Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/96/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Sociálna poisťovňa, Bratislava, 29. augusta 8 - 10, proti povinnej: ALLKAN servis, s. r. o., Senica, Štefánikova 697, o 114,17 eur, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Pavel Šajánek, Senica, Sadová 621, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 26. augusta 2013, č. k. -14, EX 1413/2012 takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie p o t v r d z u j e .

Oprávnenej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy označenia oprávnenej v úvodnej časti napadnutého uznesenia a doplnenie tam aj označenia súdneho exekútora.

odôvodnenie:

Napádaným uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne mal zastaviť exekúciu

- pozn. odvolacieho súdu) a súdnemu exekútorovi JUDr. Pavlovi Šajánkovi (identifikovanému len v odôvodnení uznesenia - ďalej tiež len „exekútor“) náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil právne ust. § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, teda exekučného poriadku), § 20a ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 19, § 103, § 104 ods. 1 vety prvej a § 107 ods. 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom zánikom povinnej jej výmazom z obchodného registra dňom 5. januára 2013 (počas konania). Rozhodnutie o trovách exekúcie potom právne zdôvodnil ust. § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 a 2 E. p. a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. decembra 2004, vecne potom opätovne zánikom povinnej bez právneho nástupcu. Mal za to, že sa nejedná o prípad, kedy možno povinnosť na náhradu trov exekúcie uložiť oprávnenej, keďže návrh na vykonanie exekúcie podala ešte v čase, keď povinná nebola vymazaná z obchodného registra, exekúcia bola zastavená pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania (neexistenciu povinnej), neexistuje teda zavinenie oprávnenej na zastavení konania a nemôže byť preto ani daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávnenej a zastavením exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu len v časti trov exekúcie podal včas odvolanie iba súdny exekútor s návrhom na priznanie mu náhrady trov exekúcie (teda so zrejmým návrhom na zmenu napadnutého uznesenia vo vzťahu k výroku v bode II/ uznesenia). Namietal najmä nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ktorý mal exekúciu zastaviť správne podľa § 57 ods. 1 písm. h/ E. p. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V konaní bolo vykonané riadne šetrenie majetku povinného, a preto i priznanie odvolateľovi náhrady trov exekúcie je opodstatnené.

Oprávnená sa k odvolaniu súdneho exekútora vyjadrila tým spôsobom, že rozhodnutie o trovách exekúcie je v kompetencii súdu.

Povinná pre súdom prvého stupňa konštatovaný a aj reálne existujúci dôvod zastavenia exekúcie odvolací návrh podať nemohla.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda len vo výslovne napadnutej časti trov exekúcie, a to bez pojednávania, keďže nešlo o vec samu a ani o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní a dospel k záveru, že uznesenie v napadnutej časti je vecne správne.

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal § 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak (ktorým osobitným zákonom sa tu na základe poznámky č. 31 k O. s. p. rozumie E. p.) a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona (v tomto prípade je inak osobitným zákonom zákon o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok).

Hoci z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že E. p. v čase vydania uznesenia súdu prvého stupňa odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou E. p. vykonanou zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom prípustnosť odvolania voči takémuto výroku vylúčená, a to tým, že E. p. od tohto dátumu prípustnosť odvolania v tejto otázke ani nezmieňuje, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradzuje ustanovením vyslovene vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57. Keďže však predmetné rozhodnutie (ktoré bolo v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním súdneho exekútora podaným pred 1. novembrom 2013) vydala sudkyňa súdu prvého stupňa, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. sa o odvolaní súdneho exekútora muselo rozhodovať podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ktoré prípustnosť odvolania voči takémuto výroku pripúšťali, čo spôsobovalo i povinnosť odvolacieho súdu sa odvolaním zaoberať vecne.

Odhliadajúc od použitého dôvodu zastavenia exekúcie v prejednávanej veci (ktorého existenciou sa odvolací súd nemal dôvod zaoberať pre nedostatok odvolania naň oprávnenej osoby aj voči výroku uznesenia zastavujúcemu exekúciu) je potom potrebné v prvom rade uviesť, že bezprostredným dôvodom zastavenia exekúcie (t. j. tým reálnym, aj súdom prvého stupňa zmieneným) tu bol zánik povinnej jej výmazom z obchodného registra dňom 5. januára 2013 a nie jej nemajetnosť, resp. jej majetnosť v rozsahu nepostačujúcom ani na úhradu trov exekúcie (kde exekútor zjavne účelovo žiadal vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.), pričom odvolací súd už vo viacerých skorších druhovo totožných veciach (rozumej v prípadoch zastavenia exekúcie pre zánik povinnej právnickej osoby jej výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu) uzavrel, že aj na prejednávanú vec dopadajúca právna úprava neposkytuje priestor pre to, aby mohla byť uložená povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenému (tu oprávnenej).

Ustanovenie § 203 ods. 1 E. p. ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Takýmto zavinením treba zásadne rozumieť také vedomé konanie či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda dokonca nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť (por. zákonnú formuláciu „môže“) rozhodnúť spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení a túto možnosť tak zásadne nemožno stotožňovať s povinnosťou tak urobiť. Naopak druhý odsek tu spomínaného a vykladaného ustanovenia (§ 203 ods. 2 E. p.) síce zakotvuje bezvýnimočné pravidlo znášania trov exekúcie oprávneným, toto pravidlo však výslovne dopadá len na jeden dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (kedy ide o dôvod zastavenia exekúcie priamo upravený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.).

V prejednávanej veci však o žiaden z takýchto prípadov nešlo.

Prisvedčiť treba názoru súdu prvého stupňa, podľa ktorého nemožno hovoriť o zavinení oprávnenej v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu zániku povinnej (jej výmazom z obchodného registra). Nebolo možné vec posúdiť ani podľa ustanovenia § 203 ods. 2 E. p., nakoľko v prejednávanej veci došlo k zastaveniu exekúcie práve pre zánik právnickej osoby (povinnej), čiže pre stratu spôsobilosti jedného z účastníkov konania byť účastníkom konania a takto z dôvodu nemajúceho pôvod priamo v E. p., ale v predpise majúcom sa tu použiť podporne, teda v O. s. p. (pre nedostatok úpravy všetkých otázok v E. p. podľa § 57 ods. 2 E. p. a § 107 ods. 4 O. s. p.) a nie pre nedostatok majetku povinnej (hoc aj je zrejmé, že právne neexistujúca osoba už nemôže vlastniť žiaden majetok). Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za akceptovateľnú ani prípadnú snahu o analogické použitie úpravy v ust. § 203 ods. 2 E. p., teda o prakticky extenzívny (rozširujúci) výklad takéhoto ustanovenia, ktorým by sa malo dospieť k záveru, že i všetky prípady zániku povinného bez právneho nástupcu by sa mali považovať za prípady nedostatku majetku takéhoto účastníka (v rozhodnom čase už len bývalého) spôsobilého aspoň na úhradu trov exekúcie. Ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ a § 203 ods. 2 E. p. totiž zjavne majú na mysli len prípady zastavenia exekúcií vedených proti právne existujúcim, avšak nemajetným povinným (o ten prípad tu nešlo). Rovnako nie je možné použitie úpravy v ust. § 203 ods. 3 E. p., keďže exekúcia v predmetnej veci (ako už bolo vyššie konštatované) nebola zastavená z dôvodu, že by na majetok povinnej bol vyhlásený konkurz. Použiteľnou by okrem toho nemohla byť ani argumentácia zásadou práva exekútora na náhradu trov exekúcie s odkazom na § 196 E. p. (tiež názor Ústavného súdu SR vyslovený v jednom z jeho rozhodnutí, tu por. nález zo 17. decembra 2004 sp. zn. ), keďže v rámci takejto argumentácie nemožno prehliadnuť konštatovanie (ústavným súdom) ústavne i medzinárodnými zmluvami zaručeného práva na majetok u každej fyzickej aj právnickej osoby a z toho práve korektným výkladom záverov je nutné uzavrieť, že vyššie uvedená garancia musí dopadať aj na oprávnenú (ktorá nemôže dôsledky bezvýslednosti exekúcie znášať dva razy - po prvý raz nevymožením jej skôr exekučným titulom priznaného práva a teda takýmto reálnym znížením jej majetku a po druhý raz uložením jej ešte povinnosti na náhradu trov zastavenej exekúcie, čím by sa paradoxne dostala do horšej pozície, ako keby k exekučnému vymáhaniu svojej pohľadávky vôbec nepristúpila).

Z už uvedených dôvodov sa preto odvolací súd v prejednávanej veci stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenej nebolo možné uložiť.

Odvolací súd vedený opísanými úvahami preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

V záujme zabezpečenia vykonateľnosti uznesenia však podľa § 251 ods. 4, § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil súdu prvého stupňa opravu tých zrejmých nesprávností v úvodnej časti jeho uznesenia, ktoré by takýto cieľ mohli zmariť. V prvom rade bolo potrebné nariadiť vykonanie opravy označenia oprávnenej v úvodnej časti napádaného uznesenia, ktorou je podľa čl. I § 120 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení len Sociálna poisťovňa a naopak ňou v zmysle úpravy v čl. I § 124 rovnakého zákona nie je pobočka (ktorá je len organizačnou zložkou poisťovne bez vlastnej

právnej subjektivity), čo bude nutné napraviť jednak vypustením tam údajov nadbytočných (týkajúcich sa pobočky) ako i doplnením úplného sídla (adresy) oprávnenej, ktoré v napadnutom uznesení nie je vôbec uvedené (vo finálnej podobe zrejmej zo záhlavia tohto uznesenia odvolacieho súdu). V záhlaví napadnutého uznesenia potom vôbec nebol označený poverený súdny exekútor, ktorý je ale v zmysle § 37 ods. 1 E. p. účastníkom konania za situácie, keď sa rozhoduje o trovách exekúcie, čo bude taktiež nutné napraviť.

Účastníkmi odvolacieho konania v prejednávanej veci boli potom už len oprávnená a súdny exekútor (šlo len o otázku náhrady trov exekúcie požadovaných od oprávnenej, to inak za stavu právnej neexistencie povinnej v rozhodnom čase). V tomto konaní bola plne úspešnou oprávnená a bola to ona, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Pretože však oprávnenej v tomto odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a táto účastníčka nepodala návrh na priznanie náhrady trov (§ 251 ods. 4 a § 151 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd jej žiadnu náhradu nepriznal.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.