Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_2CoE-53-2014.pdf
PDF · 75.21 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/53/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného General Factoring, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35838825, zastúpeného Advokátskou kanceláriou HMG & Partners, s.r.o., Štefanovičova 12, Bratislava, IČO: 35885459 proti povinným: 1. P. X., nar. XX.X.XXXX, XXX XX K. XXX, 2. P. X., nar. X.X.XXXX, XXX XX K. XXX, 3. E. X., nar. XX.X.XXXX, XXX XX K. XXX, 4. P. X., nar. XX.X.XXXX, XXX XX K. XXX, o vymoženie 352,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 2 Er 281/2010 - 33 zo dňa 4.3.2013 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie.
V prevyšujúcej časti v r a c i a vec súdu prvého stupňa bez meritórneho rozhodnutia.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie a vyslovil, že oprávnený a povinný nemajú právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom vo veci bol platobný rozkaz Okresného súdu Poprad č. k. Ro 1076/93 - 4 zo dňa 8.12.1993, na základe ktorého bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie dňa 17.8.2010. Dňa 3.8.2011 povinní (dňa 15.8.2011 totožne súdny exekútor) predložili súdu návrh na zastavenie exekúcie kvôli uplynutiu desiatich rokov od vykonateľnosti rozsudku. S odkazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a § 110 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka zastavil exekúciu, lebo je neprípustná, pretože exekučný titul sa stal vykonateľným 3.1.1994, oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie až dňa 25.2.2010, teda po uplynutí desaťročnej premlčacej lehoty.
O trovách rozhodol podľa § 200 ods. 2 Ex. por., t. j. súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie, lebo si ich nevyčíslil a kvôli úspešne vznesenej námietke premlčania o trovách oprávneného a povinného rozhodol spôsobom obdobným s § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom. Podľa jeho názoru nemôže byť nárok oprávneného voči povinnej premlčaný v celom rozsahu, pričom citoval § 100, 110, 112 Občianskeho zákonníka. Poukázal na niektoré rozhodnutia súdom ohľadom toho, že premlčanie istiny a úrokov je treba posudzovať samostatne, že právo na ich zaplatenie vzniká za každý deň samostatne (a premlčuje sa), že skutočnosť, že došlo k premlčaniu istiny, neznamená, že rovnaký osud sledujú aj úroky. Ďalej zdôraznil, že úroky sa premlčujú v troch rokoch.
Dospel k záveru, že k premlčaniu istiny došlo, a to v dôsledku uplynutia desaťročnej premlčacej doby od momentu právoplatnosti exekučného titulu. K premlčaniu úrokov však nedošlo v celom rozsahu. Úroky zročné do právoplatnosti rozhodnutia sa premlčali spolu s istinou, ale úroky zročné po právoplatnosti
sa premlčujú v trojročnej premlčacej lehote, pričom ak si v priebehu tejto premlčacej lehoty oprávnený uplatnil právo na súde a začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba neplynie. Na základe toho oprávnený usudzuje, že logicky nemohlo dôjsť k premlčaniu úrokov zročných v období tri roky spätne od podania návrhu na vykonanie exekúcie, lebo týmto momentom prestala premlčacia lehota plynúť. Na základe uvedeného oprávnený tvrdí, že jeho nárok v časti úroku vo výške 23 % ročne z dlžnej sumy 352,52 eur od 25.2.2007 do zaplatenia nie je premlčaný. Záverom oprávnený odkazom na citované súdne rozhodnutia zvýraznil princíp právnej istoty, jednotnosti rozhodovania. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal uznesenie i konanie, ktoré mu prechádzalo v zmysle zásad upravených v § 212 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Podľa § 110 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
Podľa § 110 ods. 3 OZ úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.
V predmetnej veci je exekučným titulom platobný rozkaz Okresného súdu Poprad č. k. Ro 1076/93 - 4 zo dňa 8.12.1993, ktorý nadobudol právoplatnosť 3.1.1994 a stal sa vykonateľným rovnako 3.1.1994.
Pokiaľ ide o premlčanie istiny nie je sporné, že k nemu došlo, a to uplynutím desiatich rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti exekučného titulu (§ 110 ods. 1 OZ), teda 3.1.2004.
Rovnako nie je sporné premlčanie úrokov, ktoré boli právoplatne priznané exekučným titulom, teda ktorých zročnosť nastala do právoplatnosti exekučného titulu, ku ktorému došlo tiež uplynutím desaťročnej premlčacej lehoty (§ 110 ods. 3 OZ) spolu s premlčaním istiny.
V súvislosti s úrokmi, na ktoré sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, teda tie, ktorých zročnosť nastala po právoplatnosti exekučného titulu (§ 110 ods. 3 veta za bodkočiarkou) odvolací súd sa nestotožnil s názorom oprávneného.
Je síce potrebné prisvedčiť názoru, že premlčanie týchto úrokov sa posudzuje samostatne, že premlčanie úrokov nesleduje osud istiny.
Odvolací súd však zastáva názor, že napriek tomu nie je možné posudzovať premlčanie úrokov úplne izolovane.
Argumentácia oprávneného je taká, že má nárok na úroky za dobu od 25.2.2007 (oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie 25.2.2010) do zaplatenia. Teda tri roky spätne od podania návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi do zaplatenia, a to na základe toho, že v prípade týchto úrokov zročných po právoplatnosti exekučného titulu platí trojročná premlčacia lehota podľa § 110 ods. 3 OZ počítaná samostatne, z čoho má vyplývať, že má nárok na úroky za tri roky predchádzajúce podaniu návrhu na vykonanie exekúcie.
Ak by súd prijal túto argumentáciu, znamenalo by to, že bez ohľadu na uplynutú dobu od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola priznaná istina, dokonca bez ohľadu na moment premlčania istiny a dobu uplynutú od premlčania istiny, by vždy existoval „trojročný blok úrokov“, ktorý by existoval izolovane a v podstate by bolo na vôli oprávneného, kedy by sa ich domáhal uplatnením návrhu na vykonanie exekúcie. Odvolací súd sa domnieva, že takáto „nadčasová“ povaha zmienenej časti úrokov nie je právne udržateľná. Znamenalo by to nepostihnuteľnosť istej časti úrokov inštitútom premlčania, a toto podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné z uvedených zákonných ustanovení vyvodiť. Právo oprávneného domáhať sa tejto kategórie úrokov je obmedzené trojročnou premlčacou lehotou, avšak
posledná možná zročnosť úrokov môže nastať len v období existencie judikovanej istiny, nie po jej premlčaní, kedy pretrváva už len ako naturálna obligácia. Nie je možné, aby v exekúcii uplatnené úroky mali svoj právny pôvod v premlčanej istine (z premlčaného nemôže vznikať nepremlčané), pretože úroky, ich výška, vyplývajú, závisia od istiny, keďže zo sumy istiny je na základe percentuálnej miery určovaná suma úrokov.
Ak teda k premlčaniu istiny došlo 3.1.2004, nemohlo dochádzať k zročnosti úrokov po tejto právnej skutočnosti. Nepochybne zročnosťou posledných úrokov v posledný deň existencie judikovanej istiny začala plynúť trojročná premlčacia lehota na ich uplatnenie.
V predmetnej veci tak uplynula trojročná premlčacia lehota na uplatnenie úrokov z istiny tri roky po premlčaní istiny, teda v roku 2007.
Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil vecne správne uznesenie vo výrokoch a vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie.
Čo sa týka rozhodovania o odvolaní oprávneného proti výroku o trovách exekúcie, odvolací súd konštatuje, že novelou Exekučného poriadku účinnou od 1.11.2013 bola z ustanovenia § 58 vypustená možnosť podania odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57. Exekučný poriadok účinný od 1.11.2013 teda už v ustanovení § 58 nepripúšťa možnosť podania odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57.
Aké predpisy je potrebné použiť pri rozhodovaní o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1.11.2013 upravuje ustanovenie § 243b ods. 3 Exekučného poriadku. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1.11.2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.10.2013; to neplatí, ak ide o odvolanie proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
Ako plynie z obsahu spisu, rozhodnutie týkajúce sa trov exekúcie vydal vyšší súdny úradník. O odvolaní sudca súdu prvého stupňa do 31.10.2013 nerozhodol, bolo preto potrebné v tejto časti vrátiť vec súdu prvého stupňa bez meritórneho rozhodnutia. Ak teda sudca do 31.10.2013 o odvolaní proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nerozhodol, po 1.11.2013 takéto rozhodnutie o trovách má charakter rozhodnutia proti ktorému Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 202 O.s.p. odvolanie nepripúšťa, čoho dôsledkom vyplývajúcim z ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. je zrušenie rozhodnutia s tým, že o trovách musí opätovne rozhodnúť sudca.
O povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiadny z účastníkov to nenavrhol (§ 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.