Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-94-2014.pdf
PDF · 98.49 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/94/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: T., s.r.o., T. XX, F., K.: XX XXX XXX zastúpeného advokátskou kanceláriou S. T., s.r.o., J. 4, F., K.: XX XXX XX proti povinnému: H. L., nar. X.X.XXXX, Y. XXX, L. o vymoženie XXX,XX eura s príslušenstvom vedenej súdnym exekútorom R.. C. V., X. úrad v Bratislave, A. pod č. EX XXXXX/XXXX, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Y., takto
rozhodol:
Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti L. rozhodcovská, a.s. so sídlom v F. zo dňa X.X.XXXX sp. zn. SR XXXXX/XX dňa X.XX.XXXX poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora R.. C. V..
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS a preskúmal podmienky predmetného exekučného konania. Zistil, že medzi účastníkmi konania bola dňa X.X.XXXX uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške XX.XXX,- Sk. Súd prvého stupňa posúdil túto zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú podľa ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Uviedol, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Za takúto neprijateľnú podmienku považoval rozhodcovskú doložku nachádzajúcu sa v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom F., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušnom súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde. Zdôraznil, že praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je, že povinnému ako spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak veriteľ - oprávnený podá žalobu
na rozhodcovský súd. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za to, že ustanovenie bodu 17 zmluvy o úvere je v rozpore so znením § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a ako také je absolútne neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Odvolanie odôvodnil oprávnený tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p.), že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p.), že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané náležité dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Oprávnený vytýkal súdu prvého stupňa, že mu neumožnil uplatňovať svoje stanovisko v súvislosti so súdom prvého stupňa nastolenou neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Podľa oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že exekučný súd porušil okrem iného rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený zastával názor, že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Navyše exekučný súd podľa oprávneného založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernica rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Oprávnený
zdôraznil, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Tvrdil, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ustanovení § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil. Tvrdil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu a zastaveniu exekúcie.
Súdny exekútor a povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili, odvolanie bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa X.X.XXXX a povinnému na vyjadrenie dňa X.X.XXXX.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O.s.p., preto odvolanie prejednal odvolací súd.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
S právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa sa odvolací súd stotožňuje a poukazuje naň (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Na doplnenie dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:
Oprávnený v odvolaní namietal predovšetkým prekročenie preskúmavacej právomoci súdom prvého stupňa ako súdom exekučným.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v §
40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/ (§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.).
V posudzovanej veci nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou oprávneného, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti. Práve citované zákonné ustanovenie v spojení s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku dáva exekučnému súdu oprávnenie rozhodcovský rozsudok preskúmať a prípadne aj zastaviť exekučné konanie začaté na vymoženie nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento má niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa tohto ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Exekučný súd je teda nielen oprávnený, ale aj povinný zisťovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené exekučný súd posudzuje skôr, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, oprávnenie skúmať exekučný titul má však počas celého exekučného konania, teda v každom štádiu konania, a to či už na návrh účastníka alebo aj bez návrhu. Ak zistí, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí exekúciu v každom štádiu konania i bez návrhu zastaviť. Súd prvého stupňa preto dôvodne skúmal, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným.
Opodstatnená nie je ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil zmluvu o úvere účastníkov konania ako zmluvu spotrebiteľskú.
Podľa § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa rozumie:
- spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,
- zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Účastníci konania uzavreli zmluvu o úvere dňa X.X.XXXX podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, teda v čase, kedy sa podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka považovala za spotrebiteľskú zmluvu každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že oprávnený ako veriteľ je podnikateľom a v predmete činnosti má poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a povinný je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, zmluva o úvere, ktorú účastníci konania uzavreli, má charakter spotrebiteľskej zmluvy a je potrebné na ňu aplikovať aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy veriteľ, teda oprávnený. V posudzovanej veci túto skutočnosť oprávnený nepreukázal.
Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách.
Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, ale aj v priebehu celej exekúcie, sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3 (§ 4 ods. 1 až 3 Zákona o rozhodcovskom konaní).
V posudzovanom prípade rozhodcovská doložka nie je zakotvená v zmluve o úvere, nachádza sa v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom V. rameno 8, XXX XX F., K.: XX XXX XXX, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. XXXX/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
V danej veci v zmluve o úvere účastníkov konania nie je zakotvená rozhodcovská doložka. Rozhodcovská doložka je len súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nebola teda individuálne dojednaná a v podstate splynula s ďalšími obchodnými podmienkami oprávneného. Predpokladom platnosti rozhodcovskej doložky je, že bola dojednaná v písomnej forme. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. V posudzovanej veci však všeobecné podmienky poskytovania úveru neboli zmluvnými stranami podpísané, preto z nich nemožno vyvodiť záver, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že s rozhodcovskou doložkou sú oboznámení a súhlasia s ňou. Vzhľadom na to, že rozhodcovský súd môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva, bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Pre vykonanie exekúcie v predmetnej veci teda chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul, preto súd prvého stupňa dôvodne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Posúdenie rozhodcovskej doložky a následne rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu malo v danej veci zásadný význam, preto sa odvolací súd ďalšími odvolacími námietkami oprávneného nezaoberal a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok, odvolací súd udáva:
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej
únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.
Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod na prerušenie exekučného konania podľa návrhu odvolateľa, v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade neexistovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a ostatným účastníkom konania v tomto odvolacom konaní preukázateľné trovy konania nevznikli.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.