Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_4To-14-2014.pdf
PDF · 102.28 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/14/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.07.2014, v trestnej veci obžalovaného M. G. pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12 T 53/13 zo dňa 15.01.2014, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného M. G.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného M. G. vinným z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
- v presne nezistenom čase v priebehu roka 2012, pod zámienkou sprostredkovania kúpy a predaja bytu, vo S. D. H., opakovane vylákal od O. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. A. č. XXX, okr. S. D. H., zálohy v celkovej sume 8.650,- Eur, ktoré mali byť určené na kúpu bytu, avšak k sprostredkovaniu predaja bytu a jeho následnej kúpe a ani vráteniu zálohy už zo strana M. G. nedošlo, čím takto tento O. G. spôsobil škodu vo výške 7.150,- Eur.
Za to mu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 4 Tr. zák. § 37 písm. m/ Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému aj povinnosť nahradiť poškodenému O. G., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom G., A. XXX/XX, prechodne bytom S. D. H., P. K škodu vo výške 7.150,- eur a podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodeného odkázal so zvyškom jeho nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný odvolanie sám ako aj prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu namietal, že peňažné prostriedky poskytnuté mu poškodeným v celom rozsahu vrátil, čo by mu mohol potvrdiť svedok V. Z., ktorého potrebu vypočutia súd prvého stupňa akceptoval, keď ho na hlavné pojednávanie predvolal, skutočnosť, že svedok sa na hlavné pojednávanie nedostavil, nezbavuje súd povinnosti jeho účasť si zabezpečiť, pričom prvostupňový súd pri zdôvodnení zamietnutia argumentoval výpoveďami z prípravného konania, ktoré ako dôkaz nemohli byť vyhodnotené, pretože neboli splnené podmienky pre ich čítanie. Obdobne tak prvostupňový súd nevyhovel jeho návrhu na vypočutie svedkov O. a G., ktorí mohli potvrdiť, že vykonával úkony smerujúce k zabezpečeniu bytu, čím by bolo preukázané, že nemal úmysel poškodených podviesť. Zdôraznil, že nie je jeho povinnosťou dokazovať svoju nevinu, ale práve orgány činné v trestnom konaní a súd by mu mali vinu dokázať. V podstate z
týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Obžalovaný sám ešte doplnil, že sudkyňa súdu prvého stupňa viedla konanie voči nemu zajato, stála na strane poškodených, len preto, že už v minulosti bol súdne trestaný, videla v ňom odsúdeného, brala do úvahy iba dôkazy svedčiace v jeho neprospech, dôkazy vyznievajúce v jeho prospech zľahčovala, vyvracala, sama spochybňovala, čím podľa jeho názoru porušila jednu zo základných zásad trestného konania vyplývajúcu z ust. § 2 ods. 7 Tr. por., a to jeho právo na nestranné prejednanie veci pred súdom. Poukázal na to, že svedkyňu S. G. sudkyňa nevypočula, jej výpoveď bez vypočutia označila za nevierohodnú len z dôvodu blízkeho vzťahu k nemu, pričom výpoveď S. G. a O. G., ktorí sú tiež blízkymi osobami, považovala za presvedčivé.
Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a po takomto preskúmaní dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým záverom.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že ho spáchal obžalovaný.
Medzi stranami v konaní nebolo sporné, že poškodený O. G. poskytol obžalovanému v priebehu roka 2012 sumu 8.650,- eur, z ktorej čiastka vo výške 7.150,- eur bola určená ako záloha na kúpu bytu po neplatičovi, ktorú mal sprostredkovať obžalovaný, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že poškodený uskutočnil hotovostný výber sumy 10.000,- eur zo Z. Z., ako to vyplýva z potvrdenia tejto banky.
Obžalovaný sa ale bránil tým, že sporné finančné prostriedky dňa 23.11.2012 poškodenému vrátil, pričom svedkom vrátenia peňazí mal byť V. Z. a mala mu to potvrdiť aj jeho družka S. G. s tým, že nemal úmysel peňažné prostriedky od poškodeného podvodne vylákať, pretože naozaj chcel kúpu bytu sprostredkovať, v tomto smere vykonal aj nejaké úkony, čo by mohli potvrdiť svedok O., teda neplatič, od ktorého mal poškodený byt odkúpiť a svedok M. G..
Zo spáchania žalovaného skutku, tak ako sa obžalovanému kladie za vinu, teda, že poskytnuté finančné prostriedky nevrátil a tieto od poškodeného podvodne vylákal uvedúc ho do omylu, že ich použije na sprostredkovanie kúpy bytu, pričom takto v úmysle konať nemal, však obžalovaného usvedčili najmä výpovede poškodeného O. G. a jeho manželky S. G., ktorí popreli, aby im obžalovaný poskytnuté peňažné prostriedky vrátil a už vôbec nie 23.11.2012 v čase okolo 09.00 až 10.00 hod., ako to obžalovaný pôvodne tvrdil v prípravnom konaní, pretože v ten istý deň asi o 10.30 hod. manželka poškodeného posielala obžalovanému sms, z ktorej je zrejmé, že obžalovaný im peniaze nevrátil, o odoslaní ktorej doložili podrobný rozpis hovorov mobilného operátora, a preto v ten istý deň o 13.15 hod. podali trestné oznámenie, na svojich výpovediach bez rozporov zásadného významu zotrvali aj na hlavnom pojednávaní, pričom rozpor týkajúci sa dátumov priebehu skutkových okolností poškodený logický zdôvodnil nepresným vyjadrením založenom na zabúdaní.
Ani krajský súd nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by nemal ich výpovediam neveriť, ich výpovede sú vo vzájomnom súlade, bez vnútorných, či vzájomných rozpornosti, nelogickosti, či nepresvedčivých alebo neuveriteľných tvrdení, podporené predloženými písomnosťami (dokladom z banky, výpisom mobilného operátora) a nič nenasvedčuje tomu, že by v osobách poškodených išlo o tak nemorálne osoby, že
by vzápätí potom, čo im obžalovaný vrátil nimi poskytnuté peňažné prostriedky, išli na políciu a podali na obžalovaného trestné oznámenie, žiadali vrátiť peňažné prostriedky, ktoré im už raz vrátené boli vystavujúc sa tak riziku trestného stíhania pre trestný čin krivého obvinenia a trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy.
Naopak práve výpoveď obžalovaného vyznieva nepresvedčivo, nehodnoverne a miestami až neuveriteľne pre jej vnútornú rozpornosť, ktorej dôvody nedokázal obžalovaný uspokojivo vysvetliť, pre jeho nepresvedčivé a nehodnoverné tvrdenia. Obžalovaný v prípravnom konaní tvrdil, že poškodený mu poskytol predmetnú sumu peňazí postupne na viackrát, pričom v tomto smere zhodne vypovedali aj poškodení, na hlavnom pojednávaní však už tvrdil, že spomínanú sumu obdŕžal naraz, pritom rozpor v týchto svojich tvrdeniach nevedel zdôvodniť, uviedol len, že možno bol na polícii rozrušený. V tomto smere je potrebné uviesť, že obžalovaný, ako to vyplýva z odpisu registra trestov bol opakovane súdne trestaný, opakovane bol na polícii vypočúvaný, preto, podľa názoru krajského súdu, nemohlo ísť uňho o rozrušenie takej intenzity, aby mu bránilo pravdivo, samozrejme, ak by chcel, opísať priebeh skutku, navyše pokiaľ osoba netrpí vážnou duševnou chorobou alebo poruchou, podľa názoru krajského súdu, bežné rozrušenie spôsobené nepríjemnou situáciou jej nemôže natoľko skresliť úsudok, že by nevedela označiť, či peňažnú sumu obdŕžala naraz alebo po častiach, pričom zdravotné ťažkosti u obžalovaného v konaní zistené neboli. Obdobne tak obžalovaný v prípravnom konaní tvrdil, že peňažnú sumu vrátil poškodenému v čase medzi 09.00 až 10.00 hod., pričom na hlavnom pojednávaní už tvrdil, že to bolo okolo 11.10 hod. s tým, že rozpor vo svojich výpovediach vysvetliť nevedel, uviedol len, že nevie uviesť presný čas. Pokiaľ mal tým na mysli, že k vzniku spomínaného rozporu došlo z dôvodu plynutia času a zabúdania, k tomu je potrebné uviesť, že už samotný čas 11.10 vyznieva dosť presne, nesvedčí pre zaokrúhľovanie, nenasvedčuje tomu, že ide o čas približný, ale sa javí skôr ako čas presný, prezentovaný niekým, kto si ho pamätá, čas medzi 09.00 až 10.00 hod obžalovaný v prípravnom konaní zopakoval dvakrát, nie len pri svojej výpovedi ale aj počas konfrontácie s poškodeným, ktorý ho upozornil, že je nereálny, pretože aj po jeho uplynutí mu s manželkou poslali sms s textom svedčiacim o tom, že peniaze im nevrátil, o čom doložili aj výpis mobilného operátora. Len ťažko je možné potom uveriť, že si obžalovaný nepamätá čas vrátenia peňazí, keďže išlo len o jeden údaj, ktorý v prípravnom konaní dvakrát zopakoval a na nesprávnosť ktorého bol poškodeným pri konfrontácii upozornený a navyše v údaji o čase sa pomýlil práve spôsobom, aby sa vyhol námietkam poškodeného. Tieto okolnosti potom skôr naznačujú, že obžalovaný nehovorí pravdu a svoju výpoveď sa snaží prispôsobiť argumentom poškodeného a vyhnúť sa tak trestnej zodpovednosti. Tvrdenie obžalovaného, že naozaj mal v úmysle kúpu bytu po neplatičovi sprostredkovať vyznieva nepresvedčivo aj vo svetle skutočnosti, že sám, ako to vyplýva z jeho výpovede, na bytovom družstve nikoho nepoznal, nemal preto ani reálnu možnosť takúto službu poskytnúť, navyše v prípravnom konaní ani presne nevedel, voči komu mal mať neplatič dlh, keď uviedol, že asi voči bytovému družstvu. Pokiaľ teda obžalovaný už potom, čo mal po márnej snahe vrátiť poškodenému peniaze ani nevedel voči komu mal neplatič dlh, čo by v prípade vyvíjania nejakej snahy v tomto smere musel nepochybne vedieť, len ťažko možno uveriť, že nejakú snahu aj naozaj vyvíjal, či v tomto smere robil nejaké úkony.
Pokiaľ na hlavnom pojednávaní obžalovaný tvrdil, že jeho kamarát M. G. mu mal s touto záležitosťou pomôcť, pretože on na bytovom družstve mal známosť, k tomu je potrebné uviesť, že z výpovede obžalovaného ďalej vyplýva, že M. G. pochádza z C., teda ani nie z S. D. H., kde k prevodu bytu malo dôjsť, na bytovom družstve nepracoval, ale pracoval v zahraničí, teda nepochybne za podmienok, keď sa ťažšie vytvárajú a udržujú kontakty v Slovenskej republike, už táto okolnosť, teda, že nešlo o človeka, ktorý by mal na bytové družstvo vo S. D. H. reálne, objektívne overiteľné kontakty, ako by tomu bolo v prípade, keby tam pracoval, vzbudzuje pochybnosti o jeho spôsobilosti takúto službu poskytnúť, navyše obžalovaný žiadneho M. G. v prípravnom konaní nespomenul, z jeho výpovede v prípravnom konaní vyplýva, že celú záležitosť mal vybavovať a zariaďovať sám, túto okolnosť, teda účasť ďalšej osoby na vybavovaní, začal tvrdiť až na hlavnom pojednávaní, potom čo vo veci mu bol doručený vydaný trestný rozkaz, na podklade ktorého vedel, že jeho trestná vec „sa nevyvíja“ v jeho prospech, preto označenie ťažiskového svedka až v takomto štádiu trestného konania vyznieva nepresvedčivo, nasvedčuje snahe obžalovaného zbaviť sa trestnej zodpovednosti, spôsobuje nehodnovernosť a nepresvedčivosť jeho výpovede a vzhľadom na vyššie naznačené pochybné okolnosti, za ktorých obžalovaný spomínaného svedka označil, a ktoré už samé osebe vzbudzujú pochybnosti o hodnovernosti takéhoto svedka, nebol dôvod takéhoto svedka vypočúvať, pretože je zrejmé, že jeho výpoveď by nemohla pre nehodnovernosť
okolností, za ktorých bol označený vzbudzujúcich potom pochybnosti o jeho samotnej hodnovernosti napomôcť skutkový stav objektívne objasniť.
Vzhľadom na to, že obžalovaný v priebehu celého dokazovania tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom okrem skutočnosti, že mal vedomosť o tom, že pán O. má dlh na nájomnom, netvrdil, že by ohľadom sprostredkovania predaja jeho bytu vstúpil do rokovania s pánom O., nebol ani podľa názoru krajského súdu dôvod pána O. obdobne ako u M. G. vypočuť.
Ak mal obžalovanému svedok V. Z. dosvedčiť, že peniaze poškodenému vrátil, k tomu je potrebné uviesť, že svedok pri rekognícii poškodeného neopoznal, preto je objektívne nemožné, aby obžalovanému dosvedčil, že práve poškodenému peniaze dával, a preto nebol dôvod ani tohto svedka na hlavnom pojednávaní vypočúvať, keďže tvrdenia obžalovaného nebol spôsobilý dosvedčiť. Navyše objektívne potvrdená nespôsobilosť svedka potvrdiť tvrdenia obžalovaného vzbudzuje ďalšie pochybnosti o pravdivosti tvrdení obžalovaného.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hodnotenie vykonaného dokazovania a v rámci toho vyhodnotenie potreby vykonania ešte dokazovania ďalšieho je zložitý duševný proces, ktorý sa v priebehu hlavného pojednávania vyvíja, mení preto je možné, že súd predvolá svedka, o ktorom následne zistí, že jeho výpoveď už nie je potrebná, pretože okolnosti, ktoré mali byť jeho výpoveďou preukázané, boli objasnené inými vo veci vykonanými dôkazmi, preto skutočnosť, že súd svedka V. Z. predvolal, pričom sa svedok nedostavil, nezakladá povinnosť tohto svedka opätovne predvolať, ak súd následne zistí, že jeho výpoveď už nie je potrebná. Vzhľadom na existenciu vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré súd opodstatnene spomínaného svedka nevypočul, len skutočnosť že pritom poukazoval na jeho výpoveď z prípravného konania, ktorá na hlavnom pojednávaní neodznela, nesprávnosť jeho rozhodnutia nespôsobuje.
Obžalovaný nikdy netvrdil, že by svedkyňou odovzdávania peňazí poškodenému mala byť aj jeho družka S. G., preto táto svedkyňa by mohla potvrdiť len to, čo vedela z počutia od obžalovaného. Vzhľadom ale na to, že vyššie uvedené okolnosti vyvolávajú pochybnosti o hodnovernosti výpovede obžalovaného, skutočnosť, že ním uvádzané tvrdenia, o ktorých existujú závažné pochybnosti povedal aj svojej družke ich pravdivostnú hodnotu nezvýšia, a preto nebol dôvod ani pre vypočutie tejto svedkyne na hlavnom pojednávaní, pretože jej výpoveď objektívne nemohla prispieť k objasneniu skutkového stavu.
Pokiaľ ide o blízky vzťah medzi poškodenými a obžalovaným a jeho družkou, k tomu je potrebné uviesť, že táto skutočnosť sama osebe nevierohodnosť výpovede blízkej vypočúvanej osoby bez ďalšieho nezakladá, keďže zo žiadneho ustanovenia
trestného poriadku nevyplýva, že by výpovede blízkych osôb mali nižšiu dôkaznú silu, ako výpovede iných vypočúvaných osôb, len s ohľadom na existujúci pomer k stranám v konaní, pokiaľ samozrejmé iný dôvod, pre ktorý by nebolo možné výpovediam takýchto osôb veriť, nebol zistený. Preto blízky vzťah medzi poškodenými nebol dôvodom pre odmietnutie ich výpovedí ako nevierohodných a samozrejme nebol sám osobe dôvodom ani pre odmietnutie výpovede družky obžalovaného, jej výpoveď však bolo potrebné odmietnuť z vyššie rozvedených dôvodov.
Nepresvedčivo vyznieva aj tvrdenie obžalovaného, že peniaze vrátil poškodenému pri náhodnom stretnutí, pretože je jeho zvykom nosiť bežne pri sebe sumu viac ako 8.000,- eur, vzhľadom na to, že v osobe obžalovaného podľa ním prednesených údajov o jeho osobe ide o nezamestnaného, nemajetného človeka s čistým mesačným príjmom 0,- eur, len ťažko možno uveriť, že bežne nosí pri sebe takúto sumu peňazí a len ťažko uveriť, že jeho „koníček“ spočívajúci v kúpe a predaji ojazdených áut a pneumatík mu to umožňuje.
Obrane obžalovaného teda ani krajský súd neuveril pre jej vnútornú rozpornosť, ako aj rozpornosť s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, pre nepresvedčivosť a nehodnovernosť tvrdení obžalovaného,
aj krajský súd ju považoval za účelovú prezentovanú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Vinu obžalovaného považoval za spoľahlivo preukázanú z vyššie uvedených dôvodov.
Pokiaľ obžalovaný namietal zaujatosť v spôsobe, akým konajúca sudkyňa viedla hlavné pojednávanie, k tomu je potrebné uviesť, že krajský súd žiadne dôvody, ktoré by nasvedčovali zaujatosti sudkyne nevzhliadol, vykonané dôkazy podľa názoru krajského súdu správne vyhodnotila, dôvodne zamietla návrhy obžalovaného na doplnenie dokazovania, pokiaľ poukazovala na kriminálnu minulosť obžalovaného, pri hodnotení osoby obžalovaného a prognózy jeho nápravy nie je možné túto skutočnosť prehliadnuť, nie je možné prehliadnuť, že obžalovaný sa v minulosti opakovane trestného činu podvodu dopustil, a preto takáto trestná činnosť charakteru jeho osoby zodpovedá a sudkyňa na túto skutočnosť dôvodne poukázala. Navyše námietku zaujatosti je možné vzniesť len bezodkladne, preto pokiaľ mal obžalovaný dojem, že sudkyňa vedie hlavné pojednávanie zaujato, mal túto skutočnosť ešte na hlavnom pojednávaní namietať, pretože o neskôr podaných námietkach zaujatosti sa nekoná (§ 32 ods. 6 Tr. por.).
Súd prvého stupňa teda skutkový stav ustálil správne a dospel aj k správnemu záveru, že obžalovaný sa dopustil prečinu podvodu, pretože na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol iného do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu. Obžalovaný svojim podvodným konaním spôsobil poškodenému škodu vo výške 7.150,- eur (v sume 1.500,- eur, ako to vyplýva z výpovedi samotných poškodených išlo o pôžičku), čo je ale škoda väčšia (už od sumy 2.660,- eur podľa § 125 Tr. zák.), nie malá, ako ju ustálil súd prvého stupňa, a preto konanie obžalovaného bolo potrebné posudzovať podľa § 221 ods. 1, ods. 2 (nie len ods. 1) Tr. zák.. Pre absenciu odvolania prokurátora toto pochybenie súdu prvého stupňa nemohol krajský súd napraviť (§ 322 ods. 3, veta druhá, Tr. por.). Spomínané pochybenie však na uloženú povinnosť obžalovaného nahradiť poškodenému spôsobenú škodu nemalo vplyv.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu.
Plynie z neho, že prihliadal najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.
V mieste trvalého bydliska je obžalovaný hodnotený len všeobecne. Z odpisu registra trestov je zrejmé, že obžalovaný sa v minulosti už v ôsmich prípadoch do rozporu so zákonom dostal a aj keď v jednom prípade sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený, fikcia neodsúdenia, sa na skutočnosť, že aj v tomto prípade sa trestného činu dopustil, z hľadiska hodnotenia jeho osoby, nevzťahuje. Naposledy bol súdne trestaný rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12 T 173/09 zo dňa 27.10.2010, právoplatným toho istého dňa, ktorým bol uznaný vinným z trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.), pričom bolo upustené od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k odsúdeniu Okresným súdom Humenné sp. zn. 4 T 61/2005, ktorým mu za trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.) bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov so zaradením pre jeho výkon do II. nápravnovýchovnej skupiny, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený dňa 25.01.2010 so skúšobnou dobou troch rokov, t.j. do 25.01.2013, čo znamená, že žalovanej trestnej činnosti sa obžalovaný dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia.
Obžalovanému teda priťažovalo, že v minulosti už bol za trestný čin odsúdený (§ 37 písm. m/ Tr. zák.), a to opakovane, v štyroch prípadoch dokonca za trestný čin podvodu, či úverového podvodu, bol opakovane vo výkone trestu odňatia slobody. Je potom zjavné, že obžalovaný ma ľahostajný prístup k dodržiavaniu všeobecne záväzných a akceptovateľných noriem správania sa, pričom od ďalšieho páchania trestnej činnosti ho neodradili ani predchádzajúce odsúdenia, ani hrozba ďalším trestom, keďže trestnej činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia. Poľahčujúce okolnosti u obžalovaného ani krajský súd nezistil.
V prejednávanej veci bola teda zistená prevaha priťažujúcich okolnosti nad poľahčujúcimi a nepriaznivá prognóza jeho nápravy, a preto bolo nevyhnutné dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby (až dva roky, pretože krajský súd pre absenciu odvolania prokurátora a teda pre nemožnosť zmeny rozhodnutia v neprospech obžalovaného na podklade len jeho odvolania, nemohol vychádzať z trestnej sadzby vyplývajúcej z § 221 ods. 2 Tr. zák., teda jeden až päť rokov) podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. zvýšiť o jednu tretinu z jej rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou (§ 38 ods. 8 Tr. zák.) na úroveň ôsmich mesiacov.
Vzhľadom na vyššie uvedené najmä na nepriaznivú prognózu nápravy obžalovaného potom krajský súd trest odňatia slobody vo výmere desiatich mesiacov, uložený súdom prvého stupňa, považoval skôr za trest mierny, pretože na obžalovaného by bolo potrebné, za účelom jeho nápravy, pôsobiť trestom prísnejším, avšak ako to už bol vyššie naznačené rozhodnutie v neprospech obžalovaného zmeniť nebolo možné.
Keďže obžalovaný sa žalovaného trestného činu dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu iného trestu odňatia slobody, iný trest ako trest nepodmienečný, neprichádzal do úvahy (§ 49 ods. 2 Tr. zák.).
Obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním žalovanej trestnej činnosti bol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, preto súd prvého stupňa potupoval správne, keď ho pre výkon uloženého trestu zradil do ústavu so stredným stupňom stráženia (§ 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.).
Vzhľadom na to, že poškodený si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 7.150,- eur, spôsobenej mu obžalovaným jeho trestnou činnosťou, správne je aj rozhodnutie prvostupňového súdu o povinnosti obžalovaného škodu vo výške 7.150,- eur, ktorá zodpovedala sume, ktorú obžalovaný od poškodeného podvodne vylákal na kúpu bytu, o opodstatnenosti ktorej nemal krajský súd pochybnosti, poškodenému nahradiť a v prevyšujúcej časti správne poškodeného odkázal s jeho nárokom na občianske súdne konanie.
Z doteraz uvedených dôvodov potom krajský súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.