Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21CoE-151-2014.pdf
PDF · 76.58 KB
Case nature
Subarea
21CoE/151/2014
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Ružová dolina 10, Bratislava, IČO: 35 937 874, proti povinnému: BRAHO, a.s., BRATISLAVA, Ružová dolina 6, Bratislava, IČO: 31 401 341, pre vymoženie uloženej povinnosti, na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 37Er/1787/2003 - 14 zo dňa 11.02.2014, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 37Er/1787/2003 - 14 zo dňa 11.02.2014 v časti týkajúcej sa trov exekučného konania, o d m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú u súdneho exekútora Mgr. Libora Samca pod sp. zn. EX 2221/2003, oprávnenému a povinnému náhradu trov konania nepriznal a súdnemu exekútorovi Mgr. Liborovi Samcovi, Exekútorský úrad, Košická 6, Bratislava, priznal trovy exekúcie vo výške 23,04 Eur, ktoré je povinný uhradiť oprávnený do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Súd prvého stupňa zastavil exekúciu s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (ďalej len „Ex. por.“) a o trovách exekúcie rozhodol s poukazom na ust. § 196, § 203 ods. 2 a § 200 ods. 1 Ex. por.. Súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie s poukazom na ust. § 14 ods. 2, § 15 ods. 1 Vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účinnej od 16.12.1995 do 01.07.2006, v celkovej sume 23,04 Eur.
Proti tomuto uzneseniu v časti týkajúcej sa trov exekúcie sa odvolal súdny exekútor. Mal za, že prvostupňový súd v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 36 ods. 2 prvá a druhá veta Ex. por. v spojení s ust. § 38 a § 43 Ex. por. konštatoval, že činnosť ktorej predmetom je vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia exekútor uskutočnil pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie a v tomto prípade nejde o exekučnú činnosť, ale ide o činnosť spojenú so získaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd nerešpektuje skutočnosť, že exekučné konanie sa začína dňom doručenia návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekútorovi.
Mal za to, že vo vyčíslení trov exekúcie predloženej súdu v časti časovej špecifikácie súdny exekútor uviedol všetky úkony, ktoré boli vykonané v tomto konkrétnom exekučnom konaní, ide o úkony, ktoré vyplývajú exekútorovi ako povinnosť z ustanovení Ex. por., resp. z Vyhlášky č. 288/1995 Z.z., napr. žiadosť o udelenie poverenia, vyčíslenie trov exekúcie, podnet na zastavenie exekúcie a pod. a zároveň uviedol aj čas trvania úkonov, každý úkon zvlášť v trvaní 10 min..
Mal za to, že súd nerešpektujúc vyčíslenie súdneho exekútora priznal sumu 6,64 Eur len za úkony: upovedomenie o začatí exekúcie a vydanie príkazov na začatie exekúcie, podnet na zastavenie exekúcie a ako čas trvania úkonu uviedol pri každom jednom úkone 15 min., pričom mal za to, že si súd svojvoľne určil čas trvania jednotlivých úkonov.
Zdôraznil, že prvostupňový súd nerešpektoval skutočnosť, že každý úkon, ktorý exekútor vykoná po doručení návrhu na vykonanie exekúcie, je úkonom exekučnej činnosti.
Pokiaľ súd nepriznal súdnemu exekútorovi uplatnenú paušálnu odmenu za viacnásobné doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie, príkazov na začatie exekúcie a exekučných príkazov, tieto písomnosti treba nepochybne doručiť, avšak z hľadiska gramatického výkladu ust. § 15 vyhlášky je zrejmé, že sa spoplatňuje ich doručovanie ako úkon a nie každé doručovanie. Tento názor súdu je podľa názoru súdneho exekútora v rozpore s pravidlami logického, ale aj gramatického výkladu právnej normy. Súd síce správne upozornil na skutočnosť, že ustanovenia § 15 ods. 1 písm. a) až f) vyhlášky doslovne upravujú doručenie konkrétne pomenovaného úkonu exekučnej činnosti, napr. písm. b) doručenie príkazu na začatie exekúcie, písm. c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie a pod., to znamená, že doručenie jedného ustanovením vyslovene určeného úkonu exekučnej činnosti, pričom výraz slova „doručenie“ je vždy v jednotnom čísle. Neudržateľný je v tomto zmysle ale doslovný výklad právnej normy zo strany súdu. Ak by sa ho pridržiaval a násilným spôsobom tendenčne nedeformoval zmysel a účel právnej normy, nemohol by doručenie toho istého úkonu exekučnej činnosti viacerým adresátom považovať len za jeden úkon exekučnej činnosti. Zákonodarca by v takom prípade právnu normu náležitým spôsobom upravil, aby bol jeho zámer nesporný, dal by daný výraz do gramaticky správnej podoby a bol by vyjadrený nie v jednotnom čísle, ale v množnom čísle, napr. doručenie upovedomení o začatí exekúcie alebo doručenie príkazov na začatie exekúcie a pod..
Mal za to, že súd vôbec nebral do úvahy právnu skutočnosť, že ten istý úkon exekučnej činnosti doručený rôznym adresátom vyvoláva pre nich rozdielne právne účinky v zmysle jednotlivých práv, povinností a aj zodpovednosti za prípadné protiprávne konania.
Zdôraznil tiež, že gramatické vyjadrenie textu právnej normy v jednotnom čísle vyjadruje úmysel zákonodarcu spravodlivým spôsobom odmeňovať úsilie a aktivitu súdneho exekútora pri ochrane ústavou zabezpečeného práva na súdnu a inú právnu ochranu a v čo najkratšom čase a najefektívnejším spôsobom vymôcť judikované právo pre oprávneného.
Pokiaľ ide o hotové výdavky mal za to, že súd argumentoval, že nemal za dokázané doručenie príkazov na začatie exekúcie do bánk, pritom v rozpore s touto skutočnosťou sám uznal v paušálnej odmene doručenie príkazu na začatie exekúcie, za čo priznal súdnemu exekútorovi aj odmenu vo výške 3,32 Eur. V tom prípade musí byť takto priznaná odmena nezákonná, pretože jej zákonným predpokladom je ich doručenie.
Zdôraznil, že súd ignoroval nepriame dôkazy svedčiace o pravdivosti tvrdení súdneho exekútora uvádzané v predloženom vyčíslení odmeny a náhrady hotových výdavkov, tieto museli byť súdu zrejmé zo súdneho spisu. Okrem toho ignoroval aj priame dôkazy z exekučného spisu, kde sa nachádzajú verejné listiny vydané súdnym exekútorom, týmto spochybnil aj ich pravosť bez akýchkoľvek dôkazov o opaku, t. j. ich nepravosti.
Tvrdené skutočnosti, ale aj ďalšie prípady doručovania, je súdny exekútor schopný v odôvodnenom prípade dokázať, napr. hromadným poštovým podacím hárkom opečiatkovaným poštou alebo výpisom z knihy odoslanej pošty vedenej súdnym exekútorom, prípadne ďalším spôsobom. Predkladanie takýchto dôkazných prostriedkov vzhľadom na ich množstvo ako aj časovú náročnosť je možné v osobitných prípadoch, inak by nebolo možné plniť ďalšie zákonné povinnosti.
Zdôraznil, že rozhodnutie je preto vzorovým príkladom arbitrárnosti postupu súdu pri interpretácii právnych noriem (§ 15 ods. 1 vyhlášky) na tom základe vlastnom protirečení (uznanie doručenia príkazu na začatie exekúcie podľa § 15 ods. 1 písm. b/ vyhlášky a zároveň jeho popretie pri rozhodovaní o náhrade hotových výdavkov podľa § 22 vyhlášky z dôvodu nedoloženia doručenky), ignorovaní právnych noriem, nedostatočného a neúplného zdôvodnenia vlastného rozhodnutia.
Pokiaľ ide o tvrdenie súdu, že súdny exekútor preukázal, že je platiteľom DPH, preto zvýšil jeho odmenu, toto tvrdenie súdu je nepravdivé. Súdny exekútor žiadnym spôsobom nepreukázal, že je platcom DPH, ani nebol vyzvaný na preukázanie tejto skutočnosti, ani túto skutočnosť nemohol preukázať, pretože nie je platcom DPH.
Mal za to, že napadnuté rozhodnutie súdu je nezákonné aj z toho dôvodu, že súd nesprávne vypočítal odmenu súdneho exekútora, keď jej výšku určil pod minimálnu hranicu platnej vyhlášky podľa § 14 ods. 1. Ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej však 33,19 Eur. Uvedené ustanovenie explicitne, bez pochybnosti podľa názoru súdneho exekútora určuje hranicu najmenšej výšky odmeny súdneho exekútora na sumu 33,19 Eur. Súd túto hranicu svojvoľne bez akéhokoľvek zákonného zdôvodnenia znížil na sumu 23,04 Eur.
Poukázal tiež na skutočnosť, že vyššia súdna úradníčka Mgr. Beáta Balajková používa ten istý vzor pri každom jednom rozhodnutí, preto súdny exekútor podáva neustále odvolania proti jej nezákonným rozhodnutiam a žiada, aby rozhodol príslušný sudca.
Žiadal tiež aplikovať ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa ust. § 204 ods. 1 OSP, odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 57 ods. 1 OSP, do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
Z obsahu spisu je zrejmé, že napadnuté uznesenie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 24.02.2014. Podľa citovaného ustanovenia § 57 ods. 1 OSP, lehota na podanie odvolania začala súdnemu exekútorovi plynúť dňa 25.02.2014 a uplynula dňa 11.03.2014. Súdny exekútor podal odvolanie na pošte dňa 20.03.2014, t. j. po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty.
Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. a) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že súdny exekútor podal odvolanie po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty, odvolací súd odvolanie súdneho exekútora odmietol.
Toto uznesenie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.