stále trvá na tom, že skutok popísaný v obžalobe nespáchal, snažiac sa akceptovať právny názor prvostupňového súdu musí konštatovať, že subjektívna stránka trestného činu v podobe priameho úmyslu nemôže byť naplnená a v konaní priamy úmysel nebol ani preukázaný, nakoľko zo žiadnej výpovede nevyplýva jeho úmysel vraždiť, naopak, iba postrašiť poškodeného. Ak sú totiž pre celkové posúdenie v predmetnej trestnej veci dôležité závery znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie a jeho doplnku, tak súd nemohol dospieť k záveru o priamom úmysle, nakoľko konštatovanie a závery znalcov sú v absolútnom rozpore s prijatým záverom konajúceho súdu, že konanie obžalovaného bolo doslova vyprovokované správaním sa poškodeného E. A. voči obžalovanému A. R. v konečnej fáze v jeho motorovom vozidle, čo vyvrcholilo do prvotného úmyselného útoku obžalovaného na osobu poškodeného s tým, že išlo nepochybne o úmysel priamy a ďalšie konanie obžalovaného už pokračovalo v afektívnej rovine. Preto žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. aby v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol sám a to tak, že ho oslobodí spod obžaloby.

Poškodená v písomných dôvodoch svojho odvolania prostredníctvom splnomocnenca uviedla, že s rozhodnutím okresného súdu vo vzťahu k výroku o náhrade škody sa nestotožňuje, pretože má zato, že boli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spočívajúcej v nároku na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do práva na súkromie, ako aj práva na život, ktorý si uplatnila z titulu postmortálnej ochrany osobnosti podľa ustanovenia § 15 O. Z. má za to, že v tomto konaní bolo preukázané naplnenie všetkých zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti obžalovanému za zásah do osobnostných práv poškodenej. Tým, že prvostupňový súd uznal obžalovaného vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy je nesporné, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho konania, ktorým preukázateľne zasiahol do osobnostných práv poškodenej, ako aj jej syna a nie je podľa jej názoru nevyhnutné vykonávať ďalšie dokazovanie. Pociťuje intenzívnu bolesť zo straty syna, čo neznižuje ani fakt, že jej syn sa k nej nesprával vždy ako vzorný syn. Jej utrpenie umocňovala medializácia celého prípadu. Pokiaľ ide o výšku uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100 000 eur, poukazuje na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv, ako na základné kritériá pre určenie výšky náhrady. Zo strany obžalovaného nedošlo k žiadnemu pokusu o aspoň čiastočné zmiernenie spôsobenej ujmy a nedostalo sa jej ani morálnej satisfakcie. Je síce pravdou, že obžalovaný sa na prvom pojednávaní na konci svojej výpovede ospravedlnil, avšak tým, že neskôr v priebehu konania spáchanie skutku v celom rozsahu poprel, zobral fakticky svoje ospravedlnenie späť.

Navrhla, aby odvolací súd v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa pokiaľ ide o výrok o náhrade škody tak, že zaviaže obžalovaného aj na náhradu škody z titulu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 eur.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Košiciach zotrval v celom rozsahu na dôvodoch podaného odvolania, opätovne poukázal na skutočnosť, že podľa názoru obhajoby namietané skutočnosti a okolnosti vnášajú nespočetné množstvo pochybností a otáznikov, ktoré by mohli byť vyhodnocované v prospech obžalovaného. Navrhol, aby krajský súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby a pre prípad, ak by dospel krajský súd k záveru o vine obžalovaného, aby vzal do úvahy, že tak konal v stave zmenšenej príčetnosti viac ako o polovicu a to nielen počas skutku, ale aj pred ním a potom. Aj napriek presvedčeniu o nevine obžalovaného, berúc do úvahy stav zmenšenej príčetnosti, považujú trest vo výške 6 rokov za veľmi prísny a preto ho žiadajú znížiť, resp. žiadajú, aby odvolací súd pri výške trestu prihliadol aj na ponúknuté záruky, ktoré krajský súd na verejnom zasadnutí oboznámil.

Krajský prokurátor v rámci konečného návrhu poukázal na rozsiahle dokazovanie vykonané v predmetnej trestnej veci pred okresným súdom, ktorý dokazovanie náležitým spôsobom vyhodnotil a rozhodol rozsudkom, ktorý je podľa názoru prokuratúry zákonný a dôvodný vo všetkých výrokoch. Pokiaľ ide o ponúknuté záruky viacerých organizácií za nápravu obžalovaného poukázal na skutočnosť, že prijatie takýchto záruk je možné len pri podmienečnom odložení trestu odňatia slobody, ktorý by bol v danom prípade, vzhľadom na charakter predmetného trestného činu, absolútne neprimeraný. Z hľadiska generálnej prevencie by uloženie podmienečného trestu odňatia slobody bolo možné považovať za zľahčovanie následku trestného činu, ktorým bola v danom prípade smrť iného človeka. Zmenšená príčetnosť obžalovaného v čase spáchania trestného činu bola v dostatočnej miere zohľadnená, podľa názoru prokuratúry, už vo výroku o treste napadnutého rozsudku. Z uvedených dôvodov navrhol podľa

§ 319 Tr. por. zamietnuť odvolanie obžalovaného. Rovnako navrhol zamietnuť odvolanie poškodenej, keďže aj v tomto výroku považuje rozhodnutie okresného súdu za zákonné.

Na podklade takto podaných odvolaní krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k nasledovným záverom.

Krajský súd už v predmetnej trestnej veci konal, keď uznesením sp. zn. zo dňa 25. 2. 2013 podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, f/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a vec podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Už v citovanom uznesení na podklade podaných odvolaní sa krajský súd veľmi podrobne vysporiadal s výpoveďami obžalovaného a taktiež hodnotením jeho obhajoby v súvislosti so zmenou jeho výpovede na hlavnom pojednávaní a zároveň poukázal na pochybenia súdu prvého stupňa, ktoré boli dôvodom vrátenia veci za účelom jej ďalšieho prejednania a rozhodnutia. Vzhľadom na dôvody podaných odvolaní považuje krajský súd za potrebné opätovne poukázať na konkrétne skutočnosti a závery, ktoré majú svoj podklad vo vykonanom dokazovaní a na ktorých krajský súd trvá aj v tomto štádiu trestného konania.

Z predchádzajúceho uznesenia je zrejmé, že v podstate jediným dôvodom, pre ktorý došlo k zrušeniu predchádzajúceho rozsudku vo výroku o vine bola skutočnosť, že okresný súd procesne pochybil, keď pri rozhodnutí o vine obžalovaného vychádzal aj z výpovede A. R. v procesnom postavení podozrivého. V tejto súvislosti krajský súd veľmi podrobne rozviedol dôvody, pre ktoré výpoveď zadržanej podozrivej osoby nemožno hodnotiť ako dôkaz majúci význam z hľadiska rozhodnutia o vine.

Zároveň už z predchádzajúceho uznesenia vyplýva postoj a názor krajského súdu k vine obžalovaného. Už vo vtedajšom štádiu trestného konania krajský súd odhliadnuc od vytknutých pochybení skonštatoval, že okresný súd vykonal veľmi rozsiahle dokazovanie, v rámci ktorého sa vysporiadal s podstatnou časťou obhajobných tvrdení obžalovaného a už vtedy krajský súd konštatoval, že tak z odôvodnenia z rozsudku, ako aj z predloženého spisového materiálu vyplývajú dôvody, pre ktoré okresný súd nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, resp. ako sa vysporiadal s námietkou obhajoby týkajúcou sa manipulácie so spisom.

Krajský súd jasne a zreteľne konštatoval, že aj bez výpovede podozrivého ako dôkazu, na ktorý nemožno prihliadať pri rozhodovaní o vine obžalovaného vyplýva z vykonaného dokazovania dostatok dôkazov nasvedčujúcich tomu, že skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný s tým, že nemožno nepoukázať na výrazný nepomer obhajobných tvrdení obžalovaného, vrátane dôvodov, ktorými vysvetlil zmenu svojej výpovede s kvalitou dôkazov svedčiacich v jeho neprospech.

Na týchto záveroch vo vzťahu k výroku o vine trvá krajský súd aj v danom štádiu trestného konania, t. j. po opätovnom prejednaní a rozhodnutí veci okresným súdom v zmysle pokynov krajského súdu vyplývajúcich zo zrušujúceho uznesenia.

Pokiaľ ide o konanie okresného súdu po zrušení a vrátení veci je potrebné skonštatovať, že okresný súd sa dôsledne zaoberal pokynmi krajského súdu, doplnil dokazovanie v naznačenom rozsahu, podrobne vypočul znalcov z odvetvia psychiatrie a následne po zhodnotení vykonaných dôkazov tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti v merite veci zákonne a spravodlivo rozhodol s tým, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa okresný súd veľmi podrobne vysporiadal aj s obhajobnými námietkami, vrátane dôvodov, pre ktoré nevykonal na hlavnom pojednávaní ďalšie obhajobou navrhované dokazovanie.

Pokiaľ ide o rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k výroku o vine krajský súd konštatuje, že po rozsiahlom dokazovaní vykonanom súdom prvého stupňa a po vyhodnotení vykonaných dôkazov tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti sa s rozhodnutím okresného súdu v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň ako na správne a zákonné poukazuje.

Nie je pravdou a nezodpovedá vykonanému dokazovaniu obhajoba obžalovaného, že okresný súd len nekriticky prebral tvrdenia prokuratúry a že okrem výpovedí, v ktorých obžalovaný priznal spáchanie skutku, niet ďalších relevantných dôkazov o jeho vine.

Aj napriek tomu, že obžalovaný A. R. v priebehu hlavného pojednávania svoje predchádzajúce výpovede odvolal, sú jeho výpovede v procesnom postavení obvineného a aj obžalovaného, v ktorých priznal spáchanie skutku a to za prítomnosti svojich obhajcov súčasťou vykonaného dokazovania a v tomto smere je povinnosťou súdov hodnotiť jednak dôvody, ktoré ho k zmene výpovede viedli a jednak aj tieto výpovede v úzkej súvislosti s ďalšími dôkazmi vykonanými v predmetnej trestnej veci svedčiacimi či už v jeho prospech alebo v neprospech. Okresný súd sa so zmenou výpovede obžalovaného na hlavnom pojednávaní, ako aj s jej dôvodmi veľmi podrobne vysporiadal a v tejto súvislosti nemá krajský súd po preskúmaní vykonaného dokazovania inú možnosť, než skonštatovať, že trvá na svojom vyjadrení vyplývajúcom zo zrušujúceho uznesenia, že za dôkaznej situácie v predmetnej trestnej veci nemožno nepoukázať na výrazný nepomer obhajobných tvrdení obžalovaného, vrátane dôvodov, ktorými vysvetlil zmenu svojej výpovede s množstvom a kvalitou dôkazov svedčiacich v jeho neprospech. Popri podrobne vyhodnotenom dokazovaní súdom prvého stupňa krajský súd poukazuje predovšetkým na výpovede svedkýň E. E., I. M., A. P. a svedka E. E..

Bez toho, aby krajský súd podrobne rozoberal tieto výpovede, o ktorých hodnovernosti nemal žiadne pochybnosti, z týchto výpovedí vyplýva, že obžalovaný svedkov takmer bezprostredne po skutku kontaktoval, navštívil a sám podrobne a názorne porozprával o tom, ako poškodeného E. A. usmrtil a zároveň si chcel zadovážiť krompáč a lopatu. Je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný svedkyňu I. M. a E. E. navštívil asi 10. januára 2008, t. j. len niekoľko dní po skutku a o spôsobe spáchania skutku sa vyjadroval v čase, keď telo poškodeného ešte nebolo nájdené a nebol známy ani spôsob spáchania skutku, resp. uloženie telesných pozostatkov poškodeného.

Ako to už vyššie krajský súd uviedol, výpovede obžalovaného, v ktorých priznáva spáchanie skutku boli vykonané za prítomnosti obhajcov, zákonným spôsobom a niet dôvodu pochybovať o tom, že aj napriek zmene výpovede obžalovaného sú naďalej dôkazom v predmetnej trestnej veci a je potrebné na nich prihliadať pri hodnotení vykonaných dôkazov. V súlade s týmto názorom krajský súd zároveň v zrušujúcom uznesení dal do pozornosti okresnému súdu, že je potrebné znalcov - psychiatrov opätovne vypočuť na hlavnom pojednávaní aj k záverom znaleckého posudku, ktoré vychádzajú z priznania sa obžalovaného. V tejto súvislosti zároveň krajský súd podotkol, že otázka príčetnosti, resp. nepríčetnosti a zmenšenej príčetnosti je síce otázkou právnou, avšak povaha tejto otázky si vyžaduje, aby jej posúdenie bolo založené na odborných znalostiach z odvetvia psychiatrie s tým, že bezpochyby ide o dôkaz majúci v predmetnej trestnej veci podstatný význam z hľadiska ukladania trestu.

Z výsluchu znalcov z odvetvia psychiatrie prof. MUDr. D. P., DrSc. a MUDr. H. M. mal aj krajský súd preukázané, že v čase skutku došlo u obžalovaného k nezvládnuteľnému skratovému konaniu, čo v psychiatrii znamená zníženie schopnosti rozpoznať i ovládať svoje konanie. Obžalovaný bol iba čiastočne schopný rozpoznať a ovládať svoje konanie, pričom išlo o krátkodobú, patologickú reakciu. Znalci z psychiatrického hľadiska vysvetlili pojem nezvládnuteľného afektu, ktorý je charakteristický tým, že má určitú krivku stúpania napätia, trvá počas celého aktu tohto napätia a po skončení aktu upadne.

Znalci vo vzťahu k osobe obžalovaného uviedli, že dlhodobo pred skutkom a v čase skutku netrpel duševnou chorobou v pravom slova zmysle, avšak krátkodobo a to v priebehu niekoľkých dní pred skutkom sa u obžalovaného rozvinula akútna stresová reakcia pod vplyvom závažných traumatizujúcich udalostí ohrozujúcich dôležité životné hodnoty obžalovaného s ťažkou frustráciou v dôsledku pretrvávajúcich a stupňujúcich sa konfliktov s poškodeným, v nadväznosti na osobnosť obžalovaného, ktorá je z psychiatrického hodnotenia prof. P. zraniteľnejšia, sociálne a emočne vyzrievajúca so zníženou frustračnou toleranciou, senzitívnejšia s menej stabilnou hierarchiou hodnôt.

Akútnu stresovú reakciu možno vnímať ako krátkodobú psychickú poruchu, ktorá pri menej priaznivej osobnostnej štruktúre viedla v kritickú dobu k ďalšej dekompenzácii psychického stavu, v dôsledku závažnej životnej situácie ohrozujúcej vlastný hodnotový systém a vyvrcholením kumulovaných afektov s prechodom do závažného nezvládnuteľného afektu s následným skratovým či impulzívnym konaním bez akejkoľvek anticipácie dôsledkov takéhoto konania, čo viedlo k výraznému zníženiu ovládacích schopností obžalovaného a to najmenej o polovicu a tiež k čiastočnému zníženiu rozpoznávacích schopností konania.

Z vykonaného znaleckého dokazovania, o záveroch ktorého nemal ani krajský súd, vzhľadom na odborné znalosti a podklady, žiadne pochybnosti vyplýva jednoznačný záver, že obžalovaný konal v tzv. nezvládnuteľnom afekte, ktorý má charakter krátkodobej psychickej poruchy a teda v stave zmenšenej príčetnosti, so zmenšením najmä ovládacej zložky najmenej o polovicu, pričom tento afekt, ako to vyplýva z vyjadrenia znalcov, platil pred činom, počas činu a aj po čine, teda trval aj po skutku, keď sa rozhodol čo urobí s telom.

Zhodnotiac všetky vykonané dôkazy tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti vrátane vyhodnotenia dôvodov, ktoré obžalovaný uviedol pri odôvodnení zmeny svojej výpovede a s ktorými sa podrobne vysporiadal okresný súd, nemal ani krajský súd žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky pojmové znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. a že skutok sa stal tak, ako bol ustálený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Na tomto závere nemenia nič ani obhajobné námietky a tvrdenia obžalovaného, vrátane námietok týkajúcich sa nevykonaných dôkazov, ktorých vykonanie vzhľadom na význam a kvalitu vykonaných dôkazov považoval aj krajský súd za nepotrebné a nadbytočné.

Aj napriek obhajobným tvrdeniam obžalovaného okresný súd správne ustálil, že obžalovaný konal v priamom úmysle podľa § 15 Tr. zák. a svojím konaním chcel porušiť záujem spoločnosti na ochrane života a zdravia jednotlivca. Z hľadiska objektívnej stránky konanie obžalovaného spočívalo vo fyzickom útoku na osobu poškodeného E. A. s tým, že obžalovaný bodnorezným nástrojom - nožom a silou väčšej až veľkej intenzity a prudkosti, ako to vyplýva zo znaleckého posudku z odvetvia súdneho lekárstva, opakovane útočil prevažne na hornú časť tela, kde sa nachádzajú životne dôležité orgány, po zasiahnutí ktorých došlo k smrteľnému následku. Medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom je jasná príčinná súvislosť.

Na podklade skutočností vyplývajúcich zo spisového materiálu sa krajský súd stotožnil aj s názorom okresného súdu vo vzťahu k motívu konania obžalovaného, ktorým boli dlhodobejšie nezhody a konflikty obžalovaného A. s poškodeným E. A., v dôsledku ktorých sa dostal obžalovaný do stavu nezvládnuteľného afektu, v ktorom dňa 5. januára 2008 pri zníženej schopnosti rozpoznať i ovládať svoje konanie a to najmenej o polovicu, teda v stave zmenšenej príčetnosti, poškodeného E. A. úmyselne usmrtil s tým, že konanie obžalovaného bolo vyprovokované správaním sa poškodeného.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd uvádza, že sú v podstate zhodné s odvolacími námietkami, ktoré obžalovaný uviedol už pri odvolaní podanom proti rozsudku zrušenému už opakovane spomínaným uznesením krajského súdu sp. zn. zo dňa 25. 2. 2013 a že s uvedenými námietkami sa vysporiadal už okresný súd a to vrátane dôvodov zamietnutia vykonania ďalších dôkazov podľa návrhu obhajoby, ako aj vrátane namietanej manipulácie so spisom, s čím sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje. Osobitne však považuje krajský súd za potrebné vyjadriť sa k nasledovným dôvodom podaného odvolania.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného týkajúcu sa zákonnosti použitia DVD nosičov aj s touto otázkou sa už krajský súd a následne aj okresný súd vysporiadal. Navyše možno skonštatovať, že uvedená námietka je irelevantná, pretože sa týka zákonnosti použitia DVD nosiča s výpoveďou A. R. v procesnom postavení podozrivého, na ktorú, ako to krajský súd podrobne rozobral v zrušujúcom uznesení, nie je možné prihliadať pri hodnotení dôkazov a pri rozhodnutí s tým, že tento dôkaz možno chápať len v kontexte tvrdenia obžalovaného, že na jeho osobu mal byť v súvislosti s jeho priznaním vyvíjaný nátlak. Z uvedených dôvodov možno za irelevantnú považovať aj námietku obhajoby týkajúcu sa znaleckého posudku na určenie množstva alkoholu u obžalovaného, keďže aj v tomto prípade sa predmetný znalecký posudok vzťahuje na výpoveď A. R. v procesnom postavení podozrivého. Zároveň v tejto súvislosti krajský súd opätovne pripomína, že pri každej výpovede obvineného a aj obžalovaného na hlavnom pojednávaní, v ktorých priznáva skutok bol prítomný obhajca, preto aj samotná námietka o vyvíjaní nátlaku na obžalovaného nemá reálny podklad. Obžalovaný má právo brániť sa spôsobom, ktorý uzná za vhodný, k čomu však krajský súd zároveň pripomína, že je následne úlohou a povinnosťou súdov osobu obžalovaného, jeho výpovede a obhajobu vyhodnotiť, resp. s jeho obhajobou sa vysporiadať v úzkej súvislosti s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi.

Pokiaľ ide o námietku obhajoby, že kostrový nález nemal znaky po útoku bodnorezným nástrojom považuje krajský súd za potrebné poukázať na stav samotného kostrového nálezu, ktorý bol, ako

je to zrejmé z vykonaného znaleckého dokazovania z odvetvia súdneho lekárstva, predovšetkým nekompletný a ohlodaný zverou. Zároveň je potrebné poukázať aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu z výpovede znalcov, že nôž môže vniknúť aj do medzirebrového priestoru, t. j. bez poškodenia kosti. Za podstatnú okolnosť však v tomto prípade považuje krajský súd predovšetkým nekompletnosť kostrového nálezu a popritom aj jeho znehodnotenie predovšetkým zverou. Pre úplnosť krajský súd dodáva, že počet bodnorezných útokov, ich lokalizácia, ako aj ich sila a prudkosť boli jednoznačne ustálené znaleckým dokazovaním znalcov z odvetvia mechanoskopie a súdneho lekárstva.

Taktiež pre úplnosť krajský súd poukazuje na skutočnosť, že znalec MUDr. E. P., ktorý bol zároveň prítomný pri ohliadke miesta činu a pri výkope kostrových pozostatkov vysvetlil jasným spôsobom disproporciu medzi skutočnou veľkosťou hrobu, resp. jamy, v ktorej boli uložené telesné pozostatky a medzi rozmermi, ktoré boli uvedené v zápisnici o ohliadke miesta činu. Znalec bol prítomný počas celého tohto úkonu s tým, že technicky zvládli celý výkop aj pri mínus 20 stupňov Celzia, pričom trvalo to podľa jeho vlastného vyjadrenia nejaký čas, avšak nie dva dni, ani jeden deň a pritom museli, vzhľadom na charakter úkonu, kopať opatrne a nie kopať do pôdy bezhlavo.

Žiadne pochybnosti tak nemal krajský súd v súvislosti s námietkou obhajoby, resp. s pochybnosťou, či obžalovaný mohol pri daných poveternostných podmienkach zvládnuť výkop jamy v konkrétnom čase, keďže v osobe obžalovaného ide navyše o vrcholového športovca.

Vo vzťahu k rozhodnutiu o treste považuje krajský súd za podstatné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že rozsudok napadol odvolaním len obžalovaný. Pri absencii odvolania zo strany prokurátora v neprospech obžalovaného dáva krajský súd do pozornosti ustanovenie § 322 ods. 3 Tr. por. Podľa druhej vety tohto ustanovenia v neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného. Z uvedeného je tak zrejmé, že u obžalovaného neprichádzalo do úvahy uloženie prísnejšieho trestu než trestu odňatia slobody vo výmere 6 rokov nepodmienečne, ako o tom rozhodol okresný súd v napadnutom rozsudku. Pre úplnosť dáva krajský súd do pozornosti aj ustanovenie § 327 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech. Z uvedenej procesnej zásady zákazu zmeny k horšiemu (zákaz reformatio in peius) tak vyplýva, že prísnejší trest by nemohol byť uložený obžalovanému ani v prípade zrušenia veci a jej vrátenia na nové prejednanie a rozhodnutie.

Pokiaľ ide o samotný výrok o treste, vzhľadom na jasné a zreteľné závery znaleckého dokazovania z odvetvia psychiatrie a na ustálené konanie obžalovaného v stave zmenšenej príčetnosti, bolo logickým záverom okresného súdu použitie ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., t. j. ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby (v danom prípade 15 rokov) pre čin spáchaný v stave zmenšenej príčetnosti.

Podľa § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a súd má zato, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami uvedenými v ods. 3 a zároveň uloží ochranné liečenie.

Podľa § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako 8 rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň 15 rokov.

V zmysle citovaných ustanovení tak okresný súd správne konštatoval, že pri aplikácii § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zákon umožňuje uložiť aj nižší trest ako 8 rokov.

Vo všeobecnosti v ustanovení § 39 upravuje výnimočné okolnosti, či už prípadu alebo na strane osoby páchateľa, ktoré vzhľadom na svoju povahu a charakter odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Pokiaľ ide o pomery páchateľa, ide vo všeobecnosti o pomery takého charakteru, u ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. Vo vzťahu k jednotlivým okolnostiam zároveň vo

všeobecnosti platí citované ustanovenie ods. 3 § 39, v ktorom sú určené minimálne hranice trestu odňatia slobody, pod ktoré súd nesmie daný druh trestu uložiť ani v prípade použitia tohto ustanovenia.

Jedinú výnimku z tohto pravidla predstavuje len ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., t. j. mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody u páchateľa, ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, kde za splnenia už vyššie citovaných zákonných podmienok, súd nie je viazaný obmedzeniami uvedenými v ods. 3. Krajský súd v danom prípade poukazuje na výnimočnosť tohto inštitútu, vyplývajúcu z výnimočnosti jedinej konkrétnej okolnosti, ktorou je zmenšená príčetnosť, z dôvodu ktorej zákonodarca neukladá viazanosť obmedzeniami uvedenými v ods. 3. Otázka príčetnosti je jednou zo základných otázok každého trestného konania a je jednou z podmienok trestnej zodpovednosti. Zmenšenou príčetnosťou sa rozumie stav, v ktorom bola v dôsledku duševnej poruchy podstatne znížená schopnosť páchateľa rozpoznať protiprávnosť činu alebo ovládať svoje konanie. Tento stav na jednej strane nevylučuje trestnú zodpovednosť, avšak odôvodňuje zvláštny postup voči páchateľovi a má význam predovšetkým pri rozhodovaní o treste. Charakter tejto okolnosti je tak dôvodom, pri ktorom zákonodarca pripúšťa možnosť takéhoto postupu aj v prípade obzvlášť závažného zločinu. Práve vzhľadom na charakter zmenšenej príčetnosti, ktorá sama osebe nevylučuje trestnú zodpovednosť páchateľa, resp. nie je okolnosťou vylučujúcou trestnú zodpovednosť, neobstojí ani námietka obhajoby spočívajúca v tvrdení, že vzhľadom na závery znalcov z odvetvia psychiatrie, podľa ktorých obžalovaný konal v nezvládnuteľnom afekte, nemôže byť naplnená subjektívna stránka trestného činu v podobe priameho úmyslu.

V priebehu odvolacieho konania doručil obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu krajskému súdu záruky OVB Allfinanz Slovensko, a.s., Hokejového klubu HC 46 Bardejov, Hokejového klubu Slovan Gelnica a Mesta Gelnica, ktoré krajský súd oboznámil na verejnom zasadnutí a z ktorých vyplýva, že uvedené subjekty ponúkajú v zmysle § 4 ods. 3 a ods. 4 Tr. por. prevzatie záruky za nápravu obžalovaného A. R. a zároveň navrhujú, aby krajský súd predložené záruky prijal a vzal na zreteľ pri rozhodovaní o treste.

Krajský súd sa v tomto smere stotožnil s názorom prokurátora vyjadreným v konečnom návrhu, že prijatie záruky za nápravu obžalovaného je možné len pri podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody a že v danom prípade pri prejednávaní obzvlášť závažného zločinu vraždy so spodnou hranicou trestnej sadzby 15 rokov by bolo uloženie podmienečného trestu odňatia slobody absolútne neprimerané. Aj keď zákon pri zmenšenej príčetnosti umožňuje ukladať trest pod spodnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby a to bez viazanosti obmedzením v zmysle ustanovenia § 39 ods. 3 Tr. zák., ako to bolo vyššie konštatované, t. j., že zákon umožňuje v podobných prípadoch teoreticky aj uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, je potrebné vždy prihliadať na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu a tiež na generálnu prevenciu. S poukazom na skutočnosť, že obžalovaný A. R. minimálne 19-krát sekol a bodol poškodeného, pričom 9 z týchto bodnutí preukázateľne smerovalo väčšou silou a prudkosťou do častí tela poškodeného, v ktorej sa nachádzajú orgány dôležité pre život, ako aj z hľadiska generálnej prevencie dospel aj krajský súd k záveru, že vo vzťahu k obžalovanému prichádza do úvahy len uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Z uvedených dôvodov tak krajský súd vyhodnotil predložené záruky ako okolnosti majúce význam z hľadiska hodnotenia osoby obžalovaného v čase rozhodovania krajského súdu v odvolacom konaní.

Zohľadniac konanie obžalovaného v stave zmenšenej príčetnosti, stupeň zmenšenej príčetnosti, odstup času, ktorý uplynul od spáchania skutku a v neposlednom rade aj skutočnosť, že obžalovaný viedol tak pred spáchaním, ako po spáchaní skutku riadny život, má pozitívne hodnotenie probačného a mediačného úradníka a tiež skutočnosť, že z výpovede znalca z odboru psychológie je zrejmé, že charakter trestného činu a spôsob jeho vykonania boli viac determinované situačnými, než osobnostnými faktormi, to znamená, že väčší podiel na jeho konaní mala stresujúca napätá situácia, než osobnostné faktory, dospel krajský súd k záveru, že tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie postačí na nápravu obžalovaného a ochranu spoločnosti nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Preto krajský súd zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu rozsudok súdu prvého stupňa a sám, na podklade dostatočne zisteného skutkového stavu, rozhodol vyššie uvedeným spôsobom.

Správne a v súlade so zákonom postupoval okresný súd, keď obžalovanému pri aplikácii § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. uložil obligatórne ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou a zároveň

obligatórne, vzhľadom na charakter trestnej činnosti uložil obžalovanému podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad v trvaní jedného roka.

Vychádzajúc zo záverov znaleckých posudkov z odvetvia psychiatrie a z odboru psychológie sa krajský súd stotožnil aj s rozhodnutím okresného súdu, ktorým obžalovaného podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. pre účely výkonu trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Nepochybil okresný súd ani vo výroku, ktorým v zmysle pokynov predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia krajského súdu podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej R. A. spôsobenú škodu z titulu pohrebného vo výške 583 eur, ktorá bola riadnym a zákonným spôsobom uplatnená a vyčíslená. Rovnako okresný súd nepochybil, aj keď poškodenú so zvyškom jej nároku ako nároku nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 eur odkázal na občianske súdne konanie. V tejto súvislosti dáva krajský súd do pozornosti poškodenej strane Zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, podľa ktorého je možné za konkrétnych zákonných podmienok priznať pozostalému rodičovi odškodnenie, ktorého celková suma nesmie presiahnuť 50- násobok minimálnej mzdy.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.