Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_4Co-224-2012.pdf
PDF · 98.3 KB
Case nature
Subarea
4Co/224/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa E. C., bytom A., Dr. R. XXXX, M. republika, zastúpeného I. kanceláriou D.. I. & H., s.r.o., so sídlom Q., H. XX/XXX, proti odporcovi E. H., R. XXX/XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. H. A., advokátom so sídlom H. T., J. partizánov XXXX/ XX, o určenie vlastníckeho práva k stavbe parkoviska, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 30. apríla 2012, č.k. 8C/67/2010-196 v spojení s uznesením Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25. mája 2012, č.k. 8C/67/2010-197 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia vo výške 79,58 eur, k rukám JUDr. H. A., advokáta, do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom stavby parkoviska na parc. č. XXXX/X. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľ sa stal na základe kúpnej zmluvy, ktorú uzatvoril s predávajúcim S. - nájomné domy, a.s. Q. a ktorej vklad bol povolený dňa 25.09.2006 Správou katastra H., vlastníkom C. kultúry, pričom predmet prevodu bol jednoznačne určený v čl. X predmetnej zmluvy s tým, že predmetom prevodu je C. kultúry so súp.č. XXXX, ktorý stojí na parc.č. XXXX. Z pripojených listov vlastníctva je zrejmé, že C. kultúry je zapísaný ako vlastníctvo navrhovateľa a parc. č. XXXX je vo vlastníctve odporcu. Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal určenia vlastníctva k stavbe parkoviska, ktoré sa nachádza pri predmetnom C. kultúry, s poukazom na to, že táto stavba parkoviska je buď súčasťou alebo príslušenstvom hlavnej veci, t.j. C. kultúry. Súd sa však s takýmto jeho tvrdením nestotožnil, naopak, stotožnil sa s právnym zdôvodnením , ktoré vyslovil odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 26.07.2010. Uvedené parkovisko nemôže byť súčasťou veci, pretože parkovisko ako také je samostatnou inžinierskou stavbou a C. kultúry je samostatnou nebytovou stavbou. Je teda zrejmé, že súčasťou hlavnej veci je len taká súčasť, ktorá tvorí s hlavnou vecou v právnom zmysle jedinú vec. Nemôže sa jednať o samostatnú vec. Tak isto nie je možné predmetné parkovisko považovať za príslušenstvo veci, pretože príslušenstvo je samostatnou vecou, ktorá patrí vlastníkovi hlavnej veci a je určené na to, aby sa s hlavnou vecou aj trvale užívalo. Z dôkazov predložených odporcom jednoznačne vyplynulo, že parkovisko ako samostatná vec nikdy nepatrilo navrhovateľovi ani jeho právnym predchodcom a ako je všeobecne známe, toto parkovisko nie je určené na trvalé užívanie spolu s hlavnou vecou, teda s C. kultúry, ale vždy slúžilo a stále slúži ako verejné parkovisko, čo je skutočne všeobecne známe a súd nepotreboval túto všeobecne známu skutočnosť preverovať. Pokiaľ by parkovisko existovalo ako príslušenstvo hlavnej veci, t.j. stavby Domu kultúry, je nemysliteľné, aby E. a.s. kupovala C. kultúry bez tohto parkoviska a toto „príslušenstvo“ by rozhodne v zmluve uvedené bolo. Súd taktiež nepovažoval za potrebné vyžiadať si od odporcu stavebné povolenie na stavbu parkoviska ,
pretože aj v prípade, ak by dané stavebné povolenie bolo súdu doručené a dosvedčovalo by, že stavbu realizoval právny predchodca E., a.s. , teda pôvodný staviteľ C. kultúry , tak parkovisko by realizoval ako samostatnú stavbu a ako samostatná stavba by musela byť aj prevádzaná, teda musela by byť predmetom právneho úkonu, ktorým by prechádzalo vlastníctvo na nadobúdateľa. J. tiež nepovažoval za potrebné za daného stavu skúmať , kto v skutočnosti je vlastníkom parkoviska a ani teda preverovať tvrdenie odporcu, že on je vlastníkom parkoviska, pretože toto nie je predmetom konania . Predmetom konania je len určenie, či navrhovateľ je vlastníkom parkoviska alebo nie. Jednoznačne však navrhovateľ stavbu parkoviska spolu s C. kultúry nekupoval ani ako súčasť veci , ani ako príslušenstvo, a ani ako samostatnú vec , preto nie je možné sa stotožniť s jeho právnym názorom, že stavbu parkoviska, ktorá pri C. kultúry skutočne aj existuje, nadobudol do svojho vlastníctva spolu s hlavnou vecou, teda C. kultúry. Jednoznačne parkovisko nebolo predmetom prevodu, a preto súd nemohol návrhu navrhovateľa vyhovieť. Keďže navrhovateľ neodvodzoval svoje vlastnícke právo od inej skutočnosti, než od existencie kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo k C. kultúry, súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ nie je vlastníkom parkoviska, ktoré sa nachádza na pozemku vlastnícky patriacom odporcovi. Je nesporné, že doklady, ktoré predložil odporca, jednoznačne preukazujú , že parkovisko, ako aj parkové plochy okolo C. kultúry budú riešené v rámci vybavenosti sídliska, a to v réžii vtedajšieho MsNV . Aj keď právny zástupca navrhovateľa poukazoval na to, že z dokladov, ktoré predložil odporca, vyplýva, že tento zámer bol len vo forme „debát“, nesporné je , že je to obsiahnuté v zápisnici, je tam konštatované, že stavba parkoviska a parkovacích plôch bude riešená v rámci vybavenosti sídliska a už z tejto formulácie je zrejmé, že všetky úpravy okolo vtedajšej stavby závodného klubu , neskôr nazývanej ako C. kultúry, budú realizované aj s cieľom zabezpečiť a doplniť vybavenosť sídliska, na ktorom bol alebo resp. mal byť vtedy postavený. Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na skutočnosť, ktorú súd zdôraznil, že stavba parkoviska rozhodne by bola samostatnou stavbou, a teda aj samostatne prevoditeľnou nehnuteľnosťou, nie je možné parkovisko považovať za príslušenstvo veci, rozhodne už vôbec nie za súčasť veci, a preto súd návrh navrhovateľa zamietol ,keďže navrhovateľ nepreukázal žiaden právny titul, na základe ktorého by sa mohol stať vlastníkom tohto parkoviska práve on. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 132 ods. 1, § 120 ods. 1, § 121 ods. 1 Obč. zákonníka. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol samostatným uznesením podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia vo výške 307,08 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa priznal úspešnému odporcovi náhradu trov spočívajúcu v odmene za právne zastúpenie za 2 úkony právnej pomoci á 55,49 eur (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie vyjadrenia zo dňa 29.07.2010), ďalej súd priznal odmenu vo výške 1/4 za účasť na pojednávaniach v dňoch 09.11.2010, 14.02.2011, 27.04.2011, 08.06.2011, 28.11.2011, a to vo výške á 13,87 eur, za účasť na pojednávaní dňa 09.01.2012, 1/4 predstavuje sumu 16,67 eur a v tejto výške súd právnemu zástupcovi odmenu priznal. Súd 1/4-nu odmeny za uvedené účasti na pojednávaniach priznal z dôvodu, že pojednávania boli odročené bez prejednania veci ( § 14, ods. 5 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Za všetky úkony súd právnemu zástupcovi priznal aj hotové výdavky a to 3x režijný paušál á 7,21 eur, 4x režijný paušál á 7,41eur a 1x režijný paušál 7,63 eur ( §15 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Spolu odmena a hotové výdavky predstavujú sumu 255,90 eur. Keďže právny zástupca odporcu jej platcom DPH , súd mu priznal aj 20 % DPH z odmeny a hotových výdavkov podľa ust. § 18 ods. 3 vyhl. č. 605/2004 Z.z. teda vo výške 51,18 eur . Spolu súd priznal odmenu právnemu zástupcovi vo výške 307,08 eur.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny a nezákonný z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c), d), f) O.s.p. Predovšetkým namietal, že súd prvého stupňa nevykonal navrhovaný dôkaz, a to výpoveď svedka Ing. R., ktorý mohol zodpovedať na otázky, či právny predchodca Makyty a.s. ako objednávateľ stavby dom kultúry a zároveň prvotný predávajúci nechal zhotoviť z vlastných prostriedkov stavbu parkoviska a následne pokiaľ by táto stavba parkoviska bola v právnom zmysle vyhodnotená ako súčasť stavby C. kultúry, nemusela by byť zvlášť uvedená v zmluve, v ktorej sa prevádzalo vlastníctvo k C. kultúry. Rovnako tak ním navrhovaný dôkaz, ktorým je stavebné povolenie, mohlo objasniť skutočnosť, ako boli v samotnom stavebnom povolení vyriešené a zabezpečené parkovacie plochy a miesta pre stavbu C. kultúry. Svoj právny záver o tom, že parkovisko je v právnom slova zmysle súčasť C. kultúry vyvodzoval hlavne z dôvodu, že toto parkovisko bolo vybudované pre návštevníkov C. kultúry, keďže podmienkou pre vydanie stavebného povolenia na stavbu akou je C. kultúry, bolo nepochybne zabezpečenie dostatočného počtu parkovacích miest
pre návštevníkov stavby C. kultúry. Poukázal na platné právne predpisy, podľa ktorých už samotná projektová dokumentácia v stavebnom konaní musí obsahovať výpočet potreby parkovacích plôch a miest, a to v zmysle ust. §8 ods. 2,3 vyhl. č. 532/2002 Z.z. a STN 736056 a STN 736110. Vyslovil názor, že stavba C. kultúry nemôže slúžiť svojmu účelu bez existencie parkoviska, resp. dostatočného počtu parkovacích plôch a miest, a teda bez jeho existencie by sa stavba domu kultúry znehodnotila. Nestotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že nekupoval stavbu parkoviska ako samostatnú nehnuteľnú vec a zároveň, že uvedené parkovisko nemôže byť súčasťou veci, keď podľa ustálenej a konštantnej judikatúry (R4/1992) sa môže aj samostatná vec stať súčasťou hlavnej veci v dôsledku faktického spojenia. Uvedené členenie stavieb v ust. § 43 ods. 1 Stavebného zákona je len z hľadiska stavebno-technického vyhotovenia a účelu. Ako príklad uviedol motor, ktorý je súčasťou auta, avšak aj sám osebe môže byť v právnom zmysle samostatnou vecou spôsobilou byť predmetom občiansko- právnych vzťahov. Rozhodujúca je podľa neho skutočnosť, že takýto motor bol podľa rozhodnutia majiteľa auta jeho súčasťou a v prípade jeho oddelenia by sa auto znehodnotilo. V tomto smere poukázal aj na judikatúru českých i slovenských súdov. Namietal rozpornosť napadnutého rozsudku, keď súd prvého stupňa na jednej strane kategoricky vylučuje posúdenie parkoviska v právnom zmysle ako aj príslušenstva stavby a na druhej strane v rovine hypotetickej a ničím nepodloženej vyvodzuje závery v tom smere, že by právny predchodca navrhovateľa určite bol kupoval C. kultúry spolu s parkoviskom ako príslušenstvom stavby. Uviedol, že mu nie je známa skutočnosť, ktorú súd považoval za všeobecne známu, a tou je, že by parkovisko vždy slúžilo a malo slúžiť ako verejné parkovisko a z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva skutočnosť na takéto tvrdenie súdu. Pokiaľ súd prvého stupňa odmietol vykonať dôkaz ním navrhovaný, a to svedeckú výpoveď Ing. R. a naproti tomu vyvodzuje záver v tom smere, že toto parkovisko by rozhodne bolo uvedené v zmluve, keby slúžilo ako príslušenstvo Domu kultúry, je nemysliteľné, aby E. a.s. kupovala C. kultúry bez tohto parkoviska, pričom z navrhovaného výsluchu svedka by súd mohol zistiť skutočnosti, na základe ktorých by mohol vyvodiť takéto závery. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nepokladal za potrebné vyžiadať si od odporcu ako vecne a miestne príslušného stavebného úveru stavebné povolenie na stavbu Domu kultúry a parkoviska z dôvodu, že aj v prípade, ak by dané stavebné povolenie bolo súdu doručené a dosvedčovalo by, že stavbu realizoval právny predchodca Makyty a.s., teda pôvodný staviteľ domu kultúry, tak parkovisko by realizoval ako samostatnú stavbu a samostatná stavba by musela byť aj prevádzaná, teda musela by byť predmetom právneho úkonu, ktorým by prechádzalo vlastníctvo na nadobúdateľa. F., že listiny doložené odporcom do konania nevylučujú možnosť, že stavbu parkoviska realizoval vtedajší vlastník domu kultúry a nie je možné z nich jednoznačne vyvodiť záver o čase jeho výstavby. Súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nezdôvodnil svoj záver o tom, že pôvodný staviteľ Domu kultúry by musel realizovať výstavbu parkoviska ako samostatnú stavbu, a táto by musela byť takto ako samostatná stavba aj prevádzaná. E. vyslovil názor, že súd prvého stupňa pochybil, keď nevyriešil jednoznačne otázku vlastníctva parkoviska a nevyvodil záver, komu toto vlastníctvo svedčí.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na ust. § 120 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd nemá povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Právne domnienky navrhovateľa, že parkovisko by mohlo byť súčasťou Domu kultúry považoval za absolútne v rozpore s právnou úpravou. Mal za to, že predmetné parkovisko a Dom kultúry tvoria samostatné veci (s rozdielnymi vlastníkmi) v právnom slova zmysle, nakoľko tieto sú spôsobilé byť samostatným predmetom právnych vzťahov bez toho, aby došlo k ich znehodnoteniu, t.j. odňatiu ich hospodárskeho účelu, k znefunkčneniu. Za nepravdivé označil navrhovateľove tvrdenie, že parkovisko by mohol postaviť nezávisle od Domu kultúry jeho právny predchodca a táto samostatná vec by sa tak následne stala súčasťou Domu kultúry, lebo zo samotnej platnej definície súčasti veci je taká možnosť absolútne vylúčená. Z uvedeného dôvodu by aj prípadný výsluch navrhovaného svedka bol nadbytočný a vôbec by neprispel k objasneniu veci a k objasneniu rozhodujúcich skutkových okolností potrebných pre rozhodnutie v tomto smere. Pokiaľ sa navrhovateľ odvoláva na rozhodnutie R4/1992 s tým, že aj samostatná vec môže byť súčasťou veci v dôsledku faktického spojenia uviedol, že k takémuto faktickému spojeniu nikdy nedošlo. Poukázal na to, že takéto spojenie býva spravidla najčastejšie fyzické, prípadne v menšej miere funkčné, avšak spojením takýchto dvoch vecí, ich už ďalej možno považovať z hospodárskeho a právneho hľadiska za jednu a tú istú vec. Jednoducho povedané, následným odpojením, oddelením súčasti veci od veci hlavnej, hlavná vec by už ďalej neplnila svoj hospodársky účel. Príklad, ktorý uvádza navrhovateľ vo svojom odvolaní je celkom zjavne odlišná situácia. Aj keď motor môže byť samostatnou vecou v právnom zmysle, ale v prípade
jeho montáže do auta, už sa stáva súčasťou a bez neho by už ďalej auto nemohlo plniť svoj hospodársky účel a jeho demontážou by došlo k jeho znefunkčneniu. V prípade Domu kultúry a parkoviska je situácia odlišná, nakoľko dom kultúry by plnil svoj hospodársky účel bez ohľadu na to, či by parkovisko mal, alebo nie. Zdôraznil, že predmetné parkovisko, ako to vyplýva zo zápisnice o odovzdaní a prevzatí stavby závodného klubu S. E. H. zo dňa 30.04.1970, bolo vylúčené z projektovej dokumentácie s tým, že s jedná o charakter verejnej investície, ktorá musí byť zabezpečená MsNV. Rovnako v kolaudačnom rozhodnutí zo dňa 12.02.1979 sa konštatuje, že oproti projektovej dokumentácii neboli prevedené žiadne zmeny. Vzhľadom k týmto listinným dôkazom je zrejmé, že predmetné parkovisko sa nikdy nemalo stavať súčasne s domom kultúry, ani ako jeho súčasť, či príslušenstvo, ale práve naopak, malo slúžiť aj slúži celkovej vybavenosti sídliska pre potreby obyvateľov sídliska. Právny predchodca navrhovateľa teda nikdy uvedené parkovisko nestaval a ani nezabezpečoval finančné prostriedky na jeho výstavbu. Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní zaoberá platnou vyhláškou č. 532/2002 Z.z., podľa ktorej údajne už projektová dokumentácia musí v stavebnom konaní obsahovať výpočet potreby parkovacích plôch a miest pripomenul, že predmetná vyhláška nadobudla účinnosť až dňom 01.12.2002 a predmetný C. kultúry sa staval niekoľko desaťročí dozadu. Ďalej poukázal na to, že príslušenstvo vecí predstavuje z právneho hľadiska samostatnú vec vo vlastníctve vlastníka hlavnej veci, ktorá je ním však určená na trvalé užívanie spolu s hlavnou vecou, resp. hospodársky slúži hlavnej veci, pričom zákon zdôrazňuje práve vôľový prvok u vlastníka hlavnej veci. Je teda zrejmé, že príslušenstvo a hlavná vec musia mať spoločného vlastníka, pričom z predložených dôkazov vyplýva, že predmetné parkovisko nie je vo vlastníctve navrhovateľa a v minulosti nebolo ani vo vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľa. Vyslovil názor, že predmetné parkovisko nie je preto príslušenstvom Domu kultúry, ale aj v prípade, ak by sa chcel stotožniť s názorom navrhovateľa o tom, že parkovisko je príslušenstvo, potvrdzuje to len rozhodnutie súdu o tom, že takéto parkovisko by muselo byť súčasťou zmlúv, ktorými sa prevádzal dom kultúry. Ani v jednej kúpnej zmluve alebo znaleckom posudku pre prevode Domu kultúry nebola žiadna zmienka o parkovisku. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 09.11.2004 sp. zn. 22Cdo/2344/2004 a zo dňa 26.10.1999 sp. zn. 1414/1997 mal za to, že predmetné parkovisko je súčasťou pozemku, pričom tento pozemok je vo vlastníctve odporcu. Nemôže teda vôbec obstáť tvrdenie o tom, že by toto parkovisko mohlo byť príslušenstvom Domu kultúry. Vzhľadom na tieto skutočnosti bol toho názoru, že je jednoznačne vylúčené naplnenie pojmových znakov príslušenstva veci a súčasti veci tak, ako to uviedol navrhovateľ vo svojej žalobe, pričom z uvedených tvrdení, dôkazov a judikatúry je zrejmé, že vlastníkom predmetného parkoviska je odporca, teda Mesto H.. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 79,58 eur.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam navrhovateľa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné:
Súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila (§ 120 ods. 1 Obč. zák.). Stavba nie je súčasťou pozemku (§ 120 ods. 2 Obč. zák.). To platí i naopak; pozemok nie je súčasťou stavby, a to ani v prípade, že užívanie tohto pozemku je nevyhnutné pre prístup ku stavbe a k jej prevádzke. Pre existenciu a užívanie každej stavby je potrebný nejaký pozemok, či už upravený alebo neupravený. Napriek tomu, že platné právo oddeľuje vlastníctvo ku stavbe a pozemku i v prípade pozemku, na ktorom stavba stojí, tým skôr nie je možné za súčasť stavby vyhlásiť pozemok k nej priľahlý, i keď ( po úprave pozemku alebo i bez nej) je pre riadne užívanie stavby nevyhnutný. Skutočnosť, že pozemok bol upravený spôsobom, pre ktorý stavebné predpisy vyžadujú stavebné povolenie, je z hľadiska občianskeho práva pre kvalifikáciu výsledku stavebnej činnosti ako veci, resp. ako súčasti inej stavby nepodstatná.
Rozhodnutie v danej veci podľa názoru odvolacieho súdu, záviselo na tom, či predmetné parkovisko je samostatnou stavbou(resp. súčasť inej stavby), alebo len určitým spôsobom upraveným pozemkom. Pri stanovení hľadiska, kedy pôjde o samostatnú vec a kedy o súčasť pozemku, je treba vždy zvažovať,
či stavba môže byť samostatným predmetom práv a povinností, a to s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam veci.
Podľa § 9 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv pozemky sa v katastri členia na ornú pôdu, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady, trvalé trávnaté porasty, lesné pozemky, vodné plochy, zastavané plochy a nádvoria, ostatná plocha.
Podľa charakteru spôsobu využitia uvedeného v prílohe 2 k vyhl. č. 79/1996 Z.z. Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonáva katastrálny zákon, účinnej v rozhodnom čase, medzi pozemky zastavaná plocha a nádvorie pod bodom 13 je uvedený pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestné, miestne a účelové komunikácie a ich súčasti (cesty a miestne komunikácie, mosty, nadjazdy, tunely, pozemné dráhy, chodníky, nekryté parkoviská a pod.). Uvedené pojmy tak predstavujú určitú kvalitu pozemku, sú názvami pre druh pozemku (v danom prípade zastavaná plocha a nádvorie) a predstavujú určité stvárnenie či spracovanie (najmä stavebnou činnosťou) povrchu pozemku. Nemôžu teda byť súčasne pozemkom a súčasne stavbou v zmysle občianskoprávnom ako dve rozdielne veci, ktoré by mohli mať rozdielny právny režim či osud; nie je ich možné od pozemku oddeľovať. Nie je ani dobre predstaviteľné, že by niekto mohol previesť na iného parkovisko, chodník bez súčasného prevodu pozemku, na ktorom sa tieto „zariadenia“ bezprostredne nachádzajú. Preto v danej veci predmetné parkovisko je súčasťou pozemku vlastnícky patriacemu odporcovi a ako súčasť tohto pozemku potom nemôže byť súčasťou inej stavby (v danej veci Domu kultúry, ako to tvrdil navrhovateľ), lebo nie je možné, aby súčasť bola súčasne spoločná dvom veciam. Preto odvolacie námietky navrhovateľa nepovažoval odvolací súd z hľadiska vecnej správnosti napadnutého rozsudku za právne relevantné.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a §151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania spočívajúca v odmene za právne zastúpenie vychádzajúc z neurčitej hodnoty veci, za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 11.07.2012 - 58,69 eur + 1x režijný paušál 7,63 eur + 20% DPH 13,26 eur, spolu náhrada trov odvolacieho konania predstavuje sumu 79,58 eur (§ 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3, §18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom do 30.06.2013).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .