Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-238-2014.pdf
PDF · 79.64 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/238/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci navrhovateľa: P. O., bytom V. XXX, zastúpeného JUDr. Jánom Daránim, advokátom so sídlom E. F., V. XX proti odporkyni: L. O., bytom U. XXX, zastúpenej FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Liptovský Mikuláš, M. Pišúta 936/16, o určenie vecného bremena, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 8C/134/2013- zo dňa 2. 12. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš zamietol návrh, ktorým sa domáhal navrhovateľ určenia, že vydržal právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to prechodu pešo a prejazdu dopravným prostriedkom cez pozemok CKN parcela 62/1 o výmere 325 m2 zapísaný na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu v Liptovskom Mikuláši, odboru katastrálneho pre obec a katastrálne územie V., ktorý je vo výlučnom vlastníctve odporkyne. Rozsah vecného bremena mal byť vymedzený geometrickým plánom č. 44026595-35/13 z 2. 5. 2013. Navrhovateľ vydržanie odôvodnil tým, že cez nehnuteľnosť vo vlastníctve odporkyne nepretržite prechádzal po dobu viac ako 10 rokov pešo i na dopravnom prostriedku v dobrej viere, že mu toto právo patrí. Naliehavý právny záujem dôvodil zápisom vecného bremena do katastra nehnuteľností.
Prvostupňový súd zamietnutie návrhu zdôvodnil za použitia ust. § 134 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že navrhovateľ nesplnil podmienky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu najmä tým, že nebol dobromyseľný a nemal ani titul, od ktorého by mohol odvíjať vydržanie. Prvostupňový súd poukazoval na zmluvu zo dňa 7. 10. 1994, ktorou navrhovateľ od svojej právnej predchodkyne (matky) získal nehnuteľnosť a zároveň v tejto zmluve bol vyjadrený osobný záväzok právneho predchodcu odporkyne vo forme občianskoprávneho záväzku, že umožňuje nadobúdateľovi (navrhovateľovi) prechod pešo, aj dopravným prostriedkom cez jej výlučne patriacu nehnuteľnosť. Zmluva bola urobená vo forme notárskej zápisnice, spísaná notárkou, avšak neobsahovala zriadenie vecného bremena ako vecného práva. Smrťou osoby, ktorá formou občianskoprávneho záväzku umožnila navrhovateľovi prechádzať cez nehnuteľnosť, tento záväzok zanikol. To, že neexistuje vecné bremeno viaznuce na susednej nehnuteľnosti zistil navrhovateľ aj pri stavebnom konaní v roku 2000, kedy práve z tohto dôvodu konanie bolo prerušené (riešenie prístupu k nehnuteľnosti). Vecné bremeno nevzniklo ani žiadnym zo spôsobov uvedených v § 151o Občianskeho zákonníka.
Rozhodnutie o náhrade trov konania účastníkov a štátu si vyhradil prvostupňový súd na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
Proti rozsudku prvostupňového súdu podal prostredníctvom zástupcu odvolanie navrhovateľ. Podľa jeho názoru prvostupňový súd vyvodil nesprávny právny záver o nedobromyseľnosti navrhovateľa, teda vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Prvostupňový súd dospel k záveru, že právni predchodcovia navrhovateľa si krátili cestu cez pozemok odporkyne na základe dovolenia, čo je typickým prípadom výprosy bez toho, aby tento právny pomer akýmkoľvek spôsobom - vecným alebo obligačným riešili. Nie je zrejmé z vykonaného dokazovania ako prvostupňový súd k takýmto záverom dospel. V dávnej minulosti, ešte pred rokom 1914, došlo k reálnej deľbe rodinného domu, na základe ktorej dom č. súpisné XXX a zároveň aj časť pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 20, tak ako je v súčasnosti zameraná do CKN parciel č. 62/1 a 62/2, získali právni predchodcovia odporkyne a rodinný dom súpisné č. XXX a k nemu prislúchajúcu časť pozemku získali právni predchodcovia navrhovateľa. Zároveň teda s dohodou o reálnom rozdelení nehnuteľností museli právni predchodcovia účastníkov uzavrieť dohodu, na základe ktorej mali právni predchodcovia navrhovateľa zabezpečený prístup k rodinnému domu súpisné č. XXX a k nemu prislúchajúcej hospodárskej budove cez pozemok v súčasnosti zameraný ako parcela registra CKN č. 62/1. Inak by sa totiž právni predchodcovia navrhovateľa k svojmu rodinnému domu, v ktorom bývali, ani k hospodárskej budove, v ktorej chovali hospodárske zvieratá, vôbec nedostali. Je preto nelogický aj záver, aby sa právna predchodkyňa odporkyne v darovacej zmluve zo dňa 7. 10. 1994 zaviazala umožniť navrhovateľovi ako nadobúdateľovi darovaných nehnuteľností prechod pešo i dopravným prostriedkom cez jej výlučne patriacu parcelu č. 62/1, keby navrhovateľ mal k darovanému rodinnému domu iný prístup. Bez ohľadu na to, či zmluvu spisovala notárka ako osoba znalá práva a v zmluve je uvedené, že sa jedná o občianskoprávny záväzok predchodcu odporkyne, navrhovateľ bol dobromyseľný, keď užíval pozemok odporkyne za účelom prístupu k rodinnému domu č. súpisné XXX a k jeho príslušenstvu. Po roku 2000 vykonal rekonštrukciu rodinného domu, pričom k tomu, že pri prestavbe bude užívať pozemok predchodcu odporkyne, nemala jej matka nijaké výhrady. Z týchto dôvodov navrhovateľ pri normálnej opatrnosti nemal, ani nemohol mať pochybnosti o tom, že jeho právo prechodu, prejazdu cez pozemok odporkyne sa neviaže z pohľadu vlastníckeho práva k tomuto pozemku, ale výhradne na osobu matky odporkyne. Bez povšimnutia nemožno ponechať ani to, že matka odporkyne zomrela v roku XXXX a aj keď odporkyňa tvrdila, že hneď po smrti svojej matky upozorňovala navrhovateľa, aby neprechádzal cez jej pozemok, na toto tvrdenie prihliadať nemožno, nakoľko to navrhovateľ popiera a odporkyňa to nevie ničím preukázať. Do roku 2012 tak neurobila žiadne opatrenie, aby navrhovateľovi zabránila prechádzať cez tento pozemok. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd z titulu vydržania vecného bremena návrhu v celom rozsahu vyhovel. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
K podanému odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu vyjadrila odporkyňa. Uviedla, že titulom pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu mala byť darovacia zmluva zo dňa 7. 10. 1994, keď od záväzku právnej predchodkyne odporkyne M. J. uvedeného v predmetnej darovacej zmluve si odvodil navrhovateľ vznik vecného bremena, hoci tento záväzok bol vo forme občianskoprávneho záväzku. Smrťou M. J. tento záväzok zanikol. Záväzok teda nemohol byť spôsobilým a dobromyseľným titulom pre nadobudnutie predmetného práva. Ak by strany prejavili vôľu zriadiť právo ako vecné, zriadili by ho v takej forme. Podľa názoru odporkyne prvostupňový súd sa so všetkými nastolenými otázkami správne vysporiadal, a preto žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Tiež si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu v zmysle § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany navrhovateľa v priebehu odvolacieho konania neboli tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa.
Z podaného návrhu vyplynulo, že navrhovateľ sa domáhal deklarovania súdom nadobudnutia práva vecného bremena vydržaním k nehnuteľnosti susediacej s jeho parcelou, ktorá je vo vlastníctve
odporkyne, pričom vecné bremeno má spočívať v práve prechodu pešo i dopravným prostriedkom cez pozemok registra CKN parcela č. 62/1 s výmerou 325 m2, zapísaná na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie V., ktorého výlučnou vlastníčkou je odporkyňa. Rozsah vecného bremena mal byť vymedzený geometrickým plánom zo dňa 2. 5. 2013. V návrhu uviedol, že prístup k predmetnej nehnuteľnosti (ktorú získal darovaním) mal zabezpečený priamo v darovacej zmluve na základe vyhlásenia právnej predchodkyne odporkyne, jej matky M. J.. V zmluve zo dňa 7. 10. 1994, účinky ktorej nastali povolením vkladu dňa 16. 3. 1995, sa M. J. formou občianskoprávneho záväzku zaviazala umožniť navrhovateľovi prechod pešo i dopravným prostriedkom cez jej výlučne patriacu parcelu č. 62 z hlavnej komunikácie v rozsahu ako je to dlhodobo zaužívané a vyznačené v geometrickom pláne, ktorý tvorí prílohu tejto zmluvy. Navrhovateľ tvrdil, že na základe tohto záväzku využíval možnosť prechodu cez nehnuteľnosť M. J., resp. neskôr jej právnej nástupkyne - odporkyne s tým, že toto právo nerušene užíval až do konca roku 2012, kedy mu to odporkyňa vytýkala.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v návrhu, ako aj zistený skutkový stav prvostupňovým súdom v priebehu konania, má odvolací súd za to, že prvostupňový súd riadnym spôsobom vyhodnotil zistený skutkový stav a dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolanie navrhovateľa namietajúceho nesprávne právne posúdenie veci považoval odvolací súd za nedôvodné. Prvostupňový súd správne poukázal na neexistenciu dôvodov, od ktorých navrhovateľ odvíjal vydržanie práva vecného bremena. V zmluve zo dňa 7. 10. 1994 je aj vyhlásenie o reálnej deľbe, v ktorom predchodcovia navrhovateľa a odporkyne potvrdili, že pôvodne spoločný dom č. súpisné X v katastrálnom území V. bol reálne rozdelený na dva domy č. súpisné XXX a XXX. Nehnuteľnosti boli riadne reálne odčlenené, ohraničené plotmi a nerušene užívané, pričom v tomto vyhlásení nie je uvedené, že by na niektorej z nich viazli akékoľvek ťarchy. Naopak práve v tejto zmluve formou občianskoprávneho záväzku umožnila vtedajšia vlastníčka M. J. navrhovateľovi prechod pešo, i dopravným prostriedkom cez jej výlučne patriacu parcelu KN č. 62. Od roku 1994 potom mohol na základe tohto osobného záväzku navrhovateľ prechádzať cez pozemok č. 62, avšak nemohol byť dobromyseľný, že mu na základe tohto patrí právo vecného bremena. Ak teda aj po smrti M. J. realizoval prechod cez susednú parcelu vo vlastníctve odporkyne, hoci po dobu viac ako 10 rokov, nemohlo to viesť k vydržaniu práva vecného bremena. Navrhovateľ tvrdil, že prechod bol využívaný jeho právnymi predchodcami od pradávna (čo by mohlo napovedať, že vecné bremeno vydržal jeho predchodca), čomu však nezodpovedá obsah vyhlásenia o reálnej deľbe (nezaznamenané žiadne ťarchy). Ak tvrdí, že právo vecného bremena vydržal on po roku 1994, tu správne poukázal prvostupňový súd na nesplnenie podmienok v zmysle § 134 OZ.
Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd správne poukázal na ust. § 134, resp. § 151o Občianskeho zákonníka, podľa znenia ktorých vyhodnocoval zistený skutkový stav. Prvostupňový súd svoje právne závery riadnym spôsobom v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. zdôvodnil, pričom s týmito dôvodmi sa stotožnil aj odvolací súd.
Na základe uvedených skutočností potom rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 3 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.