Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoE/65/2014

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného : EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, IČO : 35 724 803, zastúpeného Tomášom Kušnírom, s.r.o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, IČO : 36 613 843, proti povinnému : C. J., R.. : XX. XX. XXXX, T. D. R.. J. Č.. X, XXX XX J., pre vymoženie istiny vo výške 2 978,93 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č. k.: zo dňa 12. 09. 2013, t a k t o

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom odvolacieho konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spis. zn.: EX 11026/2013 zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 20. 06. 2013 domáhal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, vykonania exekúcie pre vymoženie svojej pohľadávky proti povinnému vo výške 2 978,93 Eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie č. II/2012-874 zo dňa 21. 01. 2013.

Dňa 09. 07. 2013 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami.

Následne súd citujúc ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný súd), ako aj ustanovenie § 45 ods. 1 písm. b) alebo písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "ZRK") v znení neskorších predpisov uviedol, že pre posúdenie spôsobilosti exekučného titulu je podstatná rozhodcovská doložka, a to najmä pri plneniach priznaných zo spotrebiteľských úverov, z ktorej vychádza aj plnenie v predmetnom rozhodcovskom rozsudku.

Ďalej uviedol, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodnutia rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom.

Súd ďalej citoval ustanovenie § 52 ods. 1 a ods. 2, ods. 3, § 53 ods. 1 a ods. 4, § 54 ods. 2, § 55 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len " Občiansky zákonník"), platný ku dňu 23. 02. 2007, ako aj čl. 2 písm. a) a písm. b), čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len "smernica"), § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a § 40 ods. 1, § 45 ods. 1 a ods. 2 ZRK.

S poukazom na cit. ustanovenia súd preskúmal Zmluvu o splátkovom úvere č. 447623810 zo dňa 23. 02. 2007, spolu so Všeobecnými obchodnými podmienkami zmluvy (ďalej len "VOP"), ako aj rozhodcovskú doložku. Z uvedenej zmluvy súd zistil, že oprávnený sa touto zmluvou zaviazal poskytnúť povinnému úver vo výške 1 394,14 Eur a povinný sa zaviazal oprávnenému poskytnutý úver vrátiť v pravidelných mesačných splátkach v počte 60 vo výške 37,54 Eur. Z citovanej zmluvy ďalej súd zistil, že veriteľ (oprávnený), ktorý poskytol povinnému úver vo vyššie uvedenej výške, konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a dlžník (povinný) nekonal v rámci predmetu svojej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, vzhľadom na ktorú skutočnosť, súd posúdil túto zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu. Daný právny vzťah súd preto posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, pretože sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd taktiež preskúmal aj VOP, pričom zistil, že zmluvné strany sa v bode 18 ("Rozhodcovská doložka") dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich tieto bankové produkty alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že horeuvedeným spôsobom dojednaný spôsob riešenia sporov (rozhodcovská doložka), vzniknutých medzi zmluvnými stranami zo zmluvy o úvere, možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z ustanovení § 54 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ teda osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd ďalej uviedol, že za nekalú podmienku možno považovať každú takú, ktorej zmyslom, alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, a najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou.

Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z a m i e t o l.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 prvá veta O.s.p.) odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným zákonom a poukázal pritom aj na ustanovenie § 35 a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ustanovenie § 159 O.s.p. Uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok

všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci (res iudicata), je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. Z ustanovenia § 45 ZRK tiež vyplýva, že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie zastaviť, nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd taktiež nemôže meritórne skúmať súlad plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, nakoľko by tým pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Exekučný súd pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v ustanovenia § 45 ZRK skúma iba vlastnosti uloženej povinnosti, nie však rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané plnenie je v rozpore s verejným poriadkom.

Oprávnený ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ES (C - 40/08) a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti, ochrana garantovaná spotrebiteľovi v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci výkonu iných exekučných titulov. Podľa oprávneného nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti.

Poukázal tiež na znenie ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, účinné do 31. 12. 2007, v zmysle ktorých, za spotrebiteľské zmluvy sa považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj zmluva podľa ustanovenia § 55 Občianskeho zákonníka, a medzi tieto zmluvy nepatrila úverová zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným.

Jej právny režim sa spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Obchodným zákonníkom. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní.

Záverom poukázal na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie neplatnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v rozhodcovskom konaní alebo na všeobecnom súde.

Oprávnený uviedol, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.: zo dňa 26. 09. 2011 vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné iba pokiaľ ide o dôvod uvedený v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) ZRK (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pretože nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim je len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom, len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie.

K odvolaniu oprávneného sa povinný a ani súdny exekútor v stanovenej lehote n e v y j a d r i l i.

O odvolaní oprávneného proti jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd"), prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného n i e j e d ô v o d n é.

Odvolací súd sa podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné :

Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, že Zmluva o splátkovom úvere č. 447623810 zo dňa 23. 02. 2007, nie je spotrebiteľskou zmluvou riadiacou sa ustanoveniami Občianskeho zákonníka a že rozhodcovská doložka, ktorá zakladá právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a vydať exekučný titul, bola medzi účastníkmi dojednaná platne.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného zákona, exekúciu možno vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) a písm. d) Exekučného poriadku. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise; b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v ustanovení § 40 písm. a) a b) alebo; c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo písm. c).

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu, a to umožniť exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Odvolací súd preto nesúhlasí s tvrdením oprávneného, že ak súd prvého stupňa posudzoval, či rozhodcovský rozsudok, ako exekučný titul, nezaväzuje k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, prekročil svoju právomoc. Citovaná zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené exekučný súd posudzuje ako

predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Ak sú v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky na zastavenie exekúcie, tak potom by bolo nelogické, aby exekučný súd vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi predchodcom oprávneného a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0447623810 zo dňa 23. 02. 2007 je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený.

Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch aj príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aj keď tento v čase jej uzavretia za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa ustanovenia § 55 Občianskeho zákonníka, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Charakter predmetnej zmluvy totiž nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, pretože v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej okrem iného vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade tejto smernice Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis).

Zároveň podľa smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS, súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok Súdneho dvora zo dňa 06. 10. 2009 vo veci " Asturcom Telecomunicaciones SL").

V uznesení vo veci Pohotovosť, s.r.o., c/a J. (C - 76/10) uviedol, že : "smernica č. 93/13/EHS (o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva."

V posudzovanom prípade súd prvého stupňa pristúpil k prelomeniu materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tým, že preskúmaval platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd vo veci konal a vydal rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva okrem citovaného ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní aj z ustanovenia § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého

je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora ES vo veci " Asturcom Telecomunicaciones SL".

V posudzovanom prípade súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných obchodných podmienkach Tatra banky, a.s. za rozpornú s ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, čo oprávnený namietal s poukazom na túto právnu úpravu, ktorá sa stala účinnou až po uzavretí úverovej zmluvy (zo dňa 23. 08. 2005).

Odvolací súd k tomu uvádza, že Občiansky zákonník síce až od 01. 01. 2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. 12. 2007 iba demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a , išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Posúdenie dohodnutej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluvy má teda za následok, že táto podmienka je od počiatku absolútne neplatnou, a preto platí, že strany sa na riešení svojich sporov pred rozhodcovským súdom nedohodli. Absolútna neplatnosť totiž znamená, že na právny úkon sa hľadí, ako keby urobený nebol a tento právny úkon ani nevyvoláva právne následky. Nemožno preto pripustiť výklad obsiahnutý v dôvodovej správe k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, dôsledkom vyslovenia neplatnosti rozhodcovskej doložky by ostala zachovaná možnosť prejednať spor pred všeobecným súdom alebo rozhodcovským súdom. Pre takýto záver je nevyhnutná existencia platne uzavretej rozhodcovskej doložky (v zmysle ustanovenia § 3 a nasl. ZRK).

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa ustanovenia § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom konania preukázateľne trovy konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.