Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoE-173-2014.pdf
PDF · 101.92 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/173/2014
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: U. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, N., o vymoženie sumy 752,83 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č.k. 5Er/147/2004-47 zo dňa 16. februára 2012, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č.k. 5Er/147/2004-47 zo dňa 16. februára 2012 p o t v r d z u j e .
Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamieta.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, náhradu trov exekúcie v sume 79,75 eura do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 22 ods. 1 a 2, § 39 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov exekúcie súd prvého stupňa rozhodol podľa § 196, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a § 14 ods. 1, 2 a 3, § 15 ods. 1, § 22 a § 23 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“).
Súd prvého stupňa konštatoval, že uznesením č.k. 5Er/147/2004-21 zo dňa 19.07.2011 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zároveň zastavená, avšak na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Nitre zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Súd prvého stupňa uviedol, že je potrebné v tomto prípade posudzovať platnosť notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom a ktorá bola spísaná dňa 13.03.2004 ako osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou s tým, že táto notárska zápisnica bola spísaná na žiadosť Mgr. Tomáša Kušníra konajúceho na základe plnej moci udelenej v zmluve o úvere a to v mene povinnej osoby. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel súd prvého stupňa k záveru o neplatnosti takejto notárskej zápisnice ako právneho úkonu, nakoľko odporuje zákonu a zároveň zákon obchádza a preto na jej základe nie je možné ďalej viesť exekúciu. Podľa názoru súdu prvého stupňa v danom prípade reálne existuje rozpor v záujmoch povinného a v záujmoch Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý zastupoval povinnú pri spisovaní notárskej zápisnice, i keď ho povinná splnomocnila ešte v zmluve o úvere. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že samotné splnomocnenie neobsahuje špecifikáciu právneho záväzku, t.j. výšku pohľadávky a príslušenstva a taktiež je v notárskej zápisnici uvedená iba celková výška pohľadávky bez špecifikácie poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie
notárskej zápisnice. V prípade Mgr. Tomáša Kušníra ako splnomocnenca sa jedná o osobu známu iba oprávnenému a vybranú výlučne oprávneným bez možnosti ovplyvnenia tohto výberu povinným, pričom povinný s touto osobou ani neprišiel do kontaktu, je pre neho absolútne neznáma, čo znamená, že takáto osoba nemôže konať v jeho záujme, ale v záujme oprávneného. Záujmom splnomocnenca je konať v súlade s požiadavkami oprávneného a za toto konanie si vyúčtuje trovy právneho zastúpenia pri spísaní notárskej zápisnice a preto je v záujme splnomocnenca, aby došlo v každom prípade k spísaniu notárskej zápisnice, naopak záujmom povinného nie je dospieť až k jej spísaniu. Záujmy splnomocnenca a splnomocniteľa sú teda diametrálne odlišné a preto Mgr. Kušnír nie je spôsobilý zastupovať dlžníka pri spisovaní notárskej zápisnice a z toho dôvodu je tento právny úkon absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a nemôže slúžiť ako exekučný titul.
O náhrade trov exekúcie rozhodol súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 79,75 eura. Súd prvého stupňa priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie pozostávajúce z odmeny podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu vo výške 15,94 eura (odmena za dve začaté hodiny po 6,64 eura zvýšená o DPH podľa § 14 ods. 1, 2 vyhlášky), za prípravu podkladov na súpis hnuteľných vecí a súpis hnuteľných vecí 50 min., za upovedomenie o vykonaní súpisu hnuteľných vecí 20 min., a za spracovanie trov exekúcie 30 min., spolu 100 min., z paušálnej odmeny vo výške 11,94 eura (za získanie poverenia, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, každé ďalšie zisťovanie majetku povinného, t.j. odmena za tri úkony zvýšená o DPH, § 14 ods. 1, 3 a § 15 ods. 1 vyhlášky), z náhrady hotových výdavkov vo výške 47,92 eura (poštovné 12,69 eura a spotrebný materiál 2,11 eurá), § 22 vyhlášky z náhrady cestovného vo výške 33,12 eura a z náhrady za stratu času vo výške 3,95 eura, čo je spolu 79,75 eura.
O trovách konania rozhodol analogicky podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ktoré bolo zastavené.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti. Namietal, že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal,
že zástupca povinného žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Na podklade vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Následne v podaní doručenom súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012 okrem doplnenej právnej argumentácie k podanému odvolaniu žiadal, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. Druhá prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Povinná ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania viazaný dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a 2 OSP) a zistil, že odvolanie oprávneného je nedôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.
Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 01.06.2004, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 07.06.2004 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 14.06.2004 vydal súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, so sídlom exekútorského úradu P. Pázmaňa 49/3, Šaľa, poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. Ondreja Ďuriača, notára v Partizánskom č.k. N 1141/2004, NZ 21977/2004 zo dňa 13.03.2004. Súd prvého stupňa uznesením č.k. 5Er/147/2004-21 zo dňa 19.07.2011 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Zároveň súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi náhradu trov exekúcie vo výške 95,69 eura do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd uznesením č.k. 26CoE/227/2011-37 zo dňa 31.10.2011 toto uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne súd prvého stupňa vydal uznesenie č.k. 5Er/147/2004-47 zo dňa 16.02.2012, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 26CoE/45/2012-65 zo dňa 31.05.2012 potvrdené. Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Nitre však bolo zrušené na základe dovolania oprávneného rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/252/2012 zo dňa 28.04.2014 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Ako dôvod zrušenia dovolací súd uviedol odňatie možnosti konať pred súdom spočívajúce v nerozhodnutí o procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, preto sa ďalšími námietkami oprávneného ani nezaoberal.
Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že notárska zápisnica je ako exekučný titul uznaná predpismi procesného práva, t.j. jedná sa o procesno-právny inštitút, ktorý nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku, kde nedostatok zákonom stanovených formálnych náležitostí spôsobuje, že listina označená ako notárska zápisnica nie je verejnou listinou (u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený predpokladá podľa § 134 OSP) a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, čo je následne dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Podľa § 39 citovaného zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu sa správne v tomto prípade zaoberal podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou, ktorou je to, či splnomocnenie a uznanie dlhu za základe toho je platným právnym úkonom. Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia podmienok uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.
Povinná zmluvu o úvere vrátane splnomocnenia uzavrela dňa 18.11.2003, pričom splnomocnenie bolo súčasťou zmluvy o úvere aj s výberom konkrétneho advokáta, bez možnosti výberu povinnou. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva to, že povinná splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, pričom odvolaciemu súdu vzhľadom na množstvo obdobných prejednávaných vecí je zrejmé, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach a aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Z toho je možné usúdiť, že sa o pohľadávkach dozvedel práve od oprávneného a konal na jeho pokyn. Keďže sa v tomto prípade jednalo o osobu známu práve
oprávnenému, splnomocnenie, ktoré povinná udelila pri podpise zmluvy o úvere advokátovi konajúcemu v prospech oprávneného za účelom uznania dlhu, je pre existenciu rozporu záujmov neplatným právnym úkonom a uznanie dlhu je na základe takéhoto splnomocnenia (aj následne substitučného) taktiež absolútne neplatným právnym úkonom.
Okrem vyššie uvedeného v predmetnej exekučnej veci splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania ešte neexistoval, t.j. dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške. Taktiež splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám určil lehotu dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom.
Vo vzťahu k uvedeným záverom odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 374/2012 zo dňa 22.08.2013 s ktorého závermi uvedenými v tomto rozhodnutí sa plne stotožňuje.
V závere odvolací súd poznamenáva, že súd prvého stupňa bol povinný na zákonné prekážky výkonu exekúcie prihliadnuť tak, aby účastníkom konania svojím rozhodnutím neodňal možnosť konať pred súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v prípadoch, v ktorých Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd tak môže urobiť na návrh ale aj bez návrhu. Z uvedeného vyplýva aj nedôvodnosť námietky oprávneného týkajúcej sa toho, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Súd prvého stupňa preto správne na podklade vyššie uvedených skutočností podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, nakoľko notárska zápisnica nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného lebo pre neplatné splnomocnenie účastníka nie je verejnou listinou a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Ustanovenie § 109 ods. 1 OSP upravuje prípady, keď je súd povinný konanie prerušiť (obligatórne prerušenie konania). V konaní tak nepokračuje až do odpadnutia prekážky brániacej riadnemu pokračovaniu v konaní. Podľa písm. b) citovaného ustanovenia má súd povinnosť konanie prerušiť, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, a to ani ako otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ustanovení § 135 ods. 1 OSP. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje oprávnený, je povinný prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke), kde v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva potrebného pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné však povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať absolútne. Predpokladom tejto
povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.
Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis, t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že iba ak Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo svojom ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na neplatnosti splnomocnenia a následne aj notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Odvolací súd sa s uvedenou právnou argumentáciou stotožňuje a navyše poznamenáva, že predloženie vyššie citovanej prejudiciálnej otázky by okrem neprípustnosti prerušenia exekučného konania v tomto prípade ani nesúviselo s vecou vzhľadom na to, že súd prvého stupňa exekúciu zastavil z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere a následne na jeho základe samotné uznanie dlhu, ktoré boli podkladom pre vydanie exekučného titulu. Súd prvého stupňa tak rozhodoval podľa ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka (ktoré danú problematiku riešia) bez potreby aplikácie komunitárneho práva a smernice Rady č. 93/13/EHS.
Odvolací súd dospel na podklade uvedeného aj k záveru o neexistencii potreby predkladať citované otázky Súdnemu dvoru EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej judikatúry vie súd vyriešiť sám a odvolací súd stotožniac sa s jeho právnym názorom jeho rozhodnutie ako vo výroku vecne správne aj potvrdil. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodnutie o predbežnej otázke totiž nenahrádza rozhodnutie vo veci samej, jeho úlohou je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. S poukazom na to odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.