Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17CoP-13-2014.pdf
PDF · 80.54 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoP/13/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého Y. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. č. XXX, t. č. umiestnený v Detskom domove C., zast. kolíznym opatrovníkom Obcou C., dieťa rodičov C. R., nar. XX.XX.XXXX a J. R., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom C. č. XXX, za účasti Okresného prokurátora v Kežmarku, Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Kežmarku a Detského domova C., v konaní o nariadenie ústavnej starostlivosti nad maloletým dieťaťom z úradnej povinnosti, o odvolaní matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 5P/39/2014-25 zo dňa 28.03.2014 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o vyživovacej povinnosti matky J. R. a otca C. R. voči mal. Y. R., nar. XX.XX.XXXX a súvisiaci výrok o trovách konania.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd nariadil ústavnú starostlivosť nad maloletým Y. R., nar. XX.XX.XXXX, ktorá bude vykonávaná v Detskom domove v C..
Súd uložil matke maloletého dieťaťa J. R., rod. B., nar. XX.XX.XXXX povinnosť prispievať na výživu maloletého Y. počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku mesačne sumou vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona, ktoré je povinná platiť vždy do 20-teho dňa toho-ktorého mesiaca vopred na účet Detského domova v C..
Súd uložil otcovi maloletého dieťaťa C. R., nar. XX.XX.XXXX, povinnosť prispievať na výživu maloletého Y. počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku mesačne sumou vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona, ktoré je povinný platiť vždy do 20- teho dňa toho-ktorého mesiaca vopred na účet Detského domova v C..
Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vzhľadom na zdravotný stav dieťaťa, ktoré si vyžaduje 24-hodinú ošetrovateľskú starostlivosť je namieste umiestnenie dieťaťa v špecializovanej samostatnej skupine v Detskom domove v C.. Rodičia maloletého dieťaťa sú si vedomí, že maloleté dieťa si vyžaduje zvýšenú starostlivosť, pričom bolo zistené, že rodičia spolu s 5 deťmi žijú v domácnosti
starých rodičov z otcovej strany, k dispozícii majú jednu izbu, domácnosť je zariadená potrebným nábytkom, hygiena je na nižšej úrovni. Otec je nezamestnaný, matka v súčasnej dobe je na materskej dovolenke a v júli 2014 očakáva narodenie ďalšieho dieťaťa. Rodičia sa o deti starajú primerane svojim možnostiam a schopnostiam. Keďže rodičia maloletého dieťaťa pochopili význam nariadenia ústavnej starostlivosti, pravidelne sa informujú o jeho zdravotnom stave, avšak nie sú schopní dieťaťu zabezpečiť celodennú odbornú zdravotnú starostlivosť, súhlasili s nariadením ústavnej starostlivosti nad maloletým Y.. Prvostupňový súd preto aplikujúc ust. § 54 ods. 2, 4 a 5 Zákona o rodine nad maloletým dieťaťom ústavnú starostlivosť nariadil.
Zároveň rozhodol aj o vyživovacej povinnosti rodičov vo vzťahu k maloletému dieťaťu, kde vychádzal z ust. § 81 ods. 1, 2 Zákona o rodine a ust. § 62 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine a stanovil túto povinnosť u každého z rodičov vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona. V tejto súvislosti prvostupňový súd skonštatoval, že vychádzal pri určení výživného zo zistení, že otec maloletého dieťaťa je nezamestnaný a matka maloletého dieťaťa je na rodičovskej dovolenke. Jediným príjmom rodiny je rodičovský príspevok a dávka v hmotnej núdzi. Preto oboch rodičov zaviazal podľa citovaných zákonných ustanovení prispievať na výživu maloletého Y. minimálnou výškou výživného na účet Detského domova v C..
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o určení výšky výživovacej povinnosti v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec maloletého dieťaťa, a matka maloletého dieťaťa samostatnými odvolaniami.
Zhodne obaja rodičia v odvolaniach uviedli, že nesúhlasia s rozhodnutím súdu prispievať na výživu maloletého syna mesačne vo výške 30 % zo sumy životného minima z dôvodu, že ich finančná situácia im nedovoľuje prispievať mesačne na výživu syna v stanovenej výške. Otec maloletého dieťaťa je nezamestnaný, poberá dávku v hmotnej núdzi a spolu s manželkou vychováva 5 detí. Matka maloletého dieťa naviac ešte uviedla, že v súčasnej dobe je vo vysokom štádiu tehotenstva.
K odvolaniu rodičov maloletého dieťaťa sa písomne vyjadril Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Kežmarku, ktorý uviedol, že vzhľadom k tomu, že v zmysle Zákona o rodina, suma, ktorú určil Okresný súd Kežmarok je najnižšou možnou sumou, navrhol, aby odvolací súd odvolanie rodičov zamietol a potvrdil rozsudok Okresného súdu Kežmarok.
Okresný prokurátor v Kežmarku vo svojom vyjadrení uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a odvolania rodičov vo vzťahu k napadnutým výrokom rozsudku súdu prvého stupňa za nedôvodné.
Detský domov v C., C. X, C. v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že akceptuje rozhodnutie príslušného súdu v súlade so Zákonom o rodine.
Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p., vo veci nariadil verejné vyhlásenie rozsudku a zistil, že prvostupňový súd v prejednávanej veci správne a dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci aj rozhodol.
Predmetom odvolacieho konania nie je výrok o nariadení ústavnej starostlivosti nad maloletým dieťaťom, s ktorým rodičia maloletého dieťaťa pred prvostupňovým vyslovili súhlas. Predmetom odvolacieho konania sú len výroky o uložení vyživovacej povinnosti každému z rodičov a súvisiaci výrok o trovách konania.
Je potrebné uviesť, že pokiaľ prvostupňový súd rozhodol o tom, že dieťa, maloletý Y. R., bude v ďalšom období umiestnený do zariadenia ústavnej starostlivosti, je povinnosťou súdu upraviť rozsah vyživovacej povinnosti rodičov k tomuto dieťaťu tak, aby výživné stanovené podľa Zákona o rodine bolo priamo poukazované tomuto ústavnému zariadeniu ( § 81 ods. 1, 2 Zákona o rodine ).
Rodičia maloletého Y. R. v odvolaniach namietali výšku stanovenej vyživovacej povinnosti z dôvodu ich sociálnej situácie.
Výška vyživovacej povinnosti je stanovená v Zákone o rodine, konkrétne v ust. § 62 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, kde túto vyživovaciu povinnosť majú rodičia vo vzťahu k deťom do doby, kým deti nie sú schopné sa živiť, pričom prispievajú na výživu dieťaťa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona.
Prvostupňový súd zistil, že matka maloletého Y., J. R. je toho času na materskej dovolenke. Otec maloletého Y., C. R., je podľa informácii, ktoré sa nachádzajú v prvostupňovom spise bez pracovného pomeru, je v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 03.11.2009 doposiaľ. Príjem rodiny predstavuje rodičovský príspevok matky maloletého Y. a prídavky na 5 maloletých detí. Okrem toho poberajú dávku v hmotnej núdzi vo výške 110 Eur mesačne. Z maloletých detí, ktoré majú vo výchove ( 5 ), základnú školu v C. navštevuje maloletá C. a maloletá W., pričom rodičia sa starajú o deti primerane možnostiam a schopnostiam.
Ustanovenie § 62 ods. 3 Zákona o rodine stanovuje minimálnu výšku výživného, ktoré je povinný plniť každý rodič svojmu dieťaťu, ktoré je odkázané na výživu, a to bez ohľadu na jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Táto výška minimálneho výživného sa odvodzuje od sumy životného minima na nezaopatrené dieťa percentuálnou sadzbou 30 %.
Vzhľadom na koncepciu ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine prvostupňový súd o vyživovacej povinnosti rodičov voči maloletému Y. postupoval správne, keď citované zákonné ustanovenie sleduje práve cieľ zabezpečiť plnenie výživného na maloleté dieťa aj rodičom, ktorí sú sociálne na takej úrovni, že ich príjem neumožňuje plniť vyživovaciu povinnosť podľa ust. § 62 ods. 1, 2 Zákona o rodine. Ide o rodičov, ktorých príjem je na minimálnej, resp. na žiadnej úrovni, avšak bez ohľadu na objektívne alebo subjektívne zavinenie tejto situácie daným rodičom.
Preto prvostupňový súd, keďže zistil minimálnu výšku príjmu rodičov, 5 ďalších vyživovacích povinností okrem maloletého Y., správne postupoval, keď stanovil vyživovaciu povinnosť rodičov v najnižšej možnej miere. Túto najnižšiu možnú mieru je povinný plniť každý rodič vo vzťahu k svojmu dieťaťu. Citované zákonné ustanovenie totiž nedovoľuje vylúčiť rodiča z plnenia vyživovacej povinnosti k dieťaťu.
Keďže prvostupňový súd postupoval správne, bez ohľadu na námietky oboch rodičov, ktoré považoval odvolací súd, vzhľadom na koncepciu zákona za nedôvodné, napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako správne potvrdil.
Výrok o trovách konania odvolací súd odôvodnil ust.§ 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a ust. § 224 ods. 1 O. s. p. V prejednávanej veci ide o konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu, v takom prípade žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.