Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_23CoE-70-2014.pdf
PDF · 87.02 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/70/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti povinnému: Q. C., bytom N. V. nad M. XXX XX, C. XX, o vymoženie príslušenstva, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 5Er/108/2008-30 zo dňa 18. apríla 2012, jednomyseľne takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a.
Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a.
Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 39 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - Notárskej zápisnice č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/ XXXX, N. XXXXX/XXXX, spísanej dňa 25.06.2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Vykonaním exekúcie bol poverený súdny exekútor, a to poverením č. 5304 ? 005614 zo dňa 04.03.2009. Po preskúmaní exekučného titulu a zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 15.12.2003 súd prvého stupňa dospel k záveru, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, z ktorého dôvodu bola exekúcia zastavená.
Na odvolanie oprávneného krajský súd, ako súd odvolací, uznesením č.k. 23CoE/209/2012-46 zo dňa 26. júla 2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorého plná moc bola udelená povinným v zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 15.12.2003. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Odvolací súd uviedol, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom,
je absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a notárska zápisnica zo dňa 25.06.2005, preto nie je podľa odvolacieho súdu spôsobilým exekučným titulom.
Podaním, doručeným súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012, oprávnený navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Mal za to, že ak bola smernica prebratá do Slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako Súdny dvor Európskej únie ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. 723, bod 48; rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd prvého stupňa sa však s touto judikatúrou súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice. Naviac poukázal na nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania, vedeného podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že odvolací súd, ako súd poslednej inštancie, má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len "ZFEÚ") povinnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky: 1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy; 2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Dovolaním voči uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 23CoE/209/2012-46 zo dňa 26. júla 2012 navrhovateľ (oprávnený) žiadal, aby dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 20. marca 2014, sp.zn. 5Cdo/437/2012 uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa (čl. 36 spisu) navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Dovolací súd zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a rozhodne o ňom a rovnako rozhodne aj o podanom procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania zo dňa 09.08.2012 v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
Odvolací súd po zrušení veci dovolacím súdom vec opätovne prejednal a preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., posúdil návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. a dospel k záveru, že návrhy na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.
Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné, preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze z 10. júla 2013, sp.zn. I. ÚS 218/2013-26, a to, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.
Odvolací súd navyše dodáva nasledovné:
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky.
Taktiež návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie považoval odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú, vzhľadom na všetky okolnosti, týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje,
že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - Notárskej zápisnice č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, N. XXXXX/XXXX, spísanej dňa 25.06.2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, vydanej na podklade zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 15.12.2003.
V predmetnej veci oprávnený, ako veriteľ, do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul zmluvné podmienky, na základe ktorých dlžník ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, so sídlom Bratislava 3 na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 25.06.2005 bola notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom Partizánske spísaná notárska zápisnica č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, N. XXXXX/XXXX, na podklade ktorej prítomný Mgr. Tomáš Kušnír, advokát, na základe splnomocnenia povinnej osoby uvedeného v zmluve o úvere, vyhlásil za osobu povinnú, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 6.892,-Sk, ktorý uznal v plnom rozsahu, čo do základu aj výšky. Ako správne uviedol súd prvého stupňa, ide o nespôsobilé zastúpenie a právne úkony urobené takýmto zástupcom sú v rozpore s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a následne podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Notárska zápisnica je nespôsobilým exekučným titulom, pretože za povinného vyhlásila vôľu osoba, ktorej záujmy vzhľadom na to, že zastupovala v relatívne krátkom čase pred týmto úkonom dlhodobo v obdobných veciach aj osobu oprávneného, sú v rozpore so záujmami zastúpeného, t.j. povinného. Krajský súd uvádza, že zastúpenie na základe plnomocenstva vzniká na základe zmluvy (dohody o plnomocenstve medzi splnomocniteľom a splnomocnencom). S poukazom na všeobecné ust. § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce uzatváranie zmlúv, dohoda o plnomocenstve predstavuje dvojstranný právny vzťah, v ktorom splnomocniteľ udeľuje plnomocenstvo splnomocnencovi (ust. § 31 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) a splnomocnenec ho prijíma. Zo strany splnomocniteľa (povinného) malo ísť v tomto prípade o jednostranný prejav vôle, ktorým navrhuje splnomocnencovi, aby s ním uzavrel zmluvu (dohodu o plnomocenstve) s obsahom uvedeným v návrhu (rozsahom plnomocenstva). Uvedené splnomocnenie nebolo osobitne dojednané, je súčasťou zmluvného formulára, je predtlačené, nevyplýva z neho, že povinný ako splnomocniteľ je jeho iniciátorom, že je prejavom jeho vlastnej vôle. Navyše osoba splnomocnenca bola navrhnutá oprávneným (veriteľom), t.j. zmluvnej strany, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Krajský súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.