Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoP-58-2014.pdf
PDF · 113.22 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoP/58/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o medzičasom plnoleté dieťa: P. W., nar. XX.XX.XXXX, do plnoletosti zastúpenej kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava a po nadobudnutí plnoletosti zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou: A. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, T., dieťa rodičov - matka: A. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, T. a otec: S. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., C. X, o zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 30. apríla 2014, č.k. 20P/267/2012-166, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol, že od 10.07.2012 do 29.05.2013 zaväzuje otca platiť na výživu maloletej P. W., nar. XX.XX.XXXX zvýšené výživné zo sumy 85,- Eur na sumu 110,- Eur mesačne, ktoré výživné bude pravidelne zasielať vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky. Nedoplatok na výživnom za toto obdobie predstavuje sumu 275,- Eur a súd uložil otcovi splácať v splátkach po 30,- Eur mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. S účinnosťou od 29.05.2013 uložil otcovi platiť na medzičasom plnoletú P. W. zvýšené výživné zo sumy 85,- Eur na sumu 170,- Eur mesačne, ktoré zvýšené výživné bude otec pravidelne zasielať vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám P. W.. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 29.05.2013 do 30.04.2014 vo výške 935,- Eur súd zaväzuje otca platiť v splátkach po 50,- Eur mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 78 ods. 1 Zákona o rodine vecne tým, že z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že i keď otec dobrovoľne platí na P. zvýšené výživné vo výške 85,- Eur, tak táto suma už zďaleka nestačí na pokrytie všetkých jej nákladov. Naviac ako otec sám aj priznal, nad rámec výživného ničím neprispieva. Všetky tieto náklady hradí iba matka, ktorá je toho času nezamestnaná, evidovaná na úrade práce. Otec sa s dcérou žiadnym spôsobom nekontaktuje. Otec podľa svojho udania má problémy so zdravotným stavom a nemôže vykonávať hocijakú prácu, ale toto nemá za následok, že by súd nezvýšil jeho vyživovaciu povinnosť na dcéru. Sám otec priznal, že momentálne by mohol vykonávať prácu čašníka, ale príjem, ktorý by dosahoval by nebol oveľa vyšší ako jeho súčasné nemocenské dávky, a tak naďalej bude radšej v stave PN, pretože za taký zárobok sa mu v súčasnosti neoplatí pracovať. Podľa vyjadrenia ošetrujúcich lekárov otca tento má zdravotné problémy, ale tieto problémy nemajú za následok, že by nemohol riadne pracovať a zamestnať sa. Súd vychádzal pri zvýšenom výživnom na maloletú aj z toho, že otec momentálne už nemá vyživovaciu povinnosť, ktorú mal k svoju synovu S., na ktorého prispieval mesačne výživným 200,- Eur. Tomuto spláca iba 30,- Eur, čo predstavuje nedoplatok na výživnom. Súd potom berúc do úvahy všetky rozhodné skutočnosti zaviazal otca platiť do dňa plnoletosti P. zvýšené výživné v sume 110,- Eur mesačne a od jej plnoletosti zvýšil túto sumu na 170,- Eur mesačne. V závere vyjadril názor, že súd má za to, že otec by mal čo najskôr ukončiť PN a zamestnať sa, aby mohol rovnomerne spolu s matkou sa podieľať na nákladoch, ktoré ich dcéra má. O náhrade trov konania súd prvého stupňa nerozhodol.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. majúc za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sám si je plne vedomý vyživovacej povinnosti a v plnom rozsahu ju rešpektuje.. Takisto si je vedomý potrieb svojich detí a vyvíja maximálnu snahu na ich čo najväčšie uspokojenie. Výživné však musí vychádzať okrem iného aj z možností, schopností a majetkových pomerov povinnej osoby, pričom vzhľadom na jeho aktuálnu situáciu, by akékoľvek zvýšenie bolo pre neho nemožné a vo výške priznanej súdom prvého stupňa aj likvidačné. V prvostupňovom konaní bol preukázaný jeho mesačný príjem 390,30 Eur spočívajúci v poberaní nemocenských dávok. Takisto bolo preukázané aké sú jeho mesačné náklady spojené s užívaním bytu (120,- až 130,- Eur mesačne), náklady na lieky vo výške 20,- Eur mesačne, náklady na stravovanie 40,- až 60,- Eur mesačne a náklady na telefón vo výške 30,- Eur. Po odpočítaní týchto nákladov, ktoré sú aj vzhľadom na jeho zdravotný stav nevyhnutné, mu z jeho mesačného príjmu ostane približne 190,- až 220,- Eur. Súd mu uložil platiť výživné navrhovateľke v sume, ktorá predstavuje cca 58% jeho mesačného príjmu po odpočítaní uvedených nevyhnutných nákladov, v prípade výživného vo výške 110,- Eur a 89% jeho mesačného príjmu po odpočítaní nevyhnutných nákladov, v prípade výživného vo výške 170,- Eur od 29.05.2013. Táto suma s prihliadnutím na skutočnosť, že v uvedených nákladoch nie sú uvedené všetky nevyhnutné výdavky je pre neho priam likvidačná. Okrem bežného výživného je nutné prihliadnuť aj na skutočnosť, že je povinný uhrádzať aj zmeškané výživné v mesačných splátkach. V konaní nebol preukázaný žiadny iný jeho príjem a to ani potenciálny, či pravdepodobný. V konaní nezamlčal žiadnu zložku svojho príjmu, ani majetok, ktorý môže predstavovať zdroj jeho príjmu. Na pojednávaní síce uviedol, že by mohol vykonávať eventuálne prácu čašníka, avšak jeho slová neboli správne interpretované. Prácu čašníka, ako aj mzdu vo výške 450,- Eur uviedol ako príklad vhodného potenciálneho zamestnania. Žiadnu konkrétnu pracovnú ponuku však nemá a doteraz sa neúspešne uchádza o zamestnanie. Jeho zdravotný stav mu neumožňuje nájsť si akúkoľvek prácu. Jeho možnosť nájsť si prácu sa znižuje aj tým, že odbor, v ktorom bol vyučený (hokejový tréner) mu umožňuje nájsť si prácu iba takú, ktorá nekorešponduje s jeho súčasným zdravotným stavom. V tomto smere poukázal na lekárske vyjadrenie MUDr. R.. Aj tieto okolnosti sú pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti podstatné a preto nie je možné sa stotožniť so záverom súdu, že problémy s jeho zdravotným stavom a nájdením si hocijakej práce nemajú za následok, že by súd nezvýšili jeho vyživovaciu povinnosť na dcéru. Takisto nesprávne postupoval súd aj v tom, že pri zvýšenom výživnom zobral za podstatnú skutočnosť, že už nemá vyživovaciu povinnosť, ktorú mal voči svojmu synovi S. vo výške 200,- Eur mesačne. V čase, keď prispieval touto sumou na výživu svojho syna bol zamestnaný a jeho zdravotné pomery mu umožňovali, i keď s veľkými ťažkosťami prispievať na výživu syna takúto sumu. V súčasnosti je však jeho situácia zmenená, predovšetkým v schopnostiach a možnostiach ako aj majetkových pomeroch, čo však súd prvého stupňa nezohľadnil a automaticky dospel k záveru, že zánik vyživovacej povinnosti voči synovi zohráva podstatnú úlohu pri určení zvýšeného výživného voči navrhovateľke. Zároveň mal za to, že jeho vyživovacia povinnosť môže pokrývať iba základné bežné potreby a nie náklady na voľnočasové aktivity navrhovateľky. Navrhovateľka sa totiž venuje plávaniu iba rekreačne od polovice roku 2013 a preto by sa tieto náklady spojené s plávaním a vzhľadom na už uvedené okolnosti na jeho strane nemali zohľadniť pri určení výšky vyživovacej povinnosti voči navrhovateľke. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé na základe akej skutočnosti ho súd zaviazal platiť zvýšené výživné odo dňa nadobudnutia plnoletosti navrhovateľky. Samotná skutočnosť, že navrhovateľka nadobudla plnoletosť, ešte automaticky nepreukazuje, že výdavky navrhovateľky sa týmto okamihom zvýšili. Navrhovateľka na štúdium vysokej školy nastúpila dňa 01.09.2013 a preto až od tohto dátumu je možné rozumne predpokladať, že došlo k zvýšeniu nákladov na jej strane v spojení so školným a poplatkami spojenými s úhradou stravy v školskej jedálni a podobne. Súd prvého stupňa tak bez akéhokoľvek právneho základu zvýšil jeho vyživovaciu povinnosť na sumu 170,- Eur už od 23.05.2013 a aj preto by napadnuté rozhodnutie ako nezákonné malo byť odvolacím súdom zrušené. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý nesprávne aplikoval § 62 ods. 2, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine, resp. ich neaplikoval, pretože schopnosti, možnosti a majetkové pomery jeho ako odporcu neodôvodňujú, aby došlo k zvýšeniu vyživovacej povinnosti odporcu na navrhovateľku v rozsahu určenom súdom prvého stupňa, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Matka navrhovateľky, navrhovateľka a kolízny opatrovník odvolanie nepodali.
K doručenému odvolaniu sa vyjadrila navrhovateľka a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedla, že jej pomery sa výrazne zmenili, čo bolo uvedené už v návrhu a doložila aj potrebné potvrdenia na náklady spojené so štúdiom, ošatením, hygienickými potrebami a stravovaním. Poukázala na to, že naposledy výživné bolo pre ňu určené rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 12C/194/2002 zo dňa 06.02.2003 vo výške 26,55 Eur. Dobrovoľne od júna 2012 odporca pre ňu platil výživné 85,- Eur, okrem tejto sumy však nad rámec výživného jej ničím neprispel a ani sa s ňou nestretal a nekontaktuje ju. Odporca čo sa týka jeho zárobkov nevyvíja žiadnu snahu. Nekontaktuje sa ani s ňou, ani s jej bratom S., ignoruje akékoľvek sviatky, meniny, narodeniny, Vianoce a to už od roku 2012. Ako študentka C. Z. J. H. v T. nemá žiadny príjem a to ani aktuálne ako študentka prvého ročníka fyzioterapie na C. C. B. v T.. Všetky jej náklady hradí výlučne matka. Okrem toho došlo k zmene majetkových pomerov u jej matky, lebo od 01.02.2014 je nezamestnaná a zvýšili sa jej náklady spojené s užívaním bytu a so službami. V ďalšom poukázala na obsah znenia § 62 ods. 1 a 2 Zákona o rodine ako aj na to, že odporca poukazuje na zmenu pomerov z hľadiska zníženia príjmu, neuvádza však úspory vzniknuté s vysporiadaním podielového vlastníctva spoločnej nehnuteľnosti, kedy sa jej matka zaťažila hypotekárnym úverom z dôvodu vyplatenia podielu odporcu na spoločnom bývaní sumou 43.000,- Eur v roku 2012. Spoločné bývanie bolo neznesiteľné z dôvodu neprimeraného správania sa odporcu k matke a zároveň jeho častého požívania alkoholu. Odporca nemusel riešiť svoju bytovú otázku, pretože v čase majetkového vysporiadania s matkou už vlastnil 2-izbový byt na C. č. X v T. od roku 2009, ktorý prenajímal a do ktorého sa potom následne presťahoval. V marci 2012 zo súdneho sporu tiež získal 7.000,- Eur, ktoré mu boli prisúdené s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 26.02.2011 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania. Finančný majetok odporcu tak činil v marci 2012 52.000,- Eur. K decembru 2012 mal zostatok úspor 38.000,- Eur, čo znamená, že za 9 mesiacov sa mu finančný majetok znížil o 14.000,- Eur. Má za to, že pri takýchto nadštandardných nákladoch na život je schopný platiť aj zvýšené výživné. Odporca stratil povinnosť vyživovacej povinnosti na jej staršieho plnoletého brata S. W. z dôvodu ukončenia prvého stupňa vysokoškolského vzdelávania v júni 2013 a prechodu na externé štúdium na vysokej škole I. v D., pričom jej brat do 01.05.2014 bol nezamestnaný a matka sa musela vo zvýšenej miere podieľať na jeho existencii. Súd teda dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, v konaní zobral do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli prednesené účastníkmi, nehovoriac o tom, že na pojednávaní 30.04.2014 došlo k dohode o výživnom, teda s výživným odporca súhlasil.
Kolízny opatrovník podal písomné vyjadrenie k doručenému odvolaniu otca, v zmysle ktorého rozsudok v časti zvýšenia výživného na mal. P. navrhuje potvrdiť s tým, že po nadobudnutí plnoletosti P. W. zanikla zo zákona funkcia kolízneho opatrovníka, preto k ďalšej časti sa nevyjadrujú a rozhodnutie o zvýšení výživného ponechávajú na úvahu odvolacieho súdu.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 81 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Predmetné konanie je konaním o zvýšenie výživného pre v čase podania návrhu matky na maloletú P., ktorá medzičasom dosiahlo plnoletosť a k podanému návrhu sa pripojila ako navrhovateľka. Výživné žiadala matka a aj medzičasom plnoletá P. zvýšiť na sumu 200,- Eur mesačne s účinnosťou od podania návrhu.
Už z návrhu matky je zrejmé, že posledná úprava výživného bola rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 12C/194/2002 zo dňa 06.02.2003, ktorým rozsudkom bolo jej manželstvo s otcom maloletej právoplatne rozvedené. Maloletá bola zverená do jej osobnej starostlivosti a otec bol povinný prispievať na jej výživu sumu 26,55 Eur mesačne. Návrh matka odôvodnila tým, že maloletá od 01.09.2010 študuje na Z. J. H. v T., pričom sa od poslednej úpravy výživného podstatne zvýšili u nej náklady na štúdium, náklady na šport, pretože sa venuje aktívne plávaniu a v neposlednom rade aj náklady spojené so stravou.
Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (minimálne výživné podľa tohto ustanovenia aktuálne činí 26,- Eur). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má pritom prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).
V zmysle ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje, možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
V zmysle § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného na maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
Podľa § 163 ods. 1 O.s.p. rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok alebo na plnenie v splátkach možno zmeniť ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov.
Podľa § 160 O.s.p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. (ods. 1) Ak súd odsúdil na opakujúce sa plnenie v budúcnosti zročných dávok, treba ich plniť, len čo sa podľa rozsudku stanú zročnými. (ods. 2)
Pri rozhodovaní o zmene výživného v zmysle citovaných ustanovení zákona je nevyhnutné vykonať porovnanie okolností dôležitých pre určovanie výživného tak v dobe skoršieho ako i nového rozhodovania a to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Je pritom potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, ak sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne okolnosťami na strane povinného, resp. oprávneného, alebo objektívne napríklad vývojom životných nákladov. V zmysle valorizačnej klauzuly obsiahnutej v § 78 ods. 3 už vývoj životných nákladov je objektívnou okolnosťou, ktorá sama osebe môže odôvodniť zmenu výšky výživného. Zmena výšky výživného je pritom možná najskôr od času, keď došlo k zmene pomerov.
Z vyššie citovaných ustanovení zákona tiež vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného
dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom oprávneného ako sú napr. liečebné náklady. Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných osôb a výška takéhoto výživného ako i vyživovaciu povinnosť iných povinných voči týmto osobám. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.
Keďže daná vec je aj vecou starostlivosti súdu o maloletých, v zmysle § 81 ods. 1 O.s.p., podľa § 120 ods. 2 O.s.p. súd je v takomto konaní povinný vykonať nielen dôkazy, ktoré navrhnú účastníci konania, ale i ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu.
Konanie, ktoré bolo začaté na návrh matky tak ako je uvedené vyššie, bolo totiž konaním o úprave výkonu rodičovských práv a povinností konkrétne o zvýšenie výživného, ktoré konanie v čase jeho začatia, bolo možné začať aj bez návrhu a súd nebol viazaný návrhom matky. K zmene tejto situácie došlo od dosiahnutia plnoletosti P., tzn. od XX.XX.XXXX, odkedy je navrhovateľkou samotná oprávnená P., odkedy sa už nejedná o spor, keď súd nie je viazaný návrhom, ale ide o sporové konanie, v ktorom je súd návrhom, viazaný, kedy musí vyčerpať celý predmet konania a musí sa vysporiadať aj s otázkou náhrady trov konania.
Súd sa týmto neriadil a rozhodol len o zvýšení výživného pre maloletú, resp. medzičasom plnoletú P., pričom z výroku rozsudku ani nevyplýva, že rozhodol o zmene už existujúceho právoplatného rozsudku, rozsudkom nerozhodol o návrhu nad sumu 170,- Eur, tzn. nerozhodol o celom predmete konania, vzhľadom na to, že v konaní došlo k zmene na strane navrhovateľky nerozhodol ani o tom komu je otec (odporca) povinný zaplatiť zaostalé výživné, na ktoré mu povolil splátky, nerozhodol vôbec o trovách konania a napokon a ani odôvodnenie rozhodnutia o zvýšení výživného nemá náležitosti, ktoré vyžaduje § 157 ods. 2 O.s.p..
V zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku je súd povinný uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd pritom dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s vyššie uvedeným je zrejmé, že prvostupňový súd sa vyššie naznačenými kritériami odôvodňovania súdnych rozhodnutí dôsledne neriadil v dôsledku čoho je rozsudok i nepreskúmateľným.
Je pritom potrebné prisvedčiť návrhu, že podstatnou zmenou pomerov v danom prípade bola skutočnosť, že maloletá od ostatnej úpravy výživného už do podania návrhu bola staršia o 9 rokov, končila stredný stupeň vzdelávania a počas konania potom následne sa stala plnoletou a nastúpila na vysokoškolské štúdium, čím rozhodne vzrástli náklady na navrhovateľku. V tomto smere je ale dôvodná argumentácia otca, že nie dňom plnoletosti, ale predovšetkým v dôsledku iných okolností sa zvýšili potreby P., toto však z obsahu odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ale naopak súd podstatnejšie zvýšil výživné práve odo dňa nadobudnutia plnoletosti navrhovateľky, bez konkrétnejšieho a bližšieho odôvodnenia.
V konaní bola zistená zmena pomerov na strane oboch povinných rodičov, keď u oboch došlo k zmenám v ich zamestnaní a príjmoch, preto bolo povinnosťou prvostupňového súdu sa s týmto vysporiadať a zabezpečiť dôkazy na preukázanie skutočností z akých dôvodov stratili zamestnanie a či túto stratu možno subsumovať pod vzdanie sa bez dôležitého dôvodu zárobku v zmysle cit. § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine. Okrem toho prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku napriek tomu, že v obsahu spisu sa nachádzajú listinné dôkazy, ani riadne nevyhodnotil odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, ani vôbec nevyhodnotil nastanú zmenu pomerov na strane dotknutých osôb, hoci za základ svojho rozhodnutia vzal § 78 ods. 1 O.s.p., neriadil sa ním, neporovnal pomery v čase predchádzajúce rozhodnutia a aktuálne pomery oboch rodičov a výživou oprávnenej navrhovateľky, nedostatočne sa zaoberal aj ďalšou vyživovacou povinnosťou otca k staršiemu synovi S. aj iné na vec sa vzťahujúce zákonné ustanovenia Zákona o rodine vôbec nepoužil.
Napokon odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že v zmysle zaužívanej súdnej praxe výživné hradené rodičom na všetky jeho výživou odkázané deti má predstavovať cca 25% až 30% z jeho príjmov, samozrejme s prihliadnutím na individuálne okolností každého konkrétneho prípadu. Súdom prvého stupňa určené výživné pritom takýto rozsah nerešpektuje.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď na vec nepoužil všetky na vec sa vzťahujúce zákonné ustanovenia neodôvodnením rozhodnutia v súlade
so zákonným ust. § 157 ods. 2 O.s.p., došlo k odňatiu účastníkom možnosti konať pred súdom, a tým k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. V dôsledku toho odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 cit. ust. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude opätovne vo veci zvýšenia výživného na maloletú a medzičasom plnoletú navrhovateľku konať, podľa potreby doplniť dokazovanie potrebné na preukázanie všetkých rozhodných skutočností, a vzhľadom na odstup času i na aktuálne pomery účastníkov a následne vo veci zvýšenia výživného opätovne rozhodnúť o celom návrhu, výrok rozhodnutia formulovať tak, aby z neho bolo zrejmé, že súd rozhoduje o zmene výšky už raz určeného výživného, pričom rozhodnutie je potrebné po vyhodnotení výsledkov dokazovania v zmysle § 132 O.s.p. náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov prvostupňového i tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.