Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-289-2013.pdf
PDF · 90.36 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/289/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra, zo dňa 23. júla 2013 č. k. 25C/72/2013-42, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 23. 07. 2013 č. k. 25C/72/2013-42 zamietol návrh žalobcu ohľadom ním uplatnenej náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 550 eur, pričom vec právne posúdil s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom do 31. 12. 2012 ako aj v znení účinnom od 01. 01. 2013), § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 až 3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2 písm. c/, d/ a i/, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Návrh považoval za nedôvodný, pretože poverenie k vykonaniu exekúcie v danej veci bolo vydané 27 dní od opravy návrhu a 237 od podania návrhu. Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijakým spôsobom preukázaná, pričom samotné tvrdenie o výške škody obsiahnuté v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode. Účastníkom konania nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote nijako nevznikol stav právnej neistoty. Ohľadom namietaného prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie a nerozhodoval o tejto skutočnosti Ústavný súd SR, resp. Európsky súd pre ľudské práva. Rozhodovaciu činnosť súdov nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, pričom nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Takisto nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalobca navrhoval na preukázanie výšky škody predloženie znaleckého posudku, resp. znalecké dokazovanie alebo postup podľa § 136 OSP. Súd prvého stupňa uviedol, že znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania a z tohto dôvodu návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne zamietol, a to aj s poukazom na ďalšie dôvody zamietnutia návrhu. Súdny exekútor vymohol pohľadávku celkovo v sume 20 eur zo sumy 8.809,62 eura z pôvodnej pohľadávky 1.310,46 eura. Pri vznesenej námietke premlčania žalovaným prvostupňový súd nepovažoval uplatnený nárok za premlčaný pre neuplynutie trojročnej premlčacej doby. Záverom súd prvého stupňa uviedol, že všetky konštatované skutočnosti ako zanedbateľná dĺžka nedodržania lehoty, nepravdivé údaje navrhovateľa o dĺžke nedodržania lehoty, zánik zákonnej lehoty v priebehu konania, reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, účelový prístup oprávneného, chýbajúca príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, exekučný titul v rozpore so zákonom viedli súd k zamietnutiu návrhu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech náhradu trov konania nepriznal, pretože žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 23. 07. 2013 sp. zn. 25C/72/2013 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2013 Z. z., pričom došlo de iure a de facto k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Nedôvodnosť nároku žalobcu nie je možné odôvodniť nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej uviedol, že súd s poukazom len na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie, tým, že znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jednej zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy náležite vo veci konajú, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý prvostupňový rozsudok procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP, dospejúc pritom k záveru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.). Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.). Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.). Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným právnym predpisom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby bola škoda spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP vyplýva, že 15-dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a nie aj na rozhodnutie súdu o zamietnutí takejto žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o podanom návrhu žalobcu na zaplatenie ním uplatnenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v intenciách ust. § 120 ods. 1, 3 a 4 OSP zistil vo veci skutkový stav, ktorý pri dodržaní zásady hodnotenia dôkazov, tak ako je zakotvená v ust. § 132 OSP (hodnotenie dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti) aj následne správne posúdil podľa príslušných ustanovení hmotnoprávnych predpisov. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 23. 07. 2013 č. k. 25C/72/2013-42 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil a v ďalšom odvolací súd odkazuje na obsah a rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje (§ 219 ods. 2 OSP). Odvolací súd s poukazom na uvedené poznamenáva, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, t. j. že by k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci vôbec došlo. Súd začlenený do všeobecného systému súdnictva (okresný súd aj krajský súd) nemá oprávnenie konštatovať existenciu prieťahov v konaní, čo je aj daný prípad, pretože žiadny prieťah vecne kompetentným súdom konštatovaný nebol. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa aj v zmysle konštantnej judikatúry ÚS SR automaticky nepovažuje za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Pri viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) je potrebné uviesť, že odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné v tej časti, v ktorej žalobca namietal postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože takýto dôvod v odvolaní špecifikovaný nebol a odvolací súd ho ani nezistil. Taktiež ani samotné nevykonanie dôkazu (dôkazov) v intenciách podaného návrhu žalobcu nezakladá postup odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom. Čo sa týka ďalšej námietky žalobcu, že súd prvého stupňa nevykonal znalecké dokazovanie, v tejto súvislosti odvolací súd sa plne stotožňuje so súdom prvého stupňa, že v danom prípade nebolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, keď dospel k záveru, že navrhovateľke nevznikla škoda, a preto takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné. Tvrdenie žalobcu o nesprávnej aplikácii znenia ust. § 9 ods. 2 zák. č. 517/2003 Z. z. je nesprávne, pretože prvostupňový súd odcitoval znenie ust. § 9 ods. 2 cit. zák., účinné ku dňu 31. 12. 2012 a iba ako výkladové pravidlo uviedol znenie tohto zákonného ustanovenia, účinné od 01. 01. 2013. K avizovanému stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že činnosťou exekučného súdu spočívajúcou vo vyzývaní súdneho exekútora na predloženie príslušných podkladov potrebných k rozhodnutiu na vydanie poverenia, dochádzalo vlastne k odstráneniu právnej neistoty. Vzhľadom k tomu, že exekučný súd nepochybil pri rozhodovaní o vydaní poverenia k vykonaniu exekúcie na základe žiadosti súdneho exekútora, nie je možné ani následne konštatovať existenciu akéhosi nesprávneho úradného postupu, od ktorého žalobca odôvodňuje ním uplatnené nároky. Čo sa týka samotných úvah žalobcu smerujúcim k dĺžke súdnej lehoty a jej vplyvom na rozhodnutie súdu, je potrebné uviesť, že prvostupňový súd pri rozhodovaní danej veci správne aplikoval platné právo, pričom rozhodol vecne správne (§ 219 ods. 1 OSP) a zároveň aj v súlade s platnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, zachovajúc právo účastníkov konania na spravodlivý a v primeranom čase realizovaný súdny proces. Taktiež aj ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú bez právneho významu, keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú. S prihliadnutím na tieto dôvody, odvolací súd o podanom odvolaní žalobcu, ako o nedôvodnom rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že v tomto konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.