Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/141/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: H. J., nar. X. U. XXXX, bytom I., Z. X, zast. advokátkou: H. R., I., S. X, proti odporkyni: G. J., nar. X. P. XXXX, bytom I., W. XX, zast. advokátkou: JUDr. Adriena Vysudilová, Trnava, Paulínska 15/A, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. februára 2013 č. k. - 150 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov (ako bývalých manželov, ďalej len „BSM“) tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 18.297,34 eur „titulom vyporiadania členského podielu navrhovateľa k bytu č. XX na X.p. v bytovom dome súp. č. XXXX, postavenom na parcele č. XXXX/X a podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 6644/462887 v kat. úz. I., obec I., na ulici W. XX v I.“ a to do 90 dní; II. obom účastníkom uložil povinnosť zaplatiť na bližšie neoznačený účet súdu a/ spoločne a nerozdielne súdny poplatok „z návrhu“ (?) v sume 1.097,50 eur a b/ každému z nich „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania štátu v sume 10,75 eur, v oboch prípadoch do 3 dní a napokon III. vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 3 a § 150 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom závermi o zániku BSM rozvodom manželstva účastníkov 6. decembra 2005, nespornosťou, že do BSM nepatrí osobné motorové vozidlo DEWO (správne „Daewoo“ - pozn. odvolacieho súdu) MATIZ (nadobudnuté odporkyňou potom, čo účastníci prestali spoločne hospodáriť) a naopak potrebou uzavretia, že do BSM patrí hodnota členského podielu k vyššie označenému družstevnému bytu (ktorý bol pridelený v minulosti práve navrhovateľovi ako stabilizačný), kde bolo treba vychádzať z hodnoty bytu stanovenej znalcom a odporkyni uložiť povinnosť na výplatu polovice zo sumy 36.594,68 eur a pri tomto nezohľadniť ako požiadavky odporkyne na zohľadnenie faktorov platenia len ňou výdavkov spojených s užívaním bytu aj pôžičiek navrhovateľa, tak aj požiadavku navrhovateľa na tzv. kontrolné znalecké dokazovanie (keďže tvrdenia odporkyne neboli podľa súdu prvého stupňa preukázané a naopak návrh navrhovateľa pre nedostatok podstatnej odchýlky sumy určenej znaleckým posudkom na jeho výplatu od sumy ním požadovanej od odporkyne nezodpovedal kritériu hospodárnosti). Určenie dlhšej než zákonnej (3-dňovej - pozn. odvolacieho súdu) lehoty plnenia odôvodnil len vecne potrebou obstarania si odporkyňou prostriedkov na výplatu navrhovateľa; rozhodnutie o poplatkovej povinnosti právne ust. § 2 ods. 1 písm. c/ zákona (správne tiež „SNR“) č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a vecne len všeobecne zmienkou o hodnote vyporiadaného BSM; rozhodnutie o trovách konania štátu právne len paušálnym odkazom na ust. § 148 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne trovami štátu na znalečnom a úspechom účastníkov každého v polovici (?) a rozhodnutie o trovách konania účastníkov napokon právne rovnako len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne i tu polovičným úspechom každého z účastníkov.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len odporkyňa, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla jednak odňatie jej možnosti konať pred súdom (tým, že bola ignorovaná jej žiadosť o odročenie pojednávania, odôvodnená riadne doloženou pracovnou neschopnosťou), okrem toho však súd prvého stupňa podľa nej pochybil i právne nezohľadnením podielu oboch bývalých manželov o udržanie spoločného majetku, resp. konštatovaním nedostatku povinnosti navrhovateľa na niektoré platby za byt v čase, v ktorom tento fyzicky neužíval (kde nepochybne vyššia miera pričinenia preferuje odporkyňu), bez ďalšieho došlo k zmiešaniu hodnoty vlastníctva družstevného bytu a (len) hodnoty členského podielu a napokon prikrátkou je i lehota na plnenie (keďže odporkyňa si z príjmu predavačky v Tescu nie je schopná zabezpečiť úver, v byte žijú aj deti navrhovateľa a jeho vnuk a namieste je tak povolenie splátok).

Navrhovateľ navrhol naopak napadnutý rozsudok potvrdiť, majúc najmä za to, že nepodieľanie sa ním na úhradách spojených s užívaním bytu (počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody) nie je dôvodom určenia iného než zákonom predpokladaného pomeru na vyporiadaní BSM a ani námietka nesprávnym určením hodnoty členského podielu nie je dôvodná, keďže v tomto prípade bola cena určená v súlade so závermi jedného z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci (poukaz na rozsudok NS SR vo veci jeho sp. zn. ). Posúdenie veci súdom prvého stupňa je preto podľa neho správnym, ako aj určenie lehoty na plnenie, ktorá mu má zabezpečiť prostriedky na bývanie, keďže to on vyriešené nemá.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ a d/ O. s. p. celú vec, pretože rozsah prieskumu podľa odvolacieho návrhu odporkyne i s prihliadnutím k relevantným ustáleným záverom rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) vo veciach vyporiadania BSM bol spôsobilý zvrátiť celý výsledok konania na súde prvého stupňa (majúceho byť skončeného napadnutým rozsudkom), navyše tu šlo o prípad, v ktorom prinajmenšom podľa časti záverov súdnej praxe spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplýva z právneho predpisu a (do tretice) na rozhodnutí vo veci samej boli závislými všetky ostatné čiastkové výroky rozsudku a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keď tu na jednej strane síce šlo o vec samu, na strane druhej však zároveň o neexistenciu žiadneho zo zákonom predpokladaných dôvodov prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, pretože tu navzdory možnosti akceptovania nanajvýš odvolacej argumentácie odporkyne pre nesprávne (neúplné) posúdenie veci súdom prvého stupňa po právnej stránke (i to však z iných, než odvolaním uvádzaných dôvodov) nebol zistený celkom dostatočne skutkový stav.

Podľa § 143 O. z. (v tomto prípade inak ustanovenia citovaného už súdom prvého stupňa) v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Podľa § 118 ods. 1 O. z. potom predmetom občianskoprávnych vzťahov (čiže tiež predmetom vlastníckeho práva a i jednej z jeho foriem v podobe práva bezpodielového spoluvlastníctva manželov, resp. už len bývalého takéhoto práva majúceho sa po jeho zániku vyporiadať - pozn. odvolacieho súdu) sú veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty.

Takouto úpravou sa súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní neriadil celkom dôsledne. Ak by platil opak, dosť ťažko by mu mohlo uniknúť jednak to, že osobné motorové vozidlo nemajúce podľa neho patriť do BSM by režim výlučného vlastníctva odporkyne mohlo zdieľať len v prípade preukázaného nadobudnutia takejto veci výlučne za prostriedky patriace odporkyni (ktorá podmienka však podľa ustálených záverov rozhodovacej praxe súdov vo veciach vyporiadania BSM nemôže byť splnenou v prípade obstarania veci za príjmy i len jedného z manželov z výkonu zamestnania), pričom preukazovať toto (ako výnimku z pravidla, že inak všetky veci nadobudnuté manželmi počas trvania manželstva do BSM patria) je povinný účastník tvrdiaci výnimku (tu odporkyňa); okrem toho ale i to, že rozsudok založený na úvahe o nadobudnutí účastníkmi počas manželstva trvajúceho od 1. decembra 1984 do 6. decembra 2005 (za viac než 21 rokov) len členského podielu k bytu a inak už žiadnej (ani hnuteľnej) veci vykazuje znaky rozhodnutia, ktoré (bez ďalšieho) pri najlepšej vôli odvolacieho súdu nemôže obstáť.

Pri nedostatku viazanosti súdu v konaní o vyporiadanie BSM návrhom (nielen čo do návrhu na spôsob vyporiadania, ale i čo do prvotného vymedzenia súboru vecí a ďalších hodnôt majetkovej povahy majúcich tvoriť predmet vyporiadania) tak napadnutým rozsudkom zjavne nebolo rozhodnuté o celej veci, pričom rozsah takého nevyporiadania odvolací súd nemohol určiť pre nevykonanie už súdom prvého stupňa dostatočne sústredeného dokazovania najmä výsluchmi oboch účastníkov (na to, čo všetko v skutočnosti počas trvania ich manželstva bolo nadobudnuté ktorýmkoľvek z nich - s výnimkami podľa § 143 O. z., aký bol osud takých vecí a či ku dňu zániku BSM, resp. k času rozhodovania súdu naozaj neexistovala žiadna z vecí, u ktorých nenadobudnutie absolútne žiadnej sa nejaví uveriteľným).

Ak totiž treba s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou predpokladať, že účastníci počas trvania manželstva museli nadobudnúť (odhliadnuc od pretrvávajúcej spornosti týkajúcej sa odporkyňou obstaraného motorového vozidla) prinajmenšom veci tvoriace zariadenie bytu (i podľa obsahu odvolania odporkyne majúceho byť obývaného touto, spoločnými deťmi účastníkov a tiež ich vnukom bez naznačenia čímkoľvek, žeby v tomto prípade malo ísť o tzv. holobyt), sud prvého stupňa sa s týmto aspektom problému žiadnym spôsobom nevyporiadal (najmä nie tak, žeby ponúkol úvahy a dôkazy na ne, že tu buď došlo ešte pred časom vyporiadania k zániku všetkých takýchto vecí a k následnej možnosti zohľadnenia - v rámci tzv. širšieho vyporiadania - len ich hodnoty a majetkového prospechu vzniknutého ich užívaním, resp. aj realizáciou tej-ktorej veci tým-ktorým účastníkom, alebo k parciálnej dohode o vyporiadaní v časti takýchto vecí - čomu by však logicky musel predchádzať rozbor, či takéto čiastočné vyporiadanie BSM dohodou je možným).

Vyporiadanie BSM súdom na návrh podaný v zákonom ustanovenej lehote jedným z bývalých manželov je totiž jedným z troch spôsobov vyporiadania predpokladaných Občianskym zákonníkom (1. vyporiadanie dohodou, 2. vyporiadanie rozhodnutím súdu a 3. nástup vyporiadania zo zákona - ktorý tretí spôsob je však závislým nielen na neexistencii včas, teda v lehote troch rokov od zániku BSM uzavretej dohody, ale i na neexistencii rozhodnutia súdu o vyporiadaní, u ktorého síce nie je rozhodujúcim časový odstup rozhodnutia od zániku BSM, súd však môže vyporiadať BSM len na návrh niektorého z bývalých bezpodielových spoluvlastníkov podaný mu v lehote slúžiacej bývalým manželom na uzavretie prípadnej platnej dohody o vyporiadaní, teda len v konaní iniciovanom najneskôr do troch rokov od zániku BSM) a príslušná zákonná úprava ustanovuje okrem iného i kritériá striktne záväzné len pre vyporiadanie týmto spôsobom (tu por. najmä ust. § 150 O. z. citované už súdom prvého stupňa, podľa ktorého najmä podiely oboch bývalých manželov sú rovnaké a všetky ústupky od tohto pravidla musia byť náležite odôvodnené a mať aj podklad v riadnych a preskúmateľnými hľadiskami podopretých úvahách súdu). Tým sa práve vyporiadanie BSM súdom líši od oboch ostatných zákonom ustanovených spôsobov vyporiadania, nakoľko v prípade dohody sa na spôsob vyporiadania nekladú prakticky žiadne podmienky a dohoda o vyporiadaní tak v sebe môže zahŕňať i vzdanie sa niektorým z manželov určitých či dokonca aj všetkých vecí alebo práv, resp. majetkových hodnôt v prospech druhého manžela i bez poskytnutia primeraného finančného vyrovnania a naopak vyporiadanie zo zákona nemusí rešpektovať hľadisko rovnosti podielov už len z dôvodu možnosti zjavného nepomeru hodnoty hnuteľných vecí ponechaných si jednotlivými manželmi pre výlučnú potrebu svoju či svojej neskoršej domácnosti alebo rodiny a nimi po zániku BSM takto užívaných. Nemôže preto byť žiadnej pochybnosti o tom, že aj v prejednávanej veci takto vznikla (hoc aj účastníkmi i súdom prvého stupňa zastieraná) otázka možnosti kombinácie prvých dvoch zákonom predpokladaných spôsobov vyporiadania (konkrétne teda otázka prípustnosti čiastočného vyporiadania časti majetku patriaceho do BSM dohodou a následného vyporiadania len tzv. zvyškového sporného majetku rozhodnutím súdu) a to bez toho, aby na takúto otázku súd prvého stupňa poskytol odpoveď (akúkoľvek).

Pritom bolo zjavné, že spôsob rozhodnutia napadnutým rozsudkom predurčoval skôr záver o zodpovedaní si príslušnej otázky súdom prvého stupňa spôsobom odchyľujúcim sa od prevažujúcich záverov doterajšej právnej teórie i súdnej praxe, okrem toho tu však bola i ďalšia z vyššie naznačeného problému plynúca otázka podkladov nevyhnutných pre požadované súdne rozhodnutie (o vyporiadaní).

Vo vzťahu k prvej z uvedených otázok ani v prejednávanej veci nie je dôvod ustupovať od tých prevažujúcich záverov právnej teórie i súdnej praxe, podľa ktorých existencia platnej dohody o vyporiadaní BSM bráni vyhoveniu návrhu na vyporiadanie súdnym rozhodnutím a teda ako platná dohoda o vyporiadaní BSM, tak i prípadné súdne rozhodnutie takú dohodu nahrádzajúce sa musí týkať všetkého majetku tvoriaceho bezpodielové spoluvlastníctvo, ktorý existoval v čase zániku tohto spoluvlastníctva (tu por. najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci jeho sp. zn. a tiež

obsah komentára k ustanoveniu § 149 O. z., Eurounion Bratislava, I. diel, str. 231 - 232). Uvedené závery totiž najmä zodpovedajú konštrukcii aj logike rozhodnej právnej úpravy, podľa ktorej vyporiadanie súdom nastupuje (a je aj možné) až v prípade nedostatku dohody (a samozrejme za podmienky včasného podania návrhu na vyporiadanie niektorým z manželov a nedostatku akejkoľvek prekážky brániacej ukončeniu takto začatého konania) a pre takúto postupnosť zákonom ustanovených spôsobov vyporiadania by ich kombinovanie nemalo prichádzať do úvahy (inak rovnako ako v prípade nástupu vyporiadania zo zákona podľa § 149 ods. 4 O. z. až po odpadnutí oboch skorších možností vyporiadania, teda až po márnom uplynutí lehoty na uzavretie dohody aj podanie návrhu na vyporiadanie súdom) a ani niektoré zatiaľ skôr ojedinelé názory preferujúce hľadisko zmluvnej voľnosti (a kombináciu vyporiadania dohodou i rozhodnutím súdu tak pripúšťajúce) nepopierajú, že vyporiadanie súdom (v takomto prípade konečné vyporiadanie nadväzujúce na dohodu „pokrývajúcu“ len časť masy BSM) musí vždy vychádzať zo zásad uvedených v § 150 O. z. Odhliadajúc však od toho, že súd prvého stupňa svoj len faktický príklon k novátorskej časti názorového spektra na vyššie položenú otázku neodôvodnil, logickým dôsledkom potreby založenia každého vyporiadania BSM súdom na zásadách upravených v zákone je (a to bez ohľadu na zvolený prístup k vyporiadaniu) bezpodmienečná potreba vedomosti súdu o celej tzv. mase BSM (v prípade názoru o nemožnosti platnej dohody o vyporiadaní len časti BSM z dôvodu potreby náležitého vyporiadania BSM ako celku súdom bez ohľadu na obsah dohody považovanej v takom prípade za neplatnú a naopak v prípade opačného názoru o možnosti takejto dohody z dôvodu potreby zohľadnenia pri konečnom vyporiadaní i rozsahu majetku nadobudnutého jednotlivými účastníkmi podľa dohody - aby tak vyporiadanie ako celok - tu rozumej konečné vyporiadanie súdom mohlo nastoliť stav súladu so zásadami vyporiadania ustanovenými v § 150 O. z.).

Tým však bol založený odvolací dôvod i dôvod zrušenia rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia a odvolaciemu súdu tak neostalo iné, než rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku tohto jeho uznesenia.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, bez ďalšieho meškania doplniť v naznačenom smere dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania, samozrejme s povinnosťou odôvodnenia nového rozsudku v súlade s požiadavkami naň kladenými ustanoveniami § 157 ods. 2 a 3 O. s. p.

Záverom odvolací sud považuje za potrebné poznamenať ešte toto :

Spôsob vyporiadania BSM predpokladaný napadnutým rozsudkom logicky nemohol rešpektovať (pre nevyporiadanie ničoho iného, než hodnoty členského podielu) ani tú zásadu rozhodovania v takýchto konaniach, ktorou je to, že primárne sa majú medzi bývalých spoluvlastníkov rozdeliť nimi nadobudnuté veci - tak, aby povinnosť na finančné vyrovnanie tu nemusela byť podľa možnosti vôbec alebo táto bola čo najnižšia. Z rozhodnutia napadnutým rozsudkom navyše nemožno vyvodiť, žeby tu akákoľvek pozornosť bola venovaná otázke solventnosti účastníkov, hoci táto môže mať i so zreteľom k potrebe čo najskoršieho uzavretia aj po majetkovej stránke pre oboch bývalých manželov už osobne uzavretej kapitoly rovnako nespochybniteľný význam. Osobitne k špecifickej námietke odporkyne, týkajúcej sa povolenia splátok, pritom platí, že bezpodielový spoluvlastník uspokojujúci svoju bytovú potrebu práve bytom získaným za trvania manželstva a na základe neskorších rozhodnutí, resp. iných právnych skutočností majúcim byť nadobudnutým do jeho výlučného vlastníctva (ktorý status v tejto veci prislúchal odporkyni) nemôže, pokiaľ to nemožno od ustupujúceho bezpodielového spoluvlastníka (akým bol v tejto veci navrhovateľ) spravodlivo žiadať, z vyporiadania profitovať ešte i tým, že mu povinnosť na výplatu ustupujúceho spoluvlastníka bude rozložená na dlhšie obdobie. Záujem na korektnom načrtnutí kontúr toho, kedy by od ustupujúceho spoluvlastníka rozloženie výplatovej povinnosti na splátky nemalo byť poskytovaním neprimeranej výhody druhej strane vzťahu, pritom rozhodne velí byť opatrnejším, čo podľa názoru tunajšieho súdu môže znamenať len to, že poskytnutie výhody splátok na zaplatenie finančného vyrovnania z vyporiadania BSM slúžiaceho ako náhrada za vzdanie sa bytu či domu v minulosti uspokojujúceho bytovú potrebu oboch manželov zásadne prichádza do úvahy len vtedy, ak ustupujúci bezpodielový spoluvlastník má svoju bytovú potrebu vyriešenú inak a to za podmienky istej trvalosti, resp. garantovanosti takéhoto riešenia.

Tým bola podľa názoru odvolacieho súdu daná predbežná nemožnosť akceptovania príslušnej odvolacej námietky odporkyne.

To naopak neplatilo v prípade námietky sformulovanej (odvolaním) ako nutnosť rozlišovania medzi cenami bytov a hodnotami členských podielov k družstevným bytom, kde síce argumentácii z odvolania chýbalo (vyjmúc len všeobecné a inak v tejto veci nerozporované tvrdenie o tom, že záujemcovia o byty vždy preferujú vlastníctvo) uvedenie toho, aký mal byť v rozhodnom období finančne vyjadriteľný rozdiel medzi odplatami za prevod členských práv a povinností na jednej a cenami bytov na druhej strane; na druhej strane však ani znalecký posudok sa s takouto otázkou nevyporiadal a popri tom tu bol aj iný (súdom prvého stupňa ale zjavne nepovšimnutý) dôvod pochybností o správnom určení ceny (týkajúci sa času).

Súdom prvého stupňa použitý znalecký posudok Ing. Tarabu z 19. marca 2011 totiž obsahoval určenie všeobecnej hodnoty členského podielu k bytu (o ktorom je tu reč) k dátumu 3. apríla 2007, teda ku dňu právoplatnosti rozsudku o zrušení práva spoločného nájmu bytu a určení odporkyne (v konaní o zrušenie spoločného nájmu, vedeného Okresným súdom Trnava pod sp. zn. navrhovateľky) za ďalšiu nájomníčku a členku bytového družstva, súd prvého stupňa však netrval na odstránení rozporu (môžbyť i len zdanlivého) predstavovaného tým údajom zo znaleckého posudku, podľa ktorého znalec mal pri vyhotovovaní posudku vychádzať (o. i.) z koeficientu cenovej úrovne pre určenie všeobecnej hodnoty metódou polohovej diferenciácie podľa štatistických údajov vydaných Štatistickým úradom SR a platných pre 1. štvrťrok 2007 (hoci je všeobecne známou skutočnosťou bez potreby dokazovania, že mesiac apríl je súčasťou 2. kalendárneho štvrťroka a nie inak tomu malo byť aj v roku 2007, tu por. č. l. 91 a 93 spisu). Znalecký posudok potom taktiež (až na úvod a úplný záver) pracuje s rôznymi variáciami na slovné spojenie „všeobecná hodnota bytu“ a i on tak nielenže zmiešava ceny bytov a odplaty za prevod členských práv a povinností, ale v dôsledku takéhoto zmiešavania sa ani dôsledne nedrží súdom mu určenej úlohy (sformulovanej v príslušnom uznesení súdu aj v úvode posudku slovami „určiť /stanoviť/ všeobecnú hodnotu členského podielu k bytu …“, v tejto súv. por. i č. l. 69 a opäť č. l. 91 spisu), pričom podľa obsahu spisu a v neposlednom rade i napadnutého rozsudku sa s tým súd prvého stupňa (prakticky bez ďalšieho preberajúci závery znaleckého posudku aj ním určenú sumu) uspokojil.

V prejednávanej veci pritom nejde iba o jednoduchší prípad teoretického (a doterajšou sudnou praxou už vyriešeného) sporu o to, či pri určovaní hodnoty veci, resp. práva sa má vychádzať z tzv. všeobecnej (rozumej trhovej) ceny, ale aj o komplikáciu rozhodovania o vyporiadaní spôsobenú práve tým, že sa tu nemá vyporiadať hodnota veci, ale práva a to práva takého, u ktorého je tu odchylnosť kvality v čase zániku BSM na jednej strane a v čase zrušenia práva patriaceho pôvodne obom účastníkom na strane druhej a kde nezriedka takéto právo v čase rozhodovania o vyporiadaní už ani neexistuje (v tomto konkrétnom prípade preto, že došlo k jeho transformácii na právo iné, avšak s jeho podržaním si na strane jedného z bezpodielových spoluvlastníkov - to za situácie, keď existuje aj alternatíva k takejto možnosti, ktorou je také naloženie s neskôr nadobudnutým právom, v dôsledku ktorého právo vrátane veci, ku ktorej sa toto viaže, opustí sféru dispozičného vplyvu účastníkov (rozumej nielen toho, kto o toto prišiel už skôr, ale oboch) celkom.

Jedným zo základných pravidiel u oceňovania pre účely vyporiadania BSM je to, že rozhodujúcou je cena k času zániku BSM a oproti skoršej praxi z minulosti (vychádzajúcej z oceňovania podľa oceňovacieho predpisu platného v čase rozhodovania o vyporiadaní, avšak zároveň zo stavu k času zániku BSM) došlo len k nahradeniu jedného spôsobu určenia ceny iným, nie však aj k posunu tzv. právne významného dňa. Tým musí ostať deň zániku spoluvlastníctva majúceho sa z povahy veci vyporiadať až následne (na rozdiel od vyporiadavania spoluvlastníctva podielového, ktoré sa zrušuje i vyporiadava až rozhodnutím súdu), ktorý sa zásadne kryje s dátumom právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva (pokiaľ k zániku BSM nedošlo iným zákonom predpokladaným spôsobom). Právna konštrukcia režimu bezpodielového spoluvlastníctva, jeho zániku a vyporiadania je totiž založená na existencii časového intermezza medzi zánikom spoluvlastníctva a jeho vyporiadaním (či už dohodu, rozhodnutím súdu alebo zo zákona), vyznačujúcim sa tým, že sa v ňom len analogicky (tu por. i § 853 O. z. a obsah už vyššie spomínaného komentára k O. z., tu k jeho ustanoveniam §§ 148 a 853, str. 227 a 785

- 787 komentára) uplatňujú pravidlá vlastné BSM (samozrejme s tou výnimkou, že od času zániku BSM už odpadá možnosť „obohacovania“ tzv. masy BSM o ďalšie veci či iné majetkové hodnoty, ktoré by mali zdieľať skorší režim). Pre vyporiadanie platnou zásadou (hoc aj priamo v zákone takto nesformulovanou, vyvoditeľnou ale i z ustanovenia § 3 ods. 1 O. z.) je, že nemožno považovať za spravodlivé, aby riziko

prípadných zmien v hodnote predmetu vyporiadania, ku ktorým došlo až po zániku BSM (avšak ešte pred jeho vyporiadaním), znášal bezpodielový spoluvlastník majúci záujem na čo najrýchlejšom uzavretí aj majetkovej stránky životného spoločenstva, u ktorého nedošlo k naplneniu zákonom ustanoveného atribútu trvalosti (§ 1 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, samého v znení neskorších zmien a doplnení, resp. i § 1 takémuto zákonu predchádzajúceho skoršieho zákona č. 94/1963 Zb. o rodine, taktiež v znení neskorších zmien a doplnení) a naopak by mal z takéhoto stavu ťažiť ten z bývalých manželov, ktorý objektívne neuspokojivý stav trvania majetkového spoločnstva predlžuje (v tomto prípade bez ohľadu na pohnútky ho k takémuto počínaniu vedúce). V prípadoch druhovo totožných s tým z prejednávanej veci však problém tkvie v tom, že kým u vecí a ich vyporiadavania sa pôvodné spoločné (bezpodielové) spoluvlastníctvo manželov, existujúce tu v čase trvania manželstva i ku dňu jeho zániku a analogicky aj naďalej až do vyporiadania transformuje na výlučné vlastníctvo len jedného z manželov alebo podielové spoluvlastníctvo oboch a rozhodným je tu tak len porovnanie stavu v čase zániku BSM a jeho vyporiadania (čiže zodpovedanie otázky, akú mala vec v spoluvlastníctve hodnotu v čase zániku BSM a v akom rozsahu má teda nadobúdateľ takejto veci nahradiť druhému - ustupujúcemu - spoluvlastníkovi stratu predstavovanú vzdaním sa týmto v prospech jej nadobúdateľa do výlučného vlastníctva), u majetkového práva reprezentovaného členským podielom (členskými právami a povinnosťami) v bytovom družstve sice dochádza k sústredeniu pôvodného práva patriaceho obom manželom bez zmeny jeho kvality na výlučné právo len jedného z nich k inému právne významnému dňu, než ku dňu zániku BSM a rovnako i inému, než ku dňu rozhodovania o vyporiadaní a to ku dňu zrušenia takéhoto práva spojeného s určením len jedného z bývalých spoločných nájomcov za výlučného nájomcu a člena družstva (teda ku dňu právoplatnosti rozsudku o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu manželmi spojeného so spoločným členstvom oboch v družstve, o aký prípad šlo aj v tejto veci, tu por. tiež ust. § 705 ods. 2 vety druhej O. z.). Práve tým je podľa názoru súdu ale tiež dané, že ak pre rozhodnutie o výške náhrady majúcej sa poskytnúť v súvislosti s vyporiadaním BSM aj so zrušením podielového spoluvlastníctva je rozhodujúcim čas zániku spoluvlastníckeho vzťahu (ktorý je len u spoluvlastníctva podielového totožný s časom, kedy dochádza aj k vyporiadaniu), inak by to nemalo byť ani u vyporiadania hodnoty členských práv a povinností v bytovom družstve (kde je čas vyporiadania bývalých totožný s vyporiadaním BSM ako celku, časom zániku rozhodným pre určenie výšky hodnoty práva je tu ale moment právoplatnosti rozsudku o zrušení práva nájmu a jeho prikázania jednému z bezpodielových spoluvlastníkov s určením len jeho za člena družstva, keďže v tomto prípade práve týmto rozhodnutím (relatívne autonómnym na zániku BSM i rozhodnutí o jeho vyporiadaní) dochádza k jednoznačnému určeniu osoby oprávnenej i povinnej na náhradu). Práve uplatnením týchto úvah bolo treba i podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa (hoc aj takto nezdôvodneným), že časom rozhodujúcim pre určenie hodnoty členského podielu je tu čas právoplatnosti rozhodnutia o prikázaní zodpovedajúceho práva jednému z bývalých manželov.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.