Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Co-352-2014.pdf
PDF · 85.44 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/352/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/174/2012-86 zo dňa 20. júna 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia v exekučnej veci navrhovateľa ako oprávneného vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 14575/2010, ďalej vo vydaní nezákonného rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá jeho následná žiadosť o zmenu exekútora. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu prvej zákonnej podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a to, že nepreukázal existenciu takéhoto postupu ani rozhodnutia. Okrem nedostatku existencie tejto podmienky, navrhovateľ nepreukázal ani vznik a existenciu škody, ktorá mu mala byť tvrdeným porušením spôsobená, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa jej nemohol domôcť pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Ním vyúčtované režijné náklady nepovažoval okresný súd za faktickú škodu, pretože boli vynakladané na jeho podnikateľskú činnosť a v príčinnej súvislosti s ňou. Rovnako nemal preukázanú ani existenciu práva na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ vychádzal len z predpokladov, neuviedol žiadne konkrétne tvrdenia, ani nepredložil dôkazy, z ktorých by existencia nemajetkovej ujmy bola zrejmá. Ak navrhovateľovi nejaká škoda vznikla, túto si spôsobil výlučne svojim zavinením. Uzatváral spotrebiteľské zmluvy s ekonomicky zle situovanými spotrebiteľmi, návratnosť úveru si nepreveroval. Na záver okresný súd konštatoval, že neexistuje ani príčinná súvislosť medzi navrhovateľom tvrdeným porušením právnych povinností a uplatnenou škodou.
Okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol aj návrh navrhovateľa na prerušenie konania v súdenej veci do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
na zákonného sudcu a nestranne konajúci súd. Konštatoval, že pre takýto procesný postup nie sú splnené zákonné predpoklady, ani v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/, ani v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci nie je podľa neho v rozpore s Ústavou, zákonom ani medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR okresný súd konštatoval, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak robí opakovane má právo, aby sa o jeho námietke rozhodlo. Navrhovateľ opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca, odmietol zaplatiť za takúto námietku súdny poplatok. Vec preto nebola predložená na rozhodnutie nadriadenému súd. Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím tohto súdu nemohlo byť porušené. Rovnako sa vo veci vedenej pres Ústavným súdom nerieši taká otázka, ktorá by mala vplyv na meritórne rozhodnutie vo veci a ktorú by si nemohol rozhodnúť prvostupňový súd. Prerušenie konania by bolo v rozpore s účelom žaloby a došlo by tam len k opätovným zbytočným prieťahom v prejednávanej veci.
O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani ich vznik nezistil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že okresný súd nepostupoval správne pokiaľ vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. napriek tomu, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol preto dôležité dôvody. Ďalej poukázal na to, že v prvostupňovom konaní o veci rozhodol zaujatý sudca, a to napriek tomu, že okresný súd upovedomil o tomu nasvedčujúcich skutočnostiach. Okolnosť, že krajský súd v nich nevzhliadol dôvod pre vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach, ako aj v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na právne názory vyslovené v obdobných veciach odvolacími súdmi, a to Krajským súdom v Trnave, Nitre a Prešove. Zároveň uviedol, že rovnaký názor vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Ďalej namietal, že súd nemohol v rovnakom rozhodnutí zamietnuť jeho návrh na prerušenie konania a zároveň aj vydať konečné meritórne rozhodnutie vo veci. Vydaním meritórneho rozhodnutia predbehol účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu. Nedostatočne sa oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Tým mu znemožnil možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a vyjadriť sa k dôkazom na ktorých svoje rozhodnutie založil. Uviedol, že "v konkrétnostiach napríklad" sa súd dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Pokiaľ okresný súd konštatoval, že nepreukázal existenciu majetkovej škody, úplne ignoroval všetky ním uvádzané tvrdenia, ktoré sa tejto škody týkali. Tým zaťažil odôvodnenie rozhodnutia nepreskúmateľnosťou, nakoľko sa s týmito tvrdeniami nevysporiadal a ich ignorovanie nevysvetlil. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), v konaní hodlal predložiť pred súdom na pojednávaní dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie sám zabezpečil. Rozhodnutie súdu označil za vnútorne rozporné, kedy napriek tomu, že zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Jeho rozhodnutie tak je v právnom štáte neudržateľné. Za irelevantné označil úvahy prvostupňového súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolil o podstate a rozsahu podnikateľského rizika u jeho osoby. Navrhovateľ ďalej namietal, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie, čím bolo rovnako zasiahnuté do jeho práva na kontradiktórny súdny proces. Naviac, odporca sa nevyjadril k žalobnému návrhu, teda okresný súd mal vydať rozsudok pre zmeškanie postupom podľa ust. § 153b O.s.p.. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, nakoľko v rovnakom rozhodnutí súd rozhodol aj o zamietnutí jeho žiadosti na prerušenie konania. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby, preto nebolo ešte právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p., za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.), napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p.
Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti však predvída najmä procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie ich procesných práv je pojednávanie. Navrhovateľ bol riadne a včas na pojednávanie pred okresným súdom predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredne naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený o predbežnom právnom posúdení veci v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti sú potom ďalšie jeho tvrdenia i námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.
Navrhovateľ ďalej namietal, že vo veci rozhodol zaujatý sudca. Odvolací súd uvádza, že požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 141 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj keď neexistuje žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, môže v rámci podaného odvolania sám krajský súd, ako súd nadriadený posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Uvedený záver o nevylúčení zákonného sudcu rešpektuje aj aktuálnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu SR (napr. I ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch. V tejto súvislosti zároveň krajský súd považuje za správny postup okresného súdu, ktorý nevyhovel návrhu navrhovateľa na zrušenie nariadeného pojednávania pre zaujatosť zákonnej sudkyne z dôvodu, že predmetom konania je nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, na ktorom táto sudkyňa vykonáva funkciu sudcu. Ďalej nezodpovedá stavu veci ani tvrdenie navrhovateľa o predčasnosti vydania napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že nenadobudlo právoplatnosť uznesenie o prerušení konania. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd v meritórnom rozhodnutí nerozhodoval o prerušení konania a takýto návrh nebol v prejednávanej veci navrhovateľom ani vznesený.
Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacieho dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že "súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú", nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod zaoberať sa predmetnom odvolacom námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Naopak okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že zákonná 15 dňová lehota na vydanie poverenia v exekučnej veci v súvislosti s ktorou sa navrhovateľ domáha uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy nemusela byť dodržaná. V exekučnej veci sa aplikovalo znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinné od 01.06.2010, ktoré neukladalo vydanie poverenia súdneho exekútora v 15 dňovej lehote, v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Tieto závery okresného súdu odvolateľ pri formulovaní odvolacích dôvodov nenamietal a ich správnosť žiadnym konkrétnym spôsobom nespochybňoval. Je výlučne na ťarche odvolateľa, že k tomuto argumentu na ktorom okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek protiargumentáciu. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal nesprávnosť záverov okresného súdu o nepreukázaní ním uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc však zo skutočnosti, že správnosť záverov okresného súdu o neexistencii nesprávneho úradného postupu odvolateľ nenamietal je
nadbytočné zaoberať sa ďalej jeho námietkami týkajúcimi sa nesprávnosti tejto časti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ by aj tieto námietky boli dôvodné (čo však už odvolací súd neskúmal) nič by to nemenilo na závere, že okresný súd ustálil, že k nesprávnemu úradnému postupu na strane odporcu nedošlo. Tým nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup. Na záver krajský súd opätovne zdôrazňuje, že viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania, tieto nepovažoval za opodstatnené a zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu na ktoré je povinný prihliadať z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.