Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_24Co-9-2014.pdf
PDF · 95.44 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/9/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpený advokátskou kanceláriou: JUDr. Peter Kováč, s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10, P.O.BOX 70, Bratislava, IČO: 36 857 033, proti žalovanému: C. B., nar. XX.XX.XXXX, O. XXX, o zaplatenie 48,56 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 1C 30/2013-46 zo dňa 01. októbra 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd žalovanému uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť sumu 48,56 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 708 ods. 1, ods. 2, 710, 497, 711 ods. 1, 369 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil tým, že súd sa oboznámil s predloženými listinnými dôkazmi žalobcu, ktorými mal preukázané, že účastníci dňa 25.10.2006 uzavreli zmluvu o bežnom účte nazvanú Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb. Na základe uvedenej zmluvy žalobca viedol pre žalovaného osobný účet a žalovaný prostredníctvom svojho účtu vykonával bezhotovostné a hotovostné platobné operácie. Žalovanému vznikol na uvedenom osobnom účte debet v žalovanej sume. Uvedený debet v sume 48,56 eur predstavuje rozdiel zostatku na účte v čase jeho uzatvorenia a ide o posledný obrat, ktorým sa vysporiadal zostatok na účte. Žalovaný nezaplatil riadne a včas debetný zostatok na osobnom účte a preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy.
Prvostupňový súd nárok žalobcu na zaplatenie sankčného úroku z omeškania vo výške 20% ročne zamietol s poukazom na odstúpenie od zmluvy, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 48 OZ od samého začiatku zrušila a žalobca nemá právo na sankčný úrok po zániku zmluvného vzťahu medzi účastníkmi. Úrok za požičanie peňazí prislúcha veriteľovi do doby splatnosti dlhu. Po uplynutí lehoty splatnosti prislúcha veriteľovi úrok z omeškania. Zmluvný úrok je odplata za užívanie požičanej istiny. Zmluvné úroky sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Obchodný zákonník rozlišuje splatnosť úrokov v závislosti od splatnosti istiny úveru, od spôsobu splatenia istiny úveru, t.j. jednorazovo alebo v splátkach. Celková suma úrokov musí byť zaplatená najneskôr so zaplatením poslednej splátky
úveru. Úroky do vrátenia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť len v prípade, ak dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve (§ 503 ods. 3 ObZ). Zo zákonnej úpravy nevyplýva, že po splatnosti nezaplateného debetného zostatku (istina úveru)! sa úročí istina úveru do zaplatenia (do vrátenia prostriedkov prislúchajú úroky len v prípade vrátenia peňažných prostriedkov pred dobou splatnosti). Uvedený záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za užívanie peňažných prostriedkov, ktoré sa poskytujú dlžníkovi do doby splatnosti (veriteľ neposkytuje peňažné prostriedky po lehote splatnosti). V danom konaní ani nebolo medzi účastníkmi dohodnuté povolené prečerpanie - teda poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany žalobcu žalovanému. Okrem uvedeného súd poukazuje na to, že v uzavretej zmluve o spolupráci sa nenachádza dojednanie sankčného úroku a nie je postačujúci odkaz na VOP, prípadne sadzobník, ak by žalobca považoval sankčný úrok za formu zmluvnej pokuty, ktorá musí byť dojednaná v zmysle ustanovenia § 544 ods. 2 OZ len písomne. Žalobca poukazoval na uplatnený nárok na zaplatenie sumy 20 eur titulom zmluvnej pokuty, ktorá tvorí súčasť žalovanej istiny. Súd mal pripojenými výpismi z účtu za čas vedenia účtu preukázané, že takáto zmluvná pokuta nebola žalovanému účtovaná. Žalobca by ani nemal právo na priznanie takejto zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta bola dojednaná v dodatku k zmluve o účte zo dňa 25.10.2006 pod bodom 7. pre prípad porušenia záväzku žalovaného v bode 6., t.j. po dobu najmenej 24 mesiacov od podpisu dodatku bude využívať služby banky podľa zmluvy tak, aby z dôvodov na jeho strane nedošlo k predčasnému zániku zmluvy, alebo nepožiada banku o zmenu spôsobu poplatkovania. Dodatok k zmluve bol uzavretý dňa 25.10.2006 a doba viazanosti dohodnutá 24 mesiacov uplynula dňa 25.10.2008. Zmluva bola zrušená odstúpením zo dňa 15.4.2009, teda po uplynutí dohodnutej doby. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keď žalobca mal vo veci len čiastočný úspech a preto súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Žalobca bol úspešný v sume 48,56 eur a neúspešný v nárokovanom úroku 20% ročne, ktorý od uplatneného dátumu 25.4.2009 ku dňu podania žaloby predstavoval sumu 36,61 eur.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v napadnutej zamietajúcej časti a žiadal, aby odvolací súd v tejto časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 29,29 eur s DPH. Ako odvolací dôvod uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na inštitút všeobecných obchodných podmienok v zmysle ust. § 273 ObchZ a na ustanovenia konkrétnych všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) platných v danom prípade, keď žalovaný porušil zmluvu a VOP tým, že jeho účet dosiahol nepovolený debetný zostatok vo výške 48,56 eur, v dôsledku čoho žalobca odstúpil od zmluvy. K tomu prislúcha aj príslušný sankčný úrok z omeškania (zmluvná pokuta) vo výške 20% ročne zo sumy 43,20 Eur od 25.04.2009 do zaplatenia. Zmluvná pokuta bola dostatočne jasne a zrozumiteľne dojednaná v čl. III bod 38 VOP ako sankčný poplatok.
Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) postupom tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v napadnutom rozsahu nedôvodný.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 05.10.2006 uzavrel právny predchodca žalobcu Dexia banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 so žalovaným zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb na základe ktorej žalovanému zriadil a viedol účet č. XXXXXXXXXX. Žalovaný je majiteľom účtu a navrhuje uzatvorenie zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty s denným limitom 8.000,- Sk.
Žalovaný porušil zmluvu a VOP tým, že jeho účet dosiahol debetný zostatok, dostal sa do nepovoleného debetu v zmysle čl. II bod 23 VOP, v dôsledku čoho žalobca podľa čl. III bod 37 listom odstúpil od zmluvy a vyzval žalovaného na úhradu debetného zostatku 48,56 eur v lehote 3 dní od doručenia odstúpenia. Dňom doručenia odstúpenia zanikli všetky zmluvy viažúce sa k zrušenému účtu a žalobca ukončil poskytovanie produktov/služieb podľa zmlúv. K špecifikácii sumy uviedol, že pozostáva z debetného zostatku a sankčného úroku - zmluvnej pokuty, ktorú uplatňuje žalobca podľa dodatku k zmluve o účte zo dňa 25.10.2006 čl. I bod 7 VOP, je vo výške 20% podľa časti E) Depozitné produkty - ostatné produkty 1.E.4 sadzobníka poplatkov. 20% sankčný úrok požadoval žalobca zo žalovanej sumy od 25.04.2009 odo dňa po odstúpení od zmluvy do podania návrhu.
Podľa Sadzobníka poplatkov Dexia banka Slovensko, a.s., platného od 01.04.2004, časti E) depozitné produkty - ostatné poplatky je v časti 1.E.4 sankčná úroková sadzba pri nepovolenom debetnom účte 20% ročne a podľa 1. časti sadzobníka, nazvanej fyzické osoby (občania) D) depozitné produkty - povolené prečerpanie na osobnom účte je pod 1.D.1 zriadenie/prehodnotenie debetného limitu 1,5% z objemu PP, min. 200,- Sk, 1.D.2 správa úverového účtu 0,- Sk, 1.D.5. sankčná úroková sadzba 20% ročne, 1.D.7. poplatok za upomienku 50,- Sk a 1.D.8. poplatok za výzvu 150,- Sk.
Žalobca si sankciu uplatnil vo forme zmluvnej pokuty, samotný žalobca tento nárok označoval rôzne, v návrhu na začatie konania ho označil ako sankčný úrok z omeškania, v sadzobníku poplatkov je uvedený ako sankčná úroková sadzba pri nepovolenom debete, žalobca odkazoval na čl. III bod 23 VOP, kde sa uvádza sankčný poplatok. Z uvedeného je teda zrejmá nejednoznačnosť a z toho vyplývajúca neurčitosť takéhoto dojednania, keď je nevyhnutné v prvom rade jednoznačne rozlišovať inštitúty ako zmluvná pokuta, úrok, úrok z omeškania. V danom zmluvnom vzťahu o to viac, že sa jedná o vzťah spotrebiteľský, so zvýšenou právnou ochranou žalovaného ako spotrebiteľa, ktorého môžu platne zaväzovať len také zmluvné podmienky, ktoré sú dostatočné jasné, určité a zrozumiteľné. Odvolací súd týmto žiadnym spôsobom nespochybňuje právo dodávateľa upraviť zmluvné podmienky aj vo forme všeobecných obchodných podmienok (§ 273 ObchZ), tieto však musia byť dojednané jasne, určite a zrozumiteľne tak,
aby spotrebiteľovi jasne, určite a zrozumiteľne deklarovali obsah jeho práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v uzavretej zmluve o spolupráci sa nenachádza dojednanie sankčného úroku a nie je postačujúci odkaz na VOP, prípadne sadzobník, ak by žalobca považoval sankčný úrok za formu zmluvnej pokuty, ktorá musí byť dojednaná v zmysle ustanovenia § 544 ods. 2 OZ len písomne. Odvolací súd poukazuje pritom na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11).
S poukazom na uvedené nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh žalobcu v rozsahu o zaplatenie sankčného úroku z omeškania vo výške 20% ročne zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.
V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi, žalovaný však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú, preto bolo dôvodné žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznať.
Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.