Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_43CoE-201-2014.pdf
PDF · 99.57 KB
Case nature
Area
Subarea
43CoE/201/2014
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného spoločnosťou verita, s.r.o., so sídlom Karpatská 18, 811 05 Bratislava, IČO: 35 940 875 proti povinnému S. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W., pre vymoženie pohľadávky vo výške 197,60 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, Exekútorský úrad so sídlom K. Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, pod sp. zn. EX 1030/2013, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 13Er/534/2013-36 zo dňa 12. marca 2014 v senáte jednohlasne takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 13Er/534/2013-36 zo dňa 12. marca 2014 potvrdzuje.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor predložil na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom -rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom v Bratislave pod spis. značkou PVA 10110003 zo dňa 25.01.2013. Z predložených listinných dôkazov zistil, že dňa 17.08.2006 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá zmluva o úvere, v ktorej si účastníci dohodli rozhodcovskú doložku.
Súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad respektíve rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemožno vyhovieť. Súd prvého stupňa posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský, a to nielen s poukazom na ust. § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného do 1. januára 2008, ale tiež poukazom na znenie ustanovenia § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.
Súd posudzoval rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a skúmal, či rozhodcovská doložka nespôsobuje v rámci podmienok štandardnej zmluvy hrubý nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).Súd uviedol, že zmluva o úvere je v danom prípade pripravená na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ z uvedených dôvodov nemal v čase uzatvárania zmluvy reálnu možnosť sa zo zmluvnými podmienkami oboznámiť, a teda ani žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah.
Súd prvého stupňa konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase uzatvárania zmluvy dohodnutá ako neprijateľná podmienka, v dôsledku čoho bola od začiatku tak, ako to upravuje § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvárania zmluvy, neplatná. Rozhodcovské konanie, výsledkom ktorého bol exekučný titul sa uskutočnilo preto bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, ktorý bol v konaní vydaný, nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Okresný súd preto považoval exekučný titul za nevykonateľný, v dôsledku čoho žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie alebo aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d), f), h) O.s.p., a že oprávnený nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p..
V odvolaní uviedol, že exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je arbitrárnym a svojvoľným postupom, ktorý je v rozpore s § 45 ods. 1 a 2 ZoRK. Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu podľa § 159 O.s.p.. Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť, navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby vec bola opätovne posúdená. Poštová banka ako právny predchodca oprávneného uzatvorila platnú rozhodcovskú doložku v súlade so ZoRK. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Súd svojim konaním šiel nad rámec zákona nerešpektujúc ust. § 35 ZoRK, keď rozhodoval o správnosti rozhodcovského rozsudku.
Oprávnený ďalej tvrdil, v zmysle ustanovenia II. Časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju povinný neodmietol, je prejav jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách. Napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti súd podľa oprávneného nesprávne argumentuje, keď práve týmto splnením zákonnej povinnosti odôvodňuje zamietnutie poverenia.
Exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Je arbitrárne a nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a porušením čl. 2 ods. 3 Ústavy SR konštatovať per se neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa bez uvedenia, v čom má údajná nerovnováha spočívať.
Exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd uprel oprávnenému právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
K aplikácii sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora oprávnený uviedol, že záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom
výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora , nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Zdôraznil, že teóriu o tzv. eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku. Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie zverejneného pod č. 2012/C326/01, (pôvodný článok 249), je rozhodnutie záväzné v celom rozsahu a rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Oprávnený je to právneho názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite. Exekučný súd svojim postupom znemožnil oprávnenému uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.
Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, odvolaniu sudca nemienil vyhovieť, a preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania a odvolaním napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 24.07.2013 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne bola okresnému súdu dňa 09.08.2013 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. vydaný pod sp. zn. PV- A/1011/0003 dňa 25.01.2013, ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu 197,60 Eur spolu s úrokom vo výške 15,68 % ročne zo sumy 197,60 Eur od 02.12.2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne 197,60 Eur od 02.12.2010 do zaplatenia, ďalej vyčíslené úroky a úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni poslednej čiastočnej úhrady po splatnosti celého úveru do dňa 01.12.2010 v sume 81,26 Eur, ako aj náhradu trov rozhodcovského konania v sume 33,19 Eur a trovy právneho zastúpenia 62,14 Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, ktorú právny predchodca oprávneného Poštová banka, a.s. ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 26.09.2006.
V článku 9 bode 2 Obchodných podmienok pre úver si zmluvné strany dohodli riešenie sporov a rozhodcovskú doložku tak, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a Obchodných podmienok budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijal návrh Poštovej banky na riešenie vzájomných sporov na základe alebo v súvislosti so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s., IČO: 35 962 882 podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Za miesto rozhodcovského konania si strany určili Bratislavu.
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
V zmysle citovaného § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať.
V prípade neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, rozhodcovský súd nemôže prejednať a rozhodnúť medzi účastníkmi spor a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal predstavovať exekučný titul. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. ( Rozhodnutie Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012).
Podľa § 53 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 26.09.2006 (ďalej Občiansky zákonník) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa ods. 2 v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy 88j) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. 88k)
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. 88l)
Odvolací súd považuje za správne právne hodnotenie okresného súdu, že vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je vzťahom spotrebiteľským. Z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by bol pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku v obchodných podmienkach resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej súčasťou sú aj obchodné podmienky, vyjadruje súhlas tak so samotnou zmluvou, ako aj s obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou a preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.
Odvolací súd súhlasí s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať alebo ho odmietnuť vrátane obchodných podmienok pre úver, ako to uviedol aj súd prvého stupňa. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať.
V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR odvolací súd poukazuje na Nález ústavného súdu SR - I. ÚS 38-2013, Rapid life zo dňa 24.10.2013, podľa ktorého, ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej
v tejto zmluve, potom podľa názoru odvolacieho súdu za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania, ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.
Na základe uvedených záverov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.