Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/287/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra, zo dňa 2. júla 2013 č. k. -50, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 02. 07. 2013 č. k. -50 zamietol návrh žalobcu ohľadom ním uplatnenej náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 330 eur, pričom vec právne posúdil s poukazom na ust. , , (v znení účinnom do 31. 12. 2012 ako aj v znení účinnom od 01. 01. 2013), , , až 3 a , , , , a , , Návrh považoval za nedôvodný, pretože poverenie k vykonaniu exekúcie v danej veci bolo vydané 54 dní od doručenia návrhu. Súd prvého stupňa uviedol, že prekročenie lehoty o 39 dní je doba, ktorá je v rámci súdneho konania časovo zanedbateľná. Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijakým spôsobom preukázaná, pričom samotné tvrdenie o výške škody obsiahnuté v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode. Účastníkom konania nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote nijako nevznikol stav právnej neistoty. Ohľadom namietaného prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie a nerozhodoval o tejto skutočnosti Ústavný súd SR, resp. Európsky súd pre ľudské práva. Rozhodovaciu činnosť súdov nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, pričom nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Takisto nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že dokazovaním nebolo možné zistiť, kedy sa žalobca (oprávnený) dozvedel o nevydaní poverenia v 15 dňovej lehote. Od uplynutia 15 dňovej lehoty (dňa 29. 11. 2008) po podaní návrhu na vydanie poverenia dňa 14. 11. 2008 po uplatnení si náhrady škody priamo u žalovaného dňa 23. 04. 2012 uplynula trojročná doba. Doručenie upovedomenia o začatí exekúcie nemožno považovať za dobu, od kedy sa žalobca dozvedel o škode. Súd prvého stupňa konštatoval, že v prípade, ak žalobca nepreukáže opak, vychádza sa z toho, že premlčanie začalo plynúť prvý deň po ubehnutí 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia od podania návrhu, pričom žalobca túto písomne doručenú námietku premlčania nevyvrátil. Súd mal za to, že návrh je premlčaný. Záverom súd prvého stupňa uviedol, že všetky konštatované skutočnosti ako zanedbateľná dĺžka nedodržania lehoty, nepravdivé údaje navrhovateľa o dĺžke nedodržania lehoty, zánik zákonnej lehoty v priebehu konania,

reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, účelový prístup oprávneného, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, exekučný titul v rozpore so zákonom viedli súd k zamietnutiu návrhu. O trovách konania rozhodol podľa tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech náhradu trov konania nepriznal, pretože žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav tým, že nevykonal navrhnuté dôkazy. Zároveň mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. , ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po založení zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. v znení účinnom pred prijatím a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. v znení Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Poukázal na to, že súd nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd s poukazom len na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov rozhodnutia všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Súd taktiež nemôže polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Žalobca nesúhlasil s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania. Ako zásadný súd vyhodnotil moment, kedy sa poškodený dozvedal o škode, pričom pod pojem škody nepriradil reálny význam a nespojil ho s konkrétnou škodou, ktorú si uplatnil. V súvislosti s premlčacou dobou poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Zdôraznil, že žalobou si uplatnil právo na úhradu majetkovej škody a právo na úhradu nemajetkovej ujmy, pričom súd prvého stupňa jednotlivé práva pri posudzovaní premlčania vôbec nerozlišoval. Dodal, že o majetkovej škode spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím sa dozvedel vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť jej výšku v peniazoch. Zdôraznil, že o škode sa nemohol dozvedieť v deň spísania podania, v ktorom poukázal na prieťahy, pretože ešte neboli uzatvorené všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik a rozsah škody. Škodu nebolo možné vyčísliť ani odhadom, pretože nebolo možné objektívne stanoviť, kedy súd vydá rozhodnutie, ktorým nesprávny úradný postup ukončí. Moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy sa dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy mu už v súvislosti s nesprávnym úradným postupom nemohla vzniknúť nemajetková škoda. Práva prestali byť porušované až vtedy, keď sa dozvedel o vydaní rozhodnutia, pretože tým došlo zároveň k ukončeniu nesprávneho úradného postupu. V zmysle ust. ZoZŠ vyplýva, že počiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej ujme určuje samotný súd konštatujúci v rozsudku samotné porušenie práva a až v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom k ujme spôsobenej nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch. Podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody na súde je predbežné prerokovanie nároku, počas ktorého premlčacie doby neplynú, a to od podania

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku až do jeho skončenia. S poukazom na ust. mal za to, že je nesporné, že ak došlo zo strany orgánu štátu k nesprávnemu úradnému postupu je poškodená osoba povinná najskôr uplatniť svoj nárok na náhradu škody písomnou žiadosťou voči zodpovednostnému orgánu (čo žalobca aj učinil) a v súlade s bude potom premlčacia lehota plynúť až počnúc dňom uplatnenia tohto práva voči zodpovednému orgánu. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnutý prvostupňový rozsudok procesným postupom podľa a , dospejúc pritom k záveru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „“), ktorý na danú vec dopadá, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť ( ). Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda ( ). Podľa uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení ( ). Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny základných práv a slobôd () je osobitným právnym predpisom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby bola škoda spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ( a ) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (). Zároveň je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP vyplýva, že 15-dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a nie aj na rozhodnutie súdu o zamietnutí takejto žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. , Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o podanom návrhu žalobcu na zaplatenie ním uplatnenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v intenciách ust. , a zistil vo veci skutkový stav, ktorý pri dodržaní zásady hodnotenia dôkazov, tak ako je zakotvená v ust. (hodnotenie dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti) aj následne správne posúdil podľa príslušných ustanovení hmotnoprávnych predpisov. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 23. 07. 2013 č. k. -42 ako vecne správny podľa potvrdil a v ďalšom odvolací súd odkazuje na obsah a rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje ( ). Odvolací súd na margo správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa poznamenáva, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, t. j. že by k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci vôbec došlo. Súd začlenený do všeobecného systému súdnictva (okresný súd aj krajský súd) nemá oprávnenie konštatovať existenciu prieťahov v konaní, čo je aj daný prípad, pretože žiadny prieťah vecne kompetentným súdom konštatovaný nebol. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa aj v zmysle konštantnej judikatúry ÚS SR automaticky nepovažuje za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Pri viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania ( ) je potrebné uviesť, že odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné v tej časti, v ktorej žalobca namietal postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože takýto dôvod v odvolaní špecifikovaný nebol a odvolací súd ho ani nezistil. Taktiež ani samotné nevykonanie dôkazu (dôkazov) v intenciách podaného návrhu žalobcu nezakladá postup odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom. Tvrdenie žalobcu o nesprávnej aplikácii znenia ust. je nesprávne, pretože prvostupňový súd odcitoval znenie ust. cit. zák., účinné ku dňu 31. 12. 2012 a iba ako výkladové pravidlo uviedol znenie tohto zákonného ustanovenia, účinné od 01. 01. 2013. K avizovanému stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že činnosťou exekučného súdu spočívajúcou vo vyzývaní súdneho exekútora na predloženie príslušných podkladov potrebných k rozhodnutiu na vydanie poverenia, dochádzalo vlastne k odstráneniu právnej neistoty. Vzhľadom k tomu, že exekučný súd nepochybil pri rozhodovaní o vydaní poverenia k vykonaniu exekúcie na základe žiadosti súdneho exekútora, nie je možné ani následne konštatovať existenciu akéhosi nesprávneho úradného postupu, od ktorého žalobca odôvodňuje ním uplatnené nároky. Čo sa týka samotných úvah žalobcu smerujúcim k dĺžke súdnej lehoty a jej vplyvom na rozhodnutie súdu, je potrebné uviesť, že prvostupňový súd pri rozhodovaní danej veci správne aplikoval platné právo, pričom

rozhodol vecne správne ( ) a zároveň aj v súlade s platnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, zachovajúc právo účastníkov konania na spravodlivý a v primeranom čase realizovaný súdny proces. Pokiaľ ide o premlčanie uplatneného nároku žalobcu, odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že tento nárok je skutočne premlčaný, a to v dôsledku uplynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. S poukazom na to, že žalobca nijako nevyvrátil to, kedy sa dozvedel o vzniku škody, má odvolací súd za to, že premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po uplynutí 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia. Odvolací súd v tomto smere dospel k zhodnému právnemu názoru ako súd prvého stupňa. S prihliadnutím na tieto dôvody, odvolací súd o podanom odvolaní žalobcu, ako o nedôvodnom rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a s tým, že v tomto konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.