Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-492-2014.pdf
PDF · 93.37 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/492/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 8C/135/2012-56 zo dňa 14. apríla 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh ktorým sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Námestovo. Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 7444/2011 exekučný súd nerozhodol o žiadosti oprávneného o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 180 dní. Súd I. stupňa zadefinoval nesprávny úradný postup ako postup orgánu verejnej moci, ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý spočíva v inej než rozhodovacej činnosti (napr. zbytočné prieťahy v konaní), pričom takýto postup je potrebné posudzovať vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Nadväzne ustálil, že v exekučnej veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 1Er/681/2011 na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku - bola dňa 21.7.2011 exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd výzvou doručenou dňa 22.8.2011 a urgovanou dňa 30.9.2011 žiadal rozhodcovský súd o zaslanie príslušného rozhodcovského spisu. Po jeho doručení uznesením zo dňa 20.10.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Na základe potvrdzujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20CoE/26/2012 zo dňa 17.4.2012 predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.6.2012. Vychádzajúc z opísaných zistení okresný súd konštatoval, že v zmysle právnej úpravy účinnej v čase doručenia žiadosti o udelenie poverenia sa 15-dňová lehota nevzťahovala na prípady, kedy išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, t.j. rozhodcovský rozsudok (ako je tomu v predmetnom prípade). Exekučný súd preto nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti v uvedenej lehote. Okresný súd zdôraznil, že od doručenia žiadosti súdneho exekútora exekučný súd kontinuálne vykonával nevyhnutné úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci. Z tohto dôvodu možno mať za to, že právna neistota oprávneného bola v dotknutom exekučnom konaní odstránená v primeranej dobe. Odmietol tiež tvrdenia, že škoda by mohla oprávnenému vzniknúť nesprávnym zamietnutím
žiadosti o udelenie poverenia, nakoľko nesprávnym úradným postupom nemôže byť proces, ktorého výsledkom je konkrétne rozhodnutie súdu. Navyše, zamietajúce uznesenie exekučného súdu bolo potvrdené i súdom odvolacím, čo pojmovo vylučuje kategóriu nezákonného rozhodnutia. Súd I. stupňa preto uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal prvú/základnú podmienku predmetného zodpovednostného vzťahu, t.j. samotný nesprávny úradný postup exekučného súdu. S ohľadom na kumulatívny charakter podmienok zákonnej zodpovednosti štátu považoval za nehospodárne dokazovanie vo vzťahu k ďalším podmienkam. Samostatným výrokom zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/ i § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti. Okresný súd konštatoval, že otázka zákonného sudcu nie je svojim charakterom predbežnou otázkou, od ktorej závisí rozhodnutie vo veci. Okrem toho, nadriadený súd už otázku zákonného sudcu vyriešil. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Poukazoval na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Mal za to, že okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu a v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ totiž vnútroštátny súd dospel (na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. Upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne navrhovateľ zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil. Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky tvrdenia o jej vzniku z titulu udržiavania a správy informačného systému, či výdajov administratívneho charakteru. V tejto časti považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nie je totiž, podľa odvolateľa, z odôvodnenia rozsudku zrejmé, akou úvahou okresný súd dospel k jednoznačnému presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, označil za neakceptovateľný stav, keď súd rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný; tento nemôže niesť zodpovednosť za nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník. Zopakoval, že nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady z dôvodov ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií. V konaní navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého posudku predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie neprípustne zúžil len na dôkazy vykonávané ex offo. Taktiež v spojitosti s nemajetkovou ujmou okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Napadnuté rozhodnutie preto považoval navrhovateľ
za vnútorne rozporné, nakoľko súd na jednej strane zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto nečinnosť nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.
Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou- sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia a námietky navrhovateľa týkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že odporca nepredložil (žiadne) písomné vyjadrenie vo veci samej, čím je vyvrátená (zásadná) odvolacia námietka navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť tvrdeniam protistrany.
Navrhovateľ dňa 10.4.2014 (o 18.52 hod, t.j. po úradných hodinách súdu; reálne teda necelý jeden pracovný deň pred nariadeným pojednávaním na deň 14.4.2014 - pondelok) elektronicky doručil súdu prvého stupňa návrh „na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo korešponduje s nižšie vyslovenými závermi ohľadne tvrdení o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiadúcim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup dôsledne nevyužil, čo však nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného porušenia práv účastníka konania(neakceptovanie uplatneného dôvodu - podávanie neúspešných ústavných sťažností- na odročenie pojednávania súdmi je navrhovateľovi známou skutočnosťou; zároveň vzhľadom na spomínané časové súvislosti sám navrhovateľ svojim postupom značne sťažil, až zmaril náležitú reakciu súdu).
V súvislosti s meritórnym posúdením prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek konkrétna úvaha/ protiargumentácia vo vzťahu ku vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných argumentov (t.j. dôvody, pre ktoré v dotknutej exekučnej veci „neplatí“ 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia, resp. chronológia a zmysel úkonov v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku z pohľadu konečného zamietnutia/nevyhovenia žiadosti o vydanie poverenia), na ktorých okresný súd založil svoje meritórne rozhodnutie.
Nadväzne je nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o vytváraní odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom. Práve navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou zmätočnosťou (namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo), ako aj
odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa so závermi, že náklady na správu pohľadávku zapríčinil dlžník, či o dodržaní namietaných lehôt, ktoré konštatovania však okresný súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého podávania odvolaní. V protiklade s odvolaním navrhovateľa napadnuté rozhodnutie ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia a rozhodne nevykazuje znaky (tvrdenej) vnútornej rozpornosti. Je pritom neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré ani nevyslovil. Z tohto pohľadu napr. odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, predstavuje zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov. Bez ohľadu na to, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje, platí, že časové údaje vymedzené prvostupňovým súdom zodpovedajú skutkovému stavu a vyplývajú z pripojeného exekučného spisu. Taktiež je v úplnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia námietka, že hoci okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre túto nečinnosť nenašiel žiaden ospravedlňujúci dôvod.
Neopodstatnenými sú i tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného obsahu (fotokópie) exekučného spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 1Er/681/2011 - ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str. 3 odôvodnenia; č.l. 57 spisu). Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom. Nenáležitou je tiež požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Navrhovateľ bližšie ani nezdôvodnil, v čom podľa neho má spočívať nesprávnosť (samostatného) výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Odvolací súd poznamenáva, že napriek vnútornej rozpornosti navrhovateľom predloženej kvalifikácie tej istej (tvrdenej) skutočnosti - podanie ústavnej sťažnosti - ako obligatórneho, ako aj fakultatívneho dôvodu prerušenia konania, okresný súd v dostatočnom rozsahu vymedzil pojmové znaky oboch alternatív, nadväzne predložil zrozumiteľné argumenty, prečo nevidí priestor pre prerušenie konania. Krajský súd (aj) v tejto spojitosti zdôrazňuje, že odlišné (subjektívne) hodnotenie vlastných argumentov navrhovateľom, resp. jeho neakceptovanie záverov okresného súdu nezakladá nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu nestrannosti sudcu. V konečnom dôsledku i s ohľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu, vhodne okresný súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom založený meritórny nárok navrhovateľa. V kontexte týchto okolností by sa opačné rozhodnutie okresného súdu (t.j. prerušenie konania) javilo ako ťažko argumentačne udržateľné. Nadväzne platí, že nebol (žiaden relevantný právny) dôvod pre „vyčkanie“ na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Uvedené závery ohľadne nedôvodnosti návrhu na prerušenie konania možno v plnej miere vztiahnuť aj k samostatnej odvolacej námietke, v zmysle ktorej konajúci sudca nemohol (z dôvodu nedostatku svoje nestrannosti) vydať meritórny rozsudok.
Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. S poukazom na nepreukázanie primárnej podmienky dotknutého zodpovednostného vzťahu je z hľadiska procesnej ekonómie (ako správne poznamenal už
súd prvého stupňa) bezpredmetným zaoberať sa tvrdeniami/ odvolacími námietkami o danosti ďalších kumulatívnych podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.