Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/11/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Mojša a sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a Mgr. Štefana Baláža, v spore žalobcu: Q. Q., nar. XX XX. XXXX, bytom M., J. O. XXXX/XX, zastúpený advokátom Mgr. Ivanom Bugrim, advokátska kancelária vo Zvolene, Námestie SNP 23, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie 4.965,49 EUR, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. - 259 zo dňa 29. 10. 2021, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.965,- EUR do troch dní.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % a o výške trov rozhodne súd prvej inštancie.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a o výške trov rozhodne súd prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.183,42 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.).

2.1. Žalobou podanou 09. 04. 2021 žalobca uplatnil peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie od marca 2018 do marca 2021 v sume 4.965,49 EUR. V tom čase žalobca, vykonávajúci štátnu službu na Hasičskej stanici v Detve odpracoval v priemere pracovný čas v trvaní 52,67 hodín týždenne. Právna úprava pracovného času podľa o Hasičskom záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu ako zamestnávateľovi žalobcu, rozvrhnúť hasičovi služobný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorý stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov. Žalobca počas kalendárneho mesiaca vykonával služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby. Súčasne mu môže byť nariadená služobná pohotovosť mimo rozvrhnutého služobného času (, Z. z). Obe pohotovosti sa však nezapočítajú do pracovného času a vo výplatnej páske je uvedený súhrnný počet hodín služobnej pohotovosti. Služobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi pravidelne nariaďovaná a ktorú odpracuje, nie je v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť jeho služobného času. 2.2. Nesprávna transpozícia uvedenej smernice Európskeho parlamentu a rady do právneho poriadku Slovenskej republiky je porušením práva Európskej únie. Za žalovaného koná ministerstvo vnútra, do pôsobnosti ktorého patrí Hasičský a záchranný zbor. Porušením maximálnej hranice týždenného pracovného času došlo k porušeniu práva žalobcu na ochranu zdravia v súvislosti s primeranou dobou odpočinku, práva na súkromie a rodinný život. 2.3. Žalobca má v zmysle judikatúry súdneho dvora právo na náhradu škody porušením práva Európskej únie zo strany štátu za splnenia troch podmienok: a) cieľom právnej normy, ktorá bola žalovanou Slovenskou republikou porušená, je priznať práva jednotlivcom a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Podmienky takejto náhrady nesmú byť menej výhodné ako obdobné prostriedky náhrady vo vnútroštátnej úprave, ktoré nesmú viesť k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady. Žalobcom uplatnená náhrada spĺňa požiadavku primeranosti. 2.4. Pri vyčíslení výšky náhrady žalobca vychádzal z ustanovení o peňažnej náhrade za služobnú pohotovosť v , Za služobnú pohotovosť je uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 15 % príslušnej časti služobného platu. Pri nariadenej služobnej pohotovosti je peňažná náhrada vo výške 50 % príslušnej časti služobného platu. Za hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad hranicu maximálneho limitu priemerného týždenného služobného platu žiadal ako primeranú náhradu rozdiel medzi peňažnou náhradou podľa a Celkovú výšku nemajetkovej ujmy odpracovanej služobnej pohotovosti žalobca uplatnil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % (50% - 15% = 35 %) peňažnej náhrady z jeho hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac. V prípade odpracovanej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % (50% - 30% = 20%) peňažnej náhrady z jeho hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac. Náhrada predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Nárok žalobcu vznikal postupne za každý kalendárny mesiac súčasne so splatnosťou mzdy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca, takže nárok za mesiac marec 2018 bol splatný 10. 04. 2018 atď. Celkovú výšku nemajetkovej ujmy za žalované obdobie pri odpracovaných hodinách služobnej pohotovosti určenej podľa v rozsahu 1.763,58 hodín vyčíslil žalobca v celkovej sume 4.965,49 EUR. Vo vyjadrení z 16. 08. 2021 žalobca uviedol, že služobná pohotovosť sa žalobcovi nezapočítava do služobného (pracovného) času hasiča a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas a práve preto z hľadiska formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín nedochádza k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času. V skutočnosti sa služobná pohotovosť síce započítava do štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného pracovného času, čo je podstatný rozdiel. Pokiaľ žalovaný poukazoval, že žalobca bol riadne odmeňovaný, táto skutočnosť nemá vplyv na to, že dochádza k porušovaniu práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalobou sa domáha nemajetkovej ujmy vyčíslenej ako náhrady podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktorú reálne odslúžil a ktoré hodiny žalobcovi neboli započítané do služobného pracovného času. Nemajetková ujmy vznikla v dôsledku straty odpočinku a neprimeraného času, stráveného v práci.

3. Na pojednávaní 29. 10. 2021 žalobca uviedol, že pracuje na 24 hodinové smeny po ktorých si potrebuje oddýchnuť, nemôže sa plnohodnotne venovať rodine a dvom deťom, lebo je unavený. Právny zástupca žalobcu poukázal na to, že ujma vzniká už spôsobom rozvrhnutia pracovného času, kedy žiadna z hodín pohotovosti nie je zarátaná do pracovného fondu, čo má vplyv na budúcu výšku dôchodku žalobcu.

4.1. Žalovaný namietal, že vnútroštátna úprava neodporuje ustanoveniam posudzovanej smernice. Právna úprava , a aj kolektívna zmluva plne transponujú čl. 2 ods. 1 smernice. Poukázal na rozdiel medzi určenou pracovnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti. V oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Hasičovi môže byť týždenný pracovný čas rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a nadväzujúca služobná pohotovosť je najviac 24 hodín v služobnom dni Počas služobnej pohotovosti nemusí uskutočňovať žiadny výkon práce, len na pokyn zamestnávateľa. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca odmenu za takto strávený čas, t. j. aj za neaktívnu činnosť. 4.2. Žalobca mal preukázať, či skutočne v žalovanom období pracoval nad limit 48 hodín týždenného pracovného času. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času. Žalobca nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy, dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých nebol reálne k dispozícii zamestnávateľovi. Žalobca vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času a času odpracovanej pohotovosti, z čoho nevyplýva, či za konkrétne obdobie dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času.

5.1. Okresný súd pri posúdení veci vychádzal z judikatúry Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej opatrenia upravené Smernicou č. 2003/88/ES majú priamy účinok na žalovaný členský štát vtedy, ak imperatívne, jasné a presné ustanovenia smernice, priznávajúce právo jednotlivcom, do svojho vnútroštátneho právneho poriadku netransponoval, alebo tak urobil nesprávne. Priama účinnosť a následne vymožiteľnosť smernice vyžaduje splnenie nasledovných podmienok: a) jasný, presný a určitý záväzok uvedený v smernici, b) záväzok je nepodmienený, c) uplynula lehota na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku, d) nejde o záväzok, ktorý ukladá priamo povinnosť jednotlivcovi, naopak, právo jednotlivcovi priznáva. 5.2. Služobný pomer a činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES z 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnym súdom. 5.3. Smernica č. 2003/88/ES v čl. 2 upravuje definíciu pracovného času, ktorým je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Ďalej upravuje čas odpočinku, ktorým je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Podľa čl. 6 Smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 5.4. Podľa čl. 2 Smernice 2003/88/ES je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti Súdny dvor vo veci C-518/15, Ville de Nivelles uviedol, že členské štáty sa nemôžu pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Súdny dvor vo veci C-303/98 a vo veci C-151/02 uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas. Od povinnosti ukladajúcej členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, ktorý zahŕňa nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť, sa nemožno odchýliť ani pokiaľ ide o činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo so súhlasom dotknutého pracovníka.

6.1. Žalobca bol povinný tvrdiť a preukazovať že I./ cieľom smernice je priznanie práva jednotlivcom, II./ obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice a III./ existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu a škodou (nemajetkovou ujmou), spôsobenou poškodenej strane. 6.2. Pasívna legitimácia žalovaného je daná jeho objektívnou zodpovednosťou ako členského štátu Európskej únie, z dôvodu záväznosti smernice a povinnosti žalovaného vykonať príslušnú vnútroštátnu úpravu včas a správne. Zodpovednosť štátu je objektívna a absolútna a bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán štátu sa porušenia práva Únie dopustil, resp. ktorý orgán by mal povinnosť náhrady podľa vnútroštátnych noriem. Za Slovenskú republiku koná Ministerstva vnútra, do pôsobnosti ktorého v zmysle o organizácii a činnosti vlády patrí Hasičský a záchranný zbor. 6.3. Okresný súd mal preukázané, že Slovenská republika neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. v uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu z ustanovení až nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. V právnej úprave Z. z nie je odkaz na použitie ustanovenia . Žalovaný pritom tvrdil, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do odpracovaného služobného času. Vnútroštátna právna úprava, umožňuje zamestnávateľovi žalobcu rozvrhnúť služobný (pracovný) čas žalobcu tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca trávi v mieste výkonu práce a je k dispozícii zamestnávateľovi.

7.1. Okresný súd mal preukázaný základ nároku žalobcu. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice v rozsahu prekročenia limitu 48 hodín priemerného týždenného pracovného času žalobcovi vznikla nemajetková ujmy, ktorú okresný súd právne posúdil podľa právnej úpravy nemajetkovej ujmy v a nasl. . K prekročeniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu došlo. V príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorá v žalovanom období vznikla porušením práva na ochranu zdravia, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, práva na realizáciu súkromného rodinného života. 7.2. Zásada efektivity vyžaduje, že prostriedky náhrady nemôžu byť upravené tak, aby viedli k nemožnosti alebo sťaženiu získania náhrady. Zásada ekvivalencie vyžaduje, že podmienky náhrady nemôžu byť menej výhodné ako podmienky obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Na základe toho okresný súd vyvodil, že pokiaľ žalovaná Slovenská republika neprijala potrebnú vnútroštátnu úpravu, nemá miesto žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu a žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, ani ospravedlnenie ako morálna satisfakcia, lebo tieto prostriedky strácajú alebo nemajú potrebnú účinnosť. Od žalobcu nemožno požadovať, aby od zamestnávateľa vyžadoval dodržiavanie požiadaviek na maximálny pracovný čas, stanovený smernicou.

8.1. Žalovaný namietal neprimeranú výšku nemajetkovej ujmy z toho hľadiska, že žalobca pri vyčíslení nezohľadnil čas, kedy nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy, dovolenky a práceneschopnosť. 8.2. Okresný súd vysvetlil, že neprimerane dlhý čas v práci a strata odpočinku súvisia s porušením smernice a nie s hodinami odslúženými v rámci limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, ktorý nie je ešte porušením smernice a porušením práva žalobcu. Pod škodu treba rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol rešpektovaný maximálny týždenný pracovný čas upravený smernicou, čo vyplýva z rozhodnutia súdneho dvora vo veci C-429/09 (Fuss proti Stadt Halle).

9.1. Okresný súd teda právny a skutkový základ žalovaného nároku uznal. Ďalej posudzoval výšku vyčíslenia nemajetkovej ujmy vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že celkovo v žalovanom období odpracoval 1.763,58 hodín služobnej pohotovosti, ktorá nebola započítaná do pracovného času s prepočtom na 2,82 EUR na každú hodinu, ktorú musel stráviť v práci. 9.2. Spôsob výpočtu považoval za špekulatívny a účelový, lebo nie každá hodina odslúženej pohotovosti je porušením čl. 6 Smernice. Žalobcovi mohla vzniknúť ujma len v priamej príčinnej súvislosti s prekročením 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času. To znamená, že žalobca by musel odslúžiť v 31 dňovom mesiaci 212,5714 hodín, resp. 205,7143 hodín pri 30 dňovom mesiaci, 192 hodín pri 28 dňovom mesiaci a ujma mohla vzniknúť len v rozsahu prekročenia limitu konkrétneho počtu odslúžených hodín. 9.3. Z dôkazov , ktoré žalobca predložil vyplýva, že v mesiacoch 04/2018, 01/2019, 02/2019, 06/2019, 12/2019, 06/2010, a 10/2020 žalobca neodpracoval ani len maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas v danom mesiaci. Okresný súd konštatoval, že v uvedených mesiacoch žalobcovi ujma vzniknúť nemohla. 9.4. V ostatných mesiacoch žalovaného obdobia žalobca celkovo odpracoval v rámci služieb a pohotovosti spolu počet hodín prekračujúci maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, avšak nie všetky hodiny pohotovosti boli prekročením maximálneho počtu hodín, ale len konkrétna časť z týchto hodín. 9.5. Na základe uvedeného zistenia okresný súd vyčíslil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vlastným prepočtom, za jednotlivé mesiace uplatnené žalobcom, v bode 47. na str. 29 až 39 odôvodnenia rozsudku. Vyčíslenie (prepočet) okresného súdu vychádzalo z počtu hodín nadčasov, ktoré žalobca skutočne odpracoval v tom ktorom mesiaci žalovaného obdobia. 9.6. Žalobcovi priznal pomernú časť z toho, čo žaloval nasledovnou úvahou. Za mesiac marec 2018 by pri 48 hodinovom pracovnom týždni mal žalobca odpracovať 212,5714 hodín. Žalobca si uplatnil za mesiac marec 2018 prekročenie v rozsahu 59 hodín za ktoré uplatnil náhradu 135,7437 EUR. V marci žalobca odpracoval 261 hodín, čo bolo o 48,4286 hodín viac, preto nemohol tvrdiť prekročenie v rozsahu 59 hodín. Skutočné zistené prekročenie maximálneho pracovného času 48,4286 hodín zodpovedá 82,0823 % nároku uplatneného z 59 hodín. Okresný súd preto priznal za mesiac marec 2018 náhradu 111,4216 EUR, ktorá zodpovedá 82,0823 % zo žalovanej sumy135,7437 EUR, atď...

10.1. Okresný súd na základe prepočtu zisteného prekročenia maximálneho pracovného času v žalovanom období konštatoval, že žalobca neuviedol korektný spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, lebo výšku náhrady neodvíjal len od počtu hodín pohotovosti, ktoré odslúžil nad limit 48 hodinového priemerného pracovného času, ale od celkového počtu odslúžených hodín pohotovosti v tom ktorom mesiaci, na ktorý počet hodín potom nadviazal požadovaný doplatok 20 % resp. 35 % za každú hodinu. Nie všetok čas odslúženej pohotovosti 1763,58 hodín v žalovanom období 03/2018 - 03/2021 bol súčasne v tom istom rozsahu 1763,58 hodín. 10.2. V žalovanom období mal žalobca odpracovať maximálne 7728 hodín a odpracoval, vrátane pohotovosti 8.397,67 hodín. Teda nárok žalobcu je spojený so zisteným skutočným prekročením pracovného času o 669,67 hodín nad stanovený maximálny limit, a nie 1.763,58 hodín ako tvrdil žalobca. Žalobcovi nepatrí peňažná náhrada v sume 4.965,49 EUR, ale len 2.183,42 EUR, ktorú sumu žalobcovi priznal a vo zvyšku žalobu zamietol. Výška peňažnej náhrady plní odškodňovaciu funkciu a nie je pre žalovaného neprimerane vysoká.

11.1. Okresný súd nad rámec uvedeného výpočtu náhrady uviedol, že mohol zvoliť aj iný spôsob kontroly výpočtu, pomer žalobcom nad limit odslúžených 669,67 hodín k celkovému počtu 1.763,58 hodín odslúženej pohotovosti , čo predstavuje len 37,9721 % zo žalovanej sumy. 11.2. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že hodiny pohotovosti nie sú zarátané do pracovného fondu, čo bude mať vplyv na výšku dôchodku žalobcu, nejde o nemajetkovú ujmu, ale nárok, ktorý môže v budúcnosti vzniknúť.

12. Námietku premlčania nároku uplatnenú žalovaným nemal okresný súd preukázanú, lebo žalobca si nárok uplatnil v trojročnej premlčacej dobe, t. j. za mesiac marec 2018 od splatnosti mzdy 10. 04. 2018 a žaloba bola podaná 09. 04. 2021.

13. Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol , , , , , , , , o Hasičskom a záchrannom zbore, , , , , , , , , , .

14.1. Žalovaný vo včas podanom odvolaní zo dňa 25. 11. 2021 namietal, že pri posudzovaní individuálneho nároku žalobcu súd nemohol ako predbežnú otázku posúdiť, že obsah Smernice č. 2003/88/ES bol prebraný nesprávne, toto právo nespadá do kompetencie súdu, ktorý nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. na vyslovenie právne záväzného nesúladu s uvedenou smernicou. Okresný súd sa nevysporiadal s prekážkou konať. 14.2. Okresný súd nesprávne právne posúdil postavenie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra a tým aj otázku pasívnej legitimácie žalovaného. Namietal, že žiadne ustanovenie zákona nie je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Záver o nesprávnom transponovaní smernice urobil okresný súd bez toho, aby porovnal zák. č 513/2001 v znení pred a po prebratí Smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že zákon výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov je považovaná za súčasť ich služobného času a neobsahuje ustanovenie o dĺžke týždenného pracovného času na 48 hodín nie je dôvodom nesprávneho prebratia smernice, aj vzhľadom na priamy účinok smernice. Žalobca namietal nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice (zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Až nesprávna aplikácia smernice môže založiť prípadný nárok na náhradu. Žalovaný považuje za rozhodujúce, aby sa prebratie a aplikácia smernice rozlišovali, lebo aj nesprávne prebratá smernica môže byť u adresátov aplikovaná správne a naopak. Žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice, lebo nie je zamestnávateľom žalobcu ani orgánom ktorý by sa na jej aplikácii smernice podieľal. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra, resp. Hasičským a záchranným zborom ako samostatnými subjektami. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť žalovaného odvodzovala od individuálneho prístupu k pracovnoprávnym vzťahom. Žalovaný nemôže byť účastníkom sporu na ochranu osobnosti vzhľadom na to, že v právnom poriadku neexistuje osobitná úprava konania o nároku z porušenia práva európskej únie.

14.3. Žalovaný namietal, že rozsah pôsobnosti čl. 2 ods. 1 Smernice č. 2003/88/ES je treba vykladať v spojení s negatívnym vymedzením v čl. 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/EHS a teda, že Smernica č. 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba žalobcu ako príslušníka hasičského záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru a profesionálnych vojakov. Úlohy ktoré plnia hasiči možno podľa súvisiacich právnych predpisov zaradiť pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/EHS. Čl. 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES umožňuje členským štátom aby sa odchýlili od uplatňovania článku 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov neuplatňovania čl. 6 je situácia, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Uvádzané rozhodnutie Súdneho dvora sa týka mestského hasiča, ktorého režim výkonu činností je odlišný od režimu fungovania hasičského záchranného zboru v Slovenskej republike. 14.4. Žalobca nepreukázal nárok na peňažnú náhradu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, môže odpočívať a venovať sa inej činnosti, z vlastnej iniciatívy neuskutočňuje žiadny výkon práce, ktorá sa považuje za služobnú činnosť., len na pokyn zamestnávateľa. Napriek tomu zamestnávateľ vypláca žalobcovi dohodnutú odmenu aj za túto neaktívnu časť práce, ktorou zamestnávateľ kompenzuje, že v prípade potreby je žalobca k dispozícii. Záver, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa rátať do pracovného fondu, samo osebe nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu. Žalobca nepreukázal a neodôvodnil výšku ujmy iba tvrdením o ukrátení času s rodinou. Náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z predložených dôkazov. Žalobca nepreukázal zásah do súkromia, rodinného života či zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorý by odôvodňovala výšku priznanie peňažnej sumy. Peňažnú náhradu možno priznať v zmysle len ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, jej vážnosť v spoločnosti s existenciu ujmy bolo treba preukázať. Žalovaný v tej súvislosti poukazuje, že žaloba nerieši údajne protiprávny stav do budúcnosti, žalobca sa nedomáha upustenia od neoprávneného zásahu, ale vytvára priestor na opätovné čiastkové žaloby. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice skutočne existoval a pretrvával neoprávnený zásah do práv žalobcu, ten by sa v prvom rade domáhal upustenia od zásahu u svojho zamestnávateľa. 14.5. Ak by aj smernica bola uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku nemajetkovej ujmy, lebo nepreukázal jej závažnosť, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby. 14.6. Žalovaný navrhol , aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 14.7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu a v replike na vyjadrenie žalobcu, žalovaný zopakoval, že žalobu nepovažuje za dôvodnú.

15.1. Žalobca v odvolaní z 15. 12. 2021 namietal výrok, ktorým okresný súd žalobu v časti zamietol. Zotrval na dôvodoch žaloby, pretože právnou úpravou zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dochádza k porušovaniu smernice 2003/88/ES. Z uvedeného porušenia smernice plynie najpodstatnejšia skutočnosť, že žiadna z hodín služobnej pohotovosti sa žalobcovi nezapočíta do služobného času a preto žalobca vyčíslil uplatnený nárok. Výšku nároku odvíjal od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré bolo v žalovanom období 1.763,58 hodín, ktoré strávil v práci, ktoré ale súd za odpracovaný čas nepovažuje. Žalobou sa nedomáhal náhrady len za nadpracovanú dobu, prekračujúcu rámec úniového práva, ale komplexne za všetky porušenia a následky, ktoré porušenie vyvolali. K porušeniu práva dochádza nielen tým, že každý mesiac odpracuje viac než 48 hodín týždenne, ale už tým, že žiadna z 1.763,58 hodín odslúženej služobnej pohotovosti sa nezapočítava do služobného času. 15.2. V žalobe dôvodil, že odpracoval uvedených 1.763,58 hodín a neboli započítané do fondu pracovného času. Práve vzhľadom na túto skutočnosť výšku nároku odvíjal od súčtu 1.763,58 hodín služobnej pohotovosti a ich vynásobením sumou 20 % resp. 35% služobného platu za každú hodinu. Z odôvodnenia okresného súdu sa javí, že sa stotožnil s námietkou, že žalobca nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť, nadčasy, dovolenku a nemoc. Podľa čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES sa doba dovolenky a doba práceneschopnosti nezohľadňuje alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. 15.3. Žalobca namieta záver okresného súdu, akoby problematické mali byť výlučne tie hodiny, ktoré podľa prepočtov súdu boli v konkrétnom mesiaci odslúžené nad 48 hodín týždenne a že len v tomto rozsahu mohli byť práva žalobcu porušené a vzniknúť nemajetková ujma. Okresný súd nevychádzal z celého počtu všetkých hodín odslúženej pohotovosti, ale len z tých, ktoré pri konkrétnom týždni/mesiaci po prepočte prekročili hranicu 48 hodín týždenne. Žalobný nárok nebol nepodložený a žalobca predložil aj poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré nárok nespochybnili. Má za to, že odškodnenie patrí za každú odslúženú hodinu služobnej pohotovosti, ktorá nebola započítaná do pracovného času. Priznanú náhradu považuje za neprimerane nízku, ktorá nesplní preventívnu ani satisfakčnú funkciu. 15.4. Žalobca ďalej namietal výrok o náhrade trov konania, lebo mal v konaní čo do základu nároku úspech, bez ohľadu na výšku priznaného peňažného plnenia. Okresný súd priznaním náhrady trov žalovanému zaťažil žalobcu procesnou zodpovednosťou za výsledok sporu čo do výšky plnenia, ktorá závisí od úvahy súdu. Je nespravodlivé, aby súd zaviazal žalobcu nahradiť trovy, keď konštatoval dlhoročné, závažné porušenia základných práv žalobcu a právny základ žaloby. Okresný súd nesprávne nepriznal nárok na náhradu trov z prisúdenej sumy. 15.5. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietajúcom výroku zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.782,07 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zmenil vo výroku o trovách konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 %. Súčasne navrhol priznať náhradu trov odvolacieho konania.

16.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolacie námietky žalovaného sú nedôvodné. Námietka nedostatku právomoci súdu je nedôvodná vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá vznikla z porušenia práva únie nesprávnou transpozíciou smernice a teda aplikáciou vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcou právu únie. Žalovaný je zodpovedný za ponechanie legislatívy, ktorá je v rozpore s právom únie. Od všeobecných súdov členských štátov Európskej únie sa v judikatúre Súdneho dvora vyžaduje, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali. Nie je iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by bol oprávnený rozhodnúť spor a v rámci sporu prejudiciálne posúdiť súlad Smernice 2003/88/ES so . 16.2. K pasívnej legitimácii žalovaného sa žalobca vyjadril v 28. odseku žaloby a vo vyjadrení z 16. 08. 2021. Okresný súd sa s pasívnou legitimáciou žalovaného správne vysporiadal v 40. odseku odôvodnenia rozsudku. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje na žalobcu ako hasiča a táto činnosť nespadá pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. 16.3. Žalovaný namietal samotný nárok, hoci žalobca uviedol, že ako hasič vykonáva určenú služobnú pohotovosť, ktorá sa nepovažuje za pracovný čas, čo vyplýva z výkladu zákona , ktorý uviedol žalovaný.

17. Krajský súd ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle a na pojednávaní na ktorom vypočul žalobcu, právnych zástupcov oboch strán sporu, prečítal listinné dôkazy a rozsudok súdu prvej inštancie podľa zmenil, pretože nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

18. Na pojednávaní krajského súdu žalobca uviedol, že nemajetková ujma, ktorú priznal okresný súd je neprimerane nízka v porovnaní s inými rozhodnutiami v obdobných veciach v obvode toho istého súdu. Spôsob výpočtu, ktorý zvolil okresný súd je zo základu nesprávny, lebo na neodpracované nadčasy, dovolenku a prekážky v práci sa v zmysle čl. 16 smernice nemá prihliadať. Okresný súd v rozpor s vlastnou úvahou prihliadol a prevzal koeficient výpočtu, ktorý predložil žalobca, ktorý uplatnil sadzbu 2,82 EUR za každú hodinu. Žalobca pracuje bez toho, aby bola práca započítaná do fondu odpracovaného času. V podstate dlhý čas trávime v práci na úkor zdravia, osobného voľna, rodiny, pričom žalobca má manželku a dve maloleté deti vo veku 3 a 10 rokov. Zamestnanie hasiča vykonáva 20 rokov, prvé štyri roky bol závodným hasičom, potom prešiel k hasičskému záchrannému zboru na pracovisko Detva.

19. Žalovaný uviedol, že sa pridržiava obsahu podaného odvolania. K tomu, čo uviedol žalobca sa vyjadril, že za svoj nárok maskuje mzdové nároky, ktorých by sa mal dovolávať voči svojmu služobnému úradu ako zamestnávateľovi. Tým je daná otázka pasívnej legitimácie Slovenskej republiky, ktorú od začiatku namietal.

20.1. Je nesporné, že právna úprava pracovného času je regulovaná unijnou normou, čl. 2 a čl. 6 Smernice č. 2003/88/ES, ktorá priznáva právo na neprekročenie 48 hodinovej hranice pre priemerný týždenný pracovný čas, ktorý zahŕňa aj nadčasy, aj pracovnú pohotovosť a od tejto hranice sa nemožno odchýliť ani pokiaľ ide o pracovné povinnosti žalobcu ako hasiča. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľbu foriem a spôsobov transpozície ponecháva vnútroštátnym orgánom. Právna norma vyjadrená čl. 2 a čl. 6 Smernice č. 2003/88/ES musí byť splnená vnútroštátnymi právnymi prostriedkami, obvykle zmenou právnej úpravy. 20.2. Pre prípad, že zákonodarca túto povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc. Ak by totiž bola smernica náležite transponovaná, nemožno sa domáhať priameho účinku, ale len prostredníctvom vnútroštátnej normy, do ktorej je úprava 48 hodinového pracovného času transponovaná. Zásada priameho účinku smernice umožňuje žalobcovi, aby sa dovolal aplikácie nerešpektovanej smernice a následkov s tým spojených, priamo pred orgánom verejnej moci, ktorým je súd, lebo v našom právnom poriadku nie je pri uplatnení náhrady škody a nemajetkovej ujmy iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc konať. 20.3. Ako uviedol okresný súd, Súdny dvor EU priznal smerniciam priamu účinnosť za súčasného splnenia podmienok: a) jasný, presný a určitý záväzok uvedený v smernici, b) záväzok je nepodmienený, c) uplynula lehota na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku, d) nejde o záväzok, ktorý ukladá priamo povinnosť jednotlivcovi, naopak, právo jednotlivcovi priznáva. Splnenie uvedených podmienok mal okresný súd preukázané a tým aj zistenie pasívnej legitimácie žalovaného. 20.4. Zároveň okresný súd poukázal na zásadu efektivity, ktorá bráni uložiť žalobcovi povinnosť systematicky využívať iné vnútroštátne právne prostriedky, ak to od žalobcu nemožno rozumne vyžadovať, alebo ak by iné právne prostriedky spôsobili nadmerné ťažkosti pri uplatnení práva.

21.1. Smernica 2003/88/ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, ktorý je prílohou č. 4 o Hasičskom záchrannom zbore od 01. 01. 2006. Podľa sa na služobný pomer príslušníkov použije primerane , ktorý znie: „Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín“. Z ustanovení o Hasičskom a záchrannom zbore nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. V posudzovanej veci sa jedná o pohotovosť na pracovisku, ktorá je v upravená nasledovne: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas“. Ustanovenie zák. č však primerané použitie odkazom na neuvádza. Z vyplýva, že ak počas služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby, až takáto situácia je považovaná za štátnu službu nadčas. 21.2. Za uvedeného stavu, z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do o Hasičskom záchrannom zbore, žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie požiadaviek upravených ustanoveniami smernice. Na služobný pomer žalobcu sa vzťahuje právna úprava , preto porušenie právnej normy vyplývajúcej z unijného práva nezaťažuje služobný úrad žalobcu, ale žalovaného.

22.1. Podľa , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 22.2. Podľa , pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 22.3. Podľa , výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

23.1. Okresný súd mal preukázaný základ nároku žalobcu. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice v rozsahu prekročenia limitu 48 hodín priemerného týždenného pracovného času žalobcovi vznikla nemajetková ujmy, ktorú okresný súd právne posúdil podľa právnej úpravy nemajetkovej ujmy v a nasl. . Mal preukázané, že u žalobcu k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa došlo. V príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice tak vznikla žalobcovi nemajetková ujma, porušením práva na ochranu zdravia, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, práva na realizáciu súkromného rodinného života. 23.2. Žalobca preukázal, že v žalovanom období marec 2018 - marec 2021 presiahol maximálny limit 48-hodín priemerného pracovného týždňa. Tento stav bol v príčinnej súvislosti nemajetkovou ujmou, ktorú žalobca utrpel. Nemajetková ujma žalobcovi vznikla tým, že prekročením limitu 48-hodinového priemerného pracovného týždňa boli trvalo, permanentne porušované práva žalobcu na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok po práci, ktorá je vzhľadom na povahu výkonu práce hasiča psychicky aj fyzicky náročná, na ochranu zdravia, žalobcovi bolo skracované právo na odpočinok a realizáciu súkromného a rodinného života. 23.3. Aj podľa odvolacieho súdu porušením práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času utrpel žalobca nemajetková ujma, ktorá spočíva v zásahu do prirodzených práv žalobcu na ochranu zdravia a na primeraný odpočinok po práci, ktorá je vzhľadom na povahu práce hasiča psychicky aj fyzicky náročná , ako to uviedol okresný súd.

24. Predmetom konania je náhrada za nemajetkovú ujmu, ktorá je absolútnym právom patriacim osobe žalobcu. Pri posúdení právnej otázky určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádza z individuálnych skutkových okolností na strane žalobcu, ktorý výšku náhrady preukázal. Nie je namieste prepočítať nárok žalobcu iba ako náhradu mzdy za porušenie záväzkového práva zo služobného/ pracovného pomeru hasiča.

25.1. Žalovaný nedôvodne namietal, že za protiprávny stav má byť zodpovedný zamestnávateľ, lebo zamestnávateľ žalobcu sa riadi existujúcou právnou úpravou , za čo nesie zodpovednosť výlučne žalovaný. 25.2. Okresný súd poukázal na zraniteľnejšie a slabšie postavenie zamestnanca, na uplatnenie zásady efektivity, ktorá umožňuje žalobcovi domôcť sa práva voči žalovanému ako pôvodcovi stavu, ktorý nie je v nesúlade so záväznými ustanoveniami smernice.

26.1. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani účelné korigovať vyčíslenie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom, keď okresný súd odôvodnil rozhodnutie iba rozdielnym spôsobom výpočtu a vychádzal z počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané do služobného času. 26.2. Na jednej strane okresný súd prijal záver, že neprimerane dlhý čas v práci a strata odpočinku v posudzovanom období súvisia s porušením smernice a nie s hodinami odslúženými v rámci limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Na druhej strane prepočítaním výšky peňažného zadosťučinenia reagoval na obranu žalovaného, ktorý tvrdil, že nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času. Základom sporu však nie je vzťah žalobcu a žalovaného zamestnávateľa, ale vzťah zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla v dôsledku nesprávnej transpozície smernice o 48 hodinovom pracovnom čase. Práve táto skutočnosť je príčinou, pre ktorú zamestnávateľ žalobcu, vykladá o Hasičskom a záchrannom zbore v neprospech žalobcu tak, že odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas. Preto z hľadiska formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín nedochádza k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času a služobná pohotovosť sa síce započítava do štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného pracovného času. 26.3. Ďalším, nie menej vážnym dôsledkom toho, že hodiny pohotovosti nie sú zarátané do pracovného fondu hasiča je aj skutočnosť, že odpracovaný čas nemá vplyv na výšku dôchodku. Pokiaľ platí, že od mzdy žalobcu závisí výška jeho dôchodku a okresný súd posudzoval nemajetkovú ujmu žalobcu za jednotlivé mesiace ako dôsledok zodpovednosti štátu za nesprávnu transpozíciu smernice, potom strata odpočinku a v dôsledku toho aj vplyv na zdravotný stav žalobcu, nesporne súvisia aj so sociálnymi istotami. Pre posúdenie veci nie je rozhodujúci prepočet hodín pracovného času, ako urobil okresný súd ale to, že v dôsledku nesprávneho transponovania smernice o 48 hodinovom pracovnom čase žalobca po celé žalované obdobie znášal nemajetkovú ujmu.

27. Primerané finančné odškodnenie zodpovedalo odmene, ktorú žalobcovi priznáva pri nariadenej služobnej pohotovosti , t. j. mimo určenej služobnej pohotovosti. Vyčíslenie náhrady vo väzbe na cenu práce v danom mieste a čase je priliehavé vzhľadom na charakteru ujmy a k následkom na osobe a v osobnom živote žalobcu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.965,- EUR do troch dní.

28.1. Žalovaný v odvolaní zopakoval námietky, s ktorými sa okresný súd v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal. Miestnu príslušnosť na námietku žalovaného odôvodnil v bode 39. odôvodnenia podľa miestom, ktoré zakladá nárok žalobcu a ktoré je súčasne miesto výkonu služobnej činnosti žalobcu, ktoré je v obvode konajúce okresného súdu. Právomoc súdu konať o žalobe je daná priamym účinkom Smernice č. 2003/88/ES, ako záväzok štátu zabezpečiť úpravu 48 hodinového pracovného týždňa v podmienkach , ktorým sa riadi služobný pomer žalobcu, príslušníka hasičského záchranného zboru. 28.2. Žalovaný považuje za rozhodujúce pre posúdenie veci, aby sa prebratie smernice a vnútroštátna aplikácia smernice rozlišovali, lebo aj nesprávne prebratá smernica môže byť u adresátov aplikovaná správne a naopak. Uvedené tvrdenie je mimo posudzovaný rámec predmetu konania, lebo v prípade správne prevzatej smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky by dotknutý zamestnanec žaloval zamestnávateľa z titulu porušenia vnútroštátnej úpravy pracovného času. 28.3. Neobstojí ani námietka, že pracovné zaradenie žalobcu možno zaradiť pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, čo v zmysle čl. 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov neuplatňovania čl. 6 je situácia, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Uvádzaný osobitný charakter činností môže byť iba v mimoriadnych situáciách, definovaných na základe zákona vyhlásením krízového stavu, napr. v dôsledku vojny alebo prírodnej katastrofy a nie v podmienkach bežného života spoločnosti. Z podstaty mimoriadnej situácie vyplýva, že v tom čase ukladané povinnosti nemôžu mať charakter trvalého stavu.

29.1. Žalovaný tvrdil, že ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice skutočne existoval a pretrvával neoprávnený zásah do práv žalobcu, ten by sa v prvom rade domáhal upustenia od zásahu u svojho zamestnávateľa. 29.2. Z predmetu konania a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca má aktívnu legitimáciu na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy, resp. dosiahnutia satisfakcie takou formou, ktorú považuje za efektívnu, teda vhodnú, možnú a účelnú. Námietka subsidiarity nároku voči žalovanému neobstojí, pretože žalobca nemôže dosiahnuť odstránenie príčiny protiprávneho zásahu, ktorou je nesprávna transpozícia právnej normy. Žalobca preukázal, že iná forma satisfakcie ani výkonom rozhodnutia by nebola úspešná. 29.3. Žalovaný v obrane namietal, že za protiprávny stav má byť zodpovedný zamestnávateľ, ale okresný súd v tej súvislosti poukázal na zraniteľnejšie a slabšie postavenie zamestnanca a na uplatnenie zásady efektivity, ktorá umožňuje žalobcovi domôcť sa práva voči žalovanému, ako pôvodcovi stavu, ktorý nie je v nesúlade so záväznými ustanoveniami smernice. Navyše zamestnávateľ žalobcu sa riadi existujúcou právnou úpravou , za čo má niesť zodpovednosť výlučne žalovaný.

30. Odvolací súd považuje odvolacie dôvody a tvrdenia žalované za nedôvodné. Okresný súd sa so všetkými otázkami, podstatnými z hľadiska predmetu konania vysporiadal, vec čo do základu nároku správne skutkovo a právne posúdil a odôvodnil. Odvolací súd zmenil rozhodnutie z dôvodov, ktoré sú uvedené v ods. 26. a 27 tohto rozhodnutia.

31. O nároku na náhradu trov konania súd rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ( ). Krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a pretože žalobca bol v konaní úspešný, preto mu v zmysle 255 ods.1 patrí náhrada trov od žalovaného za konanie na súde prevej inštancie, ako aj za odvolacie konanie v rozsahu 100 %.

32. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ).

Je povinnosťou dovolateľa v dovolaní vysvetliť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod ( alebo v spojení s a ).

Dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Nedostatky dovolania vedú k jeho odmietnutiu podľa .