Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/29/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporkyni: G. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom D. W. XXX, o zaplatenie 447,48 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 12.9.2013 č.k. -48 - v zamietajúcej časti včítane závislého výroku o náhrade trov konania, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti včítane závislého výroku o náhrade trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

N a r i a ď u j e súdu prvého stupňa o p r a v u vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v časti chýbajúceho určenia výšky priznaného úroku z omeškania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 57,49 Eur spolu s úrokom z omeškania (chýba v akej výške - poznámka odvolacieho súdu) od 19.7.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ustanovení , , ako i Po tom, ako uzavrel, že zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa VÚB a.s. a odporkyňou ako dlžníkom dňa 2.10.2004 je spotrebiteľskou zmluvou a preto sa na ňu vzťahuje , súd v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch skúmal, či v zmluve sú obsiahnuté všetky zákonom určené náležitosti a dospel k záveru, že tomu tak nie je, keď v zmluve absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov ako aj dohodnutá úroková sadzba, ktorá bola uvedená zrejme len v cenníku VÚB a.s., bez preukázania oboznámenia sa s ním odporkyňou. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov v zmysle Zákona o spotrebiteľskom úvere, treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Právny predchodca navrhovateľa poskytol odporkyni úver 18.000 Sk v prepočte 597,49 Eur, z čoho mu odporkyňa uhradila sumu 540 Eur, čo vyplýva z tvrdení v návrhu, preto na samotnej istine odporkyňa dlhuje sumu 57,49 Eur, k čomu ju súd zaviazal spolu aj s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne počnúc od 20.09.2005, kedy došlo k predčasnej splatnosti úveru. Vo zvyšku súd návrh ako nedôvodný zamietol a to napriek tomu, že dňa 20.12.2002 odporkyňa uzavrela s navrhovateľom dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach. Túto dohodu súd považoval za neplatnú, pretože sa prieči zákonu, medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský vzťah a odporkyňa ako spotrebiteľ sa takto vopred vzdala svojich práv a táto dohoda jednoznačne je v jej neprospech ako spotrebiteľa. Podľa súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku, výlučne v zamietajúcej časti, podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že návrhu vyhovie, resp. ho zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že si zároveň uplatňuje aj náhradu trov odvolacieho konania vyčíslenú v sume 43,23 Eur. Ako odvolacie dôvody uviedol nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Poukázal pritom na znenie ust. a , ako i na obsah dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu uzavretej medzi účastníkmi dňa 6.12.2011. Upozornil na to, že v danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, pričom aby nastali právne účinky spojené s uznaním podľa veta druhá , teda k začatiu plynutia novej 10- ročnej premlčacej lehoty, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa veta druhá nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa , čo potvrdzujú aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu novej 10-ročnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní dlhu vedel alebo nie. Na rozdiel od toho spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh o jeho premlčaní so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval a ust. nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal o jeho premlčaní a jeho následkoch. Keďže v danom prípade v predmetnej dohode žalovaný potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu, nastali účinky ust. a to, že záväzok uznaný žalovaným čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Odvolateľ zdôraznil, že právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá veta druhá , teda prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej lehoty a začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej lehoty, v takomto prípade nastupuje a žalovaný sa nemôže brániť námietkou premlčania. Rovnaký právny názor zastáva aj NS SR v rozsudkoch , , , , . Spôsob vyhodnotenia predložených dôkazov súdom prvého stupňa odvolateľ považuje za zarážajúci, kedy súd neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že žalovaný sa dohodol s veriteľom na splátkach a zároveň uznal svoj záväzok voči nemu. Zároveň poukazuje aj na to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Zastáva názor, že súd vybočil z medzí a účelu ochrany spotrebiteľa upravenej v , keď úplne negoval hmotnoprávne inštitúty upravené v a to uznanie práva v zmysle , ako aj uznanie záväzku v zmysle vychádzajúc pritom iba z domnienok, ktoré riadne neodôvodnil. Odvolateľ zastáva názor, že žalovaný po tom, čo sa oboznámil s obsahom dohody, svojím podpisom svoj existujúci záväzok uznal a vyjadril svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky. Odporca nebol k podpisu dohody žiadnym spôsobom donútený, uzatvorením predmetnej dohody taktiež nedochádza k zhoršeniu jeho postavenia ako spotrebiteľa, ale práve naopak, žalobca poskytol žalovanému možnosť plniť už existujúci splatný záväzok, s plnením ktorého sa odporca dostal do omeškania v splátkach.

Odporkyňa odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), preskúmal rozhodnutie v napadnutej zamietajúcej časti včítane závislého výroku o náhrade trov konania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( v spojení s ods. 2 písm. b) ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania () a po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je nevyhnutné v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd zamietajúci výrok založil na závere, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ust. o spotrebiteľských úveroch neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, preto je ju potrebné považovať za bezúročná a bez poplatkov a dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach považoval za neplatnú, pretože sa prieči zákonu, keď medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský vzťah a odporkyňa ako spotrebiteľ sa takto vopred vzdala svojich práv, preto táto dohoda je jednoznačne v jej neprospech ako spotrebiteľa.

Z obsahu spisu bolo zistené, že žalobca ako postupník, ktorému bola predmetná pohľadávka postúpená Slovenskou sporiteľňou a.s., sa od žalovanej domáhal sumy 1 790,53 Eur spolu s úrokom z omeškania 13% ročne zo sumy 636,70 Eur od 20.5.2010 až do zaplatenia, sumy 53,13 Eur ako vyčísleného úroku z omeškania, včítane trov konania, z titulu poskytnutia peňažných prostriedkov žalovanej právnym predchodcom žalobcu na základe zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty zo dňa 5.8.2004 s poukazom aj na dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku medzi žalobcom ako postupníkom a žalovanou ako dlžníkom, ktorá bola uzavretá dňa 1.4.2010.

Hneď na úvod odvolací súd konštatuje, že nemožno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že vykonaným dokazovaním súd nemal preukázané, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie uplatnenej pohľadávky v celom jej rozsahu, keďže pohľadávka je z pohľadu súdu prvého stupňa a skutočnosti, že sa jedná o záväzkovoprávny vzťah zo zmluvy, ktorej obsahom je peňažné plnenie, nepreskúmateľná. Dôvodom nesúhlasu odvolacieho súdu je tá skutočnosť, že podľa predloženej dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku uzavretej medzi žalobcom ako postupníkom a žalovanou ako dlžníkom malo dôjsť k uznaniu práva žalobcu.

Podľa ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

K platnosti právneho úkonu uznania dlhu, okrem písomnej formy a všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony je potrebné, aby dlžník vyjadril prísľub zaplatiť dlh, uviedol dôvod jeho vzniku a výšku v akom dlh uznáva.

Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Ide o jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony ( ) je k jeho platnosti treba písomná forma a vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky, čiže ak má mať písomné uznanie práva dlžníkom právne dôsledky uvedené v ustanovení , je potrebné, aby došlo k uznaniu práva ako čo do dôvodu, tak čo do výšky a rovnako musí byť pri uznaní práva jednoznačne dovoditelný aj prísľub dlh zaplatiť. Pretože ide o právny inštitút v podobe právneho úkonu, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma ( ), musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky a zároveň prisľúbiť dlh zaplatiť daná obsahom listiny, na ktorej sú zaznamenané; nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi, ktorému je tento úkon adresovaný, bol jasný dôvod uznávaného dlhu, jeho výška, tak aj prísľub dlh zaplatiť, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodne pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb.

Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu), keď interpretácia obsahu právneho úkonu podľa nemôže nahrádzať alebo meniť už urobené prejavy vôle (použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba na to, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe, kedy bol úkon vyvíjaný).

Inštitút uznania dlhu podľa cit. je ako už bolo uvedené samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia práve veriteľa a nie dlžníka, pretože dôkazné bremeno sa presúva práve na dlžníka, ktorý ak namieta, že dlh neexistuje, je povinný túto skutočnosť preukázať. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Splnením predpokladov uvedených v cit. dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky trvania dlhu a jednak sú s ním spojené i právne účinky pretrhnutia premlčacej lehoty v zmysle veta druhá . Pokiaľ by v úkone absentoval výslovne prísľub zaplatenia dlhu, je dôsledkom tohto úkonu iba pretrhnutie premlčacej lehoty podľa veta druhá a vyvrátiteľná právna domnienka trvania dlhu v zmysle nevznikne.

Tu je potrebné si uvedomiť, že v niektorých prípadoch zákon nerobí existenciu pohľadávky podmienkou (predpokladom) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak tomu je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nerobí právny úkon uznania dlhu (záväzku) neplatným, nakoľko v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky ( , ale aj ) spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať nedlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane uplatnenia vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu by nikdy neniesol dlžník, naopak veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu a teda aj ako predpoklad k uplatneniu jeho účinkov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9. decembra 2004, sp. zn. ). Možno preto uzavrieť, že pokiaľ sa súd prvého stupňa písomnosťou zo dňa 1.4.2010 vôbec nezaoberal (dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku uzavretá medzi žalobcom ako postupníkom a žalovanou ako dlžníkom) a tým neskúmal, či z nej vyplývajú nevyhnutné náležitosti uznania dlhu v zmysle ustanovenia ; teda jasný dôvod uznávaného dlhu, jeho výška, výslovné vyjadrenie prísľubu žalovanej čoby dlžníka žalobcovi čoby veriteľovi v listine špecifikovanú peňažnú sumu (dlh) uhradiť, pochybil. Argumentácia, súdu prvého stupňa, podľa ktorej, i keď listina obsahuje sumu, ktorú žalovaná uznáva, avšak nie je z nej zrejmé, aké príslušenstvo je zahrnuté do uznanej čiastky istiny, či sú v nej úroky a poplatky, keď príslušenstvo nie je s ohľadom na ustanovenie špecifikované, preto nevzal pri rozhodovaní o veci dohodu o splátkach a uznanie záväzku do úvahy, je nie len v rozpore s ust. , ale aj nepreskúmateľná.

Navyše z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že tento si je vedomý, že ním uplatnená pohľadávka je premlčaná, v dôsledku čoho k uzavretiu dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznania záväzku zo dňa 1.4.2010 došlo po jej premlčaní. Preto nezodpovedanou otázkou zostalo aj to, či toto uznanie premlčaného záväzku mohlo založiť právny následok behu novej 10-ročnej premlčacej lehoty odo dňa, keď k uznaniu dlhu došlo, teda od 1.4.2010 v zmysle veta druhá , keďže z charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom navrhovateľa spoločnosťou VÚB a.s. a odporkyňou dňa 27.8.2004 vyplýva, že ide o zmluvu uzavretú ako spotrebiteľskú, pričom podľa ust. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súd) prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

V zmysle veta druhá ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Pre záver, že uznanie práva podľa veta druhá nie je totožné s inštitútom uznania dlhu podľa svedčia i odlišné právne dôsledky spojené s uznaním premlčaného práva. Zatiaľ čo uznanie premlčaného práva z hľadiska účinkov spojovaných s nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal právo premlčané, úprava v pre vznik domnienky trvania dlhu vyžaduje, aby ten, kto uznal premlčaný dlh o premlčaní vedel. Pokiaľ dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu právny následok v podobe tejto domnienky nemá, ale i tak dôjde k založeniu behu novej premlčacej doby podľa . Vyššie uvedeným spôsobom vyriešila vzťah citovaný v ust. veta druhá a už predčasom konštantná súdna judikatúra, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa ani v danom prípade, napríklad v rozhodnutiach pod R 51/1968 alebo v novších rozhodnutiach NS ČR (kde dosiaľ platí v danej oblasti rovnaká právna úprava) v rozsudkoch NS ČR , , .

S poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd pochybil, ak sa nezaoberal dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku uzavretou medzi žalobcom ako postupníkom a žalovanou ako dlžníkom dňa 1.4.2010, tým nesprávne posúdil aj dôkaznú povinnosť v konaní v súvislosti s týmto uznávajúcim prejavom, v dôsledku čoho s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že predmetný nárok je nepreukázaný, na základe ktorého žalobu i sčasti zamietol.

Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, pričom nadväzne zároveň nedostatočne zistil skutkový stav na posúdene dôvodnosti žalobou uplatneného nároku z iných hľadísk, ako len z hľadiska jeho domnelého neunesenia dôkazného bremena, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti s použitím ust. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené, keďže dospel k iným právnym záverom, musel napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aby tým učinil zadosť princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania a neznemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom.

Povinnosťou prvostupňového súdu, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( ), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok žalobcu, prípadne doplniť potrebné dokazovanie a následne vo veci znova rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade tohto odvolacieho konania ( ).

Odvolací súd podľa zároveň nariadil súdu prvého stupňa opraviť vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v časti chýbajúceho určenia výšky priznaného úroku z omeškania postupom podľa keďže došlo k zrejmej nesprávnosti pri absencii jej uvedenia, ako pri vyhlásení rozsudku na pojednávaní dňa 12.9.2013, tak aj pri jeho písomnom vyhotovení (z odôvodnenia rozsudku výška priznaného úroku vyplýva).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.