Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Co-281-2012.pdf
PDF · 108.9 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/281/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., G. X, J., proti odporcovi I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, J. J., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, L. D. X, D., o zaplatenie 510,83 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 9C/6/2012-70 zo dňa 16.05.2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým rozhodol, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 34,- € na účet právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, č .ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXX, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia p o t v r d z u j e.
Návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania z a m i e t a.
Navrhovateľ a vedľajší účastník n e m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol po vznesení námietky premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporcu aj samotného odporcu; zároveň rozhodol, že navrhovateľ nemá právo na náhradu trov konania. Úspešnému vedľajšiemu účastníkovi súd priznal náhradu trov konania v sume 34,- €.
Proti výroku rozsudku, ktorým bola uložená navrhovateľovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkov na strane odporcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 34,- € podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ aj vedľajší účastník na strane odporcu.
Navrhovateľ zastáva názor, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Nevidí význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, keďže samotnou úlohou združenia je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch. Spochybňuje nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajším účastníkom. Uviedol, že právne zastúpiť sa mohol sám účastník konania, teda odporca, ktorý vzniesol námietku premlčania na poslednom pojednávaní, v čom navrhovateľ vidí istú pochybnosť keďže posledné pojednávanie bolo vytýčené len za účelom vyhlásenia rozsudku, teda námietka premlčania vznesená odporcom na danom pojednávaní nemala byť súdom akceptovaná. Navrhovateľ zastáva názor, že vedľajší účastník nemôže robiť úkony, ktoré predstavujú dispozíciu s predmetom konania. Vedľajší účastník nemôže uznať nárok navrhovateľa, nemôže uzavrieť zmier a nemôže sám vzniesť námietku premlčania, pretože nejde o úkon procesný, ale
o úkon podľa hmotného práva a námietka vznesená vedľajším účastníkom je uplatnená neúčinne. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade vzniesol námietku premlčania sám odporca a preto navrhovateľ nevidí účelnosť a dôvodnosť priznania trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi a má za to, že vstup vedľajšieho účastníka na strane odporcu do konania bol neúčelný, nakoľko v podstate ním uplatnená námietka premlčania nepriniesla odporcovi žiadne priaznivejšie rozhodnutie vo veci, než ako dosiahol sám. Vzhľadom na uvedené bola podľa odvolateľa účasť vedľajšieho účastníka v konaní nadbytočná a jeho právne zastúpenie nehospodárne. Účelom združenia na ochranu spotrebiteľa je okrem iného kolektívna ochrana spotrebiteľov, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Navrhovateľ zastáva názor, že ak sa združenie rozhodne využívať na zastupovanie v konaniach pomoc advokáta, musí jeho trovy samo znášať z vlastných prostriedkov; v opačnom prípade sa vytvára dojem účelovosti konania združenia, ktorého činnosť by spočívala len vo vstupe do konania spolu so splnomocnením advokáta za cieľom dosiahnutia odmeny. Poukázal aj na to, že vyjadrenia právneho zástupcu vedľajšieho účastníka sú zhodné s vyjadreniami v iných konaniach. Navrhovateľ zastáva názor, že ochrana práv odporcu ako spotrebiteľa je dostatočne zabezpečená súdom, jeho právnym posúdením veci v zmysle účinnej zákonnej úpravy a následným spravodlivým rozhodnutím vo veci, pričom konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, k zneužitiu zákonnej ochrany spotrebiteľa, účelu a zmyslu inštitútu náhrady trov právneho zastúpenia, a na túto skutočnosť by mal súd prihliadať a reflektovať použitím ust. § 150 O.s.p. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal a v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, že vyhovie odvolaniu navrhovateľa a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia neprizná a zaviaže na úhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia odvolacieho konania spoločne a nerozdielne odporcu a vedľajšieho účastníka, resp. v zmysle ust. 221 ods. 1, 2 O.s.p. ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 30,08 € s DPH.
Vedľajší účastník v odvolaní namietal nepriznanie trov v plnej ním uplatnenej výške. Uviedol, že v predmetnej veci sú uplatňované nároky proti spotrebiteľovi, teda je potrebné použiť normy spotrebiteľského práva aj výkladové pravidlá ich aplikácie. Nepriznanie trov konania prípadne moderačné právo súdu znížiť trovy konania sú podľa § 150 ods. 1 formulované ako právo súdu, nie ako jeho povinnosť. Podľa názoru vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských veciach aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. na danú právnu vec je nenáležitá. Má za to, že nepriznanie trov konania prípadne moderačné právo súdu znížiť trovy konania sú podľa § 150 ods. 1 O.s.p. formulované ako právo súdu , nie ako jeho povinnosť; pri aplikácii tohto ustanovenia musí súd náležite a presvedčivo odôvodniť, preto tak postupoval, aby bolo rozhodnutie v tejto časti preskúmateľné a nemalo črty svojvôle. Podľa názoru vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských veciach ustanovenia § 150 ods. 1 a § 150 ods. 2 O.s.p. nie je možné aplikovať za predpokladu, že dodávateľ si uplatňoval nárok z neprijateľnej zmluvnej podmienky, nárok po použití nekalej obchodnej praktiky, prípadne nárok premlčaný a spotrebiteľ bol v konaní úspešný. Uviedol, že súd by mal vychádzať z čl. 7 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS. Súd pri priznaní trov dodávateľovi, ktorý si naviac vedome uplatňoval premlčaný nárok nemal žiaden problém priznať mu plnú náhradu trov konania v platobnom rozkaze a nezaoberal sa tým, že v osobe žalobcu ide o silnú finančnú spoločnosť, ktorá nemá problém zabezpečiť si vlastné právne oddelenie, pretože vymáhanie pohľadávok je hlavným predmetom činnosti žalobcu. Uviedol, že ich „právne nenáročné vyjadrenia sú len reakciou na nekalú praktiku zámerného plošného uplatňovania premlčaných pohľadávok v snahe ešte viac na úrokoch z omeškania zbedačovať slabé sociálne vrstvy rezignovaných a neinformovaných spotrebiteľov. Má za to, že súd pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie a judikatúrou Súdneho dvora EÚ; pretože ak by nemajetnému združeniu bolo odmietnuté právo na plnú náhradu trov konania, de facto by to znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov Združením na súdoch. V tejto súvislosti poukázal na čl. 47 ods. 2 Ústavy, čl. 47 Charty základných práv EÚ a niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR. Uviedol, že pozitívny zásah štátu realizuje zákonodarná moc spotrebiteľskou právnou úpravou, avšak nezastupiteľnú úlohu pri napĺňaní cieľov EÚ v rámci ochrany spotrebiteľa musí zohrávať aj súdna moc náležitou aplikačnou praxou a to aj v otázke rozhodovania o trovách konania subjektov, ktoré vystupujú na ochranu spotrebiteľov. Na základe uvedeného navrhol uznesenie v odvolaním napadnutom výroku zmeniť tak, že mu prizná plnú ním uplatňovanú náhradu trov konania. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s právnou argumentáciou vedľajšieho účastníka, navrhuje v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ podľa 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušiť toto konanie a požiadať Súdny dvor o prejudiciálnych otázkach:
1/ Či pod právom na súdnu ochranu podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a pod právom na zabezpečenie hospodárskych záujmov spotrebiteľov a pod podporou Združení na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa rozumie aj právo na plnú náhradu trov súdneho konania.
2/ a/ Či má čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie vykladať tak, že Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov patrí plná náhrada trov konania ako vedľajšiemu účastníkovi na strane spotrebiteľa za úspešné vedenie súdneho sporu, ak zmyslom a cieľom ochrany spotrebiteľa bolo zbaviť spotrebiteľa záväzku z neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo záväzku po použití nekalej obchodnej praktiky podľa Smernice EP a Rady 2005/29/ES z 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu.
b/ Ak je odpoveď na otázku podľa predchádzajúceho odseku taká, že Združeniu patrí plná náhrada trov v súdnom konaní, či možno toto právo nepriznať len z dôvodu, že sa z dôvodu hospodárnosti konania argumentovalo a následne aj rozhodlo na základe inštitútu premlčania.
3/ Či je porušené základné právo spotrebiteľa a Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ak súd neprizná právo na plnú náhradu trov konania spotrebiteľovi alebo Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov napriek ich úspechu v súdnom konaní a nevyporiada sa s odlišnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných veciach, ktoré boli súdu predložené, a ktoré sú zjavne odlišne právne odôvodnené.
4/ Či je porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, ak v tej istej veci súd najprv v platobnom rozkaze dodávateľovi prizná plnú náhradu trov konania a po zrušení platobného rozkazu v konečnom rozhodnutí Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov v úspešnom súdnom konaní trovy konania neprizná v plnej výške.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu uviedol, že má za to, že v predmetnom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Zastáva názor, že združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý odporcu v konaní nezastupuje; žiadne z ustanovení nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. V zmysle uvedeného navrhovateľ nevidí význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, keďže úlohou združenia je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch. V danom prípade nemožno prijať záver, že právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t.j., že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu, a ktoré by nemohlo uskutočniť samotné združenie bez právneho zastúpenia. Navrhovateľ zastáva názor, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť by mal súd prihliadať a reflektovať použitím ust. § 150 a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania združenia, ako vedľajšieho účastníka, navrhovateľ uvádza, že má za to, že návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho konania, vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné posudzovať účelnosť vynaložených trov konania. Zastáva názor, že v zmysle práva EÚ je z preudiciálneho konania vylúčené vnútroštátne právo členských štátov, čiže Súdny dvor EÚ nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosti, a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore s právom EÚ, nakoľko preskúmaním vnútroštátneho práva by prekročil svoje právomoci. Má za to, že priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi je výlučne v kompetencii vnútroštátneho súdu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania preskúmal a v zmysle ust. § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania neprizná.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku o trovách konania podľa ustanovenia § 219 ods. l O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
V prejednávanej veci je nesporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Pre správne rozhodnutie v tomto konaní je preto potrebné primárne zodpovedať na otázky, či Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove (resp. vo všeobecnosti akýkoľvek subjekt, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa) je oprávnené vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, a ak áno, či sa ako vedľajší účastník môže v konaní nechať právne zastupovať advokátom a či mu v súvislosti s týmto právnym zastupovaním môže vzniknúť právo na náhradu trov konania (resp. trov právneho zastúpenia).
Z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 2 O. s. p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa (podľa poznámky 10a uvedenej v tomto ustanovení) považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 je z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade sa nevyžaduje splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1, ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku konania.
Z ustanovenia § 93 ods. 4 O. s. p. vyplýva, že: „V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.“
Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa), pričom nemusí preukazovať „právny záujem na jeho výsledku“, pretože (ako už bolo uvedené vyššie) možnosť aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane odporkyne (spotrebiteľa) mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 O. s. p.. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť len jeden záver a to, že vedľajší účastník má (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Samozrejme, vedľajšiemu účastníkovi môže byť priznaná náhrada trov konania (teda i náhrada trov právneho zastúpenia) len v prípade, ak právo na náhradu trov konania vznikne tomu účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval.
V tomto prípade došlo zamietnutiu návrhu z dôvodu, že vedľajší účastník na strane odporcu vzniesol námietku premlčania a taktiež aj odporca na poslednom pojednávaní, teda súd mal za to, že návrh bol
podaný po premlčacej lehote a s ohľadom na vznesenú námietku premlčania, súd nárok navrhovateľovi priznať nemohol.
Navrhovateľ sa návrhom vo veci samej zo dňa 8.9.2011 domáhal voči odporcovi zaplatenia 510,83 € s príslušenstvom z titulu porušenia povinností zo Zmluvy k úverovému účtu alebo k číslu zákazníka XXXXXXXXXX zo dňa 04.12.2003. Na základe uvedeného vydal okresný súd dňa 22.11.2011 platobný rozkaz č.k. 16RO/345/2011-26, proti ktorému však odporca podal dňa 20.12.2011 odpor. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 30.01.2012 oznámil svoj vstup do konania vedľajší účastník (na strane odporkyne - Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov). Vedľajší účastník vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania a zároveň si vyčíslil trovy právneho zastúpenia za 2 úkony vo výške 101,98 €. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 07.05.2012 oznámil svoj vstup do konania na strane odporcu ďalší vedľajší účastník OZ právna pomoc spotrebiteľom so sídlom v Košiciach, ktorý však vzápätí podaním zo dňa 11.05.2012 vystúpil z predmetného konania. Na pojednávaní konanom dňa 16.05.2012 aj odporca vzniesol námietku premlčania nároku, keďže bol veľmi prekvapený, že sa navrhovateľ ozval po toľkých rokoch.
V sporovom konaní Občiansky súdny poriadok vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok, podľa ktorej má účastník nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie a bránenie práva vtedy, ak mal vo veci úspech. Citovaný zákon priznáva vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva a povinnosti aké má účastník konania (§ 93 ods. 3 prvá veta O. s. p.). Preto je vedľajší účastník oprávnený vykonávať vo svojom mene všetky procesné úkony s výnimkou úkonov, ktoré znamenajú dispozíciu s konaním (napr. späťvzatie žaloby) alebo s predmetom konania (zmena žaloby, uznanie nároku) a úkonov, ktoré vykonáva sám účastník (späťvzatie odvolania a pod.). Súd mu tiež doručuje písomnosti a predvoláva ho na pojednávanie. Použitím gramatického a logického výkladu ods. 4 § 93 O. s. p. možno tak isto dôjsť k jednoznačnému záveru, že ak sú na to splnené zákonné podmienky, môže mu súd priznať právo na náhradu trov konania, alebo mu naopak môže uložiť povinnosť zaplatiť ich náhradu úspešnému účastníkovi konania. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že účastník konania, na ktorého strane vedľajší účastník nestojí, vynakladá trovy konania tak voči účastníkovi konania stojacemu na druhej strane, ako aj voči vedľajšiemu účastníkovi konania, keď platí, že pre úspech v konaní sa musí vysporiadať jednak so skutkovými okolnosťami, dôkazmi a právnym posúdením prezentovaným oproti stojacim účastníkom konania, ako aj dôkazmi a argumentáciou vedľajšieho účastníka konania.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že navrhovateľ v odvolaní síce navrhoval, aby vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nebola náhrada trov konania podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. priznaná, avšak neuviedol žiadne konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli relevantným dôvodom na to, aby úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhrada trov konania nebola výnimočne priznaná (§ 150 ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutie a použitie § 150 ods. 1 O.s.p. v časti výroku o trovách konania je podľa odvolacieho súdu namieste, nakoľko ide o právne aj časovo nenáročné a často sa opakujúce úkony (s ohľadom na počet vedených konaní na súdoch). Odvolací súd nevidí dôvod poukázania navrhovateľa v odvolaní na použitie ust. § 150 O.s.p., keďže v predmetnom konaní bolo využité a tým znížené trovy konania na 1/3 pôvodne uplatňovanej sumy, ktoré je navrhovateľ povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodovanie súdu i o náhrade trov konania rovnako ako rozhodovanie o merite veci musí byť v súlade so všeobecnou zásadou spravodlivosti konania. Na strane navrhovateľa existencia sociálnych aspektov nebola daná, nebola preukázaná konkrétna okolnosť, z ktorej by bolo zrejmé, že ako povinný účastník konania nemôže nahradiť (krátené) trovy konania vedľajšiemu účastníkovi z dôvodov ktoré sám nezavinil, alebo že ich môže uhradiť len so značnými ťažkosťami.
Odvolací súd na námietku navrhovateľa, že odporca vzniesol námietku premlčania až na poslednom pojednávaní, ktoré bolo vytýčené len za účelom vyhlásenia rozsudku uvádza, že ktorýkoľvek prítomný účastník konania na pojednávaní môže do okamihu kým súd rozhodne o skončení dokazovania v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. robiť akékoľvek úkony, teda aj vznieť námietku premlčania a súd na to musí prihliadať.
Nemožno súhlasiť ani s argumentom navrhovateľa, ktorým spochybňoval nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, pretože práve kvalifikované podanie
vedľajšieho účastníka (zastúpeného advokátom), v ktorom vzniesol námietku premlčania uplatňovaného nároku bolo vo svoje podstate podnetom aj pre odporcu pre vznesenie námietky premlčania a v konečnom dôsledku dôvodom zamietnutia návrhu a teda malo priamy vplyv na spôsob skončenia sporu.
Z uvedeného odôvodnenia vyplýva, že okresný súd rozhodol vecne správne, keď zaviazal navrhovateľa k povinnosti zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov prvostupňového konania, ktoré de facto predstavujú trovy jeho právneho zastúpenia.
Čo sa týka odvolania vedľajšieho účastníka odporcu a jeho nesúhlasu s tým, že mu prvostupňový súd nepriznal plnú výšku ním uplatnených trov odvolací súd má za to, že prvostupňový súd postupoval správne, keď mu priznal trovy právneho zastúpenia len v rozsahu 1/3, nakoľko považoval právne úkony vykonané v spore zo strany právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za právne nenáročné a opakujúce sa vo viacerých obdobných podaniach.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Exekučný súd v tomto procese aplikoval výlučne právo SR, zákonné ustanovenia kde v súdnej praxi niet pochýb o ich výklade - aj na základe existujúcej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR. Ide o aplikáciu zákonných ustanovení kde sa nevyskytuje prvok úniového práva a nie je tak dôvodné, či potrebné, obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ o výklade a aplikácii úniového práva, teda ani otázky, ako ich formuloval odvolateľ - vedľajší účastník na strane odporcu, nie sú ani spôsobilé ovplyvniť jeho výsledok. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad úniového práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu otázka odvolateľa nesmeruje.
Nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnými otázkami výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh vedľajšieho účastníka na stane odporcu na prerušenie konania zamietol.
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca si v odvolacom konaní náhradu trov neuplatnil, postupom podľa § 151 O.s.p. a zo spisu nevyplynulo, že by mu trovy vznikli. Navrhovateľ a vedľajší účastník neboli v odvolacom konaní úspešní, preto krajský súd rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.