Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/21/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Fedora Benku a sudkýň: Mgr. Renáty Gavalcovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci navrhovateľa: Prima banka Slovensko a.s., so sídlom Hodžova 1, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpená splnomocnencom: AK GUNIŠ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Klincová 37/B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 862 657, proti odporkyni: R. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, XXX XX A., prechodne bytom S. č. XXX, o zaplatenie sumy 61,56 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, zo dňa 25. septembra 2013, č. k. -51, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e .

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu 61,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 25.03.2010 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšku návrh zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 45,06 eur a iné trovy konania v sume 16,50 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 52 ods. 1,2,4, § 53 ods. 1,2,3,4, § 1 ods. 1, § 4 ods. 1,2 písm. a) až s), § 5 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 544 ods. 1,2, § 37 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nár. vl. SR č. 87/1995 Z.z., § 150 ods. 2 O.s.p., § 200ea ods. 1,2 O.s.p., vyhl. MSSR č. 655/2004 Z.z., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci súd vyvodil ten právny záver, že návrh bol podaný dôvodne. Je nepochybné, že medzi navrhovateľom a odporkyňou bola dňa 17.03.2009 platne uzatvorená Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb k účtu č. XXXXXXXXXX, v zmysle ktorej bolo odporkyni povolené prečerpanie na osobnom účte. Súd kvalifikoval časť zmluvy týkajúcu sa povoleného prečrpania ako spotrebiteľský úver uzatvorený v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 30.09.2009, kedy bola i základná zmluva uzatvorená. Odporkyňa v tomto sekundárnom záväzkovom vzťahu vystupovala ako spotrebiteľ. Súd mal objektívne preukázané, že odporkyňa porušila povinnosti upravené v bode III. písm. T bod 14 všeobecných obchodných podmienok. Z tohto dôvodu sa navrhovateľ domáha úhrady nielen sumy 61,56 eur, ale aj príslušenstva k pohľadávke, a to úroku z omeškania vo výške 20 % ročne z dlžnej sumy od 25.03.2010. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytol odporkyni peňažné plnenie,

je odporkyňa povinná toto plnenie navrhovateľovi spolu s dohodnutými úrokmi vrátiť, preto súd zaviazal odporkyňu na zaplatenie sumy 61,56 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 25.03.2010 t.j. odo dňa nasledujúceho omeškania odporkyne. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi navrhovateľom a odporkyňou (ako fyzickou osobou - nepodnikateľom) sa jednalo o spotrebiteľskú (úverovú) zmluvu, súd s poukazom na § 54 nepriznal navrhovateľovi úroky z omeškania podľa Obchodného zákonníka, ale výšku úrokov určil podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v sume 9 %, v ostatnej časti úrokov z omeškania súd návrh zamietol. Podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Navrhovateľ si uplatnil náhradu trov konania v sume 74,66 eur (pozostávajúcej zo sumy 16,50 eur zaplatenej na súdnom poplatku z predmetu konania a z trov právneho zastúpenia v sume 58,16 eur).Trovy právneho zastúpenia navrhovateľa jeho právny zástupca vyčíslil správne v sume 58,16 eur, ktorá pozostáva z tarifnej odmeny za 2 úkony právnej služby v sume 16,60 eur v zmysle § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. ( prevzatie zastúpenia a písomné podanie na súd), z režijného paušálu 2 x 7,63 eur v zmysle § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. a z DPH 20 % z tarifnej odmeny podľa § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. V tejto právnej veci ide v zmysle ustanovenia § 200ea ods. 1a 2 O.s.p. o drobný spor, pričom predmet konania dosahuje len sumu 61,56 eur a uplatnená výška trov konania právnym zástupcom navrhovateľa je v sume 74,66 eur, čo presahuje výšku uplatnenej pohľadávky, teda uplatnené trovy konania právnym zástupcom navrhovateľa sú neprimerané voči pohľadávke, nakoľko tieto uplatnenú pohľadávku prevyšujú, pričom práve pomer výšky trov konania k výške pohľadávky je rozhodujúcim kritériom v drobných sporoch na uplatnenie ustanovenia § 150 ods. 2 O.s.p.. Súd z dôvodu neprimeranosti trov konania voči pohľadávke, navrhovateľom uplatnené trovy konania znížil, a to na výšku uplatnenej pohľadávky tak, aby priznané trovy konania boli primerané pohľadávke a ich výška žalovanú pohľadávku neprevyšovala.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a to v časti zamietnutia návrhu, keď žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, resp. aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že zaviaže odporcu zaplatiť navrhovateľovi sankčný úrok vo výške 20 % ročne zo sumy 61,56 eur od 25.03.2010 do zaplatenia. Navrhovateľ podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. b), d) O.s.p., keď je toho názoru, že navrhovateľ má právny nárok na zaplatenie sankčného úroku vo výške 20 % ročne zo žalovanej istiny a to v zmysle uzavretej zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 17.03.2009 s poukazom na čl. VIII, B ods. 5 VOP, čl. I bod 2 VOP, čl. 1 bod 3 VOP, čl. 1 bod 4 VOP, čl. 1 bod 6 VOP, čl. III písm. A), bod 38 VOP. Odporca na svojom účte zriadenom u navrhovateľa prečerpal finančné prostriedky do výšky 61,56 eur a z dôvodu vykazovania debetného zostatku navrhovateľ v zmysle čl. III písm. A bod 36 VOP od zmluvy o osobnom účte listom zo dňa 16.03.2010 odstúpil. Sankčný úrok sa pri debetoch počíta zo zostatku istiny a to odo dňa nasledujúceho po dni zatvorenia účtu klienta v danom prípade od 25.03.2010 a sankčná sadzba v zmysle sadzobníka poplatkov predstavuje 20 %.

Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k odvolaniu navrhovateľa nezaslala písomné vyjadrenie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa v zamietajúcej časti návrhu nie je dôvodné, pretože rozsudok je v tejto napadnutej časti a v časti trov konania vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha od odporkyne zaplatenia sumy 61,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 20 % ročne od 25.03.2010 do zaplatenia.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý v časti úroku z omeškania nad 9 % ročne zo sumy 61,56 eur od 25.03.2010 do zaplatenia a v závislom výroku o trovách konania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci posúdenia napadnutej časti úrokov z omeškania, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

Z obsahu spisu a z právoplatnej časti rozsudku je zrejmé, že odporkyňa neuhradila navrhovateľovi istinu vo výške 61,56 eur, pričom do omeškania sa dostala dňom 25.03.2010. Navrhovateľ uzavrel s odporkyňou dňa 17.03.2009 Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb k účtu č. XXXXXXXXXX. Podľa obsahu spisu odporkyňa na základe povoleného prečerpania prečerpala finančné prostriedky na svojom účte, čím jej vznikol dlh voči navrhovateľovi. V zmysle § 710 Obchodného zákonníka v takom prípade sa práva a povinnosti strán zmluvy o bežnom účte spravujú zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte, zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) cit. zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. Predávajúcim podnikateľom podľa písm. b) je podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje služby.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007), citovaný zákon v § 23a definoval spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 01.01.2008 (teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi) Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

Navrhovateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že odporkyňa pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa. Bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), s poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Napriek tomu, že v prípade zmluvy o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, ako aj v prípade zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka ide o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), jedná sa, ako už bolo uvedené vyššie, o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, čím je založený občianskoprávny charakter daného zmluvného vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy zmluvy o bežnom účte, zmluvy o úvere, či úrokov z omeškania) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi do úvahy (1. Zákon o ochrane spotrebiteľa, 2. Občiansky zákonník a 3. ) tak v prípadoch naznačených vyššie panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (Zákon o ochrane spotrebiteľa) a ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe Občiansky zákonník nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu).

Odvolací súd v tejto súvislosti iba podporne poukazuje aj na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom až od 15.01.2009, teda po vzniku daného právneho úkonu, podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Dlžník, ktorý nesplní svoj dlh riadne a včas, je v zmysle ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len "Nariadenie vlády"). Podľa znenia § 3 ods. 1 Nariadenia vlády účinného ku dňu 30.06.2007 výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Zmluvne dojednaná a ani zákonná výška úrokov z omeškania v spotrebiteľskej zmluve s poukazom na vyššie uvedené nemôže byť vyššia, než výška úrokov podľa Občianskeho zákonníka. Výška úrokov z omeškania je upravená v § 517 Občianskeho zákonníka a v nadväznom súdom prvého stupňa aplikovanom Nariadení vlády SR č. 87/1995 Z.z. v rozhodnom období vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS k prvému dňu omeškania, ktorá v danom prípade činila 9 % ročne.

Súdy opakovane judikovali, že z povahy ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že v občianskoprávnych vzťahoch je kogentne stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné (napríklad uznesenie NS SR z 27.10.1998 sp. zn. ). Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ účastníci v zmluve dohodli úrok vyšší ako horná hranica kogentne upravená v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., spôsobilo to absolútnu neplatnosť tohto dojednania pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v časti, ktorou dojednanie presahovalo kogentne stanovenú hornú hranicu úroku z omeškania.

Súd prvého stupňa teda postupoval správne, keď navrhovateľovi priznal právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy 61,56 eur od 25.03.2010 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania návrh ako nedôvodný zamietol.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, v napadnutej časti zamietajúcej zvyšok úrokov z omeškania ako vo výroku vecne správny s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil, keď súd prvého stupňa správne rozhodol aj o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si náhradu v zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila a ani jej nevyplývajú zo spisu.

Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.