Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7P-96-2014.pdf
PDF · 74.2 KB
Case nature
Area
Subarea
7P/96/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Rimavská Sobota samosudkyňou Mgr. Alicou Žingorovou v právnej veci maloletého E. C., F.. XX. XX. XXXX, bytom u matky; zast. Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Rimavskej Sobote, ako kolíznym opatrovníkom; dieťa rodičov: matky - H. T., F.. XX. XX. XXXX, T. U.Ť., P. XXX a otca - E. C., F.. XX. XX. XXXX, T. U., X. E. XXX o návrhu navrhovateľky - matky na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti a určenie výživného takto
rozhodol:
Súd s c h v a ľ u j e rodičovskú dohodu. Dohoda znie:
Súd z v e r u j e mal. E. C., F.. XX. XX. XXXX do osobnej starostlivosti matky - navrhovateľky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok.
Otec - odporca sa z a v ä z u j e prispievať na výživu maloletého sumou vo výške 30 % zo sumy životného minima (v súčasnosti 27,13 €) na neplnoleté nezaopatrené dieťa, a to vždy do 20-teho dňa v mesiaci vopred do rúk navrhovateľky - matky, počnúc dňom 01. 08. 2014.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Navrhovateľka - matka podala na tunajší súd dňa 26. 06. 2014 návrh, ktorým sa domáhala zverenia maloletého E. do svojej výchovy a zo strany otca žiadala určiť minimálne výživné.
Z vyjadrenia otca súd zistil, že s podaným návrhom ako aj určením výživného v minimálnej výške súhlasí.
Kolízna opatrovníčka žiadala podanému návrhu vyhovieť a otca zaviazať platením minimálneho výživného.
Podľa ust. § 24 ods. 3 Zákona o rodine rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov. Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná.
Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, môže sa práva na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati domáhať na súde.
Podľa ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa ods. 2 citovaného zákona obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Podľa ods. 3 citovaného zákona, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.
Podľa ods. 4 citovaného zákona pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Podľa ods. 5 citovaného zákona výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa ust. § 65 ods. 1 Zákona o rodine, ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného.
Podľa ods. 2 citovaného zákona súd postupuje rovnako aj v prípade, ak rodičia spolu žijú, ale jeden z nich svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu dobrovoľne neplní.
Podľa ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Podľa ods. 2 citovaného zákona výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Súd vychádzal pri schvaľovaní výšky výživného z ust. § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 o životnom minime. V zmysle § 5 citovaného zákona sa sumy uvedené v § 2 upravia vždy k 01. 07. bežného kalendárneho roka. Od 01. 07. 2013 zákonná minimálna výška výživného predstavuje čiastku 27,13 € mesačne na jedno dieťa.
Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania a s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia súd maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti matky, pričom výživné zo strany otca určil v zákonnej minimálnej výške.
Súd o trovách konania rozhodol analogicky podľa ust. § 146 ods. 1 písm. a/ OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Banskej Bystrici cestou podpísaného súdu písomne v dvoch vyhotoveniach, pričom v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.