Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16CoE-161-2014.pdf
PDF · 88.09 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/161/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., IČO : 35 831 154, so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, P.O. BOX 50, zastúpeného
JUDr. B. Z., advokátom so sídlom C. X, O.. XXX, K., proti povinnému: B. R., bytom E. K. XXX, o vymoženie 635,80 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25. septembra 2013 č.k. 4Er/343/2010-16 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Kamila Líšku o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 24.03.2010. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52, § 53 ods. 1,4, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1-3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, s poukazom na zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že dňa 12.04.2010 obdržal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora pre vymoženie 635,80 Eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok č. k. II/2008-1369 zo dňa 10.01.2010, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave. Zistil, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere zo dňa 28.06.2004, ktorej účelom je v zmysle všeobecných obchodných podmienok poskytnutie spotrebného úveru v súlade so zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Obchodným zákonníkom.
Ustanovenia Obchodného zákonníka však v danom prípade nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna právna úprava - zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis. V zmysle ustanovení zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretie predmetnej zmluvy, ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ( t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom ( t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru)
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Súd prvého stupňa zistil, že v zmluvných podmienkach (bod VIII. ods. 3) je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka spôsobujúca značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). Z uvedených dôvodov podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že vyhovie žiadosti súdneho exekútora JUDr. Kamila Líšku a v predmetnej veci mu udelí poverenie na vykonanie exekúcie. Mal za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a následne tak rozhodol v rozpore s platným právom, čím došlo k zásahu do ústavného práva účastníkov právoplatne ukončeného konania na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Uviedol, že je vylúčené, aby sa exekučný súd zaoberal rozhodcovskou doložkou pri skúmaní žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia. Skúmanie materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu má svoje limity tým, že predmetom skúmania môže byť rozhodcovský rozsudok, ale len v rozsahu § 40 ods. 1 písm. a/ a f/ zákona č. 244/2002 Z. z. Predmetom skúmania môže byť len plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku, nie však okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu exekučného titulu. Z obsahu zmluvy o flexipôžičke uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným vyplýva, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú v zmysle
ust. § 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s ust. § 497 Obch. zák.. Mal za to, že záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 28.06.2004 má charakter absolútneho obchodu a vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Použitie Občianskeho zákonníka na zmluvu o úvere bolo do 31.12.2007 prípustné len podľa ust. § 1 ods. 2 Obch. zák., teda len v prípadoch kedy niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obch. zák.. Ďalším dôvodom, pre ktorý nemožno na danú zmluvu aplikovať ustanovenia občianskeho práva ohľadom spotrebiteľských zmlúv je zákonné prechodné ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka, ktorým sa exekučný súd absolútne nezaoberal. Zmluva o poskytnutí flexipožičky nebola ako zmluvný typ - úverová zmluva, resp. spotrebiteľský úver v zmysle § 52 ods. 1 v tom čase platného a účinného z.č. 40/1964 Zb. Ďalej uviedol, že ust. Smernice č. 93/13/EHS nemožno aplikovať priamo, lebo smernica ako prameň komunitárneho práva nemá horizontálny priamy účinok. Smernica nezaväzuje a nezakladá práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám priamo, ale vyžaduje sa jej transpozícia do vnútroštátneho práva. Poukázal na fakt, že vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy ale akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom, bez ohľadu na právnu normu bolo uskutočnené až novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008, pričom v zmysle prechodného ustanovenia § 897j Občianskeho zákonníka sa vznik právnych vzťahov spred 01.01.2008, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.01.2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov, podľa Občianskeho zákonníka platného a účinného pred 01.01.2008. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoE/18/2010. Ďalej uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť v čom je rozhodcovská doložka v rozpore so zákonom č. 244/2002 Z.z. a zákonom č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase jej uzavretia. Vôbec z neho nie je zrejmé v čom malo byť dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom neprijateľné, v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa a v čom je teda neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Uvedené rozhodnutie je teda nielen nezákonné ale aj nepreskúmateľné. Poukázal na nesprávnosť výkladu ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. v znení účinnom od 01.01.2008 a najmä výkladu nesprávneho prekladu ustanovenia písm. g) prílohy 1 Smernice Rady 93/13/EHS. A najmä v dôsledku nesprávneho výkladu uvedených ustanovení a nepochopenia zákonodarcu pričom poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v kauze Eco Swiss China Time Ltd v. Benetton International NV (Case C-126/97). Zdôraznil, že zo žiadneho právneho predpisu, rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, dokonca ani zo Smernice Rady 93/13/EHS nevyplýva zákaz dojednania rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom. Dotknutá rozhodcovská doložka, ktorá bola uzatvorená dňa 28.06.2004 bola uzatvorená plne v súlade s vnútroštátnymi zákonnými ustanoveniami a normami európskeho práva platnými a účinnými v čase dojednania rozhodcovskej doložky a z toho dôvodu bola platným podkladom pre rozhodovanie sporu v rozhodcovskom konaní. V tomto smere odkázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 21CoE/87/2012. Dôvodil, že exekučný súd sa nedostatočne vysporiadal s ust. § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o flexipôžičke a ust. § 67 ods. 3,4 z.č. 510/2002 Zb. o platobnom styku v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o flexipôžičke. Povinný nebol povinný prijať rozhodcovskú doložku, ktorú mu banka
bola povinná v zmysle zákona ponúknuť. Povinný totiž mal možnosť rozhodnúť sa, či ju prijme alebo nie. Konaním v zmysle zákona tak nemohlo dôjsť k dojednaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššího soudu ČR, sp. zn. 23Cdo/1201/2009 a uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7C/134/2011. Oprávnený bol jednoznačne názoru, že nie su naplnené predpoklady ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní na prípadné zastavenie exekučného konania, nakoľko rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne možné, právom dovolené a neodporuje dobrým mravom. Exekučný súd tak svojim nesprávnym rozhodnutím spôsobil zásah do práva veriteľa, ktorý sa nemôže domôcť svojho zákonne priznaného práva. V súvislosti s uvedeným odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 11/2010.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu.
Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu (resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené
v § 40 písm. a), b) cit. zákona, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie podľa súdnej praxe umožňuje zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad
v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa
(čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia § 23a ods. 1, 2, § 2 ods. 1 písm. a/, b/
zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení.
V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 28.06.2004 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa. Jej súčasťou boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné obchodné podmienky, obsahujúce i rozhodcovskú doložku, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, a ako taká je absolútne neplatná.
Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy len plnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinnou osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.
Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.