Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cob/46/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO:31 595 545, proti žalovanému INTERCONSULT, spol. s r.o., Na hradbách 5, 085 01 Bardejov, IČO:36 454 109, právne zastúpený JUDr. Františkom Komkom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 27, o zaplatenie 490,51 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku okresného súdu Bardejov zo dňa 6. mája 2013 č.k.1Cb/31/2013 - 28 zhodou hlasov členov senátu takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 490,51 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 89,50 % z jeho celkových trov, o ktorých výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 4.2.2009 podanou na súde dňa 6.2.2009 v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod spisovou značkou voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 9.336,02 eur a trov konania. Svoju žalobu odôvodňoval tým, že uzavrel dňa 23.6.2006 poistnú zmluvu číslo XXXXXXXXXX s C.. I. C. (poistený). Poistený oznámil poistiteľovi - žalobcovi poistnú udalosť zo dňa 17.12.2006. Poistiteľ, t. j. žalobca vyplatil poistenému dňa 22.1.2007 poistné plnenie vo výške 122,05 Eur a 8.723,46 Eur a dňa 16.5.2007 poistné plnenie vo výške 490,51 eur. Dňa 18.1.2007 žalobca obdŕžal od Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát v Bardejove Záznam o malej dopravnej nehode, na základe ktorého sa obrátil na Mecklenburgische Versicherung-Gesellschaft listom zo dňa 22.1.2007, na ktorý dostal odpoveď dňa 23.3.2007. Listom zo dňa 12.1.2007 žalovaný požiadal, aby bol regres uplatňovaný od neho. Žalobca uplatnil nárok u žalovaného listom zo dňa 14.6.2007 a 28.9.2007, na ktoré žalovaný nereagoval. Pretože škoda z poistnej udalosti bola zavinená žalovaným, s poukázaním na ustanovenie § 813 Obč. zák. žalobca uplatňuje nárok proti žalovanému. Podaním zo dňa 18.6.2012 žalobca v priebehu konania súdu oznámil, že podanú žalobu berie v časti o zaplatenie istiny 8.845,51 eur späť bez uplatnenia nároku na zaplatenie úroku z omeškania. Voči žalovanému sa naďalej domáha zaplatenia ostatku žalovanej istiny vo výške 490,51 eur. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. Uznesením zo dňa 4.12.2012 č. k. -180 súd konanie v rozsahu späťvzatia o zaplatenie istiny 8.845,51 eur zastavil, nárok žalobcu v prevyšujúcej časti, t. j. v časti o zaplatenie sumy 490,51 eur vylúčil na samostatné konanie a vyslovil, že o trovách celého konania bude rozhodnuté v

konaní o vylúčenej veci. Konanie o vylúčenej veci na samostatné konanie je na Okresnom súde Bardejov vedené pod spisovou značkou . Predmetom tohto konania je tak zaplatenie sumy 490,51 eur titulom náhrady spôsobenej škody.

Z vykonaného dokazovanie prvostupňový súd zistil, že oznámením o vzniku škodovej udalosti z havarijného poistenia motorového vozidla zo dňa 19.12.2006, poistený C.. I. C. nahlásil žalobcovi poistnú udalosť, ktorá vznikla dňa 17.12.2006, keď vodič I. K. I. (v tom čase spoločník žalovaného) na motorovom vozidle MB E 280, evidenčné číslo MR-JJ700, ktorého vlastníkom je E. L. idúci oproti nemu po ceste III. triedy v úseku Y. - J. dostal šmyk na zľadovatenej vozovke a prešiel do protismeru, kde sa zrazil s vozidlom poisteného. Podľa záznamu Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát v Bardejove držiteľom motorového vozidla s evidenčným číslom MR-JJ XXX bol E. L. (L.) s poistením uzatvoreným v C. E.-N. v Y., ktorého vodič I. Detlef I. zavinil dopravnú nehodu. Podľa oznámenia poisťovne Mecklenburgische Versicherungs-Gesellschaft v Hannoveri zo dňa 23.3.2007, motorové vozidlo s evidenčným číslom MR-JJ XXX nie je v ich poisťovni poistené, pričom mali zisťovať príslušného poisťovateľa v deň vzniku škody. Žalovaný požiadal listom zo dňa 12.1.2007, aby bol regres uplatňovaný u neho. Žalobca si uplatnil nárok listom zo dňa 14.6.2007 a 28.7.2007.

Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov upravená v §§ 427 až 431 Obč. zák. je osobitným druhom zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Na vznik tejto zodpovednosti sa teda nevyžaduje zavinené konanie. To však neznamená, že škoda spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku nemôže byť zavinená. Zavinenie však nie je podmienkou vzniku tejto zodpovednosti. Môže mať však význam najmä pri strete prevádzok. Ustanovenie § 427 upravuje subjekt tejto zodpovednosti, pričom podľa odseku 1 je tento subjekt určený bez ohľadu na to, prevádzkou akého dopravného prostriedku bola škoda spôsobená. Podľa odseku 2 zodpovedajú iba prevádzkovatelia (zákon používa jazykovo nesprávny pojem "prevádzateľ") určitých dopravných prostriedkov. Subjektom tejto zodpovednosti môže byť však aj osoba odlišná od osôb uvedených v § 427, ak sú splnené podmienky ustanovené v § 430. Aj pre prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov platí zásada vyjadrená v § 420 ods. 2, podľa ktorej škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili. To znamená, že vodič prevádzkovateľa dopravného prostriedku spravidla nebude zodpovedný za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, ak dopravný prostriedok, prevádzkou ktorého bola spôsobená škoda, použil v rámci svojej činnosti pre prevádzkovateľa. Samostatne by bol voči poškodenému zodpovedný len vtedy, keď by bola splnená podmienka ustanovená v , t. j. v prípade, keď namiesto alebo okrem prevádzkovateľa zodpovedá aj iná osoba. nevymedzuje pojem prevádzkovateľ dopravného prostriedku; je to pojem širší ako pojem vlastník (hoci spravidla bude s pojmom vlastník totožný), pretože okrem vlastníka zahŕňa aj inú osobu, ktorá je na základe iného než vlastníckeho práva oprávnená na trvalú prevádzku motorového vozidla (napr. štátny orgán, ktorý má právo hospodárenia s motorovým vozidlom). Vodič motorového vozidla nie je prevádzkovateľom a za škodu podľa a nasl. zodpovedá len vtedy, keď sú u neho splnené podmienky ustanovené v . Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný mal na základe ústnej dohody vypožičané od majiteľa E. L. motorové vozidlo továrenskej značky Mercedes- Benz E 280, evidenčné číslo MR-I a v čase dopravnej nehody motorové vozidlo riadil vodič I. K. I. (v tom čase spoločník žalovaného), ktoré mal žalovaný zapožičané na jeden rok, až do začiatku roka 2007 bolo potrebné ustáliť, kto je prevádzateľom motorového vozidla a teda pasívne legitimovaným subjektom v tomto konaní. Prevádzateľom motorového vozidla sa stane i osoba, ktorej vlastník prenechal vozidlo za účelom, aby táto osoba vozidlo dlhodobo užívala, teda žalovaný. Čo sa týka tvrdenia štatutárneho zástupcu žalovaného, že na používanie motorového vozidla nepotreboval osobitný súhlas vtedajšej konateľky žalovaného, z týchto len vyplýva skutočnosť, že žalovaný je pasívne legitimovaný.

Žalovaný podaním zo dňa 3.12.2010 vzniesol námietku premlčania. Poukazoval pritom na ustanovenie a uviedol, že k poistnej udalosti došlo dňa 17.12.2006, pričom žalobca vyplatil poistné plnenie poistenému dňa 22.1.2007, t.j. premlčacia doba začala plynúť dňa 22.1.2007 a uplynula dňa 22.1.2009, pričom žaloba bola podaná na súde dňa 6.2.2009, t.j. 15 dní oneskorene.

Z ust. § 106 ods. 1, 2 Obč. zák. vyplýva, že k tomu, aby začala plynúť subjektívna premlčacia doba je nevyhnutné splnenie dvoch kumulatívnych podmienok: 1. vedomosť o škode a 2. vedomosť o zodpovednom subjekte za škodu.

Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho a) vedomosti o škode (teda nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b) vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Za škodu bude obvykle zodpovedať priamo škodca, ktorý ju spôsobil. V niektorých prípadoch však za škodu môže zodpovedať aj iná osoba, napríklad ak škodu spôsobili zamestnanci právnickej osoby či fyzickej osoby (§ 420) alebo tí, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania (§ 422 odsek 1), a pod.

Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca dňa 22.1.2007 ešte nevedel o zodpovednom subjekte, keďže sa obrátil so svojim nárokom najprv na poisťovňu Mecklenburgische Versicherungs- Gesellschaft v Hannoveri, ktorá mu odpovedala dňa 23.3.2007. Čiže dňa 22.1.2007 nemohla začať plynúť dvojročná premlčacia doba na uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov vyplýva, že poskytol časť poistného plnenia dňa 22.1.2007 (262.803 Sk a 3.677 Sk) a časť poistného plnenia dňa 16.5.2007 (14.777 Sk). Podľa názoru súdu tak v zmysle regresný nárok voči zodpovednému subjektu - žalovanému na žalobcu prešiel v celosti až dňom 16.5.2007. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o týchto prvkoch (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nich) a len vtedy začne poškodenému plynúť subjektívna premlčacia doba. Preto námietke premlčania zo strany žalovaného nebolo možné vyhovieť. Žalobcovi ako poisťovateľovi na základe vyplatenia poistného plnenia C.. I. C. ako poistenému celkovo vo výške 9.336,02 Eur vznikol regresný nárok voči žalovanému ako prevádzateľovi dopravného prostriedku, ktorým bola táto škoda spôsobená, ktorý po čiastočnom späťvzatí návrhu na začatie konania predstavuje sumu 490,51 eur. Žaloba žalobcu v tejto časti je preto dôvodná a súd jej vyhovel. Výrok o náhrade trov konania súd prvého stupňa odôvodnil citovanými ust. , , , odsek 1, ,,, Uviedol, že O trovách celého konania (t. j. tohto konania a pôvodného konania vedeného na Okresnom súde Bardejov pod spisovou značkou ) súd rozhodol tak, že náhradu trov pomerne rozdelil podľa pomeru úspechu účastníkov v konaní, pričom namiesto určenia výšky trov priznal vo veci úspešnejšiemu žalovanému náhradu trov konania vyjadrenú percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením ( ).. Žalobca vzal svoju žalobu čiastočne späť (v časti o zaplatenie istiny 8.845,51 eur) a zavinil, že sa konanie muselo v rozsahu späťvzatia žaloby zastaviť, pričom žiadnym spôsobom nepreukázal a ani netvrdil, že sa tak stalo pre správanie žalovaného. V ostatnej časti, t.j. v časti o zaplatenie istiny 490,51 Eur mal žalobca vo veci úspech. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku je výsledok konania teda taký, že návrhu bolo sčasti vyhovené, sčasti bolo konanie zastavené (vzhľadom na prehodnotenie stanoviska žalobcu k podanej žalobe). Návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania podal žalobca a aj žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, ktoré vyčíslil podaním zo dňa 17.4.2013, doručeným súdu dňa 22.4.2013. Pri výpočte pomeru úspechu účastníkov v konaní pre účel rozhodnutia o trovách konania súd vychádzal zo stavu ku dňu vyhlásenia rozsudku ( ). Žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 490,51 eur, v ktorej bolo návrhu vyhovené. Žalovaný bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 8.845,51 eur v ktorej bolo konanie zastavené, nakoľko sa tak nestalo pre správanie žalovaného, keďže žalobca procesne zavinil zastavenie konania ( veta prvá ). Vychádzajúc z výšky žalovanej istiny, teda zo sumy 9.336,02 eur (100 %), bol žalobca v konaní úspešný v rozsahu 5,25 % (490,51 eur), odporca v rozsahu 94,75 % (8.845,51 eur), t. j. 94,75 % - 5,25 % = 89,50 %. Po odpočítaní úspechu žalobcu v rozsahu 5,25 % t.j. jeho neúspech od úspechu žalovaného v rozsahu 94,75% ( t. j. 94,75 % - 5,25 %), vzniklo žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 89,50 % jeho účelne vynaložených trov konania. Využijúc právo dané súdu ustanovením preto súd vo výroku o trovách konania vyslovil, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania v rozsahu 89,50 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Namieta, že rozhodnutie súdu pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľné. Vytýka súdu predovšetkým to, že sa nevyporiadal s jeho námietkami o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, ako aj s jeho námietkami súvisiacimi s uplatnenou námietkou premlčania, najmä ku momentu vzniku vedomostí poškodeného o výške škody. Štatutárna zástupkyňa žalovaného bola v konaní vypočutá a uviedla, že žalovaná spoločnosť mala požičané predmetné motorové vozidlo od majiteľa, od nemeckého štátneho občana, pričom platenie poistného naďalej uskutočňoval tento vlastník motorového vozidla. V čase dopravnej nehody štatutárna zástupkyňa bola po dobu 3 týždňov mimo územia SR v J.. Vodič predmetného motorového vozidla nemal na použitie motorového vozidla jej súhlas, nemal podpísaný cestovný príkaz a prakticky tak riadil motorové vozidlo bez jej súhlasu, teda svojvoľne. O dopravnej nehode sa dozvedela až následne telefonicky od I. I.. Napriek tomu, že za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku vždy zodpovedá prevádzateľ, nemožno vylúčiť ani zodpovednosť vodiča motorového vozidla za škodu spôsobenú tou istou škodnou udalosťou. U vodiča predpokladom jeho zodpovednosti, je zavinenie. Prevádzateľ a osoba, ktorá v čase spôsobenia škody riadila motorové vozidlo, sú dva rozdielne subjekty. V priebehu konania namietal i premlčanie. V tejto súvislosti zdôrazňuje to, že zo samotného návrhu na vydanie platobného rozkazu vyplynulo, že poistiteľ plnil poistenému v rámci náhrady škody 22.1.2007 sumu 8.845,84 eur a v rámci dolikvidácie 16.5.2007 sumu 496,51 eur. Žalobca podal žalobu na súd 6.2.2009. Podľa názoru žalovaného, aj dolikvidácia plnenia vo výške 490,51 eur, ktorú plnil žalobca 16.5.2007, je premlčaná. Premlčacia doba na plnenie začala plynúť nie od vyplatenia náhrady poisťovňou, ale od toho dňa, ako plynie samotnému poškodenému. Dňom 22.1.2009 preto začala plynúť premlčacia doba aj pre žalobcu. Ak žaloba bola podaná 6.2.2009, je nárok premlčaný.

Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že tvrdenia žalovaného o použití motorového vozidla bez súhlasu žalovaného, sú len účelové. Žalovaný sám listom z 12.1.2007 žiadal, aby regresný nárok bol uplatnený voči nemu, pretože vozidlo bolo zapožičané žalovanému a využívalo sa ako firemné vozidlo. Z dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplynulo, akú mal vodič I. pozíciu v spoločnosti žalovaného, že bežne toto vozidlo riadil a nemusel mať ani písomný súhlas na každú jednotlivú jazdu. Mal generálne plnomocenstvo na používanie tohto vozidla. Pred súdom prvého stupňa nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že vozidlo bolo použité bez súhlasu žalovaného. Podľa názoru žalobcu, prevádzateľom motorového vozidla je aj ten, kto vozidlo používa na základe dlhodobej pôžičky, pričom nie je rozhodné, či o pôžičke bola uzatvorená písomná zmluva. Žalovaný dlhodobo používal motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda a prevádzkoval toto vozidlo na vlastné náklady. V danom prípade je teda žalovaný prevádzateľom motorového vozidla. Žalobca sa vyjadroval pred súdom prvého stupňa aj k námietke žalovaného o premlčaní nároku. Na tieto vyjadrenia žalobca poukazuje. Zdôrazňuje, že aj samotný poškodený W.. I. C. sa o výške škody dozvedel najskôr 22.2.2007, keďže faktúra mu bola vystavená 21.2.2007. Ak žaloba bola doručená súdu 6.2.2009, tak bola doručená súdu ešte pred uplynutím premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Obč. zák.. Žalobca v plnej miere odkazuje aj na záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého regresný nárok voči odporcovi v celosti prešiel až dňom 16.5.2007. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného. Navrhuje preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. K vyjadreniu pripája žiadosť žalovaného adresovanú žalobcovi z 12.1.2007, ktorou žiada, aby regres bol uplatňovaný proti žalovanému, list o uplatnení regresného nároku zo 14.6.2007 i vyjadrenia adresované súdu prvého stupňa z 2.1.2013 a 4.4.2013.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania ( ). Preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. , . Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou sú len prípadné vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle vyššie uvedených zásad odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový súd vo veci realizoval dôkazy, resp. procesnú iniciatívu sporových strán a podľa názoru odvolacieho súdu z takto vykonaného dokazovania zodpovedajúco ust. , súd vyvodil aj správne skutkové závery.

V nadväznosti na uplatnené odvolacie námietky treba zdôrazniť už to, že z listu samotného žalovaného zo dňa 12.1.2007 vyplýva, že žalovaný žalobcovi sám oznámil, že predmetné motorové vozidlo v čase dopravnej nehody dňa 17.12.2006 bolo využívané ako ich „firemné“ vozidlo, preto žiadajú, aby regres bol uplatňovaný od žalovaného. Tento list je podpísaný vtedajšou konateľkou žalovanej spoločnosti C.. W. Y., na ktorej iné neskoršie stanovisko poukazuje žalovaný, či už v vyjadrení z 20.4.2010 (č. l. 57 spisu ), alebo i v predmetnom odvolaní. Súd prvého stupňa neopomenul pri vyhodnotení týchto skutočností, ani samotnú výpoveď I. K. I. (od XX.X.XXXX konateľa žalovanej spoločnosti), ktorý vo svojej výpovedi 5.6.2012 potvrdil využívanie vozidla pre účely žalovanej právnickej osoby. Už ako štatutárny zástupca žalovanej spoločnosti relevantným spôsobom vo svojej výpovedi nespochybnil, že by vozidlo bol použil svojvoľne na iné účely, než pre potreby žalovanej spoločnosti. Odvolací súd sa preto stotožňuje so súdom prvého stupňa, ak s odkazom na ust. § 420 ods. 2 Obč. zák. uzavrel, že za škodu zodpovedá právnická osoba, pre ktorú a za ktorú vykonáva činnosť vodič, ktorý pri riadení motorového vozidla zavinil dopravnú nehodu. Treba v tejto súvislosti uviesť aj to, že aktuálne znenie ust. § 420 ods. 2 Obč. zák. ustanovuje, že škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobu, ak bola spôsobená pri ich činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili. Použitie týchto osôb sa uskutočňuje spravidla na základe pracovnoprávneho pomeru. Formulácia je však taká široká, že postihuje aj prípady, keď niekto koná v prospech právnickej osoby, alebo fyzickej osoby na základe aj iného právneho pomeru, než pracovnoprávneho, o čo aj v predmetnej veci ide. Vodič bol v tom čase spoločníkom žalovanej spoločnosti a toto vozidlo bežne využíval pre potreby spoločnosti. Skutočnosť, že zodpovednou osobou za spôsobenie škody vo vzťahu k poškodenému je právnická osoba alebo fyzická osoba, ak bola škoda spôsobená pri ich činnosti, ešte neznamená, že osoby, ktoré túto činnosť za právnickú alebo fyzickú osobu vykonávali a pritom tretej osobe spôsobili škodu, vyjdú z tejto konštrukcie bez akýchkoľvek právnych následkov. Tieto osoby však nezodpovedajú priamo poškodenému. Ak odvolateľ preto poukazuje na zodpovednosť samotného vodiča, takáto jeho uplatnená odvolacia námietka nemôže byť vyhodnotená ako opodstatnená.

Ani odvolacia námietka poukazujúca na námietku premlčania vo vzťahu ku tejto časti nároku žalobcu, ktorý je predmetom napadnutého rozsudku, nie je dôvodnou. Prvostupňový súd správne zdôraznil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 106 ods. 1 Obč. zák.. Správne bolo zdôraznené to, že relevantná je vedomosť o škode ako o určitej majetkovej ujme, určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde (viď podobne Rc 38/1975 alebo Zborník IV., ročník 1978 s. 632). V nadväznosti na odvolacie dôvody treba zdôrazniť, že okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním. Faktúra od dodávateľa opravy - od spoločnosti PO CAR s.r.o. č. 270230341 bola vystavená 21.2.2007 a bola splatná 7.3.2007. Poškodený I. C. sa z obsahu tejto faktúry dozvedel aj o výške dodatočne vyčísleného nároku na náhradu škody. Aj keď treba súhlasiť s tým, že pre žalobcu neplynie premlčacia doba až od dátumu, kedy žalobcovi bola doručená táto faktúra od poškodeného, každopádne ak bola predmetná žaloba podaná na súd 6.2.2009, bola podaná ešte v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. V tejto súvislosti aj odvolací súd nemá dôvod rozporovať to, že okolnosť, že na poisťovňu prechádza právo poisteného voči inému na náhradu škody z poistnej udalosti až do výšky plnenia, ktoré poistenému poskytla, nemá vplyv na právo dlžníka namietať voči poisťovni premlčanie a na začiatok plynutia premlčacej doby. Každopádne výška nároku, ktorá je predmetom tohto konania, bola poškodenému známa až po vyčíslení tohto nároku faktúrou, ktorej zaplatenie sa žalobca domáha (samozrejme po odpočítaní spoluúčasti dohodnutej medzi poisteným a poisťovňou). Žalobca už aj v priebehu konania vedeného pod sp. zn. zdokladoval, čo je predmetom zostatku pôvodnej žaloby, o ktorom sa má rozhodnúť v predmetnom konaní. To, čo bolo dofakturované na základe dohliadky tak, ako je uvedené na č. l. 10 až 12 predmetného spisu, žalovaným v predmetnom konaní rozporované nebolo. Odvolací súd preto ani odvolaciu námietku, poukazujúcu na námietku premlčania, nevyhodnotil ako dôvodnú.

Napokon treba uviesť to, že prvostupňový súd v dôvodoch rozhodnutia v podstate dal odpoveď aj na argumenty žalovaného týkajúce sa pasívnej legitimácie žalovaného v konaní, i odpoveď na námietky súvisiace s uplatnenou námietkou premlčania. Nemožno preto súhlasiť ani s námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Uplatnené odvolacie dôvody sa v ničom nedotýkajú záveru súdu prvého stupňa o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania. Žalobca v odvolaní proti tomuto výroku rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie nepodal. Pri viazanosti dôvodmi podaného odvolania, pri absencii odvolania podaného žalobcom, preto nebol dôvod, aby odvolací súd sa podrobnejšie venoval záveru súdu prvého stupňa, ktorý bol privodený v otázke náhrady trov konania.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa , potvrdil.

Odvolací súd rozhodol o náhrade trov tohto odvolacieho konania majúc na zreteli to, že žalovaný vo svojom odvolaní nebol v odvolacom konaní úspešný. Žalobca, ktorý mal úspech v tomto odvolacom konaní návrh na náhradu trov tohto odvolacieho konania nepodal. Pri aplikácii ust. , odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 ( v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.