Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoE/51/2014

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grősslingova č. 4, Bratislava, proti povinnému Z. G., E.. XX.XX.XXXX, S. E. K., zast. ustanoveným opatrovníkom Mesto Spišská Nová Ves, v konaní vedenom pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka č. 60, Bratislava pod sp. zn. EX 6715/2008, o vymoženie 13.400,- Sk s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. -15 zo dňa 21.11.2012 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil.

V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho exekútora vydal dňa 29.10.2008 poverenie na výkon exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vymoženie istiny 13.400,- Sk, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 13.100,- Sk od 25.11.2007 do zaplatenia, trov konania 4.375,-Sk, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní 1.532,- Sk, poplatku za vydanie poverenia 500,- Sk a trov exekúcie. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 03442/08 zo dňa 06.05.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.06.2008 a vykonateľnosť dňa 19.06.2008. Z predloženého exekučného titulu súd prvého stupňa zistil, že povinný bol zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 13.400,- Sk s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 13.100,- Sk od 25.11.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 4.375,- Sk. Predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere č. 7053153 zo dňa 3.11.2006. Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku priznaná istina predstavuje nesplatený úver s poplatkom za jeho poskytnutie vo výške 13.100,- Sk, poplatku za upomienku spolu vo výške 300,- Sk a úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 13.100,- Sk od 25.11.2007 do zaplatenia. Z predloženej zmluvy o úvere č. 7053153 zo dňa 03.11.2006 bolo zistené, že povinnému bol oprávneným poskytnutý úver vo výške 16.000,- Sk. Povinný sa zmluvne zaviazal splatiť úver za obdobie 12 mesiacov v mesačných splátkach po 2.620,- Sk, celkovo spolu s príslušným poplatkom 15.440,- Sk sa zaviazal splatiť poskytnutý úver vo výške 31.440,- Sk. Zmluvu uzatvoril povinný ako fyzická osoba, pričom v nej nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov. Súd prvého stupňa posúdil úver, ktorý bol poskytnutý povinnému na základe predmetnej zmluvy o úvere, ako spotrebiteľský v zmysle o spotrebiteľských úveroch. V zmluve o úvere absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, preto podľa zákona o spotrebiteľských úveroch platí, že úver je bezúročný a bez

poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní nezohľadnil a zaviazal povinného aj k úhrade poplatkov za poskytnutie úveru. Povinný vzhľadom na absenciu RPMN v zmluve bol pritom povinný uhradiť oprávnenému len skutočne poskytnutý úver vo výške 16.000,- Sk. Porovnaním údajov zo zmluvy o úvere s výškou priznanej istiny podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku bolo zistené, že povinný do rozhodnutia rozhodcovského súdu zaplatil oprávnenému sumu 18.340,- Sk. Táto suma bola vypočítaná tak, že od sumy 31.440,- Sk, ktorú mal povinný uhradiť podľa zmluvy o úvere bola odpočítaná suma pozostávajúca z úveru a poplatku priznaná rozhodcovským rozsudkom 13.100,- Sk. Do rozhodnutia povinný teda zaplatil oprávnenému celý poskytnutý úver, čo je zrejmé aj z toho, že istina priznaná rozhodcovským rozsudkom pozostáva z časti vo výške 13.100,- Sk, ktorá má predstavovať nesplatený úver s poplatkom za jeho poskytnutie, pričom na základe zmluvy poplatok predstavuje sumu 15.440,- Sk. Uvedená suma je už len časťou poplatku za poskytnutie úveru, nie nesplateným úverom. Keďže do rozhodnutia rozhodcovského súdu zaplatil povinný oprávnenému celý poskytnutý úver, pričom platí, že úver bol poskytnutý bezúročne a bez poplatkov, rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Dohodnuté úroky z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy sú v rozpore s , ale aj s dobrými mravmi. Dohodnutý úrok predstavuje úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne a tak značne prevyšuje úrok určený v zmysle nariadenia vlády SR č. Z dôvodu absencie RPMN v zmluve o úvere, úhrady poskytnutého úveru povinným pred rozhodnutím rozhodcovského súdu súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči napadnutému uzneseniu. V prvom rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku. Týmto nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej namietal, že § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady

"rovnosti zbraní". Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle a nasl. , ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami , tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Ďalej uviedol, že má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. zo dňa 22.09.2005, sp. zn. zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu v súlade s zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby

na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný a súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. , , bez nariadenia pojednávania podľa , pretože nejde o vec podľa , na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa podľa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:

Materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov z nej existujú výnimky. Takouto výnimkou je § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý obsahuje osobitný inštitút prieskumnej právomoci exekučného súdu umožňujúci exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v písm. a), b) a c) tohto ustanovenia. Exekučný súd je podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, z hľadiska, či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Citované ustanovenie v spojení s určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava aj na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Súd môže skúmať existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie podľa Exekučného poriadku, alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní ( zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke v uznesení Ústavného súdu SR z 24.02.2011 č.k. -19). V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Exekučný súd tak môže urobiť kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Zákon o rozhodcovskom konaní totiž dopĺňa Exekučný poriadok o špeciálne prípady, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, teda aj v prípade, ak už bolo vydané poverenie exekútorovi. Exekučný súd, ak sú splnené zákonom vyžadované podmienky, exekučné konanie uznesením zastaví.

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak zmluvu medzi účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú a nie ako zmluvu o úvere podľa , pretože povinný uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba. Úver sa ako spotrebiteľský posudzuje podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Z návrhu na vykonanie exekúcie, z rozhodnutia rozhodcovského súdu ani zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver za účelom jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že povinný nie je označený v žiadnom z bližšie uvedených listinných dôkazov identifikačným číslom (IČO-m), ale je identifikovaný svojím rodným číslom. Oprávnený v odvolacom konaní nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali, že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver. Naopak z výpisu obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I vyplýva, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.03.2001 aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Aj keď je z obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 03.11.2006 nepochybné, že ide o obchodno-záväzkový vzťah v zmysle , odvolací súd uvádza, že osobitná právna úprava, t.j. o spotrebiteľských úveroch má podľa zásady lex specialis derogat legi generali prednosť pred ustanoveniami . Pretože výška poskytnutého úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery (od 200,- eur do 20.000,- eur) a spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru podľa , 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, so zreteľom na to, že oprávnený predmetnou zmluvou o úvere poskytol povinnému peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru ( ), v danej veci ide nepochybne o spotrebiteľský, t.j. občianskoprávny vzťah (aj keď ho takto účastníci nenazvali) a spotrebiteľovi sa poskytuje aj ochrana podľa ustanovení , v zmysle ktorých sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od v neprospech spotrebiteľa ( ). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na , podľa ktorého ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa až a o spotrebiteľských úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Pokiaľ ide o úroky a poplatky zo spotrebiteľského úveru, odvolací súd uvádza, že podľa o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia ak zmluva o spotrebiteľskom úvere túto náležitosť neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že dodávateľ, t.j. oprávnený nezakotvil do zmluvy o spotrebiteľskom úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len RPMN), úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a oprávnený musí znášať dôsledky v podobe zastavenia exekúcie, keď je zrejmé, že do rozhodnutia rozhodcovského súdu povinný zaplatil oprávnenému celý poskytnutý úver. Z obsahu zmluvy o úvere zo dňa 03.11.2006 vyplýva, že dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi okrem poskytnutého úveru 16.000,- Sk aj poplatok 15.440,- Sk, t.j. že by mal celkovo zaplatiť 31.440,- Sk. Sumu 15.440,- Sk nazvanú veriteľom ako "poplatok", možno teda považovať za celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (, o spotrebiteľských úveroch v platnom znení). Ani skutočnosť, že oprávnený poskytol povinnému peňažné prostriedky a nie tovar alebo službu, nespochybňuje záver, že oprávnený poskytol povinnému spotrebiteľský úver (, o spotrebiteľských úveroch v platnom znení).

Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, pretože rozhodcovský rozsudok nezohľadnil tú skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje tzv. RPMN, a preto ju treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak exekúciu zastavil, pretože je zrejmé, že suma 13.100,- Sk priznaná rozhodcovským rozsudkom je už len časťou poplatku za poskytnutie úveru, nie nesplateným úverom. Správny je aj záver súdu prvého stupňa, že exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, pretože obsahuje viacero neprijateľných podmienok, napr. povinnosť spotrebiteľa zaplatiť neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu za nesplnenie záväzku,

ktorou je výška dojednaných úrokov z omeškania 0,25 % denne z dlžnej sumy odo dňa, kedy sa stane splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia ( ). Dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne značne prevyšuje úrok z omeškania podľa ustanovení (konkrétne v spojení s nariadením vlády č. ).

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Oprávnený ďalej navrhol prerušiť exekučné konanie za účelom podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia len vtedy, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok v výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov, napr. podľa o konkurze a vyrovnaní. Preto na exekučné konanie nemožno aplikovať a teda nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadal oprávnený.

Odvolací súd preto nepovažoval návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie za dôvodný, pretože nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva. Z tohto dôvodu návrh na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom konania preukázateľne trovy konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( v znení účinnom od 1. mája 2011).

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.