Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12Er-641-2008.pdf
PDF · 109.36 KB
Case nature
Area
Subarea
12Er/641/2008
Uznesenie
Okresný súd Komárno v exekučnej veci oprávneného: pohotovosť, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zast.: JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava proti povinnému: Z. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX/XX, H., o vymoženie pohľadávky vo výške 289,45 Eur (8.720,- Sk) s príslušenstvom a trov exekúcie,
rozhodol:
Súd exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp.zn. 12Er/641/2008 (EX 7587/2008) v y h l a s u j e za n e p r í p u s t n ú a z a s t a v u j e .
O náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodne súd v osobitnom uznesení.
odôvodnenie:
Na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísanom vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 08.09.2008 sa oprávnený domáhal voči povinnému vymoženia pohľadávky vo výške 8.720,- Sk s príslušenstvom a trov exekúcie.
Oprávnený predložil ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, vedený pod sp.zn. SR 04689/08 zo dňa 12.06.2008, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 03.07.2008.
Súdny exekútor doručil dňa 28.10.2008 na tunajší súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Tunajší súd vydal dňa 03.11.2008 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5401*030503 v konaní vedenom pod sp.zn. 12Er/641/2008 (EX 7587/2008) pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.
Následne súd uznesením č.k. 12Er/642/2008-13 zo dňa 09.02.2010 odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie s odkazom na ust. §56 ods.2, §57 ods.1,2 zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“), §35, §45 ods.1, 2 zák. č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako i rozsudok Súdneho dvora zo 6.10.2000 vo veci C-40/08 a smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Proti tomuto uzneseniu podal po zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že z odôvodnenia predmetného uznesenia nevyplýva jediný právne relevantný dôvod, z ktorého by bola zrejmá opodstatnenosť povolenia odkladu exekúcie, ktorý (odklad) možno povoliť, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Žiadny právny predpis nevyžaduje pri exekúcii dokladanie listinných podkladov vedúcich k vydaniu exekučného titulu a konajúci súd nebol právnym predpisom splnomocnený na rozhodnutie o odklade exekúcie ex offo, t.j. aj bez
návrhu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto v rozpore s právnym poriadkom SR a podľa jeho názoru spôsobuje denegatio iustitie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa tiež považuje za nedostatočne odôvodnené. Smernica Rady 93/13/EHS bola implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia a slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom by táto smernica obstála. Z obsahu rozhodcovskej doložky vyplýva, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd, skôr ako pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia z hľadiska jeho vecnej správnosti a správnosti postupu súdu stupňa v konaní, ktoré mu predchádzalo, zaoberal sa včasnosťou podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného bolo podané po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehote, a preto oneskorene podané odvolanie oprávneného podľa §218 ods. 1 písm. a) OSP odmietol.
Exekúcia sa vykonáva na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., IČO: 35 922 791, so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, vedený pod sp.zn. SR 04689/08 zo dňa 12.06.2008. Právnym základom na vydanie predmetného rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere č. 4670110 uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 11.12.2007. Z predloženej zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných podmienok úveru zistil súd nasledovné skutočnosti:
Oprávnený poskytol povinnému na základe predmetnej zmluvy o úvere úver vo výške 165,97 Eur (5.000,- Sk), s tým, že povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému poskytnutú sumu zvýšenú o poplatok vo výške 3.480,- Sk (115,51 Eur), t.j. celkovo mal zaplatiť čiastku 8.480,- Sk (281,48 Eur) v 8 mesačných splátkach po 1.060,- Sk (35,19 Eur) odo dňa 15.01.2008.
Podľa §-u 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa §-u 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa §-u 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení zákona č. 264/2006 Z.z. zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 EUR a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20 000 EUR; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.
Z predloženej zmluvy o úvere je zrejmé, že vyššie uvedená zákonná podmienka v danom prípade splnená nie je, pretože výška poskytnutého úveru je pod zákonom stanovenú hranicu. Aj keď sa v tomto konkrétnom prípade nejedná o spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, ide o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v piatej hlave prvej časti Občianskeho zákonníka (tzv. Spotrebiteľské zmluvy), pretože Občiansky zákonník ako lex generalis definuje spotrebiteľa odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom ich charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu týchto zmlúv alebo ich zmeny. Spotrebiteľská zmluva definovaná v Občianskom zákonníku má základný, všeobecný charakter, pričom špeciálna úprava spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. (s účinnosťou od 2.4.2010 v zákone
č. 129/2010 Z.z.), ktorý sa však na daný prípad nevzťahuje vzhľadom na výšku poskytnutého úveru. Súd má z predložených dokladov za preukázané, že súčasťou zmluvy o úvere boli bez pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že zmluvy o úvere neuzatvára oprávnený priamo s dlžníkmi on sám, ale uzatvárajú ich ním splnomocnení zástupcovia (mandatári) na predtlačených vzoroch úverových zmlúv. Z výpisu z Obchodného registra SR tiež vyplýva, že oprávnený má v predmete svojho podnikania poskytovanie úverov.
Nakoľko v danej veci nebolo preukázané, že dlžník - povinný, je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (čo však nemožno zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia úveru), je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom
- oprávneným a spotrebiteľom - povinným za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho potom aj podriadiť právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľským zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Tento záver je možné vyvodiť z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi určenými pre fyzické osoby -nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ponúka možnosť označenia dlžníka identifikačnými znakmi vyžadovanými Obchodným zákonníkom a zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa (t.j. obchodné meno, sídlo, resp. miesto podnikania, identifikačné číslo, číslo zápisu v obchodnom registri SR, resp. číslo živnostenskej registrácie alebo iného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti). Pokiaľ dlžník takto označený nebol, práve naopak v zmluve o úvere je identifikovaný menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 obsahujú rozhodcovskú doložku. Podľa nej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Občiansky zákonník v § 53 ods. 3 stanovil demonštratívnym spôsobom podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa považujú za neprijateľné. To znamená, že aj iné dojednania dohodnuté medzi veriteľom a spotrebiteľom, ktoré nie sú v zákone výslovne uvedené, môžu byť považované za neprijateľné zmluvné podmienky.
Podľa §-u 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa §-u 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa §-u 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória a prax označujú za fakticky nerovný, nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. prebiehajúcu exekúciu zastaví v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V mnohých prípadoch sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, ide nepochybne o prípad značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, t.j. oprávneného. Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pričom pri voľbe spôsobu riešenia prípadných sporov nemal na výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami. Povinný mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva jednoznačne aj v tom, že si oprávnený v predmetnej rozhodcovskej doložke jednostranne vymienil konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory vzniknuté medzi ním a povinným.
Tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle ustanovenia §-u 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Záver má oporu z hľadiska historického výkladu aj v ustanovení §-u 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach §-u 53 Občianskeho zákonníka ako inštitút, predstavujú prevzatie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1.1.2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, je v rozpore s dobrými mravmi.
Dobré mravy sú zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda vyváženého usporiadania vzájomných práv a povinností účastníkov spoločenských vzťahov, ktoré takéto normy správania upravujú. V zmysle §-u 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Táto zákonná definícia je vytvorená na účely ochrany spotrebiteľa, ako je však zrejmé z jej znenia, zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov, resp. konania proti nim. Dobré mravy ako prirodzenoprávna kategória nepodliehajú tak dynamickým zmenám ako pozitívne právo. Prijatie §-u 53 ods. 4 do Občianskeho zákonníka znamenalo, že niektoré z právnych vzťahov, ktoré odporujú dobrým mravom dostali svoju výslovnú a legálnu definíciu ich prenesením do pozitívneho práva, to však neznamená, že v citovanom ustanovení demonštratívne uvedené zmluvné podmienky neboli v rozpore s dobrými mravmi aj v čase pred účinnosťou uvedenej novely Občianskeho zákonníka. Prijatím §-u 53 ods. 4 do Občianskeho zákonníka dostala len určitá časť dobrých mravov svoju zákonnú definíciu.
V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein-Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C- 244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/ES) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohto rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.
V konkrétnej exekučnej veci vzhľadom na transpozíciu vyššie uvedenej smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinný od 1.4.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník treba mať na zreteli o.i. bod 1 písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorej
zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a fakticky núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
Z uvedených dôvodov súd podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zastavil exekúciu, a to v celom rozsahu.
Takýto postup je napokon aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C - 40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého Smernica Rady 93/13/EHS z dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
Už len tieto vyššie uvedené skutočnosti považuje súd za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr pre súd len indikátorom, do akých krajností môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Rozhodnutie rozhodcovského súdu sa javí ako zjavne formalistické, preberajúce argumenty žalujúcej strany. Rozhodcovský súd akceptoval okrem iného neprimeraný úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne (91,25% p. a.) z požadovanej sumy, ktorý súd považuje jednoznačne za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodcovský súd taktiež vôbec neriešil zjavnú neprimeranosť výšky odplaty za poskytnutý úver. Nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu spotrebiteľa, a tým porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka na právny vzťah medzi zmluvnými stranami, pritom nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka), ktoré majú v zmysle §-u 52 ods. 2 a §-u 54 ods. 1 prednosť pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. má nielen vo vzťahu k exekučným titulom predstavovaným rozhodcovskými rozsudkami, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam Exekučného poriadku povahu špeciálnej úpravy, na základe ktorej možno rozhodcovskému rozsudku za splnenia pre to zákonom ustanovených podmienok odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto rozhodnutia. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré by trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z.z. a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju platnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie.
Skutočnosť, či sú naplnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie skúma exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku) a taktiež na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku). Exekučný súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí vyvodiť príslušné procesné dôsledky.
Vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka je v zmysle vyššie uvedených dôvodov neplatná, exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto súd exekúciu zastavil.
O trovách exekúcie rozhodne súd osobitným uznesením po predložení vyčíslenia trov exekúcie zo strany súdneho exekútora.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol exekúcie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.