Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_15CoE-264-2013.pdf
PDF · 112.05 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/264/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s.r.o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015 zastúpeného spoločnosťou Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, Mlynské Nivy 49, Bratislava , IČO: 36 856 584 proti povinnému: W. B., I.. XX.XX.XXXX, Z. M. XXX, o vymoženie sumy 1705,08 Eur s príslušenstvom, vedenej u súdnej exekútorky JUDr. Denisy Uhríkovej, Exekútorský úrad Bratislava, Tomášikova 5/A, Bratislava pod sp.zn. Ex 549/2013, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 12Er/282/2013-149 zo dňa 07.03.2013 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Denisy Uhríkovej, Exekútorský úrad Bratislava, Tomášikova 5/A, Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Oprávnený návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 31.01.2013 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Komory pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, vydaný v rozhodcovskom konaní pred rozhodcom Mgr. Miriam Findorovou, sp. zn.: II/2011-6328 (ďalej v texte len ako "rozhodcovský rozsudok"), ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu sumy 1.706,08,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 605,45,- € od 27.10.2010 do 12.04.2011, s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 605,45,- € od 13.04.2011 do zaplatenia, trov rozhodcovského konania vo výške 82,32,- € a trov právneho zastúpenia vo výške 212,98,- €, to všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Podľa návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie povinný ku dňu vyhotovenia predmetného návrhu neuhradil žiadnu splátku. Dňa 18.02.2013 doručil súdny exekútor na súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v zmysle ktorej na základe pripojeného exekučného titulu a návrhu oprávneného požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia istiny vo výške 1.706,08 Eur s príslušenstvom. V dôvodoch rozhodnutia s poukazom na ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") súd konštatoval, že preskúmal žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich súlad so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti súdnej exekútorky nemožno vyhovieť, pričom uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Zároveň poukázal na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu umožňujúca mu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku oprávneného
priznaného mu rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ich súladu resp. rozporu so zákonom, zistil súd z pripojených (listinných) dôkazov, najmä z rozhodcovského rozsudku, Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, Všeobecných obchodných podmienok a ich Dodatkov č. 1 a č. 2 (pozn. spomínané listiny sú súčasťou fotokópie rozhodcovského spisového materiálu, ktorý bol tunajšiemu súdu dňa 04.03.2013 Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie predložený), súd zistil, že predchodca oprávneného (pozn. Slovenská sporiteľňa, a.s.) a povinný uzavreli dňa 30.08.2004 Zmluvu o vydaní a používaní bankovej platobnej karty. Riešenie sporov - rozhodcovská doložka - je upravené v bode 18. Dodatku č. 2 k Všeobecným obchodným podmienkam (predchodcu oprávneného) v tomto znení: "Banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri nasledovných Bankových produktoch a/alebo v súvislosti s nimi: a) pri vykonávaní prevodov peňažných prostriedkov, b) pri vydávaní a používaní Platobných kariet, pri poskytovaní a používaní Elektronických služieb, prípadne iných elektronických platobných prostriedkov určených osobitným zákonom, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich tieto Bankové produkty a/alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd (pozn. bod 18.1. Všeobecných obchodných podmienok). Ak nadobudnú účinnosť tie ustanovenia Štatútu, ktoré upravujú príslušnosť Rozhodcovského súdu rozhodovať aj iné spory, než sú uvedené v bode 18.1 tejto rozhodcovskej doložky, tak Banka a Klient sa dohodli, že všetky ostatné spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri ostatných Bankových produktoch a/alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, s výnimkou tých sporov, ktoré podľa osobitného zákona nie je možné rozhodovať v rozhodcovskom konaní, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd. (pozn. bod 18.2. Všeobecných obchodných podmienok) Banka a Klient sa ďalej dohodli, že sa podrobujú základným vnútorným právnym predpisom Rozhodcovského súdu, najmä Štatútu a Rokovaciemu poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania pred rozhodcovským súdom. (pozn. bod 18.3. Všeobecných obchodných podmienok) Banka a Klient sa ďalej dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu Rozhodcovského súdu, ktoré bude pre obidve zmluvné strany záväzné. (pozn. bod 18.4. Všeobecných obchodných podmienok) Banka a Klient sa dohodli, že táto rozhodcovská doložka je súčasťou Zmluvy uzavretej medzi Bankou a Klientom v súvislosti s príslušným Bankovým produktom uvedeným v bode 18.1 a 18.2 tejto rozhodcovskej doložky, bez ohľadu na to, či je tento Bankový produkt vo VOP upravený. (pozn. bod 18.5. Všeobecných obchodných podmienok) Banka a Klient sa ďalej dohodli, že táto rozhodcovská doložka zaväzuje právnych nástupcov obidvoch zmluvných strán. (pozn. bod 18.6. Všeobecných obchodných podmienok) Banka a Klient sa ďalej dohodli, že odstúpenie od Zmluvy uzavretej medzi Bankou a Klientom uvedenej v bode 18.5 tejto rozhodcovskej doložky sa nedotýka tejto rozhodcovskej doložky, ktorá je jej súčasťou. (pozn. bod 18.7. Všeobecných obchodných podmienok) " Následne citoval ustanovenia § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej "ZoSÚ"), ust. § 52 a nasledujúce zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len "OZ") a uviedol, že je nesporné, že Zmluva o vydaní a používaní bankovej platobnej karty uzavretá medzi predchodcom oprávneného a povinným je spotrebiteľskou zmluvou. Súd tak mal, vzhľadom na vyššie uvedené, za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty postavenie spotrebiteľa. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka, teda nie je žiadnou prekážkou pre aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Súd preto preskúmal vyššie uvedenú rozhodcovskú doložku, či nie je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve v súlade s ust. § 53 ods. 1 OZ. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 18. Dodatku č. 2 k Všeobecným obchodným podmienkam, ktorá vyžaduje od povinného, aby všetky spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná, povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť obsah Všeobecných obchodných podmienok, nakoľko boli spísané na predtlačenom formulári, veľmi malým písmom. Ich súčasťou bol aj vopred pripravený obsah rozhodcovskej doložky a povinný, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie zamietol.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že súdnemu exekútorovi udelí poverenie na vykonanie exekúcie, alebo aby zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odvolaní uviedol, že odvolacím dôvodom je skutočnosť, že v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 písm. f), a to že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia, čím oprávnenému odoprel právo na vykonateľnosť rozhodnutia. Ďalej namietal, že v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom. Poukázal na ustanovenia § 35, § 44 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 159, § 161 ods. 1, § 162 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že platným právnym poriadkom nie je fixovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách. Zároveň poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 12/2011 zo dňa 09.02.2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012 a rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, v zmysle ktorých právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd je povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Oprávnený uviedol, že v zmysle citovanej smernice 93/13/EHS nie je možné klasifikovať predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú. Korektným prekladom všetkých jazykových mutácii predmetného ustanovenia možno jednoznačne vyvodiť záver, že klauzula v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov. Zákon o rozhodcovskom konaní dáva záruky, že práva spotrebiteľa, ako účastníka rozhodcovského konania budú rešpektované v plnej miere. Poukázal aj na záruky, ktoré poskytuje zákon o rozhodcovskom konaní (zabezpečenie rovnosti účastníkov, možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku v súdnom konaní) ako aj na výhody samotného rozhodcovského konania, ako napríklad nižší súdny poplatok. Ďalej uviedol, že predchodca oprávneného - Slovenská sporiteľňa a.s. ako banka mala v zmysle ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu, ako banka si teda len plnila svoju zákonnú povinnosť, pričom dojednávanie rozhodcovskej doložky podľa zákona o bankách vykazuje znaky špeciálnej právnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku a zákone o rozhodcovskom konaní. Oprávnený sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku už len preto, že takéto dojednanie rozhodcovskej doložky upravené vo všeobecných obchodných podmienkach znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Slovenská právna úprava výslovne nevylučuje dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve. Ďalej uviedol, že pod výlučným riešením sporu v rozhodcovskom konaní nie je možné rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v zákone č. 244/2002 Z.z. Samotná skutočnosť, že zmluvné strany dojednali, že prípadný spor budú riešiť v rozhodcovskom konaní, nie je možné pochybovať o vykonateľnosti rozhodnutia vydanom v rozhodcovskom konaní. S poukazom na viaceré rozhodnutia ESD uviedol, že európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie európskeho práva. Podľa rozhodnutia Asturcom sa pri posudzovaní, či je vecná kontrola exekučného titulu exekučným súdom potrebná, má aplikovať vnútroštátna úprava pri zohľadnení zásady procedurálnej autonómie členských štátov. ESD v tomto rozhodnutí ďalej uviedol, že základná podmienka konceptu procedurálnej autonómie členských štátov, dodržiavanie zásady efektivity, v prípade kontroly vecnej správnosti exekučného titulu, si nemôže vyžadovať, aby
vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, resp. nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa. Spotrebiteľ má nárok, aby bola dodržaná druhá zásada procedurálnej autonómie, a to zásada rovnocennosti. Oprávnený poukázal na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2004 Z.z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, z dôvodov a po splnení podmienok uvedených v tomto zákone. V prípade, ak vnútroštátne exekučné súdy môžu vecne preskúmať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, právny inštitút žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku stráca zmysel. Všeobecný súd nie je koncepčne postavený nad rozhodcovský súd. Nie je možné súhlasiť s tým, že rozhodcovský súd je súkromný subjekt a nemôže mať postavenie podobné štátnemu orgánu, a preto majú nevyhnutne exekučné súdy právomoc vecne preskúmať právoplatné a vykonateľné rozhodcovské rozsudky. S poukazom na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, je však oprávnený skúmať, či toto rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky. Bez zvláštnej zákonnej úpravy nie je možné bez ďalšieho odôvodniť, že samotné ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučným súdom všeobecne skúmať exekučný titul, s odôvodnením, že exekučný súd nie je viazaný rozhodcovským rozsudkom. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva povinnosť exekučného súdu vecne skúmať rozhodcovský rozsudok, ale len povinnosť skúmať vlastnosti predložených dokumentov a nie právny základ pre ich vydanie.
Súdny exekútor v písomnom stanovisku k odvolaniu zo dňa 18. apríla 2013 uviedol, že nepovažuje za potrebné sa k podanému odvolaniu oprávneného vyjadrovať. Povinný sa k podanému odvolaniu taktiež písomne nevyjadril.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len "O.s.p."), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 "O.s.p."), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Odvolací súd sa zhoduje s odôvodnením napadnutého uznesenia a preto sa v súlade s ust. § 219 ods.2 O.s.p. obmedzuje na konštatovanie ich správnosti a na ich doplnenie považuje za potrebné dodať nasledovné.
Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).
Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa ust. § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.
Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 31.01.2013 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov pred rozhodcom Mgr. Miriamou Findorovou sp. zn. II/2011-6328 zo dňa 30. októbra 2012 s právoplatnosťou dňa 28. decembra 2012 a vykonateľnosťou dňa 31. decembra 2012, ktorým bola povinnému (žalovanému) uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 1706,08 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 605,45 Eur od 27.10.201 do 12.04.2011 a úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy vo výške 605,45 Eur od 13.04.2011 do zaplatenia, ako aj náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 82,32 Eur všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodcovského rozsudku a súčasne v tejto lehote je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 212,98 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu.
Z predloženej Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty zo dňa 10.09.2004 vyplýva, že na jej základe bol povinnému poskytnutý úver vo výške 663,87 Eur (20.000,- Sk). V článku 18 bodoch 18.1 -18.7 Dodatku č. 2 k Všeobecným obchodným podmienkam, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov pri tam uvedených bankových produktoch alebo v súvislosti s nimi, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmlúv upravujúcich tieto bankové produkty alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd. Strany sporového konania sa rozhodnutia Rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich záväzné.
V danom prípade právny vzťah vznikol na základe Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, z obsahu ktorej vyplýva, že povinný uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Navyše oprávneným nebol v priebehu odvolacieho konania tvrdený ani preukázaný opak.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
K odvolacej námietke oprávneného, že exekučný súd nie je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že síce exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v zákone o rozhodcovskom konaní. Tento právny predpis umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, je ex offo povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza.
K tejto odvolacej námietke odvolací súd na doplnenie uvádza, že materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov z nej existujú výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje, ba ukladá, exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je teda exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. Uvedené právo a povinnosť exekučného súdu vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora, z ktorej vyplýva povinnosť súdu, aj v rámci výkonu rozhodnutia, chrániť práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany /napr. rozsudok zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL/ a posudzovať právny vzťah, na základe
ktorého bol rozhodcovský rozsudok vydaný. Ak súd prvého stupňa takto posudzoval podmienky pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, konal v medziach zákonnej úpravy, a preto preskúmaním rozhodcovského rozsudku nedošlo k porušeniu práv oprávneného.
Základnou podmienkou na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je platný exekučný titul, ktorý nezaväzuje na plnenie objektívne nemožné, právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. V danej veci exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, vydaný na základe rozhodcovskej doložky uvedenej v prílohe zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania. Preto základnou podmienkou na posúdenie, či plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje, je plnenie právom dovolené je posúdenie, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe platne dohodnutej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky.
Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, podľa ktorého ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.
Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4, 5 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka len demonštratívnym výpočtom uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladmý výpočet neprijateľných podmienok, preto súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom. Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia ust. § 53 ods. 4 pod písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008 novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z.z.. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom určeného rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný.
Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia zmluvy) neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.2.2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že "ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi."
Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v
súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V tejto časti nebolo odvolanie oprávneného opodstatnené.
Oprávnený síce v odvolaní poukazoval na ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o bankách) a na povinnosť predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, čím ospravedlňuje svoj postup, avšak takáto odvolacia námietka neobstojí. Zo zákona o bankách vyplýva pre banku jedine povinnosť ponúknuť svojim klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V zmysle ust. § 43a Občianskeho zákonníka má z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila sa rozhodcovskému konaniu. Podľa ust. § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka mlčanie alebo nečinnosť spotrebiteľa samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu banky na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné obchodné podmienky dodávateľa v bode 18.1 však nútia spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť predloženej rozhodcovskej doložke bez alternatívnej možnosti jej odmietnutia. Uvedená rozhodcovská doložka nie je teda ani návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako vyplýva zo zákona o bankách v spojení s Občianskym zákonníkom.
Navyše dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže dovoliť vymôcť. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku).
Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie "politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa".
Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodoval pri aplikácii § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Oprávnený si neuplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní a povinnému trovy konania nevznikli, preto súd žiadnemu z účastníkov trovy odvolacieho konania nepriznal.
Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinnej od 01.05.2011.
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.