Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_8Co-443-2014.pdf
PDF · 82.88 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/443/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/60/2012-41 zo dňa 12. marca 2014, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.), návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 06.03.2014 zamietol (výrok II.) a žalovanej náhradu trov nepriznal (výrok III.). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním nemal preukázané tvrdenia žalobcu, že by postupom Okresného súdu Námestovo v exekučnom konaní sp. zn. 5Er/857/2011 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola súdu doručená dňa 07.09.2011, uznesenie, ktorým súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bolo vydané dňa 15.11.2011. Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku určuje povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, uvedená lehota však neplatí v prípade, ak ide o exekúciu navrhovanú na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. V danom prípade preto exekučný súd nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní. Súd zároveň nemal preukázané splnenie ani jednej z ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti žalovanej za žalobcom tvrdené ujmy. Žalobca nepredložil, ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať a ktoré by podporovali to, že práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia utrpel konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu, či ujmu nemajetkového charakteru. Podľa názoru súdu nemožno považovať iba subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované) paušálne náklady na správu pohľadávky pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania za škodu. Žalobca nepreukázal, ale ani nijako bližšie nevysvetlil ako paušálne náklady na správu pohľadávky voči povinnému súvisia s tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobca tiež nijako nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči povinnej.
Návrh na prerušenie konania súd zamietol s odôvodnením, že otázka zákonného sudcu nie je svojim charakterom takou predbežnou otázkou ako majú na mysli ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), teda otázkou, od ktorej závisí rozhodnutie v merite veci. Výhrada predostrená žalobcom už v žalobnom návrhu bola vyriešená nadriadeným Krajským súdom v Žiline uznesením č. k. 7NcC/288/2013-19 zo dňa 18.03.2013, ktorým konajúcu sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania danej veci. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanej ako úspešnej účastníčke konania nepriznal náhradu trov konania, pretože tieto nevyčíslila a ani zo spisu jej žiadne nevyplývajú.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na opätovné prejednanie. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 O. s. p. K jednotlivým dôvodom odvolania bližšie uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody pre tento postup, z ktorého dôvodu nemohol súd postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Uviedol, že uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, a teda v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania, z ktorého dôvodu je meritórne rozhodnutie predčasné. Okresný súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Okresný súd, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Žalobca ďalej tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Vytýkal okresnému súdu, že sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, úplne však ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov v súvislostí s urgenciami. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu, ktoré jej bolo riadne doručené, písomne nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. za použitia § 156 ods. 3 O. s. p.), podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil z nasledovných dôvodov:
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku je v podstatných bodoch vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám
uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
Odvolacie námietky žalobcu nepovažuje odvolací súd za dôvodné.
Námietku žalobcu, že okresný súd nemohol v prejednávanej veci postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Zo spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že okresný súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 12.03.2014. Právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 24.02.2014. Žalobca síce podaním zo dňa 06.03.2014 požiadal o zrušenie pojednávania (z dôvodu podania sťažnosti na Ústavný súd SR vo vzťahu k otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu), z ktorého dôvodu požiadal aj o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR (ktorej dôsledkom podľa žalobcu bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci), ale s touto žiadosťou sa prvostupňový súd riadne a náležite vysporiadal v rámci odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Odvolací súd v tomto smere poukazuje i na uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 7NcC/288/2013-19 zo dňa 18.03.2013, ktorým konajúca sudkyňa nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 7C/60/2012. S poukazom na citované uznesenie Krajského súdu v Žiline potom neobstojí ani námietka žalobcu, že sudcu, ktorému bola predmetná vec pridelená na konanie a rozhodnutie, bolo potrebné z konania vylúčiť. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v podaní zo dňa 04.12.2012 výslovne uviedol, že jeho argumentácia v súvislosti s nestrannosťou sudcu nepredstavuje námietku zaujatosti. Žalobca a jeho splnomocnený zástupca teda nedostavením sa na riadne nariadené pojednávanie sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné práva, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, ďalej právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. a § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla práve na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).
Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Ako už odvolací súd konštatoval vyššie, za situácie, keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu a pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil (v dôsledku toho, že sa na pojednávanie nedostavil). Námietka žalobcu, že okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z tvrdení žalobcu, ku ktorým nemal možnosť vyjadriť sa, je účelová. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach zistených z exekučného spisu a na právnych záveroch o nenaplnení podmienok pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Námietka žalobcu, že okresný súd napriek tomu, že zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, toto porušenie práva nekonštatoval a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy, nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nič také nevyplýva. Okresný súd nemal dôvod konštatovať porušenie, či nedodržanie lehôt namietaných žalobcom keďže v čase podania žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nebola pre vydanie poverenia v prípade ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, stanovená žiadna lehota. Z uvedenej skutočnosti vychádzal i prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí. Odvolací súd sa v tomto smere v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku a nepovažoval za potrebné uvádzať ďalšie dôvody, pretože by boli už len opakovaním toho, čo podrobne uviedol okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
K odvolacím námietkam vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na prerušenia konania odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu dopĺňa, že odvolateľ v návrhu na prerušenie konania, ani v odvolaní, neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcu (ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie), než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeným súdom. Dotknutý záver o nevylúčení konajúcej sudkyne zároveň rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Pokiaľ žalobca namietal nemožnosť vydania meritórneho rozhodnutia pred právoplatným rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania, žiadne zákonné ustanovenie takémuto postupu nebráni, najmä keď otázka, ktorá je dôvodom návrhu na
prerušenie konania (otázka nestrannosti sudcu), už bola právoplatne vyriešená (rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 7NcC/288/2013-19 zo dňa 18.03.2013).
S prihliadnutím na skutočnosť, že proti výroku o trovách konania žalovaný odvolanie nepodal, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 4, § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešnou účastníčkou odvolacieho konania bola žalovaná, ktorá si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, preto jej súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal odvolací súd hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.