Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7CoE-94-2014.pdf
PDF · 95.39 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoE/94/2014
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriu Fridrich Paľko, s. r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., J. rad XXX, prechodne pobytom Q. - V. XXXX, o vymoženie sumy 608,79 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 08. januára 2014, č. k. 27Er/797/2009 - 19, takto
rozhodol:
Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa uznesením, vydaným vyššou súdnou úradníčkou, exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, pod značkou EX 9016/09 vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok (ďalej aj "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, 2 , § 53 ods. 1, 2 , 5 Občianskeho zákonníka ( v znení účinnom od 01.01.2008), ako aj zisteným skutkovým stavom. Konštatoval, že exekučným titulom v tomto konaní je právoplatný a vykonateľný Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 14. 07. 2009 sp. zn. SR 08939/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.08.2009 a vykonateľnosť dňa 06.08.2009, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 608,79 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 598,84 eura od 27.02.2009 do zaplatenia, nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 176,59 eura, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V tomto smere súd prvého stupňa zistil, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č. 4422169 zo dňa 08.10.2008, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnej úver vo výške 331,94 eura (10 000,- Sk), ktorý sa povinná zaviazala vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 321,32 eura v 12-tich mesačných splátkach po 54,44 eura , počnúc dňom 22.12.2008. Rovnako mal za preukázané, že povinná si svoju povinnosť riadne nesplnila, a preto stal sa dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku. Súd prvého stupňa predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka (účinného od 1.1.2008) ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru súdu prvého stupňa dojednanie rozhodcovskej doložky v danom prípade, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, keďže jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Keďže rozhodcovská doložka je neplatná, nemohlo v rámci rozhodcovského konania dôjsť k vydaniu rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje na plnenie, ktoré bolo priznané v rozpore so zákonom (§ 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch), čím uvedený exekučný titul nemohol nadobudnúť materiálnu vykonateľnosť, ktorá je v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku nevyhnutnou vlastnosťou exekučného titulu, na podklade ktorého sa môže vykonávať exekúcia. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že exekučný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Namietal, že nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne konanie. Mal za to, že exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Podľa názoru oprávneného všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie aby bol exekučný titul zrušený. Konštatoval, že exekučný súd je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust.§ 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc Uviedol, že ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel- zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tiež uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd prvého stupňa porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Dodal, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.
Oprávnený v odvolaní s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP žiadal konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1) má ustanovenie pís. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv
na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?, 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?, 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
S poukazom na vyššie uvedené návrhy oprávneného na prerušenie konania sa odvolací súd v prvom rade zaoberal prípustnosťou požadovaného postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP. Vychádzajúc z ust. § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis ( Exekučný poriadok ) neustanovuje inak, ako aj s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. písm. b), písm. c) OSP odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodné zamietol, pretože v prípade exekučného konania sa uplatňuje vlastná zásada, podľa ktorej exekučné konanie nemožno prerušiť. Výnimka z uvedeného pravidla o neprerušiteľnosti exekučného konania je obsiahnutá v zákone č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého začatie konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie, pričom už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú (§ 14 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), čo však nie je daný prípad. Rovnaké účinky platia i pre začatie reštrukturalizačného konania. Z uvedeného vyplýva, že procesné právne predpisy vzťahujúce sa na exekučné konanie tak zakladajú neprípustnosť obligatórneho prerušenia predmetného exekučného konania, a preto je potrebné návrhy oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodné zamietnuť.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že ak by aj pripustil možnosť prerušenia konania s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP , vyriešenie predjudiciálnych otázok , ktorých predloženia Súdnemu dvoru Európskej únie sa oprávnený domáha, by nič nezmenilo na tom podstatnom dôvode, pre ktorý súd exekúciu v danej veci zastavil. Dôvodom zastavenia exekúcie v tejto veci bola neplatne dojednaná rozhodcovská doložka medzi účastníkmi konania, dôsledkom čoho vo veci právne relevantným spôsobom nemohol rozhodovať rozhodcovský súd, ktorý nemal vo veci právomoc konať. Judikatúra súdov SR už ustálila , že neplatná rozhodcovská doložka znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať. Vzhľadom k týmto dôvodom odvolací súd vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 písm. c) OSP prijal záver, že v tomto konaní sa nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu relevantná . Odvolací súd aj z týchto dôvodov návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP zamietol.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu zastavil, treba ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.
Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený sa svojím návrhom zo dňa 26.08.2009, spísaným vo forme notárskej zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 62, domáhal vykonania exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 608,79 eura s príslušenstvom. Exekučným titulom je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 14. 07. 2009 sp. zn. SR 08939/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.08.2009 a vykonateľnosť dňa 06.08.2009. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor prvostupňovému
súdu dňa 13.10.2009, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie, Rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul, plnomocenstvo. Súd prvého stupňa poveril dňa 14.10.2009 súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Dôvody, na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1,2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd kedykoľvek v priebehu konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky.
Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g) Exekučného poriadku).
Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní"), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal a zistil, že napadnuté uznesenie je správne. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa 08.10.2008 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Z úverovej zmluvy zo dňa 08.10.2008 (č.l. 17spisu) je zrejmé, že veriteľ, v tomto spore oprávnený, je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a dlžník, v tomto spore povinná je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ale zmluvu uzatvorila ako fyzická osoba - spotrebiteľ, a to i napriek tomu, že v predmetnej zmluve o úvere dlžník (povinný) prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania. Odvolací súd dodáva, že uvedené nepostačuje na vyvodenie záveru, že daná zmluva nie je spotrebiteľská, keďže veriteľ musí preukázať opodstatnenosť poukazu úveru na výkon povolania a súvis poskytovaného úveru s povolaním povinnej. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na ust. § 54 ods. 2 OZ, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne posúdil povinnú ako spotrebiteľa, oprávneného ako dodávateľa, úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu a správne aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa týkajúceho sa vyhlásenia za neprijateľnú podmienku samotnú rozhodcovskú doložku a dodáva, že akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu povinnej ako spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na
jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Odvolaciemu súdu je aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený uzatvára s druhou zmluvnou stranou typizované (formulárová, typová, tiež adhézna) zmluvy a navyše aj rozhodcovské zmluvy predkladané oprávneným sú typizované. Preto bolo treba dospieť k tomu záveru, že v rozhodcovskom konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv spotrebiteľa. Tento záver treba prijať bez ohľadu na to, že oprávnený v zmluvných podmienkach iba alternatívne dojednal konanie pred rozhodcovským súdom. V danom prípade to bol práve oprávnený, ktorý takto formulované dojednanie aplikoval a obrátil sa na rozhodcovský súd, ktorého rozhodnutie je v tejto vec exekučným titulom, pričom práve túto možnosť oprávneného treba posúdiť z vyššie uvedených hľadísk. Iba skutočnosť, že v zmysle zmluvných dojednaní sa účastníci zmluvy mohli obrátiť aj na všeobecný súd nemá za následok platnosť celej rozhodcovskej doložky, pretože podstatným je to , že zmluva, ktorú povinná podpísala je typovou zmluvou, povinná nemala možnosť jej obsah meniť a tak nemala ani možnosť nepodpísať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovské konanie aj prebehlo. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Prekážku k takémuto postupu netvorí ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, pretože vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekúciu pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je v danej veci treba považovať za neplatné dojednanie, pretože ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi oprávneného uvedenými v podanom odvolaní. Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Pre vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.