Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26Co-13-2013.pdf
PDF · 94.26 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/13/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: H. P., bytom V. XX, V., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Spotrebiteľské združenie OSA, Fedinova 9, Bratislava, zastúpeného splnomocnenkyňou: HKP Legal s.r.o., IČO: 36 727 334, Bratislava, Sasinkova 6, o zaplatenie 9.367,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 25. júna 2013 č. k. 2C/122/2012-130, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej (nesprávne označenej za „odporkyňu“ - v tejto súvislosti poukaz i na ustanovenie § 79 ods. 1 poslednej vety a § 90 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - ďalej len O.s.p. a takýmito ustanoveniami normované správne označovanie účastníkov tzv. sporového konania, o aké šlo aj v tejto veci a tiež podania začínajúceho takéto konanie - správne označenie žalobkyňa, žalovaný a žaloba) povinnosť zaplatiť žalobkyni (nesprávne uvedené navrhovateľovi) 9.253,89 eur s 8,5%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 9.194,56 eur od 1. marca 2008 do zaplatenia po splátkach po 150 eur mesačne splatných vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku, pod následkom straty výhody splátok pri nezaplatení jednej z nich. II. vo zvyšku žalobu (nesprávne uvedené návrh) zamietol. O trovách konania nerozhodol s tým, že rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil právne ustanovením § 52, 53, § 517 ods. 1, 2 a § 558, OZ (z. č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník v znení zmien a noviel) a § 1, § 2, § 4 z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaná uzatvorila s právnym predchodcom žalobkyne dňa 14.12.2004 zmluvu o spotrebnom úvere, na základe ktorej bol odporkyni poskytnutý úver celkom vo výške 16.596,96 eur a medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah, z ktorého žalovaná bola povinná uhrádzať splátky, pričom zmluva o úvere má charakter spotrebiteľského úveru a žalovaná je spotrebiteľkou, ktorá si však svoje zmluvné povinnosti neplnila a ku dňu postúpenia pohľadávky na žalobkyňu žalovaná dlhovala na istine 9.194,56 eur, na úrokoch 59,33 eur, spolu 9.253,89 eur, pričom v dohode o uzavretí splátkového kalendára zo dňa 18.1.2011 uznala žalovaná záväzok čo do právneho dôvodu a výšky a ani na pojednávaní výšku žalovanej sumy nespochybnila, potvrdila uznanie záväzku, a preto jej súd prvého stupňa uložil i povinnosť ho uhradiť a to spolu i s úrokom z omeškania, pričom dlh jej povolil vzhľadom na jej finančnú situáciu splácať v splátkach podľa § 160 ods. 1 O.s.p.. Dodal, že námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom na strane žalovanej považoval za nedôvodnú, nakoľko žalovaná v dohode o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku, teda ešte v čase plynutia premlčacej lehoty uznala nárok žalobkyne čo do právneho dôvodu a výšky, a preto začala plynúť nová premlčacia lehota, ktorá je v zmysle § 110 ods. 1 OZ desaťročná. Súd prvého stupňa zamietol žalobu v časti úroku z omeškania vyčísleného sumou 113,28 eur, keď nemal preukázané, z akej sumy a z akej úrokovej
sadzby bol úrok z omeškania vypočítaný, pričom dojednania o omeškaní klienta so splácaním úveru sú neprijateľné, keďže banka si vyhradila právo kedykoľvek jednostranne zmeniť výšku debetného úroku. Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa rozhodol, že o trovách konania rozhodne až v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník na strane žalovanej. Dôvodil, že napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa odmietol námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom a to z dôvodu, že žalobkyňa v konaní predložila dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Namietal, že predložená dohoda obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a to predĺženie premlčacej lehoty formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku, pričom je nelogické a vylúčené, aby spotrebiteľ, ak by mal vedomosť o stave veci mal záujem na uznaní záväzku a predlžení premlčacej lehoty, ide jednoznačne o ďalšie znevýhodnenie spotrebiteľa, výlučne v prospech dodávateľa, predložením na podpis pripraveného tlačiva, podľa ktorého vopred počíta aj s osobou pristupujúcou k záväzku. Predformulovaná dohoda nemôže byť pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľná a určitá, pretože inštitúty uznania záväzku premlčania ich právny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Uviedol, že dôvodne predpokladá, že žalobkyňa, ktorej bola postúpená nepremlčaná pohľadávka ju v snahe dosiahnuť viac z úrokov a ešte viac sťažiť slabé sociálne postavenie dlžníkov ju nechala premlčať, uzatvorenie dohody privodilo spotrebiteľovi značnú ujmu a nemožno poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré je uplatňované po použití nekalej obchodnej praktiky a je v rozpore s dobrými mravmi, pričom dohodou sa dodatočne upravujú práva a povinnosti zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto je nutné považovať splátkovú dohodu za dodatok k predbežne formulovanej štandardnej zmluve, teda k spotrebiteľskej zmluve, z ktorej žalobca odvodzuje svoj právny nárok. Mal za to, že dohoda ako právny úkon je neplatná. Navrhol v prípade, že by odvolací súd neakceptoval právnu argumentáciu ohľadom posudzovania dohody, aby postupoval v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke „Či ustanovenie článku 2 písm. a) v spojení s článkom 3 ods. 1, 2 Smernice Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať tak, že súdna kontrola nekalých podmienok nezaniká pri uzatvorení hlavnej spotrebiteľskej zmluvy, ale dopadá aj na zmeny a doplnky pôvodnej spotrebiteľskej zmluvy, ak boli tieto zmeny a doplnky vopred dodávateľom vyhotovené ako predbežne formulované štandardné listiny a spotrebiteľ nemôže meniť obsah týchto doplnkov a zmien. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov konania 747,29 eur.
K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa vyjadrila žalobkyňa tak, že vedľajší účastník nie je oprávnený na podanie odvolania, keďže aj keď koná vo vlastnom mene jeho postavenie je čiastočne obmedzené postavením účastníka a vedľajší účastník môže podať odvolanie iba ak takéto právo má účastník a jeho lehota na odvolanie je limitovaná lehotou na odvolanie účastníka a nemôže podať odvolanie proti vôli účastníka. K námietke premlčania vznesenej vedľajším účastníkom žalobkyňa uviedla, že vedľajší účastník je oprávnený len na procesné úkony, pričom námietka premlčania je hmotnoprávny úkon, ktorý vedľajšiemu účastníkovi nepatrí, preto na ňu nemal súd prihliadať, nakoľko ju uplatnila neoprávnená osoba. K dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku dodala, že dohoda spĺňa všetky náležitosti a dohoda nepredstavuje dodatok k pôvodnej zmluve, ktorým by sa zmluva dopĺňala alebo menila, ale ide len o zmenu v obsahu záväzku dohodou zmluvných strán, pričom navrhovateľ ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa a na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Mala za to, že dohodu nemožno považovať za dodatok k predbežne formulovanej štandardnej zmluve, teda spotrebiteľskej zmluve, od ktorej žalobkyňa odvodzuje svoj nárok, ale ide len o zmenu v obsahu záväzku dohodou zmluvných strán. V danom vzťahu žalobkyňa nevystupuje ako dodávateľka, a preto na predmetnú dohodu nemožno aplikovať ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľa, ktoré uvádza vo svojom stanovisku vedľajší účastník. K otázke priznania náhrady trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka namietala, že zo strany vedľajšieho účastníka nejde o trovy účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, keďže konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, k zneužitiu zákonnej ochrany spotrebiteľa, účelu a zmyslu inštitútu náhrady trov právneho zastúpenia. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky uviedla, že Súdny dvor EÚ nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore s právom Európskej únie, nakoľko preskúmaním
vnútroštátneho práva by prekročil svoje právomoci. Navrhla, aby odvolací súd odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol. Uplatnila si i trovy odvolacieho konania vo výške 314,10 eur.
Žalovaná sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadrila, nevyjadrila nesúhlas s odvolaním.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou, vedľajším účastníkom (§ 201 a § 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka je dôvodným a rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti nie je vecne správny a je potrebné ho zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p.) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 2C 122/2012 bolo uloženie povinnosti žalovanej ako spotrebiteľke zaplatiť žalobkyni ako právnej nástupkyni dodávateľky 9.367,18 eur s príslušenstvom. Predmetom tohto odvolacieho konania je posúdenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej, tjs. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 9.253,89 eur s príslušenstvom.
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, z doposiaľ súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (neoboznámil na pojednávaní obsah listinných dôkazov). Súd prvého stupňa predčasne čiastočne vyhovel žalobe, keď neprihliadol na námietku premlčania vedľajšieho účastníka, na nariadenom pojednávaní v rámci výsluchu žalovanej ju o vyjadrenie, resp. súhlas s uplatnenou námietkou premlčania nepožiadal a zrejme premlčaný nárok priznal na základe Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 18. januára 2011 uzatvorenej medzi žalovanou a žalobkyňou.
Podľa čl. I § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „z. o o. s.“) nekalé obchodné praktiky sú zakázané a podľa odseku 4 rovnakého paragrafu i článku zákona za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9.
Podľa čl. I § 8 ods. 1 písm. g/ z. o o. s. obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k rizikám, ktorým môže byť spotrebiteľ vystavený; podľa odseku 3 rovnakého paragrafu i článku z. o o. s. sa obchodná praktika tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil a podľa čl. I § 8 ods. 4 z. o o. s. za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci (ktorým sa podľa čl. I § 2 písm. b/ bodu 1 z. o o. s. na účely tohto zákona rozumie podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby, alebo jeho splnomocnenec) skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Podľa § 558 O. z. (inak ustanovenia nazvaného „Uznanie dlhu“) ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval; pri premlčanom dlhu má však také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Práve odcitovanými zákonnými ustanoveniami sa súd prvého stupňa zjavne neriadil.
Z obsahu Dohody je totiž evidentné, že táto bola celkom nepochybne vyhotovená žalobkyňou (za pomoci predtlače obsahujúcej tiež údaje o webovej stránke a telefonickom a faxovom kontakte na túto
účastníčku) a rozčlenená na 5 článkov (častí alebo kapitol), nazvaných 1. Zmluvné strany, 2. Uznanie záväzku, 3. Forma splatenia záväzku, 4. Rozhodcovská doložka a 5. Záverečné ustanovenia, z ktorých žalovaný 1/ v samostatnom článku 2 (nečleniacom sa na žiadne body, ale len na dve i podľa odvolacieho súdu dosť zrozumiteľné vety, z toho prvú obsahujúcu samotný uznávací prejav a druhú definujúcu sumu reprezentujúcu uznaný záväzok i jej jednotlivé zložky) uznal záväzok a len v článku 3 bode 3.4. (tu rozumej v štvrtom z celkom piatich bodov príslušného článku) sa nad rámec prijatia záväzku k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo Zmluvy a príslušných úrokov z omeškania (prvá veta, z ktorej inak nie je celkom zrejmé, o aké úroky z omeškania /takto vynímané z pojmu príslušenstva/ by tu malo ísť, ak aj o úrokoch z omeškania hovorí tiež čl. V bod 5.3. tzv. úverovej zmluvy) nachádza i deklarácia (druhá veta) v znení „Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch“.
Vyhlásenie dlžníka o vedomosti faktu premlčania dlhu i o následkoch, aké toto bude mať, urobené práve priblíženým spôsobom, nemôže byť považované za vyhlásenie urobené s plným vedomím osoby toto deklarujúcej, čo takéto vyhlásenie pre ňu bude znamenať. Aj v tomto prípade (obdobne ako v minulosti pri tunajším súdom konštatovanej neprijateľnosti praxe ukrývania rozhodcovských doložiek medzi iné menej významné - rozumej spotrebiteľa nie až tak ohrozujúce - zmluvné dojednania) totiž šlo o model ukrytia toho, čo bolo z pohľadu žalobkyne (disponujúcej v rozhodnom čase už nepochybne premlčanou pohľadávkou) zásadné a to tak, že tu možno skôr vylúčiť než predpokladať záujem upozorniť druhú stranu Dohody na podstatu (premlčanie).
Za stavu vecí, podávajúceho sa z doterajšieho obsahu spisu, tak i v dôsledku zrejmého neorganického začlenenia príslušného vyhlásenia do Dohody (ktorou neorganičnosťou treba rozumieť umiestnenie vyhlásenia na miesto, na ktoré toto systémovo nepatrí a to podľa všetkého práve preto, že na mieste na toto sa ponúkajúcom by mohlo dôjsť k povšimnutiu si spotrebiteľom príslušnej formulácie a tiež k vyvolaniu takto zo strany žalobkyne ťažko želaných otázok - vrátane možného trvania na objasnení významu deklarovaného, či dokonca na odstránení príslušnej deklarácie z Dohody) je problematické usúdiť na niečo iné, než na posúdenie takéhoto konania (resp. i opomenutia) žalobkyne za klamlivé a teda i nekalú praktiku (v tomto prípade aj odhliadajúc od mätúceho paralelného používania v Dohode výrazov „záväzok“ a „dlh“).
Odvolací súd síce rozhodne nemieni bagatelizovať nevyhnutnosť dostatočne uvedomelého pristupovania kohokoľvek k robeniu právnych úkonov, čiže aj k zodpovednosti za obsah prejavovanej vôle, je však zároveň pomerne známou skutočnosťou (bez potreby dokazovania), že v spotrebiteľských vzťahoch je náležitá orientácia sa spotrebiteľa často v množstve zmluvných dojednaní skôr výnimkou. Práve to je dôvodom, pre ktorý úprava normami tzv. spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na úrovni nadnárodnej (tzv. komunitárne právo) i národnej (právo vnútroštátne) pracuje s pojmom priemerného spotrebiteľa (či so synonymami k takémuto pojmu) a takýmto spotrebiteľom je osoba, ktorá (spravidla na rozdiel od druhej strany spotrebiteľského vzťahu či osôb formulujúcich prejavy vôle za túto druhú stranu) potrebným právnym vzdelaním nedisponuje.
Ani v prejednávanej veci tak dostatočne uvážené pristúpenie žalovanej k uzavretiu Dohody a teda i nástup Dohodou predpokladanej vyvrátiteľnej domnienky (trvania dlhu v čase uznania) aj novej premlčacej doby nešlo vylúčiť, podkladom pre toto však mohlo byť len dôkladné preukázanie okolností, za ktorých k uzavretiu Dohody došlo a to predovšetkým so zodpovedaním otázok, akých poučení sa v takejto súvislosti žalovanej dostalo a akým vzdelaním táto účastníčka disponuje (aby tak o. i. šlo uzavrieť tiež to, či sa na takúto osobu má nazerať ako na spotrebiteľa priemerného, teda štandardne, alebo naopak ako na takého, ktorý je od kritéria priemernosti vzdialeným /či už jedným alebo druhým možným smerom/).
Takto ale súd prvého stupňa nepostupoval a rozhodnutie napádaným rozsudkom, ustaľujúce prakticky bezchybné založenie behu novej premlčacej doby, bolo preto prinajmenšom predčasným (ak nie i celkom nesprávnym), v čom samozrejme bolo treba prisvedčiť odvolávajúcemu sa vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej.
Odvolací súd preto i v záujme zachovania práva účastníkov na dvojinštančný proces (so všetkými jeho atribútmi vrátane vykonávania základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov) rozsudok súdu prvého stupňa v častiach účinne dotknutých odvolaniami podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a
čiastočne i písm. f/ O. s. p. zrušil a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa i ustanovenie § 5b z. o o. s. v zmysle, ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenie práva, na oslobodenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Pre rozhodnutie vyššie opísaným spôsobom nevznikla ani potreba prerušovania konania a predkladania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Takáto potreba tu nebola, nakoľko odvolací súd vyhovel hoc aj len sekundárnemu odvolaciemu návrhu vedľajšieho účastníka na zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v účinne napadnutej časti), ako aj preto, že spôsob riešenia ním (odvolacím súdom) jednej z ponúkaných prejudiciálnych otázok zjavne zodpovedá argumentácii vedľajšieho účastníka i eurokonformnému výkladu vnútroštátnych noriem spotrebiteľského práva a do tretice tiež preto, že ani súčasnú podobu ustanovenia § 201 O. s. p. odvolací súd nepovažuje za prekážku, pri ktorej by na vedľajšieho účastníka v osobe tzv. spotrebiteľského združenia vo veciach druhovo totožných s tou prejednávanou bolo treba hľadieť ako na osobu bez oprávnenia na podanie odvolania. V tomto prípade totiž ide zjavne len o nedôslednosť zákonodarcu, ktorý buď pre nedostatok znalosti systematiky O. s. p. alebo nedostatočnú pozornosť v legislatívnom procese opomenul buď už v súvislosti s doplnením § 93 zákona o dnešný odsek 2 (zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou k 15. októbru 2008) alebo neskôr korigovať tiež ustanovenie viažúce právo vedľajšieho účastníka podať odvolanie na existenciu určitého spôsobu vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, vyplývajúceho z právneho predpisu (ktorý spôsob tu, ako je známe, v prípade spotrebiteľov a tzv. spotrebiteľských združení nie je); úpravu z uvedeného pohľadu pochybnú však taktiež treba vyložiť eurokonformne (teda v prospech zjednania priechodu ochrane spotrebiteľa a teda i práva vedľajšieho účastníka podať odvolanie, neobmedzovaného v zákone uvádzanou podmienkou).
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.) a s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede na relevantné otázky (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.