Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41Ek-2875-2021.pdf
PDF · 116.26 KB
No categories available
41Ek/2875/2021
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A. X, XXX XX A. - B. C. D. A., práv. zast.: Mgr. Zuzana Bírová, so sídlom Americká 2, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 30 849 837, a ROHUTNÝ & Spol, s.r.o., so sídlom Nová 524/37, 900 23 Viničné, IČO: 53 360 168, proti povinnému: Quantum Credit a. s., so sídlom Tomášikova 23/C, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 248 980, o vymoženie 42,00 EUR s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: Mgr. Drahomír Kriváň, exekútorský úrad so sídlom exekútorského úradu 901 01 Malacky, ul. 1. mája 2900/111, v konaní o námietkach oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora sp. zn. 211EX 1498/21 zo dňa 09.07.2024, rozhodujúc o sťažnosti súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/2875/2021 zo dňa 14.08.2024, takto
rozhodol:
I. Sťažnosť súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/2875/2021 zo dňa14.08.2024 z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 19.08.2021 domáhal od povinného vymoženia sumy vo výške 42,- Eur a to na základe exekučného titulu - Upovedomenia o zastavení starej exekúcie sp. zn. EX 874/16 zo dňa 07.04.2021, vydaného súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia bolo dňa 06.09.2021 vydané poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi B. E. F., so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava.
2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/2875/2021 zo dňa 14.08.2021 vyšší súdny úradník vyhovel námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora sp. zn. 211EX 1498/21 zo dňa 09.07.2024 a zrušil upovedomenie o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora sp. zn. 211EX 1498/21 zo dňa 09.07.2024. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ust. § 61n písm. c) Exekučného poriadku považuje za dôvod pre zastavenie exekúcie nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v danom exekučnom konaní (tzn. relatívna nemajetnosť), a nie neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného, čiže absolútnu nemajetnosť. Povinnosť exekútora vydať Upovedomenie o zastavení exekúcie z uvedeného dôvodu vzniká, ak nezistil zexekvovateľný majetok povinného v hodnote postačujúcej aspoň na úhradu trov exekútora do 30 mesiacov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku povinného. Dôvodom pre zastavenie exekúcie teda je situácia, keď uplynulo 30 mesiacov od začatia exekúcie (predpokladá sa, že exekútor začal konať okamžite) alebo od posledného zexekvovania majetku. Dikcia obsiahnutá v § 61n ods. 1 písm. c) formuluje relatívnu nemajetnosť, tzn. nemajetnosť z pohľadu konkrétneho exekučného konania, ktorou sa zákonodarca snaží regulovať dĺžku trvania exekúcií, ktoré nemajú reálny výhľad na úspech. Dôvod zastavenia exekúcie pre uplynutie doby bezvýslednosti však nemožno bez ďalšieho klásť takpovediac na pomyselný piedestál, uprednostniť jeho uplatnenie za každej situácie bez prihliadnutia na osobitné okolnosti toho ktorého prípadu. Uprednostňovanie rýchlosti
exekučného konania nepochybne má svoje hranice. Prednostnou a prvoradou úlohou exekúcie je pohľadávku vymôcť. V každom prípade súd musí dbať na to, aby napĺňanie litery zákona nezostalo jeho jediným účelom. Striktné dodržiavanie zákonných ustanovení bez prihliadnutia na ich zmysle a faktický účel by bolo tiež kontraproduktívne. V univerze tejto úvahy exekučný súd nepovažoval rozhodnú dobu bezvýslednosti vymáhania pohľadávky oprávneného v rámci exekúcie za “neprekročiteľnú“: Opačným výkladom by sme došli k absurdného záveru a síce, kedy na naplnenie hypotézy ustanovenia § 61n ods. 1 písm. c) by stačila samotná skutočnosť, že súdnym exekútorom nebol zistený žiadny zexekvovateľný majetok napríklad aj v prípade jeho absolútnej neúčinnosti. Súd zastáva názor, že predmetom rozhodovania súdu o námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie sú práve dôvody, pre ktoré predmetné upovedomenie samotné nemalo byť vydané, teda že existuje zexekvovateľný majetok t.z., že vymoženie pohľadávky oprávneného ešte stále nie je vylúčené, zmarené, nemožné, inak tiež, že jej vymoženie je stále perspektívne. Prieskumom exekučného súdu v tomto štádiu však nie je preskúmanie postupu súdneho exekútora ako takého. Ak totiž zastával oprávnený prípadne iný subjekt názor, že v exekúcii nie je pokračované bez zbytočných prieťahov alebo, že exekúcia nie je vedená vhodne (jedným zo spôsobov výkonu exekúcie), či sa o tejto skutočnosti dozvedel sám, bol by súd býval (na podnet či z vlastnej činnosti) exekútora dopytoval, poprípade inštruoval pokynovým uznesením v zmysle ust. § 32 Exekučného poriadku. V týchto prípadoch by sa tak exekúcia zastavila napriek tomu, že vymoženie pohľadávky oprávneného je stále nádejné či sľubné, inak povedené, stále objektívne možné, čo by bolo v rozpore so samotným účelom exekúcie. Rovnako súd nepovažoval za vhodný postup, kedy by oprávneného tak povediac nútil k opätovnému podávaniu návrhov na vymoženie týchto pohľadávok a zvyšovali tak administratívne zaťaženie nielen súdu, no v konečnom dôsledku aj samého exekútora, čo by bolo v rozpore s hospodárnosťou konania, prípadne nútili k podaniu návrhu na vyhlásenie konkurzu. Podľa názoru súdu exekútor nemohol spoľahlivo dospieť k záveru o nemajetnosti povinného v situácii, kedy v prospech povinného prebieha viacero exekučných konaní, teda v situácii, kedy povinný disponuje viacerými pohľadávkami, ktoré sú predmetom výkonu exekúcie (vymoženými či vymáhanými), pričom vymoženie pohľadávky v prospech oprávneného (v tomto exekučnom konaní) je často predlžované alebo marené výlučne zdĺhavosťou administratívneho procesu priraďovania (čiastočných) platieb v exekučných konaniach vedených v prospech povinného na úhrady pohľadávky vymáhanej v tomto či iných exekučných konaniach vedených v prospech oprávneného (prednostne sa totiž uspokojujú pohľadávky vymáhané v skôr začatých exekučných konaniach v súlade s sut. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku) a to práve z dôvodu väčšieho počtu konaní vedených nielen proti povinnému, no aj v jeho prospech. Súd v tejto veci považoval za dôležité upriamiť pozornosť na samotné vyjadrenie súdneho exekútora podľa ktorého „ďalšie finančné prostriedky, ktoré by boli na uvedené konania poukázané a táto skutočnosť by sa udiali po uplynutí 30 mesačnej zákonnej lehoty, budú do rozhodnutia súdu o námietkach vznesených proti upovedomeniu o zastavení exekúcie ponechané z dôvodu právnej opatrnosti alebo aj v zmysle zákona na depozitnom účte.“ Z uvedeného možno použitím základných pravidiel formálnej logiky nepochybne dôjsť k záveru, že ak by povinný nebol býval majetný, resp. ak by nedisponoval majetkom dostatočným na uhradenie pohľadávky oprávneného (aspoň v časti), nemohli byť v prospech „uvedených konaní“ poukázané finančné prostriedky vzhľadom na vydaný exekučný príkaz na prikázanie inej peňažnej pohľadávky. Ergo majetok povinného bolo možné nielen predpokladať, no nepochybne prezumovať. Súd osobitne poukázal na fakt, že zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného má slúžiť práve a výlučne na jeho ochranu, a to z dôvodu, aby v exekúcii nezostával neprimerane dlho v situáciách, kedy je vymoženie pohľadávky oprávneného nemožné či vysoko (vzhľadom na jeho nemajetnosť) nepravdepodobné. V prejednávanom prípade je však vymoženie pohľadávky oprávneného (v tomto exekučnom konaní) až do momentu ukončenia exekučných konaní, ktoré sú vedené v prospech povinného, nielenže možné, no vysoko pravdepodobné. V prejednávanom prípade tak nejde o posúdenie potencionálnej možnosti nadobudnutia majetku v budúcnosti, no jeho skutočnej existencie v podobe pohľadávok vymáhaných v iných exekučným konaniach v prospech povinného. A contrario, konštatovať nemajetnosť povinného by bolo spoľahlivo v situácii, kedy by v prospech povinného neboli vedené exekúcie, z ktorých sa úspešne vymohli alebo vymáhajú peňažné prostriedky, prípadne by súdu bolo preukázané, že vzhľadom na prioritu uspokojovania pohľadávok by plnenia prijaté v súčasnosti alebo v budúcnosti nestačili na úhradu konkrétnej pohľadávky v konkrétnom exekučnom konaní. Normatívne vyjadrenie budúcej splatnosti pohľadávky povinného voči tretej osobe pritom obsahuje samotné ustanovenie § 105 ods. 2 Exekučného poriadku. Pod zexekvovaním tak treba vnímať proces, resp. moment, keď sa predmet vlastníctva povinného (v tomto prípade pohľadávka) stane predmetom exekúcie. Prijať záver o nemajetnosti povinného napriek existencii takýchto pohľadávok možno spoľahlivo až po tom, ako napriek ich splatnosti k ich úhrade (pri ingerencii súdneho exekútora) nedôjde. Súd
skonštatoval, že je v záujme oprávneného, aby sa vo vymáhaní jeho pohľadávky pokračovalo, ako aj v záujme povinného, aby exekučné konanie a výkon exekúcie naďalej prebiehal, pričom úlohou súdom povereného exekútora je podľa svojich najlepších schopností a možností s odbornou starostlivosťou výkon exekúcie zabezpečiť. Súd tak nemôže v dobrom svedomí zastaviť exekúciu resp. jej zastaveniu nezabrániť v situácii, kedy by jej zastavenie bolo na škodu nielen oprávnenému, no v konečnom dôsledku povinnému samotnému, voči ktorému by zastavenie exekúcie malo ďalekosiahle následky neporovnateľne závažnejšie § 61n ods. 6 Exekučného poriadku spolu s ust. § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka) ako výkon exekúcie. Základným postulátom pre uplatnenie dôvodu na zastavenie exekúcie v súlade s § 61n ods. 1 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je práve (relatívna) neexistencia zexekvovateľného majetku povinného, čo sa v predmetnom prípade nepreukázalo. Povinnému je pritom ešte stále zachovaná možnosť domáhať sa súdnej ochrany v podobe obrátenia sa na príslušný súd v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii, t.z. domáhať sa začatia konkurzného konania a vyhlásenia konkurzu samotného pre jeho (domnelú) nemajetnosť. Za nemenej dôležité považoval súd podotknúť, že priradenie prípadne ďalších (aj dodatočne) vykonaných platieb má zásadný význam pre posúdenie prerušenia pôvodnej doby bezvýslednosti exekúcie a začiatok jej opätovného plynutia. V takom prípade by totiž išlo o (čiastočné) vymoženie pohľadávky oprávneného v konaní, a teda zexekvovanie majetku povinného. V súlade s dikciou § 61n ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku by tak nebol daný dôvod na zastavenie exekúciu pre nemajetnosť povinného, keďže neuplynula doba bezvýslednosti od (práve tohto) posledného zexekvovania majetku povinného. Pokiaľ ide o tvrdenie súdneho exekútora, že suma či sumy vymožené v exekučných konaniach vedených v prospech povinného boli a sú vzhľadom na počet exekučných konaní, ktoré sa proti povinnému vedú, zanedbateľné, vyšší súdny úradník uviedol, že pre zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného musí súdny exekútor dospieť po dôkladnom zvážení všetkých informácii o majetku povinného jemu v tom ktorom konaní dostupných. Tento stav pritom musí reflektovať exekučný spis samotný. Súd v prejednávanom prípade nemal túto skutočnosť za preukázanú. Na dôvažok dal vyšší súdny úradník do pozornosti, že je to súdny exekútor, ktorý v súlade so zásadou legálneho poriadku zodpovedá za výkon exekúcie ako aj za stav exekučného spisu, ktorý musí nevyhnutne zodpovedať všetkým úkonom ním vykonaných práve pre prípady, kedy bude vo veci rozhodovať súd. Vzhľadom na vyššie uvedený skutkový a právny stav veci vyšší súdny úradník námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie s poukazom na § 61n ods. 4 Exekučného poriadku vyhovel a zrušil upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na úhradu trov súdneho exekútora.
3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť súdny exekútor. Uviedol, že je osobou oprávnenou na podanie sťažnosti, pretože napadnutým rozhodnutím, bolo rozhodnuté aj v jeho neprospech, a to v súvislosti s vydaným upovedomením o zastavení exekúcie, od ktorého je závislý aj jeho nárok na trovy zastavenej exekúcie. V daných intenciách je potrebné súdneho exekútora považovať za osobu oprávnenú na podanie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu. Napadnuté uznesenie, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, je podľa jeho názoru nesprávne, a to z dôvodu, že vychádza z nesprávnych skutkových zistení, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j., že neboli splnené podmienky pre vydanie upovedomenia o zastavení exekúcie v prejednávanej veci. Súd odôvodnil napadnuté uznesením tým, že súdny exekútor súdu predložil exekučný spis len z časti, konkrétne lustrácie majetku z roku 2021, teda z roku, kedy exekúcia začala a následne súdu nepreukázal, že lustroval majetok povinného aj následne počas vedenia exekúcie a vydal, ako uvádza, exekučné príkazy a príkazy na začatie exekúcie, ako tvrdí vo svojom vyjadrení, tak súdu nezostala iná možnosť, než upovedomenie o zastavení exekúcie zrušiť pre nedostatočné preukázanie zistenia majetku povinného (v tomto smere súd udáva, že takáto konštatácia sa v napadnutom uznesení súdu nenachádza). Súd poukázal na to, že súdny exekútor nepreukázal, že postupoval pri výkone exekúcie v zmysle ustanovenia § 105 Exekučného poriadku. V oznámení, ktoré bolo súdu doručené iných peňažných pohľadávok, súdny exekútor uviedol, že boli vydané príkazy na začatie exekúcie prikázaním a exekučné príkazy na vykonanie exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok a z vyjadrenia oprávneného v námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie je zrejmé, že tieto príkazy boli doručené súdnemu exekútorovi JUDr. Ladislavovi Jakubcovi. Samotné vydanie exekučného príkazu podľa § 105 EP v tomto exekučnom konaní ešte vôbec nedeklaruje, že povinný ku dňu vydaniu upovedomenia aj naďalej takýmto majetkom disponuje (1), resp. že má skutočne príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou (2). Súd v bode 13 odôvodnenia uvádza, že súdny exekútor predložil len lustráciu pomerov z roku 2021, čo ale nie je pravdivé, nakoľko aj z odôvodnenia v bode 11, ako aj z
obsahu vyjadrenia, ktoré predložil súdny exekútor vyplýva, že bola predložená aj lustrácia majetkových pomerov z roku 2022 a 2023, zároveň súdny exekútor vykonal všetky lustrácie majetkových pomerov povinného pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie, s negatívnymi výsledkami a následne vydal predmetné upovedomenia. (Súd v tomto smere poznamenáva, že uvedená konštatácia citovaná súdnym exekútorom sa v uvedenom odseku napadnutého uznesenia nenachádza). Okrem toho, že súd neúplne zistil skutkový stav a nesprávne vec právne posúdil, domnieva sa, že rozhodnutie je vnútorne rozporné, nekonzistentné, zmätočné, nakoľko aj závery, ktoré sú uvedené v odôvodnení nereflektujú na skutkový stav a súdnym exekútorom predložené dôkazy. K podanej sťažnosti súdny exekútor predložil príkazy na začatie exekúcie a príkazy na vykonanie exekúcie ktoré opomenul pripojiť. Pokiaľ ide o súdnym exekútorom uvedené tvrdenie, že peňažné prostriedky boli použité na úhradu pohľadávky v iných exekúciách vedených v neprospech povinného a tieto boli skončené, s tým, že suma vymožená JUDr. Jakubcom v prospech povinného bola skonzumovaná v celom rozsahu týchto konaniach je v celom rozsahu pravdivá. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia súd mal a mohol (nakoľko uvedenými informáciami disponuje, keď vo všetkých konaniach vydal poverenie a ide o zanedbateľný úkon na základe ktorého sú tvrdené informácie ľahko overiteľné) preveriť, že všetky peniaze a to vzhľadom na počet skončených exekučných konaní boli skonzumované, a je teda zrejmé, že v danom konaní nebolo vymožené ani euro. Napokon má za to, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za zásadné považuje predovšetkým to, že vyšší súdny úradník sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nevysporiadal so zásadnou námietkou súdneho exekútora, a to že v danom prípade sa jedná u právnickej osoby o posudzovanie tzv. relatívnej exekučnej imunity. Súd v bode 17. odôvodnenia konštatuje, že je vysoko pravdepodobné, že pohľadávka, ktorá je predmetom exekučného konania bude uspokojená. Tento záver je zmätočný, a nemá ani oporu v zistenom skutkovom stave. Je to strohé konštatovanie súdu bez reálneho zdôvodnenia. Uvedené potvrdzuje najmä to, že súd si pred vydaním rozhodnutia nevyžiadal od dotknutého súdneho exekútora (JUDr. Jakubca) informáciu o tom, aké množstvo konaní je u neho vedených, v akom objeme sa u neho nachádzajú peňažné prostriedky povinného, pričom až na podklade takéhoto záveru by bolo možné konštatovať, že skutočne je uspokojenie pohľadávky oprávneného vysoko pravdepodobné. Súd konštatuje, že nemajetnosť by bolo možné konštatovať potom, ako bude preukázané, že prijaté plnenia by nestačili na úhradu pohľadávky. Súd ale opomína svoju vlastnú funkciu, a povinnosť zistiť rozhodujúce skutočnosti, nakoľko exekučné konanie na rozdiel od sporového konania nie je striktne ovládané dispozičnou zásadou. Pritom je to práve a len exekučný súd, ktorý si mal túto skutočnosť overiť a zistiť a až potom náležite rozhodnúť. Kým si túto skutočnosť súd neoveril, nemôže byť považované tvrdenie súdneho exekútora o nemajetnosti za nepravdivé. Nie je pritom pravdivé ani tvrdenie, že tieto skutočnosti by mali vyjsť najavo z obsahu exekučného spisu. Práve naopak, z obsahu exekučného spisu sú jednoznačne zrejmé informácie o realizácií procesných úkonov, ako aj o tom, že v priebehu rozhodnej doby neboli vymožené žiadne peňažné prostriedky. Ustanovenie § 61n ods. 1 písm. c) EP, vykladá relatívnu nemajetnosť, ktorá sa viaže na nemožnosť exekvovať majetok povinného v konkrétnom exekučnom konaní, a nie generálne. Ako súdny exekútor po prijatí poverenia na vykonanie exekúcie zisťoval majetok povinného v potrebnom rozsahu, a to viacerými spôsobmi (lustrácie, osobné zisťovanie, súčinnosť tretích osôb, súčinnosť povinného, vyhlásenie povinného o svojom majetku). Z podkladov predložených exekučnému súdu vyplýva, že takýto majetok zistený nebol. Rovnako oprávnený neinformoval povinného o existencii ďalšieho exekvovateľného majetku. Povinnosť exekútora vydať upovedomenie o zastavení exekúcie z uvedeného dôvodu vzniká ak nezistil zexekvovateľný majetok povinného v hodnote postačujúcej aspoň na úhradu trov exekútora do 30 mesiacov od začatia exekúcie (t.j. od doručenia poverenia na vykonanie exekúcie), ale od posledného zexekvovania majetku povinného. Dôvodom pre zastavenie exekúcie teda bude situácia, kedy uplynulo bezúspešne ivac ako dva a pol roka od začatia zisťovania majetku alebo od posledného zexekvovania majetku. Účelom dôvodu zastavenia exekúcie pre nemajetnosť povinného, je zabránenie neprimeranej dĺžke exekučného konania v prípadoch, keď nie je možné jeho úspešné skončenie. V prípade právnickej osoby zmena majetkových pomerov nemajetného povinného je v budúcnosti vysoko nepravdepodobná. Súdny exekútor má povinnosť vydať upovedomenie o zastavení exekúcie ak do 30 mesiacov od začatia exekúcie nezistil majetok povinného, čo preukázal lustráciami majetkových pomerov. Vzhľadom na skutočnosť, že v uvedenom konaní a to napriek reálnym úkonom súdneho exekútora neprišlo k zexekvovaniu majetku, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov exekúcie, boli splnené všetky podmienky pre vydanie upovedomenia o zastavení exekúcie. Napokon, súdny exekútor poukázal na to, že spoločnosť Quantum Credit a. s., Tomášikova 23/C, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 248 980 predala svoje pohľadávky inej spoločnosti a na základe tejto právnej skutočnosti došlo/dôjde v exekučných konaniach, ktoré sú vedené u súdneho exekútora JUDr. Jakubca a na strane
oprávneného vystupuje spoločnosť Quantum Credit a. s., Tomášikova 23/C, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 248 980, k zmene účastníka konania. Na základe tejto skutočnosti, nebude možné poukazovať na exekučné konania, kde na strane povinného vystupuje spoločnosť Quantum Credit a. s., Tomášikova 23/C, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 248 980 finančné prostriedky na základe vydaných exekučných príkazov na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky. Navrhuje súdu vykonanie dôkazu a to požiadať o súčinnosť súdneho exekútora JUDr. Jakubca, za účelom potvrdenia uvedených skutočností. Súdny exekútor ďalej poukázal na skutočnosť, že v exekučných konaniach 21EX 1642/21, 211EX 1415/21, 211EX 1775/21, 211EX 1387/21, 211EX 1414/21, 211EX 1417/21, 211EX 1643/21 mu dňa 03.07.2024 boli doručené uznesenia o zamietnutí námietok oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie. Súdny exekútor predložil tunajšiemu súdu uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/2990/2021 zo dňa 02. 07. 2024 v obdobnej veci, ktorým boli námietky oprávneného zamietnuté, uznesenie Okresného súd Malacky sp. zn. 23Er/19812017 zo dňa 17.01.2024 o pripustení zmeny účastníkov konania na strane oprávneného tak, že z konania vystupuje oprávnený: Quantum Credit a.s. so sídlom ružová dolina 25, 821 09 Bratislava, IČO: 47 248 980 a do konania na jeho miesto vstupuje ako oprávnený BENCONT COLLECTION, a.s. so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO 47 967 692, príkazy na začatie exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok zo dňa zo dňa 19.12.2023 a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky a príkaz na úhradu trov exekúcie zo dňa 19.12.2023.
4. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
5. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 240 CSP sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.
8. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie. 21. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. 23. Podľa § 35 ods. 1 Exekučného poriadku do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania oprávnený. Po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie sú účastníkmi konania oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekútora, účastníkom konania je aj exekútor.
10. Podľa § 61n ods. 4 Exekučného poriadku ak ide o dôvod zastavenia exekúcie podľa odseku 1 písm. c) až e) a g), môže účastník konania do 15 dní od doručenia upovedomenia o zastavení exekúcie podať u exekútora námietky proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora. Námietky spolu s napadnutým upovedomením o zastavení exekúcie a výzvou na úhradu trov exekútora predloží exekútor bezodkladne súdu na rozhodnutie. Nedôvodné námietky súd uznesením zamietne. Ak súd námietkam vyhovie, uznesením upovedomenie o zastavení exekúcie zruší alebo výzvu na úhradu trov exekútora vráti exekútorovi na prepracovanie. Ak námietky neboli podané alebo nie sú prípustné, doručí exekútor upovedomenie o zastavení exekúcie súdu.
11. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť súdneho exekútora nie je dôvodná, nakoľko nebola podaná oprávnenou osobou.
12. Exekučné konanie je procesný postup subjektov exekučného konania, ktorého cieľom je vymoženie pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu. K subjektom exekučného konania možno zaradiť exekučný súd, súdneho exekútora, platiteľa mzdy povinného, ktorých však nemožno stotožňovať s účastníkmi exekučného konania. Za účastníkov exekučného konania Exekučný poriadok považuje okrem povinného a oprávneného aj ďalšie osoby, ktorým toto postavenie priznáva pre určitý úsek konania. Účastníci konania majú procesné práva a povinnosti, vrátane možnosti podávať opravné prostriedky voči rozhodnutiam súdu a súdneho exekútora. Exekučný poriadok súdnemu exekútorovi priznáva postavenie účastníka exekučného konania len v časti, v ktorej súd rozhoduje o jeho trovách (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku). Pod rozhodovaním o trovách je pritom nevyhnutné mať na mysli situáciu, kedy súd priamo rozhoduje o priznaní či nepriznaní nároku súdneho exekútora na trovy, resp. o ich náhrade v konkrétnej výške. Pod rozhodovaním súdu o trovách exekútora však nemožno rozumieť postup súdu, kedy z dôvodu procesného pochybenia exekútora dôjde k zrušeniu jeho rozhodnutia - upovedomenia o zastavení exekúcie. Z povahy veci totiž vyplýva, že trovy exekútora budú a nevyhnutne musia byť nepriamo rozhodnutím súdu o zrušení upovedomenia o zastavení exekúcie dotknuté.
13. Podstatou rozhodovania súdu o námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie je totiž zhodnotenie správnosti alebo nesprávnosti procesného postupu súdneho exekútora, jeho jednotlivých úkonov. Súd hodnotí, či postup súdneho exekútora bol v súlade s princípom primeranosti a suficiencie na naplnenie účelu exekučného konania a či práva účastníka konania neboli dotknuté nad rámec nevyhnutný pre vymoženie pohľadávky oprávneného. Ide o normatívne vyjadrenie kontroly súdu nad zákonnosťou vedenia exekúcie, ktoré bolo v súlade s princípom legálneho poriadku zverené subjektu odlišnému od súdu, teda súdnemu exekútorovi. Odhliadnuc od tejto dichotómie, ide o subjekty, ktoré sa spoločnými silami snažia dosiahnuť ten istý cieľ. Exekútor je akousi „predĺženou rukou súdu“, ktorého činnosť súd náležite usmerňuje. Právne názory týchto zdanlivo odlišných subjektov by sa preto nemali čo do výkonu exekúcie rozchádzať, exekútor by mal vôľu exekučného súdu rešpektovať a vo svojom postupe náležite reflektovať. Ak exekučný súd v rámci svojho oprávnenia pokynovať súdneho exekútora (§ 32 Exekučného poriadku), či po napadnutí jeho rozhodnutia účastníkom konania, zistí nedostatky v jeho postupe, je exekútor takéto rozhodnutie povinný rešpektovať (inak tiež je ním viazaný v súlade s § 3 Exekučného poriadku). A contrario, spochybnenie tohto záveru by bolo spochybnením štátno-mocenského nadriadenia exekučného súdu, základných zásad a princípov Exekučného poriadku, in concreto o. i. princípu legálneho poriadku. Nemožno tak v tomto štádiu konania logicky hovoriť o účastníctve súdneho exekútora, ktorý podáva sťažnosť voči rozhodnutiu súdu, ktoré má len procedurálny charakter, týkajúci sa vedenia exekúcie, resp. posúdenia postupu súdneho exekútora ako takého, nemajúci priamy dopad na jeho materiálne práva, rozumej nárok na trovy a/alebo ich výšku. Takouto sťažnosťou by exekútor len takpovediac napádal záver súdu o vyhodnotení jeho postupu ako nesprávneho. Viazanosť subjektu názorom nadriadeného subjektu je všeobecne prítomný v celom (nie len) civilnom procese. Ide o obdobnú situáciu ako v prípade, keď súd vyššej inštancie zruší rozhodnutie súdu nižšieho stupňa, nie je súd nižšej inštancie oprávnený podať voči zrušujúcemu rozhodnutiu opravný prostriedok.
14. Nevyhnutnosť zrušenia výzvy na úhradu trov exekútora tak vyplýva zo samotnej povahy veci, kedy nárok na ich úhradu súdnemu exekútorovi vznikne výlučne a jedine v situácii, kedy k zastaveniu exekúcie skutočne dôjde. Ergo, ak k zastaveniu exekúcie nedôjde, resp. rozhodnutie (exekútora) o jej zastavení je súdom zrušené, nárok na úhradu takýchto trov (či paušálnych výdavkov) mu do tohto momentu neprináleží. Ak súd rozhodne o zrušení upovedomenia o zastavení exekúcie, musí nevyhnutne zrušiť aj výzvu na úhradu trov exekútora. Zrušenie výzvy na úhradu trov exekútora tak predstavuje „len“ sekundárny, nepriamy a logický právny následok rozhodnutia súdu o zrušení upovedomenia o zastavení exekúcie. In fine, súdny exekútor by bol oprávnený podať sťažnosť proti rozhodnutiu súdu v prípade jeho rozhodnutia o vrátení výzvy na úhradu trov exekútora na prepracovanie v súlade s § 61n ods. 4 Exekučného poriadku, prípadne rozhodnutie súdu v súlade s § 61l ods. 3 Exekučného poriadku. Vyšší súdny úradník však napadnutým uznesením nielenže nerozhodoval o nároku exekútora na trovy, ale ani o ich samotnej výške. Na dôvažok exekučný súd uvádza, že napriek tomu, že súdny exekútor argumentujúc svojim právom na podanie sťažnosti voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka z dôvodu, že ním mali byť dotknuté jeho trovy, ani na jednom mieste sťažnosti bližšie neopísal, neodôvodnil alebo bližšie nenačrtol, v čom má byť napadnuté rozhodnutie čo do trov exekútora nesprávne.
15. K poukazu súdneho exekútora na rozhodnutia súdu o zamietnutí námietok oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie exekučný súd uvádza, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné
súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami jediného vyššieho súdneho úradníka, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom a ktorého názor na danú vec je jediný, viazaný.
16. Procesnoprávnym dôsledkom podania sťažnosti neoprávnenou osobou je jej zamietnutie. Ustálená súdna prax totiž považuje za „nedôvodné“ aj tie sťažnosti, ktoré sú podané oneskorene, neoprávnenou osobou, po prípadnom späťvzatí, resp. sťažnosti podané proti rozhodnutiu, voči ktorému sťažnosť nie je prípustná. Preto súd rozhodol podľa § 250 ods. 1 CSP tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a sťažnosť súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/2875/2021 zo dňa 14.08.2024 zamietol ako podanú neoprávnenou osobou.
17. Napriek tomu, že v prípade zamietnutia sťažnosti podanej neoprávnenou osobou, sa súd takou sťažnosťou vecne nezaoberá, sťažnostný súd obiter dictum uvedie, prečo by neobstála ani samotná sťažnosť. V prvom rade súd poukazuje na skutočnosť, že sťažnosť podaná súdnym exekútorom čo do obsahu nekorešponduje s odôvodnením napadnutého uznesenia, teda súdny exekútor vo veci podával šablónovú sťažnosť vo všetkých obdobných prípadoch nereflektujúc na konkrétne odôvodnenie toho ktorého napadnutého uznesenia. Vyšší súdny úradník podľa názoru súdu správne uviedol, že závery, ktoré viedli súdneho exekútora pri konštatovaní o nemajetnosti povinného (aj tej tzv. relatívnej) musia nevyhnutne reflektovať na stav spisu. Ak exekútorský spis neobsahuje úkony, ktoré mali preukazovať spoľahlivé zistenie skutkového stavu o nemajetnosti povinného, potom súdny exekútor nepreukázal, že také úkony vykonal a vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci. Za výkon exekúcie zodpovedá súdny exekútor a úlohou súdu v exekučnom konaní nie je suplovanie činnosti súdneho exekútora tým, že by mal (podľa názoru súdneho exekútora v súlade s vyšetrovacím princípom) nad rámec súdnym exekútorom predložených zistení, sám zisťovať skutkový stav týkajúci sa nemajetnosti povinného. Súdny exekútor sa mylne domnieva, že na zastavenie exekúcie stačí uplynutie rozhodnej doby a konštatovanie, že napriek jeho úkonom sa nepodarilo vymôcť sumu, ktorá by stačila na úhradu jeho trov. Súd za správny nemôže považovať ani postup súdneho exekútora v prípade exekúcie vykonávanej prikázaním inej pohľadávky podľa § 105 Exekučného poriadku. Z exekučných príkazov súdneho exekútora jasne vyplýva, že nimi boli oprávnenému prikázané pohľadávky povinného, ktoré má voči exekútorovi, ktorý tieto vymáha v inom exekučnom konaní. Pri takto nastolenom skutkovom stave je možné poznamenať, že postupom zvoleným súdnym exekútorom došlo k odňatiu práva oprávneného domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky voči dlžníkovi povinného cestou podlžníckej žaloby, keď podmienkou pre uplatnenie postupu vymedzeného v ut. § 109 ods. 1 Exekučného poriadku je účinné vykonané doručenie príkazu na začatie exekúcie (ust. § 106 EP) a exekučného príkazu (ust. § 107 EP) osobe, ktorá je dlžníkom povinného. Súdny exekútor však nemôže byť osobou, voči ktorej má oprávnený pohľadávku (tak ako ho označil súdny exekútor v predmetnom konaní), ale je osobou, ktorá disponuje peňažnými prostriedkami z peňažnej pohľadávky, ktorú má povinný voči inej osobe (osobe z pôvodného hmotnoprávneho záväzkového vzťahu). Taký nesprávny postup súdneho exekútora má tiež dopad na možnosť správneho posúdenia uplynutia doby bezvýslednosti exekúcie, teda nemajetnosti ako takej. Ako neefektívne možno hodnotiť aj to, že súdny exekútor sa zameral len na exekúcie vedené súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Jakubcom (predtým JUDr. Rudolfom Krutým), keď exekúcie v prospech povinného viedli určite aj iní súdni exekútori. A pokiaľ súdny exekútor poukazuje na to, že povinný postúpil svoje pohľadávky inému subjektu, nie je súdu zrejmé, prečo súdny exekútor nepostihol tiež odplatu za toto postúpenie ako inú peňažnú pohľadávku.
18. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd sťažnosť súdneho exekútora podanú proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/2875/2021 zo dňa 14.08.2024 zamietol v celom rozsahu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).