Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_6Co-6-2014.pdf
PDF · 102.1 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/6/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Dagmar Podhorcovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 30. septembra 2013 č. k. 19C/351/2012-133 a uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 18. novembra 2013 č. k. 19C/351/2012-147, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 553,20 eura. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého zistil, že navrhovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu škody u odporcu. Odporca nárok navrhovateľa neuspokojil, z toho dôvodu sa navrhovateľ obrátil na súd. Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/557/2003 zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd 27.10.2003, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 11.10.2003. K žiadosti pripojil notársku zápisnicu a úverovú zmluvu a súd vydal poverenie dňa 30.10.2003. Dňa 23.11.2010 požiadal oprávnený o zmenu exekútora. Dňa 01.08.2011 súd vyzval súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekúcie, odpoveď bola zaslaná súdu dňa 06.09.2011 a uznesením zo dňa 10.10.2011 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, návrh na zmenu exekútora zamietnutý, exekúcia zastavená a rozhodnuté o trovách exekúcie. Oprávnený podal odvolanie a sudca uznesením zo dňa 14.08.2012 žiadosť o zmenu exekútora zamietol. Oprávnený dňa 07.09.2012 požiadal o prerušenie konania. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 28.02.2013 v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a v časti zastavenia exekúcie uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, návrh na prerušenie konania zamietol a v časti náhrady trov exekúcie vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Oprávnený zaslal súdu dňa 19.04.2013 odvolanie a dňa 26.04.2013 dovolanie. K rozhodnutiu o návrhu oprávneného na zmenu exekútora teda nedošlo v zákonnej 30 dňovej lehote, ale s omeškaním v rozsahu 291 dní. Poukázal na ust. § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 - § 19 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov a § 41 a § 44 Exekučného poriadku. Súd nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní, ale či bola dodržaná zákonná 30 dňová lehota na
vydanie rozhodnutia, pričom zistil, že táto dodržaná zo strany súdu nebola. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR či Európsky súd pre ľudské práva. Podľa názoru súdu v priebehu exekúcie, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Navrhovateľ nepreukázal, že by takáto škoda vznikla a tiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nedodržaním uvedenej lehoty a vznikom škody. Navrhovateľ neprodukoval dôkazy k tomu, že škoda spočíva v zmenšení jeho majetku alebo v ušlom zisku, ale ako majetkovú škodu uvádza vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanom vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Položky, ktoré požadoval sú uvedené len paušalizovane, jeho vyjadrenia sú uvádzané len všeobecne a hypoteticky a neboli k tomu produkované dôkazy, ktoré by jeho nárok odôvodňovali. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Taktiež nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty. Návrh navrhovateľa na znalecké dokazovanie zamietol, pretože v znaleckom posudku sa znalec zaoberal výškou škody, pričom súd vyhodnotil, že navrhovateľovi žiadna škoda nevznikla. V závere poukázal, že prípadné priznanie nemajetkovej ujmy by bolo aj v rozpore s ust. § 1 OSP. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal v konaní plný úspech náhradu trov konania nepriznal, keďže si žiadne nešpecifikoval.
Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ a odvolanie zdôvodnil ust. § 221 ods. 1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k vadám a to k vade - odňatiu možnosti konať účastníkovi. V konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 220 ods. 1, § 221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP) a nesprávneho rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
V prvom bode svojho odvolania navrhovateľ zdôvodnil ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa jeho názoru súd bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred prijatým zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom zákona č. 412/2012 Z. z.. Svojim rozhodnutím de juro a de facto aplikoval princíp retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedol, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej jeho nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou. Uviedol, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Nemal k dispozícii exekučný spis a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, preto označil ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V závere uviedol, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázal na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedol, že Štrasburgský súd uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jemu a to vo forme tej, že nepresadzoval vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu
k prerokovaniu v primeranej lehote. On takýto záväzok nemá. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.
Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.
Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 18.11.2013 č.k. 19C/351/2013-147 uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur a to podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov. Zároveň uviedol, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí bude ho súd vymáhať.
Uznesenie súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ a domáhal sa, aby prvostupňový súd s poukazom na ust. § 210a OSP napadnuté uznesenie zrušil prípadne, ak súd prvého stupňa tento postup nevyužije, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť a tým je odôvodnenie, a preto napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov jeho vydania. Ďalej uviedol, že mu bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20 eur za podané odvolanie v zmysle položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov. Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhrady škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cbo/39/2007, z ktorého vyvodil, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zo zákona č. 71/1992 Zb. (sadzobník súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú. V takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. V sadzobníku súdnych poplatkov nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi bola preto v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, keď ju nemal. V tejto súvislosti zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. V závere uviedol, že podľa ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkov z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania v zákonnom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 211 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože odvolací súd nezistil výnimky ust. § 213 ods. 2 až 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dáva možnosť odvolaciemu súdu vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplní ďalšie dôvody.
Predtým ako odvolací súd pristúpil k samotnému prejednaniu odvolania navrhovateľa zaoberal sa namietanou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Navrhovateľom namietané odňatie možnosti konať pred súdom musí byť chápané tak, že odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní), so samou procedúrou prejednaní veci pred súdom (a nie z jeho právnym hodnotením veci zaujatom v napadnutom rozhodnutí). Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania ani nezdôvodnil, v čom videl uvedenú vadu konania. Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľa a dospel k záveru, že prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľom v dôvodoch svojho odvolania. Vzhľadom k tomu, že nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie prvostupňovému súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľa spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vecne správne právne posúdil.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Levice dňa 27.10.2003. Návrh na vykonanie exekúcie oprávnený spísal do zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 20.10.2003. Exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 30.10.2003. Dňa 23.11.2010 požiadal oprávnený o zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd dňa 01.08.2011 vyzval súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekúcie v súvislosti so zastavením exekúcie. Uznesením zo dňa 10.10.2011 č. k. 11Er/557/2003-19 súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 121,67 eura do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie a Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením zo dňa 28.02.2013 č. k. 11CoE/29/2013-50 uznesenie súdu prvého stupňa v časti o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a v časti zastavenia exekúcie potvrdil. V časti týkajúcej sa trov exekúcie vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Proti tomuto uzneseniu oprávnený podal 19.04.2013 odvolanie a 26.04.2013 dovolanie.
Navrhovateľ sa svojho nároku domáhal na základe nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, t. j. v lehote 30 dní od podania návrhu na zmenu exekútora. Z vykonaného dokazovania nie je sporné, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora po zákonom stanovenej lehote. Z ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku vyplýva, že súd je povinný rozhodnúť o zmene exekútora. Súd prvého stupňa od doručenia návrhu na zmenu exekútora vykonával vo veci úkony potrebné pre rozhodnutie o zmene exekútora, vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie, zaslanie exekučného spisu a vyčíslenie trov exekúcie. V tejto súvislosti nemožno exekučnému súdu vytknúť nečinnosť, pričom na druhej strane je potrebné vziať do úvahy, že zákonná úprava pre rozhodnutie súdu o zmene exekútora určuje lehotu 30 dní, ktorú exekučný súd prekročil. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty ale nezakladá automaticky nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje. Povinnosť rozhodnúť o zmene súdneho exekútora v stanovenej lehote však súd nemá v prípade, ak sa predpokladá, že exekúcia bude zastavená. V danom prípade exekučný súd síce vydal vo veci poverenie na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica. V priebehu konania potom z úradnej povinnosti skúmal exekučný titul, pričom dospel k záveru, že táto notárska zápisnica ako exekučný titul je absolútne neplatným právnym úkonom a z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, a preto notárska zápisnica nemohla byť exekučným titulom. Exekúciu preto vo veci zastavil a návrh na zmenu exekútora zamietol práve z dôvodu zastavenia exekúcie, pretože by bolo nadbytočné zaoberať sa týmto návrhom, čo by odporovalo i hospodárnosti exekučného konania.
Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 1a sadzobníka o súdnych poplatkov za podané odvolanie v sume 20 eur uviedol, že nie je riadne odôvodnené. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutie ochrany ohrozených alebo porušených práv zo strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým kvalite. K určujúcim znakom práva na spravodlivé súdne konanie patria aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné argumenty) v jednotlivých strán. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva nielen z potreby účastníkov mať možnosť dozvedieť sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. V tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV ÚS 115/03, I ÚS 241).
V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v citácii aplikovanej právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za navrhovateľom podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch, ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t.j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti podaným odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní, o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov) vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s výslovným uvedeným nadpisu „odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiatý formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.
K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový v rozpore so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľom prezentovaný výklad je tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania (nie odvolacie konania) než ktoré sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť analogicky spoplatnené. Záver o vylúčení analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný, nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená analogicky).
Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľa k aplikácii ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzby poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) do 30.09.2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.
V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 29.10.2013, preto správne Okresný súd pristúpil k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o úkon a o konanie začaté do 30.09.2012. Súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov. Aj keď správne mala byť uvedená položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov, toto pochybenie nemá za následok nesprávne rozhodnutie, pretože výška súdneho poplatku je uvedená správne, rozhodnutie vo výroku je vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a §142 ods. 1 OSP a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.