Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/66/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Urbanovej a sudkýň JUDr. Evy Kyselovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom 27. augusta 2014 prejednal odvolanie podané obžalovaným W. Z. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. zo dňa 17.4.2014 a takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn. zo dňa 17.4.2014.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného W. Z., nar. XX.X.XXXX v J., bytom S. T. č. XXX, E.,

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :

dňa 20.5.2013 v čase medzi 13.00 a 14.00 hodinou vošiel cez pootvorené okno do rodinného domu číslo XXX na G. ulici v E., majiteľa A. Z., nar. XX.X.XXXX, ktorý v tom čase spal v kresle v kuchyni, ktorý sa prebudil, obžalovaný pristúpil k nemu a v čase, keď poškodený stál, pootočil ho a zo zadného vrecka po jeho roztrhnutí mu vytrhol peňaženku s osobnými dokladmi a hotovosťou vo výške 3 000,- Eur a následne ušiel cez vchodové dvere preč, ktorým konaním spôsobil poškodenému A. Z. škodu vo výške 3 000,- Eur,

t e d a

- prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, čin spáchal na veci, ktorú mal iný pri sebe, činom spôsobil väčšiu škodu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - násilím,

- neoprávnene vnikol do obydlia iného,

č í m s p á c h a l

- zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák., za použitia § 138 písm. d) Tr. zák.,

- prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 212 ods. 4 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému A. Z., nar. XX.X.XXXX vo K., J., trvale bytom E., Ul. G. č. XXX/X, škodu vo výške 3 000,- (tritisíc) Eur.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný W. Z. uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b), d) Tr. zák., s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Za toto konanie mu bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov s tým, že podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Tým istým rozsudkom mu bola podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložená povinnosť nahradiť poškodenému A. Z. škodu vo výške 3 000,- Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom obhajkyne. Okrem iného uviedol, že súhrn dôkazov, z ktorých prvostupňový súd vychádzal, nedostatočne odôvodňuje bez dôvodných pochybností záver o jeho vine a záver o výške škody. Podľa odvolateľa výrok o vine nemá oporu vo vykonanom dokazovaní z dôvodu, že sám poškodený uvádza iné skutočnosti, ako ku konaniu došlo. Poškodený na hlavnom pojednávaní vypovedal inak ako v prípravnom konaní. Uviedol, že keď mu mal zobrať peňaženku z nohavíc, tak už stál. Zaregistroval ho v tej chvíli, ako mu v podstate kládol ruku do zadného pravého vrecka nohavíc, pričom mu roztrhol vrecko na nohaviciach. Nevedel uviesť, ako došlo k zraneniu jeho kolena. Tvrdil, že asi sa buchol o stenu, keď ho otáčal a bral mu peňaženku. Na zem nespadol. Podľa odvolateľa ani poškodený nemal jasnú predstavu, ako ku skutku vlastne došlo. Jeho výpoveď je plná rozporov. Zdôraznil, že jediným priamym dôkazom je len výpoveď poškodeného, na ktorej je postavená celá obžaloba. Nesprávny je aj výrok o náhrade škody, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Prvostupňový súd sa uspokojil len s tvrdením poškodeného, ktorý uvádzal, akú hotovosť mal v peňaženke. Svedok A. T. uviedol, že žiadne zranenia na poškodenom nevidel. Poškodený mu povedal, že mal peniaze v hodnote troch miliónov, ale v akej mene, to nepovedal. Poškodeného pozná ako suseda a mohlo to byť aj 300,- Eur alebo 3 000,- Eur. K výpovedi svedka T. odvolateľ uviedol, že tento svedok pri skutkovom deji priamo nebol a vypovedal iba o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel od osoby poškodeného. Potom výpoveď tohto svedka je z hľadiska posúdenia jeho viny nepostačujúca. Na preukázanie jeho viny treba uviesť súhrn priamych a nepriamych dôkazov, ktoré musia tvoriť logickú, ničím nerušenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje ho zo spáchania, ale súčasne musí vylučovať možnosť akéhokoľvek iného záveru. Podľa odvolateľa za danej dôkaznej situácie bolo potrebné postupovať podľa zásady in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Z vykonaného dokazovania nebolo dostatočným spôsobom preukázané splnenie všetkých znakov skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. b), d) Tr. zák. a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby bol spod obžaloby oslobodený, prípadne aby po zrušení napadnutého rozsudku vec bola vrátená prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Príslušný prokurátor sa písomne k odvolaniu obžalovaného nevyjadril.

Na verejné zasadnutie sa obžalovaný neustanovil. Písomne požiadal a súhlasil s tým, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo v jeho neprítomnosti. Obhajkyňa obžalovaného trvala na dôvodoch písomne podaného odvolania a na návrhu v ňom uvedenom. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietnuť.

Krajský súd na podklade podaného odvolania, po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmaní prihliadal aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by mohli byť

dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom a je dôvodné.

Odvolací súd po prieskume predloženej veci zistil, že napadnutý rozsudok vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu trpí takými chybami, pre ktoré je nielen nezrozumiteľný, ale i nezákonný, a preto bolo potrebné ho zrušiť. Išlo nielen o pisárske chyby, ale i o gramatické nesprávnosti. Takýmto postupom okresný súd porušil ustanovenie § 163 ods. 3 Tr. por. V zmysle citovaného právneho ustanovenia, pokiaľ ide o výrok o vine, súd vždy rozhoduje o skutku, ktorý je uvedený v obžalobe. To však neznamená, že nemôže skutok a jeho právne označenie upraviť tak, aby bola zachovaná jeho totožnosť. V predloženej veci konajúci súd bez zmeny oproti obžalobe mechanicky prevzal i nesprávnosti v nej uvedené. Krajský súd v rámci odvolacieho konania bez toho, aby menil totožnosť skutku, opravil nielen pisárske chyby v opise skutku, ale upravil skutok tak, aby tento zodpovedal dôkazom, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní. Za týmto účelom na verejnom zasadnutí postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. por., s použitím § 269 Tr. por. prečítal zápisnicu o ohliadke miesta činu zo dňa 20.5.2013. Napriek tomu, že tento dôkaz bol na hlavnom pojednávaní prečítaný a vykonaný, konajúci súd uviedol v opise skutku nesprávny dátum, kedy sa skutok stal. Ak by tento dôkaz, najmä jeho obsah vykonal náležite, zistil by, že skutok sa stal nie dňa 2.5.2013, ale dňa 20.5.2013. Táto skutočnosť bola zistená aj z výpovede poškodeného A. Z.. Odvolací súd napravil uvedenú nesprávnosť sám týmto novým rozhodnutím tak, aby výrok o vine zodpovedal stavu veci a zákonu.

Pokiaľ obhajoba v odvolaní poukázala na to, že prvostupňový súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania stíhaného skutku len na základe jediného dôkazu, a to výpovede poškodeného, pričom táto výpoveď je plná rozporov a nedôveryhodná, krajský súd pripúšťa, že obhajoba má čiastočne pravdu. Poškodený A. Z. na hlavnom pojednávaní po zložení prísahy vypovedal o rozhodujúcich skutočnostiach inak ako v prípravnom konaní. Spôsob, akým sa obžalovaný zmocnil jeho peňaženky, popísal inak oproti prípravnému konaniu. Uviedol, že spal v kuchyni v kresle. Obžalovaný do domu vošiel cez pootvorené kuchynské okno. Obžalovaného zaregistroval vo chvíli, keď mu kládol ruku do jeho zadného pravého vrecka nohavíc. Predtým ho pootočil, aby mohol peňaženku lepšie vybrať. Ako mu vybral peňaženku, roztrhol mu vrecko na nohaviciach. Obžalovaného poznal, chodil mu predtým pomáhať s prácami na dome. Ako si zranil koleno, uviesť nevedel, asi sa buchol o stenu. Na zem nespadol. V peňaženke mal 3 000,- Eur a doklady. Peňaženka i s dokladmi mu bola neskôr vrátená, hotovosť nie. Hotovosť mal z predaja pozemkov v Taliansku. V prípravnom konaní vo výpovedi zo dňa 4.9.2013 poškodený tvrdil, že obžalovaný ho predtým, ako sa zmocnil jeho peňaženky, stiahol na podlahu, kde si narazil lakeť aj koleno. Pri konfrontácii s obžalovaným tvrdil, že ako mu obžalovaný trhal vrecko, kopol ho do kolena.

V tejto súvislosti treba uviesť, že poškodený A. Z. v čase skutku mal 76 rokov. Ide o občana talianskej národnosti, ktorý sa zdržuje na území Slovenskej republiky s pobytovým preukazom občana EÚ. Neovláda slovenský jazyk. Napriek tomu, že pri jeho výsluchu bola prítomná tlmočníčka, podľa názoru odvolacieho súdu vek poškodeného i tá skutočnosť, že neovláda slovenský jazyk, mohli spôsobiť nepresnosti v jeho výpovedi, avšak o podstatných skutočnostiach vypovedal poškodený rovnako. Obžalovaný vošiel do jeho domu pootvoreným kuchynským oknom, keď spal. Pri zmocnení sa peňaženky, ktorú mal pri sebe v zadnom pravom vrecku nohavíc, použil proti nemu fyzické násilie. Uviedol, že keď mu obžalovaný bral peňaženku, aby sa k nej lepšie dostal, pootočil ho a zo zadného vrecka po jeho roztrhnutí mu vytrhol peňaženku s osobnými dokladmi aj hotovosťou vo výške 3 000,- Eur. Následne ušiel cez vchodové dvere, ktoré si predtým odomkol. S výpoveďou poškodeného, tak ako ju učinil na hlavnom pojednávaní, korešponduje aj výpoveď svedka A. T.. Poškodeného poznal asi 5-7 rokov, odkedy sa prisťahoval do E.. Je jeho susedom. V rozhodnom čase ho videl pobehovať po ceste. Mal roztrhnuté zadné vrecko na nohaviciach. Z toho, čo mu hovoril, vyrozumel, že má zavolať políciu, že bol okradnutý, že mu niekto vošiel do domu cez okno do kuchyne a počas jeho spánku mu ukradol peňaženku. Povedal, že v peňaženke mal hotovosť 3 milióny, nepovedal v akej mene. Keď poškodený hovorí o peniazoch, vždy hovorí o miliónoch. Žiadne zranenia na ňom nevidel. S poukazom na uvedené krajský súd sa nestotožňuje s tvrdením obžalovaného, že svedeckú výpoveď svedka A. T. nie je možné považovať za dôkaz, ktorý by ho z účasti na skutku usvedčoval. Je pravdou, že tento svedok nebol priamo účastný udalosti. Poškodený však bezprostredne po tom, ako sa obžalovaný zmocnil jeho peňaženky, opísal svedkovi stretnutie s obžalovaným v podstate zhodne s výpoveďou, ktorú učinil na hlavnom pojednávaní. Tvrdenie odvolateľa, že výpoveď poškodeného je rozporná a nedôveryhodná, neobstojí najmä s poukazom i na výpoveď svedka T.. Tiež treba uviesť, že nebolo zistené, že by

poškodený vypovedal o podstatných okolnostiach nepravdu, a nebol zistený ani motív poškodeného na krivé obvinenie obžalovaného.

Za danej dôkaznej situácie bolo potrebné upraviť opis skutku tak, aby zodpovedal dôkazom vykonaným na hlavnom pojednávaní. Úprava skutku tak, ako túto vykonal odvolací súd, si vyžiadala i zmenu právnej kvalifikácie konania obžalovaného.

Jednoznačne a bez pochybností po zhodnotení dôkazov v jednotlivostiach, ako aj v ich súhrne v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. možno vyvodiť záver, že obžalovaný W. Z. dňa 20.5.2013 v čase medzi 13.00 a 14.00 hod., keď poškodený A. Z. spal, vnikol do jeho domu cez pootvorené kuchynské okno a prisvojil si jeho peňaženku s hotovosťou 3 000,- Eur, ktorú mal poškodený pri sebe, tak, že sa jej zmocnil za použitia fyzického násilia. Takto zistené skutkové zistenia zodpovedajú právnej kvalifikácii zločinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák., za použitia § 138 písm. d) Tr. zák. a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu bolo potrebné obžalovanému uložiť taký trest, aby plnil svoj účel stanovený v § 34 ods. 1 Tr. zák. Vo všeobecnosti platí, že vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov, robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený , a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.

Pri ukladaní trestu súd musí obligatórne prihliadať na ustanovenie § 38 ods. 2 Tr. zák., t.j. na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. U obžalovaného W. Z. neboli zistené žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti. V odpise registra trestov má obžalovaný jeden záznam o odsúdení. Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. zo dňa 2.5.2013 bol uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. a za toto konanie mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený a určená skúšobná doba 16 mesiacov. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.5.2013, teda v ten istý deň, ako spáchal teraz súdený skutok. Obžalovanému bol ukladaný úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., a to za dva skutky spáchané v jednočinnom súbehu, pričom prísnejší bol zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Tr. zák., pri ktorom zákonodarca určil trestnú sadzbu v rozpätí od 3 do 10 rokov. Trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov, ktorý bol obžalovanému uložený, považuje krajský súd za trest, ktorý zodpovedá zásadám ukladania trestov podľa § 34 Tr. zák.

Obžalovaný W. Z. nebol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, a preto podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. na výkon uloženého trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Poškodený A. Z. si uplatnil nárok na náhradu škody riadne a včas v súlade s ustanovením § 46 ods. 3 Tr. por. Škoda mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného a výška škody je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol uznaný za vinného. Z týchto dôvodov bola obžalovanému podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložená povinnosť, aby poškodenému škodu vo výške 3 000,- Eur nahradil.

Vzhľadom na uvedené krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.