Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Uznesenie_2P-37-2014.pdf
PDF · 78.66 KB
Case nature
Area
Subarea
2P/37/2014
Uznesenie
Okresný súd Stará Ľubovňa v právnej veci starostlivosti súdu o mal. R. N., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E. XX, okr. K. R., toho času F. XX, K. R. dieťa rodičov otca A. N., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom V. T. S. XXXX/X, S. X, U. Q. a matky E. E., nar. XX.X.XXXX, E. XX, okr. K. R., toho času F. XX, K. R., v konaní o zvýšenie výživného takto
rozhodol:
Súd konanie z a s t a v u j e.
Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Návrhom podaným na súd dňa 3.4.2014 sa matka mal. dieťaťa domáhala zvýšenia výživného pre mal. R. N. nar. XX.X.XXXX, a to sumy 2500,- Kč na sumu 260,- eur.
Rozsudkom Obvodního soudu pro Prahu 7 sp. zn. 9P 69/2008 zo dňa 16.10.2008 bola mal. R. N., nar. XX.X.XXXX zverená do osobnej starostlivosti jej matky. Otcovi mal. dieťaťa bola určená vyživovacia povinnosť vo výške 2500,- Kč mesačne. Styk otca mal. dieťaťa s mal. R. N., nar. XX.X.XXXX nebol upravený a bol ponechaný na dohode rodičov.
Uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2P/69/2013 zo dňa 23.6.2014 súd zastavil konanie a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Predmetom tohto konania bol návrh matky mal. dieťaťa, ktorým žiadala určiť miesto pobytu mal. R. N., nar. XX.X.XXXX. Dôvodom zastavenia konania bol nedostatok právomoci súdu konať vo veci. Rozhodovanie o tomto návrhu patrí do právomoci súdom v Českej republike, teda v krajine, v ktorej má mal. R. obvyklý pobyt.
Uznesením Okresného súdu Košice I č.k. 11P/111/2013-222 zo dňa 3.3.2014 bol návrh otca na navrátenie maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu zamietnutý. O trovách účastníkov konania rozhodol súd tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.4.2014. V tomto konaní sa Okresný súd Košice I. tiež vyporiadaval s otázkou obvyklého pobytu mal. R.. Tak ako tunajší súd aj Okresný súd Košice I určil miesto obvyklého pobytu mal. R. .Českú republiku. Taktiež Okresný súd Košice I vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že matka mal. dieťaťa neoprávnene premiestnila a zadržiava mal. R. na území Slovenskej republiky. Návrh otca mal. dieťaťa však zamietol, pričom poukázal na čl. 13 písm. b) Dohovoru, nakoľko jeho aplikácia je v záujme mal. R., nakoľko nariadením jej návratu by sa mal. R. vystavila psychickej a fyzickej ujme. Okresný súd Košice dôvod na aplikáciu tohto ustanovenia videl predovšetkým v tom, že mal. R. bola spoločne s jej matkou zaradená do programu na ochranu svedkov, pričom za tejto situácie ak by došlo k zmene a dieťa by s matkou nebolo zaradené do tohto mohlo by dôjsť k jej duševnej alebo fyzickej ujme.
Zo správy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia policajného zboru, Odboru ochranných služieb doručenej súdu dňa 19.6.2014 vyplýva, že ku dňu 31.5.2014 došlo k zániku programu ochrany podľa zákona č. 256/1998 Z.z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov u matky mal. dieťaťa ako aj u mal. R., do ktorého boli zaradené od septembra 2013.
Podľa čl. 7 ods. 2 vety druhej Ústavy Slovenskej republiky právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (presnejšie prvých troch viet ustanovenia konsolidovaného znenia Zmluvy publikovanej v Úradnom vestníku Európskej únie pod č. 2008/C 115 a inak totožného so znením pôvodného čl. 249 ZES - pozn. súdu) na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská, nariadenie má všeobecnú platnosť a je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Podľa čl. 8 ods. 1 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2001 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa“) súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Podľa čl. 17 Nariadenia Brusel IIa ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pri tom zachované. . Predpokladom toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie je splnenie všetkých procesných podmienok vyžadovaných zákonom. Medzi základné procesné podmienky, ktoré je súd povinný skúmať ex offo a to v každom štádiu konania, je skutočnosť, či v danej veci, či už vzhľadom na predmet sporu, prípadne vo vzťahu k účastníkom konania, je daná jeho právomoc vec prejednať a vo veci rozhodnúť. Prekážka nedostatku právomoci súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná, čoho procesným dôsledkom je, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci a konanie o návrhu, ktorý nespadá do jeho rozhodovacej právomoci, podľa ustanovenia § 104 ods. 1 O.s.p., zastaví. Vychádzajúc z článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na vyriešenie otázky právomoci vo veci úpravy rodičovských práv a povinností, treba v tomto prípade aplikovať Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností - Nariadenie Brusel IIa. Predmetné nariadenia v článku 8 bodu 1 stanovuje prioritné kritérium pre založenie právomoci súdu vec o rodičovských právach a povinnostiach prejednať a rozhodnúť. Vychádzajúc z predmetného článku upravujúceho všeobecnú právomoc, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
Právomoc súdu členského štátu podľa článku 8 odseku 1 sa určí podľa kritérií, ktoré tu boli v čase začatia konania na súde. Smerodajným pojmom pre určenie právomoci súdu je „obvyklý pobyt“ dieťaťa, pričom však tento pojem v predmetnom medzinárodnom právnom dokumente definovaný nie je. Jeho definíciu je tak potrebné určiť v každom jednotlivom prípade na základe konkrétnych okolností skutkového stavu. Obsah tohto pojmu je však nevyhnutné vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia tak, aby sa účelovo formulovanými tvrdeniami účastníkov neobchádzali kritériá obsiahnuté v predmetnom dohovore.
Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 2.4.2009 vo veci C-523/07 definuje pojem obvyklý pobyt v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 treba vykladať tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie
rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.
Posudzovanie obvyklého pobytu predpokladá, ako už terminologický pojem naznačuje - vychádzajúc z dikcie slovného významu „obvyklý“ - určitý časový aspekt trvania pobytu, pričom je nevyhnutné „obvyklosť“ posudzovať v závislosti od špecifických okolností konkrétneho prípadu, pretože by bolo obtiažne paušalizovať určitý časový úsek trvania pobytu bez toho, aby sa zohľadňovali osobitosti danej veci. Ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým ten členský štát, na území ktorého malo dieťa z časového hľadiska najdlhodobejšie trvalejšie a stabilné bydlisko. . Nariadenie Brusel IIa sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho-ktorého štátu prihlásený na trvalý, respektíve prechodný pobyt, ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a úmysel občana trvalejšie sa v určitom mieste zdržovať.
Pokiaľ má súd skúmať hľadisko obvyklého pobytu, ako kľúčového kritéria pre určenie právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť, je ním v zmysle čl. 8 odseku 1 Nariadenia Brusel IIa spojený obvyklý pobyt dieťaťa. Súd z obsahu spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa sp zn. 2P/69/2013 ako aj z obsahu spisu Okresného súdu Košice I. súd zistil, že mal. R. ako aj jej rodičia od jej narodenia mali pobyt na území Českej republiky, čo nasvedčuje vôli a záujmu oboch rodičov zdržiavať sa dlhodobo na území Českej republiky. Mal. R. sa narodila v Českej republiky, tak ako to vyplýva aj z predloženého rodného listu. Po rozvode manželstva rodičov mal. R., bola mal. R. zverená do osobnej starostlivosti jej matky s tým, že otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 2500,- Kč mesačne. Po rozvode zabezpečovala celodennú starostlivosť o mal. R. jej matka otec sa s mal. R. stretával. Mal. R. taktiež tam nastúpila na povinnú školskú dochádzku. Matka mal. dieťaťa spolu s mal. R. v januári 2013 vycestovala na územie Slovenskej republiky zo súhlasom otca mal.. dieťaťa. Otec mal. dieťaťa vyslovil súhlas s pobytom mal. R. na území Slovenskej republiky po dobu 6 mesiacov t.j. od 1.2.2013 do 31.7.2013. Po tomto termíne sa matka mal. R. spolu s mal. R. mala vrátiť na územie Českej republiky. Počas tohto obdobia sa mal. R. s otcom pravidelne stretávala. Matka mal. dieťaťa sa však odmietla vrátiť s mal. R. späť na územie Českej republiky. Dňa 31.7.2013 podala na Okresnom súde Stará Ľubovňa návrh na začatie konania, ktorého predmetom bolo určenie miesta pobytu mal. R. N., nar. XX.X.XXXX. Uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2P/69/2013 zo dňa 23.6.2014 súd zastavil konanie o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Dôvodom zastavenia tohto konania bol nedostatok právomoci súdu V septembri 2013 bola matka mal. dieťaťa ako aj mal. R. zaradené do programu ochrany podľa zákona č. 256/1998 Z.z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uznesením Okresného súdu Košice I č.k. 11P/111/2013-222 zo dňa 3.3.2014 súd zamietol návrh otca mal. dieťaťa na navrátenie mal. dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Miestom obvyklého pobytu mal. R. určil Českú republiku. Okresný súd Košice I vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že matka mal. dieťaťa neoprávnene premiestnila a zadržiava mal. R. na území Slovenskej republiky. Návrh otca mal. dieťaťa však zamietol, a to s poukazom na čl. 13 písm. b) Dohovoru, nakoľko jeho aplikácia je v záujme mal. R., nakoľko nariadením jej návratu by sa mal. R. vystavila psychickej a fyzickej ujme. Okresný súd Košice dôvod na aplikáciu tohto ustanovenia videl predovšetkým v tom, že mal. R. bola spoločne s jej matkou zaradená do programu na ochranu svedkov, pričom za tejto situácie ak by došlo k zmene a dieťa by s matkou nebolo zaradené do tohto mohlo by dôjsť k jej duševnej alebo fyzickej ujme. K 31.5.2014 však došlo k zániku predmetného programu ochrany svedkov u matky ako aj u mal. R..
Vzhľadom na vyššie uvedené všetko svedčí tomu, že mal. R. nemá na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt. Súd teda nemôže rozhodovať o návrhu matky mal. dieťaťa o zvýšení výživného, nakoľko rozhodovanie o tomto návrhu patrí do právomoci súdom v Českej republike, teda v krajine, v ktorej má mal. R. obvyklý pobyt.. Súd tak v súlade s ustanovením § 104 ods. 1 O.s.p., v spojení s článkom 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, po konštatovaní neodstrániteľnej prekážky konania nedostatok právomoci, ktorá bráni súdu v konaní pokračovať a o návrhu rozhodnúť, konanie zastavil.
Pokiaľ súd má zodpovedanú otázku nedostatku právomoci v konaní, konkrétnymi dôvodmi a okolnosťami tvrdenými matkou mal. dieťaťa preukazujúcimi dôvodnosť rozhodnutia vo veci samej sa už potom vecne nezaoberá.
O trovách účastníkov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené,